Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
O kvalite knihy som nemal pochybnosti, Levy je skúsený šachista (ak som správne zachytil, medzičasom to dotiahol na veľmajstra) s pedagogickými skúsenosťami, takže ak chcete kvalitný výcuc toho dôležitého napísaný jazykom, ktorý nie je mierený na české učky šachu síce neznalé, ale vedením šachových krúžkov poverené, alebo ak nemáte čas po antikvariátoch loviť zvyšky socialistických šachových príručirk z Olympie, táto kniha je dobrá voľba po stredne pokročilý level (pod 1500 ELO). Čo však ťahá knihu ku dnu, je slovenský preklad, ktorý pravdepodobne nebol konzultovaný so žiadnym slovensky hovoriacim šachistom.
A tak máme šach-mat namiesto matu, rezignáciu namiesto vzdania, sekernícke "skratkové preklady" typu "Otvorenia e4" a ak by sme zabŕdli do názvoslovia detailnejšie, určite by sa niečo našlo. Prekvapivo, španielska hra je "po európsky" nazvaná španielskou hrou, a nie "po americky" Ruy Lopezovou hrou (ale to môže byť Levyho rusko-ukrajinským pôvodom už v origináli).
Ak je teda toto vaša prvá šachová kniha, doplňte si nejakú pôvodnú slovenskú alebo českú knižku, čisto kvôli korekcii názvoslovia. A zhruba od ELO 1300 už budete potrebovať aj niečo "mäsitejšie". Ak vám šach fakt ide, môžete na tejto úrovni byť aj bez toho, aby ste to tušili (môj prípad).
Hviezdička dole je za preklad. Levyho kanál na YT odporúčam!
Ako taká japonsky šľahnutá verzia altenatívnej českej histórie by to ešte bolo OK, keby v ebook verzii VŠETKÝCH šiestich doteraz vydaných kníh nebolo v podstate obrátené poradie strán (ale ani toto nie je konzistentné).
Filan je dobrý textár a obstojný kecálek, ale nie až taký dobrý pisálek.
Toto je moja prvá kniha od BF (rád by som zohnal jeho zbierky textov, ale tá loď dávno odplávala) a samozrejme, počul som, že často prepoužíva storky z predchádzajúcich svojich opusov. Vyberal som teda niečo, čo sa tematicky jednak vymyká a dvak stojí na začiatku série. Borišťok však dokázal nemožné: v jednej a tej istej knihe vykradnúť sám seba, popisujúc to isté o kus rozdielne (čím padá aj hodnovernosť tak trochu vykonštruovaných príbehov). Opakovane.
Druhý problém je, že fabuluje. Často divoko (poschovávané korpsy na Ondrejskom a pod.) a niektorým nemusí byť zjavná hranica medzi fabuláciou a realitou (jedným zo zdrojov zábavnosti je fakt, keď "všetci vieme, ako to bolo, ale bavíme sa na tom, ako sa to dá prekrútiť a poobkecávať" - problém je, ak absentuje zdieľaná znalosť toho "ako to bolo"). Prenáša predvojnové a vojnové reálie do 50tych rokov, ak nie aj ďalej. Veľmi by som ocenil, keby v opise Mlynskej doliny neboli zjavné nepresnosti (Jozefov mlyn nestál na mieste vchodu do televízie - súc viazaný na Vydricu - ale tam, kde autá z mosta odbočujú ponad diaľnicu doľava do Karlovky prekopaným "kanálom" - mám to miesto pod oknami roboty), aby sme sa aj niečo dozvedeli (veľmi ľutujem, že som nepobehal MD s foťákom, kým ňou ešte neviedla diaľnica, a už aj mne začína spomienky prekrývať hmla neurčitosti - OK, ale ja som tam nebol pečený-varený). Často prehadzuje časovú následnosť udalostí. Keďže sa nevie rozhodnúť, či je potomkom ľavičiarskych selfmademanov od Piešťan alebo konzervatívnej meštiackej blavjandy - obe prostredia sú mi dôverne známe, keďže som na tom pomerne podobne - ustavične si kadí nielen na hlavu (napokon sa nezbavíte dojmu, že blavácke rockové ikony boli mentálne zakotvené snáď ešte v mocnáržství). Na jednej strane máte toho nekonfliktného Boriska a na druhej chlapa, ktorý chce, aby ho vydávali v režime neoliberalizmu karpatského typu, ktorý, ako miestami prizná, bol aj preňho šokom. Vo výsledku, na pár vecí by som sa rád opýtal off-record.
Ale inak pobaviť sa na tom miestami dá, má to ten typický Borisov slovník, takže 4/10.
Asi jediný životopis Louisa Pasteura v českom/slovenskom (netušil som, že autor bol Čech - ukázalo sa, že tiež celkom zaujímavá figúrka) je síce už staršieho dáta, ale svoju úlohu si zastane aj dnes. Autor spracováva podrobne Pasteurov život a vyzerá to, že sa k fikcii uchyľuje len málokedy. Čitateľ si môže všimnúť, že jeden nabúšaný vedec môže pomerne úspešne prehovoriť do niekoľkých vedných disciplín - Pasteur, vzdelaním chemik, stihol založiť stereochémiu, prispieť k vývoju kryštalografie (objavil racemické konglomeráty, aj keď sa tomu vtedy tak nehovorilo, nuž a kryštalografia je rozhranie chémie a fyziky, ba aj biológie), založiť mikrobiológiu, prispieť k tomu, čo dnes voláme infektológia, imunológia a vakcinológia a zlikvidovať obrovskú kopu "zažitých" predstáv podľa "sedliackeho rozumu", ktoré niektorí dezolé vyznávajú doteraz.
Kniha vďaka dátumu svojho vzniku znie dnes trošku príliš "vlastenecky" a pateticky. Neviem, či vďaka tomuto dátumu, alebo vďaka tomu, že to autor nepokladal za dôležité, nespomína, že Pasteur, akokoľvek geniálny, by možno dotiahol veci ešte ďalej, keby nebol bigotný katolík. S tým súvisia aj ďalšie otázky, napríklad či jeho boj proti "samoplodeniu" a podobným "moudram" bola vzbura katolíka proti popieraniu stvorenia ako jedinej možnosti vzniku života, alebo vzbura vedca proti tomu, čo v odbornom texte obvykle nazveme "profound bullshit". Táto otázka by bola zaujímavá aj preto, lebo zástancovia kreacionizmu si jeho vyvrátenie samoplodenia dodnes berú do huby ako vyvrátenie abiogenézy, o ktorej Pasteur pravdepodobne ani nesníval. Našťastie, vzhľadom na to, že tento katolík nemal priveľa škrupúľ s "etikou vedeckého výskumu" a pokojne robil pokusy na sebe, na kolegoch či na pacientoch a ani o zníženú spotrebu laboratórnych zvierat sa vtedy ešte nedbalo, máme dnes pokoj od väčšiny infekčných chorôb. (Pre objektivitu dodávam, že katolicizmus 19. a skorého 20. storočia ani netušil, že nejaká "etika vedeckého výskumu" bude raz existovať - dnes sú tzv. etické komisie, ktorých jedinou úlohou je často len brzdiť pokrok bežiaci pre katolíkov nepríjemným smerom, katolíkmi premorené, keďže normálni vedci radšej bádajú, akoby mali iným drgať do lakťov.)
Neberte to, pravda, nijako tragicky. Vedci skúšajúci veci na sebe boli vtedy medzi tými legendárnymi menami celkom bežní (aj dnes sa nájdu), kolegovci z labáku sa pchali navzájom pod ihlu úplne dobrovoľne, lebo verili svojim dátam a chceli čo najrýchlejšie zachraňovať životy. Pre pacientov bol zasa takýto "experiment" často (tak ako dnes) poslednou možnosťou. Napriek tomu, existuje dnes literatúra o Pasteurových "prehreškoch" a je to veľmi zaujímavé čítanie. Ako nekatolík zvyknem tvrdiť, že pre všetky tie "etické" komisie sa môže aj pokroková Európa (Amerika je stále, s výnimkou Kanady a Kuby, festival bigotérie) dostať do situácie, že sa o špičkovú biomedicínu a biotechnológie budeme doprosovať pragmatickej Číne.
Kniha obsahuje niekoľko vtipných momentov. Môj obľúbený je okamih, keď nemecký lekár Max von Pettenkofer chcel Kochovi dokázať, že choroboplodné baktérie sú blbosť a vypil kultúru cholery, a "nič sa mu nestalo" (pravdou je, ale to sa dozviete až v inej literatúre, že mal týždeň mierne problémy). Neviem, do akej miery boli reálne využívané osobné útoky vo vedeckých diskusiách 19. storočia, ale to, ako sú v knihe popisované, môže viesť prosté duše (a že je ich dosť) k záveru, že aj dnes je to bežné (nie je), prípadne legitímne (už vôbec nie) a že veda obsahuje nejakú "povinnosť koriť sa autoritám", čo nemá s realitou vôbec nič spoločné (neexistuje "autorita"). To je časť, ktorá by žiadala modernizáciu či vyjasnenie.
V knihe mi absentuje bibliografia, takže ani len Pasteurove prelomové práce si záujemca nemôže jednoducho vyhľadať. Pripúšťam, že v roku 1959 by sa 60+ ročné práce zaobstarávali veľmi ťažko aj s referenciami, dnes som sa k väčšine z nich dokázal dostať pomerne elegantne.
Ako pikošku treba spomenúť, že v knihe sa spomína aj istý Gamaleja, podľa ktorého pomenovaný inštitút vyvinul vraj neúčinnú hybridnú zbraň, po aplikácii ktorej sa ma covid ani nedotkol...
Takže zhrnuté, menej pateticky, menej "vlastenecky", bibliografia, svetonázor a jeho dopady na vedeckú činnosť, "scientific misconduct" aka (not so) dark side of Ľudo Pastier a bolo by to dokonalé. Takto stále pekných 8/10.
(recenzia na základe 2. slovenského vydania, Mladé letá 1982, s prihliadnutím ku stavu vedy v 2022)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Táto miniatúra (v pôvodnom knižnom vydaní 48 strán) na mňa vykukla pri prehŕňaní sa edíciou Zabudnuté knihy. Vyšla tesne po druhej svetovej vojne a jej „sci“ stránka bola už vtedy po dátume spotreby.
Príbeh sa odohráva v r. 2048, kedy sa studená vojna medzi Európou a Áziou začína akosi zohrievať. Kniha nás zavedie do írskeho vidlákova, v ktorom sa schyľuje k lynču. Miestnym vidlákom, niečomu na spôsob katolíckej verzie amišov, sa zdá, že majiteľ neďalekého zámku Richard Mahoney je vyslanec samotného pekla (v dôsledku zvukov sprevádzajúcich jeho experimenty) a neujde im, že Maureen, teda dcéra/sestra vidlákov z úvodu knihy, sa v posledných dňoch kamsi odkráda. Situácia sa zdramatizuje, keď ju brat vysliedi k jaskyni, kde sa stará o pilota Prestona, ktorého našla po havárii jeho, hm, lietajúceho nezmyslu a na úteku pred sliediacim bratom dorazia do Mahoneyho sídla, kde sa tiež medzičasom zišla zaujímavo nesúrodá partička. Ďalšia nesúrodá partička zatiaľ zdrapí fakle, cepy, kosáky a vydá sa na hrad vykonať nejakú írsku verziu vendetty. Mahoneyho nesúrodá partička sa skryje v „gondole“, čítaj kozmickej lodi, a v podstate náhodou odštartuje. Jediný, pre koho štart nebol náhodou, bol Zemou rozčarovaný Mahoney. Zvyšok posádky, teda asistent Astor, špión Dupont, inšpektor Murdoch, zostrelený Preston a Maureen k tomu prišli ako slepé kura k zrnu len vďaka tomu, že sluha Mallone slepo splnil príkaz, ktorý, vzhľadom na vysokú hustotu ľuďov na mieste činu a turbulentné udalosti mohol dopadnúť všelijako.
Mentálny svet poviedky, lebo kniha ničím iným nie je, obsahuje zmes zapšklého katolibanizmu (zaujímavá je genéza „katoli amišov“ z New Castle… Nových Zámkov?), primitívneho humoru, trápnej romance, následkov a výsledkov atómového zbrojenia, nepochopenia základov mechaniky kozmických letov, mysteriózne „letecké míny“ a kopu ďalších pozoruhodností. Napríklad z Vernea zrecykloval autor predstavu, že bezváhový stav je len niekde „v strede“ medzi Zemou a Mesiacom (dokonca Vernea aj spomenie). Na rozdiel od Vernea (alebo napr. aj H. G. Wellsa) však aspoň riešil otázku mäkkého pristátia. Keďže väčšinu knihy zaberal balast, k samotnému „nie tak celkom mäkkému“ (© Paolo Nespoli) sa dostávame viacmenej presne v 2/3 knihy. V tomto bode sa dozvedáme, že už v 1984 :D sa na Mesiac dostal fínsky astrofyzik a miesto Mahoneyho pristátia bolo zvolené v blízkosti fínskeho s cieľom zistiť, čo sa s ním stalo. Tu sa dostávame trošku do rozporu s už povedaným, lebo Mahoney sa pôvodne zberal na Mesiaci zostať a o žiadnej spojovacej aparatúre, aby výsledok oznámil na Zem, nie je v celej knihe reč.
V ďalšom pokračovaní sa dozvieme, že Mesiac vraj má atmosféru (tak trochu toxickú), na povrchu znesiteľnú teplotu, tmavý povrch a namiesto skafandra chrániaceho pred vákuom a prehriatím (áno, milé deti, skafandre je problém chladiť) vyfasujú niečo ako potápačské obleky. Niekto má asi rád saunu. Autor si vypožičal ďalší obľúbený verneovský motív, nález voľne pohodenej korpsy fínskej výroby, takže zažijeme aj prvý extraterestriálny pohreb, ktorý náš špión využije k úteku z Mesiaca so vzorečkou miestnej rudy lunia, prvku prvku aspoň tak mysteriózneho, ako už spomenuté „letecké míny“. Maureen si jeho útek odserie priamym kontaktom s mesačnou atmosférou po dobu presahujúcu fyziologické možnosti, pričom, napodiv, prežije (o.i. mnohominútový transport do Kainenovej gondoly). Asi tušíte spôsob návratu :D pravda, kým k nemu došlo, zaoberali sa tie postavy, ktoré zostali pri vedomí, najprv perspektívou smrti po vyčerpaní zásob (zaujímavé je, že na dve hrdličky to nemalo závažnejší dopad) namiesto toho, aby sa hneď začali zaoberať použiteľnosťou Kainenovej lode na spiatočnú cestu, čo ich napadlo v podstate až ako posledná možnosť (ktorú komentovali ako „veľmi jednoduchú“ – ehm, s výcvikom na Sojuz riadiť napríklad Crew Dragon? Really?).
Kým príde k odletu, naďabíme ešte na jednu „stratenú“ postavu, niečo ako rodinné stretnutie (a použitie klišéovitého maskovania). Počas letu k Zemi dobehnú Duponta, ktorý, nevediac ako sa gondola riadi, zostal visieť „v zóne nikoho“. Na Zemi sa okrem „záverečných odhalení“ na deus ex machina spôsob dočkáme aj viac ako predvídateľnej svadby.
Zaujímavé je, že rysujúci sa konflikt opisovaný v knihe zahŕňa práve aktuálnu oblasť napätia (Taiwan).
Dielko sa dá po privretí všetkých ôk brať ako paródia na Verneovu Cestu na Mesiac a ak sa bavíme o jeho starnutí, zastaralé bolo už v okamihu vydania. Je to síce menší nepodarok ako Šorelova Operace Slunce, ale dá sa dať len 1/10 za “dokumentačnú hodnotu” praveku pokusov o slovenskú sci-fi a nezamýšľaný humorný efekt.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
K tejto knihe som sa dostal pri prehŕňaní sa edíciou Zabudnuté knihy. Pôvodne vyšla v r. 1948 a „tak trochu“ dýcha ešte zašlejšími časmi. Vysvetlenie je jednoduché, autor (mimochodom, celkom zaujímavá figúrka) bol už po smrti – v dôsledku „rozkoší“, o ktoré sa mu postaralo gestapo, umrel 3 dni po skončení 2. svetovej.
To už bol pár dní na svete Jožo Žarnay a pravdu povediac, táto knižka by mohla byť veľmi vzdialenou inšpiráciou Dračej steny. Je tiež o partičke chalanov v rozpuku puberty, ktorí si našli svoje dobrodružstvo – v našom prípade podľahli vidine pokladu, povesti o ktorom sa tradovali v mestečku pod kopcom menom Hradisko.
Vďaka veku knihy veľa vecí pôsobí neprirodzene, počnúc zastaralým spôsobom vyjadrovania. Kovaní puberťáci si nebudú hovoriť zdrobneninami a už vôbec ich nebude foter – foter, nie otecko – „hladiť po hlave“, ba ani sa s nimi nebude baviť „teplo, mäkko“, akoby došli z Pridu. „Nezbedné pokúšanie“ je nepoužiteľné aj ako blahosklonné synonymum nadržanosti, nieto obyčajného nutkavého nápadu, ktorý sa navyše zrodil na základe sna (čomu sa zvyšok partie našťastie nie málo zarehotal – veľmi dúfam, že narážka „ty si čítal nejaký nafúkaný román pre mládež“ je vedomá sebairónia autora). Na nadbytok lyriky a prehriate emócie budete narážať oveľa viac, ako zodpovedá realite prvákov gymplákov. Takisto dnes už medzi gymnazistami neexistujú snaživí latinčinári. Požieranie slaniny s chlebom a povoľovanie remeňa na nohaviciach vám bude evokovať Maťka s Kubkom na salaši, nie dátum v kalendári. Archaicky pôsobí aj vymenovanie „spolupáchateľov“ menami a priezviskami – a to ešte jedným vrzom – na konci kapitoly. V tomto bode sa mi zjavil Žarnay, ktorý svojich „troch mušketierov“ tiež uviedol ako v zápise do triednej knihy, ešte že na dlhšom priestore. Esteticky je pre mňa viac zožrateľné predstavovanie postáv menej pripomínajúce zasadací poriadok.
Za vážny problém považujem, keď autor tak celkom nevie, o čom píše. Prvým príznakom je, keď používa slová mimo rozsah ich významu. Chalani sa napríklad rozhodnú, že si na Hradisku postavia skautský tábor. Skauting, ako vieme, je založený na tom, že decká sú pod dozorom (to tuná absentovalo) zlomené pod zámienkou nejakých pekných ideologických žvástov do konformizmu. Tu si chalani nielen že vystačili sami, ale ich konanie viackrát naráža na krutú realitu paragrafov. Zoznam možností ako sa dostať do problémov začína amatérskymi vykopávkami, navyše na už známom nálezisku a úvaha o nedovolenom ozbrojovaní vo forme „prinesenia si z domu výbušniny a rozstrieľania skaly“ by tiež už v čase písania príbehu (bežiaca druhá svetová) nemusela dopadnúť dobre. Musíme ale pripustiť, že partia nažhavených vychytralých puberťákov sa bude aj dnes najskôr spoliehať na to, že sa im podarí všetko zakonšpirovať. Autor takisto nemá tušáka o práci v podzemí, takže „vyzlečenie sa do plaviek“ počas jednej milej partizánčiny zakončenej preberaním z bezvedomia oblievaním vodou – alternatívna urgentná medicína – u mňa vyvolalo trhanie pupka. Navyše sa daná partizánčina končí vzývaním imaginárneho kamaráta, a tým nemyslím toho s malým b, teda citoslovca, ale toho s veľkým B, teda reálnej diagnózy. Takisto sa stretneme s tureckým pašom s indickým menom, islam-neislam popíjajúcim víno.
Úlohou detskej knihy nie je robiť z čitateľov hlupákov, prípadne si myslieť, že už nimi sú. Skôr by sme sa mali snažiť o pravý opak – trochu ich dovzdelať aj proti ich vôli. Preto by sme im nemali tvrdiť, že by snáď existovali mnohokilometrové podzemné chodby „z hradu do hradu“. V okolí rôznych historických objektov v to ešte dnes veria aj ľudia, ktorí by už mohli mať základné poňatie o svete, a to často práve vďaka takémuto „mediálnemu programovaniu“. Takisto nevidím logiku napríklad v úvahe, že poklad má byť schovaný na, teraz sa podržte, bezpečnom a dobre označenom mieste. Bola by taká skrýša skrýšou? Podobných kvetov logiky je možné nájsť v knihe viacero. Spolok spiklencov sa žarnayovsky postupne rozširuje, tu na päť a s „trúdom“, ktorý sa vďaka svojmu skepticizmu nepripojí, hoci o veci minimálne tuší, na šesť. Keďže pravdepodobnosť prevalenia konšpirácie rastie s počtom zapojených priam geometricky, nie je to asi nič, čo by v realite nastalo (aj keď to má hodnovernú bázu – potrebu informácie alebo vydieranie).
Autor si bol zjavne vedomý existencie javov ako confirmation bias či wishful thinking, alebo jeho slovami „svojej pravdy“ – jednou z nosných tém knihy je rozpor „svojich právd“ s realitou a ich korekcia. To by sa zišlo pubišom oplieskavať o hlavy aj dnes (a nielen im). Takisto popisuje podrobnú prípravu akcie od predbežného terénneho prieskumu cez výskum v archíve (!!!), ťahanie informácií pod rôznymi zámienkami alebo vďaka šťastným zhodám okolností či šikovným manipuláciám od rôznych dospelákov alebo „triedneho trúda“ Fera až po finančné a logistické zabezpečenie (spočívajúce v rozpredávaní čoho sa len dalo a likvidácie úspor), jasne vidieť, že akcia veľkého rozsahu vyžaduje svoje.
Ponechám stranou úvahu, do akej miery by bola takáto niekoľkotýždňová (!!!) partizánčina reálna v roku 1940, 1985 (keď bol v podobnom veku recenzent) či 2022. Jedno je isté, chalani sa na svoj záťah snov vybrali a autor ďalej popisuje ich mnohotýždňovú neúspešnú lopotu, skepsu, otrasy v súdržnosti skupiny a postupné triezvenie z ošiaľu, ako aj čiastkové úspechy vedúce ku skutočnému objavu, aj keď nie doslovne pokladu. Aby sme to mali opepřené, zistíme, že k úrazu sa dá prísť aj v spánku. Nasleduje záchranka, hojne prekladaná vzývaním imaginárneho šéfa a jeho poskokov. Autor v rámci alternatívnej medicíny nazýva úraz chorobou, zranenému prifarí bezdôvodnú horúčku a som si viacmenej istý, že v živote nemusel nikoho niesť na improvizovaných nosidlách ani meter, keďže si to predstavuje ako Hurvínek válku. Večer toho istého dňa je poznamenaný rozhodujúcim pokrokom, len nechápem ten mentálny proces, ktorý považuje chlapa s oštepom za obeť recentnej vraždy. A nie, prváci gympláci sa nebudú „hladkať po vlasoch“ a spať spolu pre strach z duchov. Ďalší deň sa vracia extrakčný tím aj s nažhaveným dejepisárom, ktorý chalanov uvedie do reality a na záver sa dočkajú aj škváry, aj keď, pravda, nie v podobe zlaťákov.
Do tohto okamihu síce píšem samé zdžuby, ale kniha vo svojej podstate nie je až taká zlá ani celkom nerealistická. Najuletenejšie je „precítené“ prežívanie postáv a dobové mentálne nastavenie. Ak ste oboznámení s reáliami neskorých tridsiatych/skorých štyridsiatych rokov, môžete si k hodnoteniu pridať jednu hviezdičku, ale pre mňa je hodnotenie 4/10 – kniha ma štvala (napodiv?) menej ako Wellsova Vojna svetov.
O tejto poviedke - keďže celá "kniha" je v zásade len jedna poviedka - som sa dozvedel vďaka známemu vihodňarskemu úkazu menom Jožo Žarnay. Pravda, našiel som ju až o nejaké tie mesiace neskôr v ponuke martihnusu a ešte zadara, a tak som neodolal.
So Žarnayom súhlasím v tvrdení, že najutopickejšou zložkou tejto utópie je tvrdenie, že by sa snáď na Slovensku prestalo chlastať. Inak je to svojím svojským spôsobom "milý" kus, ktorý dokonale vystihuje tunajšiu (de)mentalitu ako príčinu, prečo tu nikdy dobre nebude. Dielko je plné klišé, ktoré doteraz ovládajú mentálny svet časti populácie. Jednoduché moudra, environmentalistické prehrešky (jasne, treba zastavať celé Tatry, jasné, príroda je akosi "povinná" "slúžiť" ľuďom [časť s monokultúrnou lúkou je čisté chucpe, ale ako vieme, napríklad v tunajšom lesníctve je monokultúra dodnes modlou, viď boj o Tichú dolinu]), mimochodom, aj "alternatívna geomorfológia" v poviedke fakt stojí za to - ak si ju dokážete všimnúť. Ak iní recenzenti vidia nejakú zhodu s realitou (pripúšťam určitú zhodu s dedinskou realitou v niektorých regiónoch), ja ju, nanešťastie, nachádzam práve v týchto pasážach, ktoré spadajú do kategórie "hlboko prekonané". Bežní ľudia si to neuvedomia, ale v roku, kedy to chlapík napísal, mal Einstein 15 rokov vo vačku Nobela a Bohr navrhol svoj model atómu 7 rokov predtým, teda kvantová mechanika už bola na svete - a ten bol úplne niekde inde ako chlapík, čo sa síce zrejme vyznal vo vláčikoch, ale mentalitou zostal na úrovni honelníka z dolného salaša (tbf, dolný salaš bol predsa len bližšie k civilizácii ako salaš horný).
Milo absurdný bol mentálny pokus zjednotiť konzervatívnu nábožnú zaprdenosť a naivn7 nacionalizmus s akousi prebehnuvšou "revolúciou" (až mi to pripomenulo Ľubov Blahov termín "komulík", ktorým sa jeho autor, opäť milo absurdne, neskôr stal); naopak, istú historicko-dokumentačnú hodnotu má fakt, že v diele spomína rozvinuté družstevníctvo už v raných dobách prvej ČSR (a to ako dedičstvo predchádzajúceho vývoja, čo silne kontrastuje s aktuálne natláčaným diskurzom družstevníctva ako "komunistického" javu, ktorý preto treba potláčať).
Finálny verdikt? Ako asi prvá dosiaľ známa utópia slovenskej "výroby" má dielko dokumentačnú alebo historickú "hodnotu", ale jeho blahoskloné zaradenie do sci-fi je sporné, keďže len recykluje stav, ktorý bol dosiahnutý alebo ľahko dosiahnuteľný už v čase napísania. Rozpačité pocity (a z nich hlavne pocit trápnosti) & nothing to be proud of.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Sľubne rozbehnutý Jožo Žarnayů sa po vydaní Kolumbov zo základne Ganymedes (KZZG), v mnohých ohľadoch svojho najlepšieho diela – čo závisí od uhla pohľadu – odmlčal na nie tak celkom pochopiteľných 7 rokov, čím nechal svojich skalných čitateľov tak trochu v štichu (ak nepočítame poviedky, rozfrckané v časákoch a zborníkoch, o ktorých sa bežný čitateľ nemá ako dozvedieť a pred dobou internetovou to platilo tým dupľom). Ďalšia jeho kniha vyšla až tesne po štátnom prevrate v Mladých letách (jej neveľmi podarenú – to je ešte milosrdné vyjadrenie – konverziu do PDF som si kúpil priamo na autorových stránkach; reedícia, o ktorú sa prevažne opieram, vyšla v Regente v r. 2015).
Časolet (ČL) na prvý pohľad zaujal podstatne menším rozsahom v porovnaní s predchádzajúcimi knihami autora a – ako môže napovedať aj výtvarné prevedenie obálky oboch vydaní, obzvlášť tá z r. 1990 má máločo spoločné s obsahom – minimalizáciou boli postihnuté ako forma, tak aj obsah samotného diela. Tentokrát sa nevyberieme do vesmíru, vystačíme si s územím severného Slovenska, kde sa v nemenovanom meste odohráva väčšina deja. Prvé, čo čitateľa znalého Žarnayovej tvorby upúta prakticky hneď v prvom odstavci, je strata, ako to nazvať, rozprávačskej iskry. Kým v Tajomstve Dračej steny (TDS) a Prekliatej planéte (PP) nás rozprávač/hlavná postava svižne zorientuje v priestore, čase, osobách a obsadení (v PP tomu predchádza pasáž popisujúca príhodu z „iného sveta“, rozprávaná autorským rozprávačom), ČL začína značne neprirodzene vyznievajúcim vykrikovaním pod oknom a pokračuje chaotickým odbojom partičky násťročných proti zabratiu „ich“ ihriska na výstavbu garáží, o ktorom sa, mimochodom, do konca knihy nedozviete, ako dopadol. Ak nie ste jedenásťročné decko, tak vám, samozrejme, dopáli aj to, že incident by sa tak, ako je opísaný, pravdepodobne udiať nemohol ani za socializmu (pôvodný setting knihy), ani za kapiku karpatského typu. A vyriešiť takými „metódami“, ako to skúšali postavy v knihe, tiež nie.
Podobne ako v TDS/PP/KZZG sú postavami prevažne chalani končiaci základku. Zakiaľ v predošlých dielach sa postavy správali celkom prirodzene (až na tie nereálne plače) do takej miery, že ich stále dokážem čítať aj ako päťdesiatnik a nič ma na tom neruší a dobre sa bavím, tu sa správajú… proste nereálne. Vek postáv pravdepodobne zostal rovnaký, pretože autor ako paidagogos mal najlepšie „nažitých“ puberťákov začiatočníkov v tomto veku (dobre zvládnuté TDS a PP by to potvrdzovali), ale cieľovka sa posunula o také aspoň 2 roky nižšie, niekde k tej piatej, max. šiestej triede ZŠ. Vyznieva to ako „idem piatakom porozprávať o ôsmakoch“. Neveľmi šťastným spôsobom, treba dodať.
Kým v starších žarnayovkách neboli logické chyby príliš nápadné (samozrejme, ak máte základné poňatie napríklad o biológii, fyzike, strojarine alebo priemyselnom dizajne [áno!], už nejaké nájdete), tu sa nám nepochopiteľnosti hromadia od samého počiatku. Chalanisko z budúcnosti na pohľad podozrivý svojimi objemnými proporciami sa len tak zjaví uprostred „priateľského“ (všetkými animozitami medzi pubescentmi malého mesta nabitého) futbalového zápasu „prvej dvornej“ a hneď si (pochopiteľne) vyslúži niekoľko typov neželanej pozornosti. Napriek tomu sa v pohode zapojí do tohto zápasu a nikomu nevadí „machine doping“, ktorý pri ňom použil proti týpkom, ktorí by ho v podstate radi nakŕmili obloženými päsťami už z princípu „objemovej odlišnosti“. Že v skutočnosti by takéhoto exota ak nie zmangľovali, tak aspoň niekomu/niekde bonzli, sa ponúka samo. Tento chalanisko si „doma“ potiahne fotrovi fyzikovi experimentálny „stroj času“ a všetci máme byť v pohode s tým, že jeho výlety na tajňáša (sprevádzané takými šlehami, že v 20. stor. vypadáva prúd v celom meste) sú nezistiteľné, lebo chronobil – navyše vývojový prototyp – nemá žiadny záznamník letových údajov, teda populárnu „čiernu skrinku“. A túto predstavu máme zožrať v priestore a čase, v ktorom na vás bonzuje aj váš vlastný mobil…
Chalan síce vie ovládať stroj času, ale nevie si dať pozor na osobné predmety ani na vlastnú baterku, bez ktorej jeho v skutočnosti velemľandravé ja neurobí ani krok, o iných „schopnostiach“ nehovoriac. Celá konšpirácia okolo Vlada a stroja času je deravá ako ementál, čo je iba jeden z bžilióna problémov knihy s akou-takou uveriteľnosťou („zožrateľnosťou“, „základnou logikou“). Podivuhodnosť dialógov ilustruje závozník, používajúci slovo „ľaľa“, puberťák, používajúci slovo „pestvá“ a zgegnutie namiesto zdochnutia, o bibasovi nehovoriac a korunu tomu nasadí „ba kieho anciáša“. Anachronizmy rôzneho druhu a pôvodu sú zastúpené diafilmom, v druhom vydaní DVDčkom (ktoré bolo v okamihu 2. vydania už klinicky mŕtve – je zaujímavé sledovať v priamom prenose zastarávanie mediálnych formátov) či Fantomasom (ktorého mám problem stráviť ja, Husákovo dieťa, nieto dnešní puberťáci). Na konci prvej časti, točiacej sa prevažne okolo školských príhod, zažijeme náhly zvrat, či priam zvratok – kým na začiatku sa dozvedáme, že chronobil je vývojový model, ktorý ešte len má byť odovzdaný prvým užívateľom, zrazu existuje aj „časová havarijná služba“ a „prísaha chrononautov“. V rámci zvýšenia informačnej entropie si postavy v poslednej kapitole prvej časti nespomínajú, že sa profesiu Vladovho otca dozvedeli už v tretej kapitole.
V druhej časti vyrážajú postavy na chronobile za dobrodružstvom. A keďže príšerné klišé nikdy nie je zlé, tak rovno za Jánošíkom (tých smiešnych klišé je tu viac, napríklad hrad nie je vojenský objekt, ale „svedok spupnej panskej rozpínavosti“). Ak nám pár strán dozadu prišla divná deus ex machina existencia „časovej havarijnej“ a „prísahy chrononautov“, tak z „Ligy záchrancov“ vám ustrelí dekel. Fakt. Ale aspoň sa konečne zjavuje nejaká kočka, aj keď, zdá sa, hlavne na to, aby sa na prvý pohľad zabuchla do vidláka z 18. storočia… tak neviem. S Ďurislavom si dáme dva mítingy vo dvoch rôznych časoch, trochu si poopravíme (tentoraz naozaj) znalosti súvisiacich faktov, nepochopíme, čo je to klon, zistíme, že v 23. stor. nepoznajú nielen psov, ale ani myši a že autor nemá duncta o počítačových sieťach (well, je to kniha z r. 1990, buďme blahosklonní). Nakoniec príde aj k načapaniu na hruškách a pokusu o resocializáciu zbojníka z 18. storočia a jeho integráciu do 23. storočia, v čom, mimochodom, vidím rad problémov. V Ďuriho integrácii do Eny možno najmenší, ale v tomto smere ma život naučil nečudovať sa ničomu :D. V závere si zrejme všimnete, že autor v skutočnosti nemá k vede a technike tak celkom pozitívny vzťah, čo ho vedie k mláteniu pár slamených panákov. Ak ste čítali PP a Vesmírne prípady, nebudete z toho príliš prekvapkaní.
Ako je zrejmé, z knihy mám tzv. zmiešané pocity. TDS/PP/KZZG sú knihy, ktoré nemám problém odporúčať. ČL je paškvil. Kde je spád, švih, humor, kde je autorova schopnosť šikovne skryť neznalosti z oblasti tvrdých vied? Kde je jeho schopnosť písať o puberťákoch tak, že to príde prirodzené im – a aj ich o 40 rokov staršiemu ja?
Na záver recky sa musím opäť pristaviť pri neveľmi dobrej práci DTPákov z Regentu, ktorí šetria papier a skúšajú netradičné fonty na úkor čitateľnosti. Kniha, podobne ako Repkov „Zelený plameň“, nesie znaky redakčných zásahov v úsilí prispôsobiť pôvodne socialistický wording reáliám kapiku karpatského typu, čo je pomerne diskutabilná praktika, ale tentokrát to aspoň nebije do očí (zabudli „príslušníka“).
ČL vyznačuje významný bod v Žarnayovej tvorbe. Svojím vydaním v r. 1990 vyznačuje bod, v ktorom autor stratil sám seba. 4/10 tak trochu (dosť) z milosti.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Po dlhých 21 rokoch nová kniha od Žarnaya? To musím mať!“, povedal som si, keď v priebehu mojej „nečítacej“ dejinnej periódy vyšla vo vydavateľstve Regent táto minikniha (ak nepočítam – čo nepočítam – reedície Dračej steny a Prekliatej planéty, posledná žarnayovka bol Časolet v deväťdesiatom prvom).
Vydavateľ ako taký mi mohol byť varovaním po – mierne povedané – nevydarenej „konverzii“ Repkovej Kliatby zeleného plameňa. Tá, pravda, vyšla v 2017, ale dostala sa mi do rúk skôr ako Signály ľadového vetra. Okrem nepoctivej „prerábky“ na kapitalistické reálie bola poznačená aj mimoriadne zlou technickou realizáciou, v Žarnayovom prípade však dopadla táto časť výrazne lepšie. Snáď len výber ilustrátora nebol, ehm, najšťastnejší (ja som, samozrejme, odchovaný na Jurovi Deákovi, takže mi ťažko ulahodiť).
Keďže som síce skalný čitateľ sci-fi, ale neveľmi som „zamočený“ do ortodoxného fandomu, nikto, ani popis od vydavateľa, ma nevaroval, že ide o pokračovanie vynikajúcich Kolumbov zo základne Ganymedes spred 29 (dnes už 38) rokov. Tu nastala určitá chyba aj na strane vydavateľa – vydať pokračovanie dekády nedostupného diela bez predchádzajúcej reedície tohoto diela nepatrí k najlepším nápadom. Len čo som to po pár riadkoch (dobre, na strane 7) zistil, prečítal som si po možno 20 rokoch opäť Kolumbov – aby som zistil, že celá záležitosť bola „zmenežovaná“ tak, že som „akože nemusel“.
Obvyklou chybou „menežovania“ je, že ten, kto „menežuje“, sa vo veci, ktorú „menežuje“, príliš nevyzná a dokonca sa to často vydáva za akúsi „výhodu“ a „pozitívum“. Výsledok tejto „logike“, samozrejme, zodpovedá a predpokladám, že výsledkom „manažérskeho prístupu“ v spolupráci s autorom je viac ako kostrbatá tretia kapitola Robinzoni, ktorá doslova škriabe oči a ktorá zhŕňa pre „novodobého“ čitateľa dej nedostupných Kolumbov. Takto sa to, do kelu, nesmie robiť…
OK, vraciame sa teda na planétu, ktorá bola cieľom Siedmej (kozmická loď Európa) a Ôsmej (Afrika) medzihviezdnej expedície a ktorej jedinú momentálne obývateľnú oblasť nazývajú domorodci Akinchetorga a pozemšťania skrátene Torga. Kto pozná Kolumbov, zistí, že autor vyhodil z okna časovú linku (alebo zabudol, alebo rezignoval na jej dodržanie). V Kolumboch sa uvádza, že Afrika má priletieť o 3 roky. Pre postaviakov z Kolumbov bolo toto číslo pomerne podstatné – zápletkou totiž bolo, že z niekoľko sto členov posádky sa z anabiózy, vďaka drobnému incidentu, zobudilo iba oddelenie Q-5, čiže 9 ľudkov od pubescentov začiatočníkov po YA a za týchto okolnosťov len posádka Afriky bola schopná vyriešiť problém s ovládaním hibernácie. Tuná sa zrazu dozvedáme, že mali len „takmer dva roky prázdnin“, ale na iných miestach nadobúdame dojem, že išlo len o pár mesiacov – vo vyššie spomenutej neslávne zhlobenej 3. kapitole sa hovorí doslova len o „dlhých týždňoch“. Heinz by mal mať zhruba 13, reálne sa stále nachádza zaradením v škole aj správaním medzi mladšími deťmi, ba na základe neurčitej narážky v kapitole Čierni pasažieri je možné si myslieť, že má len krátko po dosiahnutí 10 rokov. Rovnako sa dozvedáme, že chalani z Európy na Torge „strávili dva a pol mesiaca“. No neviem, či by neurobili lepšie, keby začali posádku rotovať medzi ostrovom a Európou stojacou uprostred pustatiny, na ktorej bolo treba akurát „kúriť a svietiť“ (alebo skôr klimatizovať). Koho by bavilo trčať mesiace uprostred púšte? Dá sa rozumieť, že loď poskytuje všetky dostupné civilizačné výhody, ale všadechody a rádio by boli pre časť posádky „relaxujúcu“ v normálne žijúcom svete dostatočne spoľahlivým spojením. V tomto kontexte sa v Signáloch stretávame s náznakom, že počas záveru letu a pobytu na Druhej planéte chalani z Európy čelili „príkoriam neslýchaným“. Nuž z Kolumbov som nemal ten pocit, že by neboli dostatočne vycepovaní – viem si predstaviť, že pre túto vekovú kategóriu by základná inštrukcia pre prípad podobného incidentu mohla znieť „hlavne nič nezhoršite, nechajte to na automatiku a čakajte na ďalšiu expedíciu“, dôsledkom čoho by fakt boli 2–3 roky celkom v poho prázdnin (asi nielen ja si to viem vztiahnuť k fungovaniu počas covidových lockdownov). V skutočnosti si však chalani lajsli – namiesto ľofenia v bezpečí kozmickej lode – kontrolu plášťa Európy, prieskum neznámeho satelitu, pristátie, prieskum planéty, objavenie zničenej civilizácie aj zvyškov obyvateľstva na severnom ostrove ako aj záchranu ostrova pred dopadom vyššie menovaného satelitu. Nič z toho nebolo vitálne, nemuseli to robiť ale v pohode to dali. Polkilometrovému autonómnemu kolosu uprostred mŕtvej planéty nehrozí viacmenej nič (vlastne najbezpečnejšie by bolo zakapriť na orbite Druhej do príletu Afriky).
Kniha začína prepoužitím slávneho stratenia sa Miťu z Kolumbov, tentokrát v podobe pádu chalana do jamy na stavenisku (až v závere kapitoly zistíte, že na Torge). Tým odštartuje priam epidémiu úrazov hlavy (proste sa do hlavy majzne každý, koho autor potrebuje, aby sa do hlavy majzol), sprevádzanú epidémiou náhleho poznania cudzieho jazyka a divných reakcií na jeden z obrazov miestneho maliara v miestnej galérii. Akoby jedna epidémia nestačila, ďalšiu prinesú archáči so zásielkou náhodou objavených toržských kníh. V prípade tejto epidémie sa len zhodou náhod vyhnú ako členovia pozemských expedícií, tak domorodci fatálnemu rozšíreniu nákazy. Exkurzia detičiek z ostrova na kontinent (konečne zistili, že ostrov je lepšie miesto pre život) sa stane súčasťou týchto incidentov; jednou z obetí druhej spomínanej choroby sa stane aj jej šofér (a opäť „čistou zhodou náhod” nakazení v „autobuse“ Vesmíran urobia presne to, čo treba, aby sa nikto ďalší nenakazil, rovnako ako infikovaná posádka pozemskej základne na Torge). Počas udalostí sa podarí nájsť zbytky bývalého hlavného mesta a stopu zvláštneho múzea, známeho pod názvom Brána večnosti. Prístup k nemu objaví ďalšia známa postavička z Kolumbov Diego, ktorý sa tiež zaradí k „do gebule majznutým“. V múzeu sa podarí nájsť zmienku o lieku na nákazu z kníh (bola to vlastne biologická zbraň) a ako sa neskôr ukáže, skrývalo aj kľúč k zisteniu, že divné následky „epidémie úrazov hlavy“ boli vlastne volaním o pomoc z planéty, premenenej na „kozmickú loď“.
A to je vlastne všetko. Krátka kniha obsahujúca krátky a jednoduchý príbeh. Hodnotí sa mi ľahko, ale zároveň ťažko, pretože na Žarnayovi som vyrastal a mám k nemu takpovediac „svoj svojský vzťah“. Takže. Kým v rade kníh Tajomstvo Dračej steny – Prekliata planéta – Kolumbovia zo základne Ganymedes sme mohli pred 40 rokmi sledovať postupné zlepšovanie sa autora v písaní SCI-fi (dôraz na sci, teda súc dejepisár-občiankár sa zjavne dovzdelával aj v iných oblastiach) a jeho svety postupne nadobúdali vyššiu logickú konzistentnosť a aj nejakú „backstory“ (žiaľ, v Kolumboch trochu utrpel rozprávačský moment, hoci z hľadiska stavu poznania na počiatku 80tych rokov boli po „sci“ stránke z jeho kníh najviac v pohode), niekedy za štátneho prevratu, ako o tom svedčí Časolet vydaný prvý raz v 1990, stratil svoje mojo a návrat na miesto činu po ďalších vyše 2 desaťročiach pôsobí dojmom, ktorý len z milosti nazvem rozpačitým. Prepoužité motívy (Miťovo zablúdenie z Kolumbov, „uskladnení“ obyvatelia zaniknutého sveta z Prekliatej planéty), kostrbaté písanie (už spomínaná tretia čeptra, ale nielen), nedodržaná časová linka, zmena postoja k „dvom rokom prázdnin“ z profesionalizmu dobre pripravených mladých kozmonautov na nevýslovné útrapy a príkoria úbohých detičiek, deus ex machina momenty (napríklad, ale nielen, úrazy hlavy podľa autorovej potreby) dokresľujú obraz biedy a utrpenia. Rana žánru prichádza v závere knižky - spôsob vysielania a príjmu oných „signálov ľadového sveta“ nemá so sci-fi veľa spoločného (naopak, páči sa mi, že voči telepatii ako takej je profesor Syllwesther spočiatku skeptický; v hard sci-fi s týmto konceptom už nikto nepracuje) a posúva knihu smerom k dielkam označovaným ako mysteriózne, ktoré zaplevelujú hlavne americký ekosystém (často ako „kazítka“ inak obstojných sérií typu Star Trek či Akty X). Do rovnakej zásuvky potom spadá aj prenos poznatkov geneticky, s ktorým sa tuná (ako s hypotézou) tiež stretneme. Napokon som sa rozhodol prejsť takmer mlčaním prítomnosť teológa zoológa na medzihviezdnej expedícii, pretože nasúvanie kresťanizmov do tvorby starnúcich koryfejov slovenskej detskej sci-fi – asi ako pokánia za jej počiatočne ľavicovú orientáciu – je možné označiť za sociologické klišé (druhým dôvodom môjho milosrdenstva je fakt, že Žarnay sa v tomto smere k Repkovej „dokonalosti“ ani nepriblížil a tretím dôvodom je, že chalanisko bol využitý iba ako epizodický pilot helikoptéry bez rozvíjania ďalších konotácií).
Osobne si myslím, že sa sequel ku Kolumbom po takej dlhej pauze dal napísať a dal napísať dobre, dokonca ako standalone story nevyžadujúca znalosť Kolumbov ani tretiu čeptru, ale asi to chcelo redaktorský bič v pevnej, skúsenej a znalej ruke, ako aj autorovu vôľu. Tu to vyzerá tak, že chýbali obe podmienky. Takisto neviem, komu je vlastne kniha určená. Nemá to švih a zábavnosť „puberťáckej“ sci-fi typu Dračia stena, nemá to ani celkom konzistentný background Kolumbov ako prechodu k „vážnej“ sci-fi a takisto ten mysteriózny vír entropie v štandardnom dospelom čitateľovi sci-fi vyvolá silnú rozpačitosť, žeby cieľovkou napokon boli Husákove deti zvedavé na pokračovanie príbehu?
Podčiarknuté a zrátané – dve hviezdy (ak by sa dávali polhviezdy, tak 2,5). Priaznivci Žarnaya budú nevyhnutne sklamaní. V mojom súkromnom rebríku je nad Wellsovou Vojnou svetov, ale pod Strateným svetom A. C. Doylea.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Hlavný postaviak – novinár plátku Daily Gazette Edward „Ned“ Malone, inak Ír ako sa patrí – sa pokúša o klasickú mission impossible, t.j. vymanenie sa z friendzóny (ktorá podľa prepnutého krídla feministiek neexistuje, ale všetci vieme, že je to inak). Vzhľadom na dátum vydania (1912) tak činí long before it was cool, ako aj predtým, čo bol (3.11.1994 v 7. epizóde 1. sezóny Friends) korunovaný prvý kráľ tejto neblaho povestnej oblasti.
Nedova objektica mu v zásade oznámila, že jediný, kto pre ňu prichádza do úvahy, je hardcore dobrodruh a chalanisko si išiel nohy polámať, aby jej urobil po vôli. Baran. Buď to robíš spontánne, alebo vôbec…
Long story short, zakrátko sa našiel po boku poněkud excentrického (hneď na začiatok si dali do zubov) profesora Challengera smerovať do Amazónie, kde sa mala nachádzať stolová hora so zachovanou paleofaunou, náhodný Challengerov objav, ktorý mu nikto neveril. Ďalšími spolucestujúcimi boli dobrodružný (tentoraz od prirodzenia) lord Roxton a Challengerov vedecký sok profesor Summerlee v úlohe akejsi komisie, ktorá má overiť, či Challenger drísta alebo áno.
Kniha ponáška na verneovku, ale s podstatne nižším spádom (tam, kde je Phileas Fogg v polovici cesty okolo sveta, naši pappenheimskí ledva nastupujú na loď do Brazílie). Nechýbajú dokonca ani Julesove obľúbené náhodne pohodené kostry a podobné rekvizity, na druhej strane sa toho podstatne menej deje. Doyle sa viac venuje opisom povýšenecko-suchopárnych interakcií britských ostro rezaných ksichtov, ako nejakému spádu deja. Paleontológia je na dnešnú dobu naivná, ale v 1912 mohla byť vcelku na úrovni doby. Hoci Doyle na Julesa V. nemá, stále je slušný rozprávač a tak sa nudiť nebudete, len si na záver uvedomíte, že sa toho oproti, čo ja viem, Nádhernému Orinocu (nech zostaneme v oblasti, inak je to skôr derivát Cesty do stredu Zeme) alebo inej verneovke zas až toľko neprihodilo. Mám tiež pocit, že autor sa nepostavil jednoznačne k hlavnej postave, prepínanie medzi listami a priamym rozprávaním je trochu kostrbaté.
Traduje sa, že Challenger bol nejaký extrémny nepríjemňas. V konečnom dôsledku sa zďaleka nechytá na iné podobné postavičky. Sexista? Iste. Trošku. Rasista? Hm, to bude možno závisteť od konkrétneho prekladu, v tomto konkrétnom sa to stratilo alebo „bolo upozadené“, čo je podľa môjho skromného názoru už z dokumentačného hľadiska – aby sme vedeli, čo boli britkí Briti pred 100 rokmi za vtákov – kontraproduktívne. Bez veľkého zabiehania do detailov príbehu, stolovú horu úspešne nájdu, na planinu sa dostanú, tak trochu „vďaka“ lordovi Roxtonovi na nej zostanú odrezaní, zúčastnia sa genocídy a napokon sa dole dostanú trochu inak, ako mali v záložnom pláne, ale viacmenej tak, ako si spočiatku mysleli, že sa dostanú nahor. Ak očakávate farbisté popisy objaviteľskej činnosti v duchu dnešnej sci-fi, budete asi sklamaní. Napokon sa úspešne navrátia do Londonu a spáchajú trochu pozdvižení pri prezentácii výsledkov.
Trvale aktuálnym poučením zostáva, že Maloneho pokus o vymanenie sa z friendzóny bol, ako obvykle, k ničomu. Takže, páni, akonáhle zistíte, že konkurujete Jorahovi Mormontovi alebo Rossovi Gellerovi, berte nohy na plecia.
Pre niektorých čitateľov možno nie je známou vecou, že A. C. Doyle napísal ešte ďalšie knihy s prof. Challengerom, ktoré sa práve dočkali slovenského vydania. Na rozdiel od mnou recenzovanej verzie, ktorá je oproti pôvodnému vydaniu v edícii STOPY z r. 1983 ukrátená o ilustrácie, toto novšie vydanie (SnowMouse Publishing, 2017) vyzerá byť graficky na dobrej úrovni.
Záverečný verdikt? Slušný priemer, ktorý je napodiv vcelku odolný voči starnutiu.
