Selurinn

Vojna svetov, štvrtý z piatich sci-fi románov (?) H. G. Wellsa, je klasikou. A táto klasika má všetky choroby klasiky, predovšetkým sešlost věkem. Aj samotná „veda“ v tejto „vedeckej“ fantastike bola mimo už k dátumu vydania a tak sa človek znalý veci prichytí pri krútení hlavou častejšie, ako je zdravé. Zvykne sa síce hovoriť, že to nie je autorova chyba, lenže je – riešením je nepísať o veciach, na ktoré nemám kvalifikáciu.
Príbeh nás zavedie do zatuchnutej, neskoroviktoriánskej minulosti, v ktorej sme o diaľkových komunikáciách ani nechyrovali (rádio existovalo už asi 3 roky – škoda, že autor o ňom netušil alebo ho nevyužil), správy sa šírili v lepšom prípade po drôte, v horšom a častejšom pešmo, vozmo, koňmo a vlakmo a základná logika ľuďom príliš nefungovala (spojivo s časmi novodobej dezolácie). Invázia emzákov prebehla pekne anglocentricky do blízkosti Londýna, srdca impéria, ktoré pomaly zdochýňalo, len o tom ešte nevedelo. Autor využil dôverne známy setting v drobných detailoch miestnej geografie, ale pre čitateľa je tá spleť miestnych názvov po chvíli únavná (buď si vezmete mapu, alebo sa stratíte – alebo sa stratíte aj tak, ak vám dnešná mapa už nepomôže). V duchu verneovských tradícií predpokladal medziplanetárnu dopravu s použitím „projektilov“ – ako fyzika by ma celkom zaujímalo ani tak nie ako sa dá prežiť tento spôsob „štartu“ (dá sa), ako skôr prežiteľný scenár „pristátia“. Teda dopadu, po zázračnom nezhorení pri prelete hustými vrstvami atmosféry. V tomto bode prichádza k rozbitiu papule „vedeckosti“ tejto klasiky „vedeckej“ fantastiky (trúfam si po prečítaní wellsovín povedať, že scientific romance bol v skutočnosti iný žáner a zdanie vedeckosti tam bola len príchuť, inak tie diela okolo vedy – ani v jej vtedajšom stave – ani nešli) o základy stredoškolskej fyziky. Rovnako nás upúta pomalosť či strnulosť sveta: okrem blízkeho okolia dopady neznámych telies nikým ani nehnú, či médiá, či vedci, či bezpečnostné zložky, či štátna správa, všetko koná komótne, pomaličky, prípadne vôbec, svet nie je aktívny, ale vyložene trpný.
Pre dnešnú dobu atypicky, pre scientific romance však typicky bezmenný hlavný postaviak je trpný presne rovnako a nedožijete sa jeho bližšej charakterizácie inak ako prostredníctvom chaotického až panického, často nelogického konania. Prakticky celý čas je vo vleku udalostí, prakticky nikdy nevystupuje ako aktívny činiteľ a prežíva v podstate sériou náhod. Celkove máte z myslenia a konania drvivej väčšiny ľudí v tejto knižke, mierne povedané, zvláštny pocit. Jednoduché, nebojme sa to nazvať primitívne usudzovanie, nepochopiteľné „ťahy“ – napr. otravného vikára by som zanechal jeho osudu hneď ako by sa dostatočne vyfarbil, nie že by som sa s ním naťahoval, hádal a ešte aj bil (!) niekoľko dní. Vyzdvihovať túto knihu ako nejakú sondu do správania sa ľudí v ohrození? Ani náhodou! A to – podľa opisu v knihe – má byť hjúmnitízácky créme de la créme, zaoberajúci sa vraj, ehm, „morálnou filozofiou“! Pobaviľi šme še.
Zvykne sa vyzdvihovať akési „morálne posolstvo“ – že sa vysoko inteligentní Marťania správali k nám ako k „nižším“ tvorom rovnako ako my k „nižším“ tvorom na Zemi (a to vrátane „nižších“ príslušníkov vlastného druhu, uvádza sa súvislosť zápletky so zničením tasmánskych domorodcov). Je o mne známe, že už zo slova „morálka“ mám ako nietzschián zväčša koprivku (a všetkým záujemcom zvyknem odporúčať Sheldonovu dekonštrukciu pojmu v S05E07 The Big Bang Theory). Autor mi v tomto bode celkom pomáha, pretože nevie zakryť viktoriánske predsudky a formu konania nadraďuje nad jeho efekt, pričom sa nezabudne zhnusovať a pohoršovať už nad tým, že cudzie formy života proste vyzerajú – cudzo. Problémy mám aj so samotnou „inteligenciou“ Marťanov. Idem niekde, neviem kde, bez diaľkového prieskumu, rovno vyzbrojený do boja, ale „akčne“ odkrúcam príklop „lode“ niekoľko hodín, pretože pri mojej vlastnej agresivite mi vôbec netrkne, že ma prípadní obyvatelia planéty, kde som pristál, môžu z otočky preventívne zničiť? Dlhé hodiny vyrábam „čosi“ v jamách, lebo počítam s viktoriánskou nedvižnou neakčnosťou a môžem si to dovoliť namiesto toho, aby som v neznámom prostredí čo najrýchlejšie vysadil plne vyzbrojenú pechotu a zabezpečil okolie? Idem páchať inváziu na planétu s násobne vyššou gravitáciou a moja „technika“ mi umožní sa iba preklopiť cez vstupný otvor „lode“ a bezmocne odkväcnúť?
V porovnaní s o niečo mladším Strateným svetom A. C. Doylea, ktorý tiež nesie známky neskorých viktoriánskych čias, vychádza porovnanie rozprávačských techník H. G. Wellsa podstatne horšie. Dej je chaotický, rozbitý, nesúrodý, celá vedľajšia línia s príbehom rozprávačovho brata je zbytočná. V Doyleovom prípade som mohol vyzdvihnúť, že jeho paleontológia bola na celkom slušnej úrovni. Wells, obávam sa, nestrávil pri príprave priveľa času, preto je „veda“ v tejto knihe naivná a citeľne problematická. Kniha sa často ako prvý prípad opisu „laserových“ zbraní. Obávam sa, že to nie je v skutočnosti tak, bola to skôr kombinácia predstavy sústredenia tepelného žiarenia z neznámeho zdroja zrkadlami alebo šošovkami do lúča (niečo ako Webbov ďalekohľad naruby). Zaujímavá je aj nesmierna naivita redukujúca darwinizmus na boj o život prekladaný potentočkovaním sa od strachu pri každej vhodnej príležitosti (na druhej strane je to známy slamený panák kresťanistov), predikcia existencie zlúčeniny argónu (nie že by neexistovali, ale za nesmierne exotických podmienok), postulovanie neznalosti kolesa (ťažko si predstaviť, ako by vyzerala „alternatívna“ mechanika bez jeho znalosti) a čo by ma zaujímalo asi najviac, ako sa mohli vyvinúť rozumné živočíchy bez tráviacej sústavy vyžadujúce injekciu cudzej krvi, teda umelý zásah (a kde je napísané, že pozemské krvi by vyhovovali?). Tiež by ma zaujímala odpoveď na otázku, ako by vôbec mohol existovať svet bez jednobunkovcov, teda mikroorganizmov? Wellsov Mars v každom prípade musel mať veľmi exotickú ekológiu. A ten predpoklad, že v atmosfére s vyšším obsahom kyslíka by sa Marťanom malo naisto lepšie dariť – autor zjavne neovládal nežiadúce účinky podávania kyslíka (nečudo, lekárske použitie kyslíka sa rozšírilo po 1917), takže sa nechal (zas a znova) uniesť jednoduchým moudrom viac = lepšie. Vo svetle všetkých týchto nedostatkov vyznieva pointa knihy veľmi prekvapivo, pretože v tomto bode Wells, na rozdiel od drvivej väčšiny aj moderných autorov, dokonale vystihol najväčšie riziko kontaktu s inými formami života – naozaj nevieme, či si budeme môcť podať ruky/chápadlá/whatever bez vzájomného ohrozenia aj inak ako v izolačných odevoch a na „neutrálnej pôde“, s následnou dekontamináciou.
Knihe takisto neprospel ani kostrbatý preklad (otrocké preklady typu „ovládací stroj“ a pod., čím sa opäť dostávam ku zdôrazneniu potreby dostatočne kvalifikovaných prekladateľov), ktorý snáď mohol sčasti kompenzovať rozprávačské nedostatky autora (nečítal som originál – rovnako je možné, že čierny Peter časti rozprávačských nedostatkov sa nachádza v rukách prekladateľa a/alebo redaktora). V perexe sa hovorí, že ide o prvý „necenzurovaný“ preklad, rád by som vedel, v čom spočívala predchádzajúca „cenzúra“, pretože tento román popisuje svet mentálne nesmierne vzdialený a odpudzujúci nielen pre človeka 21. storočia, ale aj pre generáciu „Husákových detí“ a trúfam si povedať, že aj našich rodičov.
Ak vás zaujíma história sci-fi, má pre vás prečítanie tejto knihy aký-taký význam, ale jej neaktuálna veda, viktoriánska dikcia a celkový ťažko anachronický štelung vám môžu spraviť z čitateľského zážitku naozaj zážiteček. Ak nemáte trpieť, nutnosťou je orientácia v reáliách prelomu 19.-20. stor. vrátane dobového mentálneho nastavenia (čitateľ verneoviek, nie však v „modernizovanej“ – napríklad neffovskej – adaptácii by mohol mať určitú výhodu).

E-kniha

Vojna svetov

• H.G. Wells

3,4

129 Kč

Odysseus (2018) je posledný zo série “partnerských komiksov” ku trilógii noviel Vzpoura mozků. Na rozdiel od noviel, v prípade komiksov nemožno hovoriť o trilógii, pretože Vzpoura mozků (1977–9) a Galaxia (1984–6) vyšli pôvodne v časopise ABC s mnohoročným odstupom ako nezávislé a k ich spojeniu došlo až post factum v sérii noviel, čo sa nezaobišlo bez, ako hovoria bratia Angličania, nejakých tých glitches. Zakiaľ ku novelám Vzpoura mozků (2013) a Galaxia (2014) boli komiksy predlohou, v prípade Odyssea to bolo naopak – komiks nasledoval až po vydaní novely (2015). Long story short, neexistuje kontinuita medzi Odysseom a komiksom Vzpoura mozků a aj kontinuita s Galaxiou je násilná (na konci komiksu Galaxia všetci zachránení planéťania odlietajú s Petrom a Janom na Galaxii na Zem, v novele odlietajú iba Petr, Jan a Ma). V tomto prípade teda komiks priamo vychádza z novely a nadväzuje iba na sériu noviel.
O novele Odysseus som sa vyjadril, že obsahovala najviac nádejného materiálu, ale ho nedokázala využiť. Komiks má v tomto smere určité odlišnosti. V prípade Šorelových veľdiel je dôležité, že komiks nás izoluje od zmýšľania autora a tak sme mnohých, ako sa dnes zvykne hovoriť, kontroverzných názorov, súdov, myšlienok a reakcií postáv ( = autora) ušetrení. Ak sa autor po svojích kresťanských výlevoch z novely Vzpoura mozků v Galaxii a do istej miery aj v novele Odysseus – kde ich nahradil všeobecnejšou formou alt-right ideológie – miernil (v komiksoch Vzpoura mozků a Galaxia vďaka ich dátumu vzniku absentujú úplne), v úvode ku komiksu si ich opäť vychutnáme naplno a zistíme, že autor je posadnutý používaním mena Máří (porov. aj novelu Vzpoura mozků), prípadne polepšenými radodajkami či sociálnymi pracovníčkami všeobecne. Problém je, a dá sa mu vyhnúť prečítaním si hoci B. Ehrmana alebo O. A. Fundu, že Mária z Magdaly nie je totožná s polepšenou sociálnou pracovníčkou a naopak, pravdepodobne patrila ku sponzorom Džizsovho pôsobenia, inak povedané, Šorel nepozná ani to, čo skúša podsúvať (ako je u stúpencov alt-right také bežné, až sa z toho stalo sociologické klišé).
V úvode sa stretneme aj s ponosou epického subjektu, teda Bílka, že mu nie je tak celkom jasné, koľko má vlastne rokov. Nuž, toto je najmenší problém, pre každého funguje jeho palubný čas, ale ak som spomínal v recenzii k novele autorove problémy s časovou linkou, tak toto jasne potvrdzuje, že relativistika bola aj zostáva jednou z mnohých autorových osobných čiernych dier. To, samozrejme, nemusí byť pre „viac autora ako vedca“ problém – stačí neriešiť témy, v ktorých sa nevyznám, že jo.
Ale späť k veci. Komiks aj novela tentoraz zdieľajú zhodný príbeh s rovnakými motívmi. Galaxia sa vracia na Zem po pomoc pre planétu Jiř. Podivuhodné je – čo som zabudol v recenzii novely vypichnúť a zdžubať – že čierna, vlastne červia diera sa správa akosi „jednocestne“, akoby do nej materiál „padal“ iba z „našej“ strany (presne ten materiál, ktorý chcú v novele Jiřania využiť na insekticídny Armageddon). Po prelete narazíme, na rozdiel od novely, na konzistentné vysvetlenie, prečo sa rozhodli použiť počas skoku (vlastne skokov) „skokový stabilizátor“ (v novele sa – menej logicky – nazýval „stimulátor“). Zakiaľ v novele prvý skok bol nelogicky kamsi „za Mliečnu dráhu“, tu je nahradený logickým skokom na hranice slnečnej sústavy. Zostáva však na hlavu padnutá predstava pásu asteroidov ako šutra na šutri a ako bonus je lokalizovaný aj za dráhou Jupitera. Tým nezmysly nekončia, lebo druhý skok – počas ktorého si stabilizátor už šľahli obaja boys – uskutočnili cez slnečnú sústavu smerom k Zemi resp. iba k Jupiteru (a medzi ním a Marsom je reálny pás asteroidov, ktorý v Šorelovom svete absentuje), doslova pár zbytočných svetelných minút. Naivná pozemská story o vynorení sa v stredoveku a záchrane „čarodejnice“ zostáva, spolu s jej uložením do hibernácie a zabudnutím navždy a Bílkom neschopným vysloviť latinský názov baktérie moru. Pozoruhodné je, že smerom späť k červej diere stačil jeden skok, napriek – napríklad – takmer nepreniknuteľnému pásu asteroidov. Ďalej pokračujeme z novely známym smerom až do onoho záchvatu abrahamického patriarchalizmu, že Ma má zostať doma a kotiť džamóre. Zakiaľ v novele tento incident vyprovokoval naše hrdličky k prvej medziplanetárnej súloži, v tomto prípade sa nielen dozvedáme, že už sa stalo, ale že už aj vie, že je „v tom“. Ani v novele nebolo jasné, kde na to mohli nabrať čas, tuná je alternatívna embryológia ešte zjavnejšou. Poteší aspoň vynechanie úchylnej predstavy o meteoricko-insekticídnom Armageddone. Galaxia opäť odlieta overiť hypotézu o závislosti časového posunu od hmotnosti telesa, ktoré sa presunulo červou dierou. Keďže táto hypotéza je rovnako nedomyslená ako v novele, dopadne rovnako.
Po prelete späť do „nášho“ vesmíru sa opäť stretávame s alternatívnou fyziológiou videnia v podaní Ma. Predstava, že by videla státisíce km vzdialenú kozmickú loď Prométheus na displeji, je však ešte absurdnejšia ako možnosť jej zbadania cez okno (v novele). Od tohto momentu už dej viacmenej kopíruje novelu, akurát pri stretnutí s kapitánom Viktorom nadobudnete pocit, že ste stretli Divousa z Vikinga Vika. Alebo Chewbaccu. Stretnete hliadku „klonu“ (sranda je, že alt-right zhnusenie je v komikse ešte nepochopiteľnejšie, lebo z kresby ani nezistíte, že existujú aj „klonice“), pás asteroidov sa zrazu správne nachádza tam, kde by sme ho čakali, ale zasa má „nepriepustnú“ formu, na Zemi stretnete Kornélia aj „otca“ Flora, ktorý je napokon úplne rovnako rozladený vývojom ako jeho prozaická verzia a dospievame ku zhodnému koncu.
Keďže ide o komiks, máme tu ešte druhú zložku, Petráčkove kresby. Napriek všetkým pokrokom treba konštatovať, že jeho kresba je menej konzistentná ako bola Kobíkova v pôvodných dvoch (vtedy nesúvisiacich) komiksoch – stačí si porovnať Johanku na stredovekej ulici s tou mrochtou na lodi, niekoľko rôznych vtelení Ma a Evy alebo tučnastú So so ksichtom východniarskej sedlane po akciovom botoxe. Takisto zabudol, že medzi klonmi boli nejaké pohlavné rozdiely (to už je lepšia Kociánova ilustrácia v novele).
Na záver sa vraciame k tomu, čo sme už v súvislosti s Šorelovými komiksami napísali – prehrešky voči hard sci-fi kritériám sú odpustiteľnejšie (môžeme ich nazvať „komiksová skratka“) a do istej miery sme izolovaní od autorových myšlienkových pochodov, ktoré korelujú skôr s 19. ako 21. storočím. Táto „istá miera“ však končí tam, kde nahradil všeobecný alt-right novely návratom kresťo motívov. Na druhej strane vďaka „komksovej skratke“ úplne absentujú svetlé momenty knihy – teda motívy hodné pozornosti, ktoré však autor nerozvinul, alebo v mene svojho presvedčenia priamo zarezal. Záverečné hodnotenie je preto viacmenej zhodné s hodnotením novely, resp. tesne pod ňou.

Vzpoura mozků: Odysseus

• Václav Šorel

3,7

329 Kč

Šorel ako vyčerpaný autor – tak by mohol znieť názov recenzie ďalšej novely, ktorá vznikla, podobne ako Vzpoura mozků a Galaxia, na motívy už existujúceho komiksu z r. 2008/9, ktorý vyšiel aj v Šorelovej Zlaté knize komiksů (2011). Dej knihy nás zavedie do 2. polovice 22. storočia, v ktorom sa vraj svet pokúša ovládnuť mafia, a to prostredníctvom získania supersilnej nukleárnej bomby nájdenej in the middle of nowhere kdesi v bývalej sovietskej strednej Ázii. Keďže je autor známy svojou príchylnosťou k abrahamickým kultom, nezabudol ju nazvať „bomba posledného súdu“, v čom nám zaznieva amerikánska Mother Of All Bombs.
Mentálna spriaznenosť s predchádzajúcimi novelistickými počinmi autora udrie do očí hneď po otvorení knihy v podobe – opäť – svojského využívania italiky a kapitálok, hoci musím konštatovať, že tentoraz sa autor – alebo možno technický redaktor – miernili. Onedlho narazíte na prvý príznak autorovho vyčerpania, a to, že sídlo „mafie“ sa nachádza, div divúci, v Česku, samozrejme kúsok od Prahy. Svet je proste malý a v každej jeho knihe musia byť nejaké dôležité objekty a inštalácie ausgerechnet v strede Európy. O stranu ďalej narazíte na známu postavu. Kapitán Jan Bílek, zjavne vojenský pilot. Tento však žije o 1100 rokov skôr, ako jeho menovec zo série Vzpoura mozků. Prepoužitie mena je tak druhým príznakom vyčerpanosti.
Tretím príznakom vyčerpanosti je, že samozrejme všetci mafiáni musia mať (pseudo)talianske mená, ako keby organizovaný zločin nebol dávno medzinárodný (hlavne ak má sídlo v diere pri Prahe). Podobne ako predchádzajúce autorove veľdiela, obsahuje aj značné množstvo alternatívnych faktov, čo môžeme považovať za štvrtý príznak vyčerpanosti. Stále funguje alternatívna ekonómia, v ktorej sa oplatí len tak vyhadzovať jadrá nukleárnych zbraní (vysoko čisté ultradrahé materiály, ktoré, mimochodom, nie sú príliš rizikové a naozaj to nie je žiadny „jadrový odpad“) namiesto delaborácie a opätovného využitia, rovnako ako ťažiť a vyrábať vo vesmíre napriek obrovským prepravným nákladom a pochopiteľne aj environmentálnym následkom. A nielen to, nosnou ideou knihy je, že napriek enormným nákladom na kozmický let sa nebezpečného odpadu budeme zbavovať jeho odoslaním do Slnka. Alternatívna environmentalistika ignoruje fakt, že odosielanie nebezpečného odpadu na obežnú dráhu je spojené so značným rizikom pri štarte nosiča, možnosťou kolízie kontajnera čakajúceho na úplné naplnenie na obežnej dráhe s iným telesom – vesmírny odpad, meteoroid, technickej poruchy alebo, ako sa napokon v knihe stalo, cielenej teroristickej akcie, takže autorova nosná idea nie je príliš schodná (a už vôbec nie nová ani originálna, porov. S. J. Veneckij – Rozprávanie o kovoch, Alfa Bratislava, 1977, str. 264, pôv. vydanie Metalurgija Moskva, 1975). Veľmi pozoruhodná alternatívna fyzika popisuje aj spôsob štartu raketoplánov zo Zeme („bod zlomu“).
Šorel je majstrom naivity, nelogických zvrat(k)ov a odstupu od reality. Samozrejme, organizovaný zločin sa snaží dostať od vyberania výpalného k veľkému businessu, ale málokedy preto, aby si stále držal vysoko rizikový kriminálny business (kto tomu neverí, môže sa pozrieť na české a slovenské dianie po štátnom prevrate v 1989 a po rozpade republiky – long story short, ani Borja Moslimovič už dávno nerobí štartéra a nepašuje koks). Ten je iba prostriedkom, nie cieľom – naviac, na „ovládnutí sveta“ oveľa úspešnejšie zapracovala korupcia veľkých, plne legálne operujúcich spoločností. Takisto by nezodpovedalo zdravému rozumu ani vybrať si na vykonanie náročnej úlohy – v našom prípade zložitej pilotáže – feťáka spod mosta (a áno, Jančiho Bílků). Ctihodná chobotnica by skôr siahla napríklad po bývalom pilotovi vyrazenom zo služby pre nejaký disciplinárny problém, ktorý nutne potrebuje väčší balík prachov. Tým sa celá línia o agentke pátrajúcej po prostriedku na odstránenie závislosti na Psychu („droga na ovládnutie sveta“ s názvom prevzatým – ach, aké šorelovské – z hernej série Fallout), samozrejme, stáva nadbytočnou. A ak sme sa v minulosti bavili o nelogických kotrmelcoch v šorelovinách, celá story okolo potreby vybrať špičkového pilota medzi smažkami je anihilovaná v závere knihy, kedy celú pilotáž navyše za skomplikovanej situácie vykoná vyššie spomenutá agentka.
Že táto baba je agentka, zistíte, samozrejme, hneď na začiatku knihy. Mafiánsky syndikát navyše preukáže mimoriadny sklon zhoršovať si akúkoľvek situáciu, pretože ju vyšle ako „dozor“ nad pilotom Bílkom v spoločnosti ďalšieho týpka, ktorého fakt nemusí. No neviem. Základy personálneho managementu fungujú v rizikovom prostredí kriminálneho biznisu snáď ešte neúprosnejšie ako v civilnom svete, takto by sa celá „mafia“ ďaleko nedostala. Dej ďalej pokračuje triviálne – po tom, čo sa „mafia“ nedokázala bomby zmocniť na Zemi, najali si smažku a poslali ho k Venuši dohnať kontajner s odpadom. Zakrátko sa ukáže, že agentom je aj Bílek (tiež v neveľmi uveriteľnej scéne, v ktorej príde k prepoužitiu mesačných inštalácií zo Vzpoury mozků). Kým sedí v Exploreri a smeruje k Venuši, začne byť na palube Explorera trochu preagentované a pre zvýšenie chaosu o sebe agenti prevažne nevedia. Civilné lode majú len tak vojenské systémy, v zásade jednotná planéta má vo vesmíre – neviem načo – armádu a Bílek s Annetou len tak po prílete na stanicu pri Venuši zneškodnia dve gorily, aniž by to niekoho zalarmovalo. Celá dejová línia o sabotáži na civilnej lodi plnej vojclov, ktorá mala Bílkovu akciu „akože zaisťovať“, sa ukáže takmer v zápätí ako nemajúca žiadnu pointu. Zjavne ani neexistuje nijaká postupnosť velenia. Čo vás iste osloví, bude scéna, v ktorej Bílek s Annetou cestou k Žralokovi – mafiánskej kozmickej lodi (a zasa to chucpe „bojová maskovaná ako civilná“) vyradí jedného z členov posádky prakticky pod oknami lode, len tak si nastúpia, len tak prikážu štart, Bílek len tak použije svoju autorizáciu (ktorá ho predsa musela okamžite prezradiť!) k odletu a napriek tomu ho Paulo (ach tá pseudotaliančina!) neodbachne, ale s ním odletí do záverečnej akcie, kde s ním vystúpi do voľného priestoru preložiť bombu! Už som o tom hovoril, ale ešte raz to pripomeniem: mafia hľadala super pilota, aby sa udržal vedľa kontajnera počas prekládky, len aby ho zastúpila agentka Vanessa…
Long story short, akcia sa nepodarí, keď príde k predčasnému zážihu motorov kontajnera a s výraznou nádielkou ďalšej alternatívnej fyziky (výbuch smerujúci OD lode odhodí Paula DO lode) Paulo utrpí smrteľný úraz. Dej končí pokusom o erotickú narážku, ako budú na Bílka agentky dve.
Dopísať túto recenziu bolo rovnako vyčerpávajúce, ako je Šorel vyčerpaným autorom, odhadujem, že je aj rovnako kostrbatá, ako jeho novely. Je to dielko veľmi prosté a ak som dal Odysseovi, kde boli aspoň nejaké náznaky zaujímavých tém (nerozpracované alebo rovno zavraždené autorom), jeden a pol hviezdy, táto hrôza dostáva jednu. Odporúčam ju hlavne čitateľom, ktorí sa chcú dozvedieť, ako sa nemá písať.

E-kniha

Operace Slunce

• Václav Šorel

3,0

209 Kč

Posledná časť trilógie Vzpoura mozků nevychádza – na rozdiel od predošlých častí – z existujúceho komiksu, ale vyšla zhruba 3 roky pred rovnomenným komiksom. Na rozdiel od Galaxie (2014) – ktorá nasleduje s určitým časovým odstupom od prvého dielu Vzpoura mozků (2013) – Odysseus (2015) priamo naväzuje na dianie, ukončujúce príbeh druhého dielu. Kniha ani inak nenecháva nikoho na pochybách, že ide o pokračovanie obidvoch predošlých dielov – ako rozsiahlym aparátom poznámok pod čiarou, obsahujúcim odkazy na predchádzajúce dianie, tak aj prapodivnými zvýrazňovacími postupmi pomocou kurzívy a kapitálok. Že ide o manieru bez logiky, je vidno už z toho, že meno lode Galaxia býva zvýrazňované obidvomi spôsobmi.
Za (opäť) rok od vydania Galaxie sa autor (opäť) nesnažil dovzdelať vo svojich slabých oblastiach a tak sa stretávame s nesmiernym množstvom alternatívnych faktov. AI sa stále správa iracionálne a vrcholným kúskom počítača (ktorý autor stále nazýva robotom) je psychické zrútenie. Vyhľadávanie informácií v počítači prebieha postupom pripomínajúcim písanie databázových dotazov namiesto užívateľsky priateľského rozhrania – pozná autor vôbec Google? V rámci alternatívnej astronómie sa opäť stretávame s pásmom asteroidov ako oblasťou, kde musíte kľučkovať medzi natesno usporiadanými šutrami a v ktorej treba nejakým spôsobom udržiavať koridory, o možnosti voľným okom vidieť vlastne z okna naraz niekoľko planét slnečnej sústavy alebo detaily vzdialených objektov nehovoriac. Alternatívna navigácia má v knihe množstvo podôb: hmlovinu o rozmere zhruba 0,15 svetelného roku prejdú podsvetelnou rýchlosťou v priebehu… predpokladám hodín (autor zjavne netuší, aká vzdialenosť je 1 parsek) a v tomto kontexte silne preceňuje možnosti diaľkového prieskumu – žiadny signál (napr. radarový impulz) by sa spoza takejto hmloviny, pochopiteľne, nemohol vrátiť skôr ako za 0,3 roka. Táto jeho tendencia je zjavná pri popise, ako vidieť voľným okom orbitálne stanice či Odyssea na tisíce či milióny km. Pri pristávaní na Zemi použil autor síce správne pojem nízka obežná dráha (LEO), ale jedným dychom spomenul možnosť zvoliť si v rámci LEO aj geostacionárnu dráhu. Tá sa však nachádza vo výške 36 000 km a povedané slovami klasika, LEO vyzerá inak. Z neznámych príčin cesta zo stredu Galaxie prebieha nie priamym skokom k slnečnej sústave, ale skokom „za Mliečnu dráhu“ (je si autor vedomý, že Mliečna dráha je synonymum pre našu galaxiu?), teda do väčšej vzdialenosti, ako treba, a následným skokom k Slnku. Alternatívna environmentalistika stále trvá na tom, že je ekonomicky a environmentálne priechodné ťažiť a vyrábať mimo Zem, ako keby kozmická doprava nemala enormné energetické nároky a nezanedbateľnú environmentálnu stopu. Podobne nezmyselnou je vízia Zeme ako akejsi „zelenej záhrady“ bez klimatických rozdielov – autorovi zjavne nedochádza, že by to bolo za cenu likvidácie väčšiny ekosystémov a na ne naviazaných druhov (pripomeňme si, že podobná situácia – masový súhlas, a to vraj aj vedcov, so zriadením robotieho „energetického poľa“ okolo Zeme v prvej časti Vzpoury mozků, tiež vznikla na základe toho, že pozemšťanom prišla neexistencia klimatických zón ako „dobrý nápad“). Stretneme sa aj s alternatívnou lingvistikou – v priebehu návratu na Jiř vysiela Ma správu v „jej jazyku“, ktorý sa „napodiv“ (ja sa už nečudujem ničomu) vôbec nepodobá na jazyk obsahujúci kratučké mená (Ma, Ru, An, Al, …), druhové mená (mongo, …) a už vôbec nie názov planéty Jiř. Takú prkotinu, že Ma zrazu hovorí… česky? … po nejakých … dvoch? … dňoch spoločného letu už len spomeniem do počtu.
Rovnako pretrvávajú nedôslednosti v rozprávaní. Posádka stále vypúšťa užitočné látky (atmosféru, hibernačný plyn) mimo lode (hoci na konci Galaxie sa zdalo, že autor pochopil, že tudy cesta nevede). Počet zachránených planéťanov sa medzi Galaxiou a Odysseom zvýšil zázračne o 20. Mýli si podzvukovú rýchlosť (vo vákuu) s podsvetelnou. Palubný počítač Odyssea sa zrazu volá Oskar a nie Adam („partnerský“ počítač Evy z Petrovho Prométhea – Oskar bol hlavný počítač Galaxie zničený pri jej záhadnej nehode). Po prvom návrate do našej sústavy očakávajú colníkov, akoby nebola populácia planéty zredukovaná robotmi na jedno územie, zlomkový počet a pod právomoc jedinej celosvetovej vlády, čiže nejakí colníci stratili zmysel. Ako deus ex machina sa v závere kapitoly zjaví siahodlhá meditácia o tom, kto a či má užiť skokový stimulátor, preparát, ktorý má umožniť absolvovanie nadsvetelného skoku bez hibernácie. Problémov v tejto pasáži je hneď niekoľko: po prvé, vôbec sa nedozviete, prečo vlastne by niekto mal absolvovať skok v bdelom stave. Po druhé, za nesmierne prostriedky vycvičený lietajúci personál na lodi za ešte nesmiernejšie prostriedky je tak „dobre“ vyškolený (ale s tým sme sa už stretli na viacerých miestach), že ani nevedia, ako sa daný preparát volá a ako či kedy sa má použiť (pripomínam, že vybraní členovia posádok ISS majú napr. aj základný kurz zubariny v bezváhovom stave). Navyše sa nám autor snaží nahovoriť, že ide o akýsi nevyskúšaný preparát bez záruky funkčnosti a veleinteleguán Jan sa o ňom, ako správny dezolát, vyjadruje ako o „sajrajte“. A toto niekto vydá ako SCI-fi, hej? Niekomu sa nemusí páčiť, že aj relatívne detskú sci-fi posudzujem z hľadiska hard sci-fi, lenže neblahou skutočnosťou je, že pre mnohých ľudí predstavujú „moudra“ z tejto literatúry a komiksov jediné „vedecké poznatky“, s ktorými sa stretnú, kým niekedy v puberte vzdajú čítanie úplne – a po zvyšok života s nimi narábajú ako s realitou (alebo reálnou možnosťou). Že výber posádky bol dosť problematický sa opäť ukáže vo chvíli, kedy Jan nebude vedieť vysloviť počas prvého pristátia na Zemi ani názov Yersinia pestis (iróniou je, že v pôvodnom komikse bol Jan biológ). Napokon, zakiaľ v Galaxii v rámci prechodne objaveného startrekovského princípu nezasahovania Petr s Janom odhovárajú planéťanov od genocídy formidov (sranda, pre mongov a sangov sa originálne pomenovanie našlo, v mene formidov zaznieva neoriginálne latinské Formica) vzhľadom na ich evolvujúcu inteligenciu, v Odysseovi bez ďalšieho zdôvodnenia plánujú planéťania formidov, a vlastne celý ekosystém planéty, preorať – v rámci alternatívnej ekológie – použitím asteroidov vylietavajúcich z červej diery ako munície. Takáto planetárna genocída totiž autorovi pripadá lepšia, ako použitie akejsi „chémie“, napr. selektívnych insekticídov. Výskytom „ľudového“ konceptu „hnusná chémia“ versus akási mýtická „dobrá nechémia“ sa dostávame k založeniu žánru antisci-fi, teda antivedu propagujúcej spisby zasadenej pre väčšiu chrumkavosť do vesmírnych kulís.
Prvá návšteva Zeme nie je ani tak zaujímavá časovým posunom, ako tým, že sa počas nej zrodí jedna zo základných rozprávačských chýb. Ak umiestnim na scénu nejakú rekvizitu, tak ju mám v príbehu aj použiť – boys takto zachránia pred upálením miestne dievča obvinené zo zavinenia epidémie, len aby ju umiestnili do hibernačnej kóje a zabudli ju tam navždy (keď kniha skončí, baba je stále v hibernácii). O pár hodín palubného času po návrate za červiu dieru zistíme, že problém s pamäťou opäť navštívili aj autora, keď mongov premenuje na songov. Že posádka naozaj trpí Alzheimerom, zistíme pri druhom návrate na Zem: kým prvý raz si overili dátum pomocou postavenia hviezd, pri druhej návšteve ich to ani nenapadlo. Neuveriteľná je aj prechádzka v kožuchu navlečenom na ťažký skafander, pričom okoloidúcim docvakne, že niečo nie je s kostolným (doslova) poriadkom až po aktivácii ochrancu. Pokus čokoľvek vysvetľovať mníchovi zo 14. storočia všetkým rozprávačským chucpe už len nasadí korunu.
Po odchode zo Zeme napadá Petra pracovná hypotéza, že časový posun by mohol súvisieť s rozdielnou hmotnosťou sústavy, ktorá preletí červou dierou. Úvaha by to bola zaujímavá, ale je nekonzistentná – skúste si vypísať, k akému časovému posunu došlo pri ako veľkom zmenšení/zmenšení hmotnosti objektu, ktorý dierou prešiel. Vracajú sa na Jiř, kde uplynul dlhší čas (okolo 30 rokov) do pomerne dosť rozdielnej situácie, pričom si opäť uvedomíme, že práca s časovou linkou autorovi spôsobuje zjavné problémy. A to vcelku veselým spôsobom: v rámci Ruovho záchvatu abrahamického patriarchalizmu naštvaná Ma s Janom spáchali prvú medziplanetárnu súlož a po zhruba 2 dňoch (autor v knihe udáva časové údaje) palubného času už vedela, že je tehotná. Holt alternatívna gynekológia. Po tomto trochu problematickom intermezze sa vracajú červou dierou späť už s celým súlodím Galaxie a skoro okamžite nachádzajú strateného Odyssea – sesterskú loď Prométhea, ktorá mala preskúmať centrum galaxie, pričom sa stretávame s alternatívnou fyziológiou, keď Ma zbadá Odyssea obyčajným oknom na vzdialenosť státisícov km. Ak vezmeme do úvahy, že Galaxia mala 2 km a Odyssea napratali do nákladového priestoru, na otázku, či to je možné, si odpovie každý sám aj bez ďalšieho výpočtu. A tak sa posádka rozrastá o ďalších zhruba 100 ľuďov (pričom zobudia iba veliteľa Viktora). V tomto kontexte je opäť pozoruhodné, že ako malý Odysseus, tak obrovská Galaxia boli určené pre stočlennú posádku, na druhej strane Odysseus je zhruba rovnako veľký ako Prométheus, ktorý mal posádku iba 6 ľudí…
V šorelovkách zjavne platí, že na Zem sa nemáte pokúšať vracať. Čo príchod, to problém. Ocitáme sa v nešpecifikovanej budúcnosti, situácia sa však nápadne podobá na chvíle, keď sa k Zemi blížil Prométheus. Tentokrát však Zem ovládajú klony vraj jediného človeka, ktorými bolo v podstate 1:1 postupne nahrádzané ľudstvo, ktoré sa akosi… ehm… rozhodlo… vymrieť? V každom prípade, maličká prežívajúca kolónia ešte existuje, ale jej dni sú aj napriek starostlivosti „klonu“ viacmenej spočítané.
V tomto bode si uvedomíte, že ak autorovi niečo celkom ide, je to vykrádanie iných autorov. Klonom obývajúcim Zem upiera individualitu, zato im priznáva telepatické schopnosti, jednotné vedomie a slepú poslušnosť otcovi Florovi. Navyše nepoužíva množné číslo klony, ale pomnožné klon. Som sám, komu z toho okato zaznieva We are Borg zo Star Treku? Samozrejme, podobnosť tým nekončí, ako o tom vypovedajú mená typu Seven of Nine. Ďalšou stopou Star Treku, parafrázujúc Rádža Kutrapálího, je aj to, že mimozemšťanky majú zaujímavé orgány na tých istých miestach ako pozemšťanky. Silná styčná plocha je tu aj s Margaret Atwoodovou a Príbehom služobníčky, akurát že autor, hnaný svojím svetonázorom, zastáva „umiernenú“ pozíciu protistrany. Konkrétne, že prvoradou úlohou ženy je rodiť veľa potomkov a jej „sloboda voľby“ spočíva v tom, že si môže vybrať, kto ju navalaší. Prvý raz sa s týmto pohľadom stretávame na planéte Jiř, kde sa pokúšajú donútiť Ma zostať za účelom množenia, potom sa prenáša aj na Zem, kde sa vraj ľudstvo „vyčerpalo“, „zdegenerovalo“ a prestalo sa rozmnožovať. A tým sa dostávame k návratu náboženských motívov (po tom, čo sa v Galaxii trochu – predpokladám, že na niečie odporúčanie – miernil) a alt-right ideológie. Autor nás nimi ovalí hneď na začiatku druhej kapitoly „filozofickou“ vložkou na úrovni dedinského farára vykladajúceho Genesis, za ktorou nasleduje troška tradičného abrahamického paternalizmu o „vydesenom dievčati“ ktoré „začína ľutovať svoje rozhodnutie“. Abrahamická mizogýnia vybuble pred našimi očami vo chvíli, kedy na palubu Galaxie vstúpi skupinka klonov vrátane „ženy“ (hoci vraj „klon“ je v skutočnosti bezpohlavný), ktorú popisuje ako „hunského bojovníka“ a asi nebudem sám, kto má pocit, že sa snaží evokovať predstavu „mužatka – feministka – lesba = bleee“. Naši kozmonauti sa namiesto kladenia normálnych otázok uchyľujú k rozhorčeným výtryskom typu „ten chlap snad šoustá sám se sebou“ a „co to může být za život, když už ženský nejsou k ničemu“ (ako vravím, už od Vzpoury mozků sú ženy len na rozmnožovanie) a chcú „urobiť poriadok“ v štýle stúpencov QAnonu, talibanu a kotlieb. Aké-také detaily sa dozvedia priamo od jedného zo zostávajúcich „normálnych“ ľudí, ako aj od samotného otca Flora (resp. jeho počítačovej inkarnácie). Long story short, so Zemou to vzdajú a vracajú sa za červiu dieru.
Smutné je, že kniha je plná nevyužitých príležitostí. Tému súvisu časových posunov so zmenami hmotnosti sústavy prelietajúcej červou dierou sme už spomenuli. Nebolo vynaložené vôbec žiadne úsilie objasniť havárie či Galaxie, alebo Odyssea. Namiesto abrahamického zhnusenia slobodným rozhodovaním jednotlivca o svojej reprodukcii sa dalo zaoberať populačnou dynamikou vo vzťahu k optimálnej populácii planéty. Namiesto vynucovania povinnosti rodiť veľa detí sa dal riešiť problém, ako obnoviť populáciu z malého vstupného genetického poolu (eliminácia rizík inbreedingu). To by ale autor musel vedieť, že klon je presná genetická kópia, možno by potom pochopil, že tým sa vylučuje vývoj v zmysle evolúcie a ak sa „klon“ „militarizoval“, ide o – div divúci – slobodné (akokoľvek nesprávne) rozhodovanie jeho jednotlivcov. Čo je tak trochu v rozpore s jednotným vedomím aj základnou logikou – „militarizácia“ zameraná na hŕstku vymierajúcich „normálnych“ ľudí? A načo, keď stačí proste počkať? Mimochodom, autor coby kresťan si neobťažoval naštudovať ani len to, ako sa napríklad katolícka teológia stavia napr. k problematike klonovania (ľudský klon je pre nich nie menejcenný „živý stroj“, ale ho, naopak, považujú za „plného človeka“, aj keď ide len o pár buniek – teda presne opačne, ako to svojím prostým pohľadom vidí autor!).
Vo všetkom tom chaose sa napokon posádka vracia na Jiř, a to – hoci s naloženým Odysseom sa musela významne zvýšiť hmotnosť sústavy – podľa všetkých príznakov do správneho času. No čo už, nie je to zďaleka jediná neuveriteľná vec v celej knihe…
Z celého cyklu Vzpoura mozků mi zabrala táto recenzia najviac času a znakov. Odysseus obsahoval najviac zaujímavého materiálu, ale autor ju dokázal zabiť na toľkých úrovniach, že napriek tomuto potenciálu ju musím hodnotiť najhoršie. A nie, kniha nie je vhodná pre pubertálne deti, ak z nich nechcete mať altrighťákov.

Vzpoura mozků: Odysseus

• Václav Šorel

1,0

299 Kč

Táto "kniha" je nielen neuveriteľne skrátenou verziou (celá Ílias má v závislosti na technickej realizácii 500+ strán) slávneho eposu, ale obsahuje mnoho "hlbokých nepochopení" originálu (nedá sa to nazvať chybou prekladu - "skracovač" celkom iste nepracoval s gréckym originálom, ale vychádzal z niektorého z dostupných prekladov) a pri preklade zjavne českej predlohy do slovenčiny sa dopustil neuveriteľného množstva chýb, ktoré prešli aj cez niekoľkých redaktorov. To je presne to, čomu hovoríme "celé zle". [Pripomína mi to predabované DVD Bol raz jeden život, kde slovenčinu predabovávali zjavne Česi a mysleli si, že to nebude Slovákom trhať uši, nehovoriac o zanesení množstva chýb, ktoré v pôvodnom dabingu neboli.]
Každý diel skutočného prekladu originálu stojí zhruba rovnakú sumu, záver si spravte sami. A pokiaľ chcete skrátenú verziu, tak jedna sa nachádza v Zamarovského Bohoch a hrdinoch antických bájí (pričom Zamarovský sa v problematike naozaj vyznal).

Odyssea (SK)

• Homér

4,7

232 Kč

Galaxia (2014) je 2. dielom trilógie Vzpoura mozků (tretím dielom je Odysseus [2015]). Napísaná bola na motívy rovnomenného komiksu, ktorý vychádzal v ABC v rokoch 1984–86. Ako priamy pamätník si však vôbec nespomínam, že by vtedy Galaxia bola vôbec mienená ako pokračovanie Vzpoury mozků, odhadujem teda, že ku spojeniu nesúvisiacich komiksov do „ságy“ 3 noviel došlo až post factum. Je to vidieť, je to cítiť.
Aby o tom nebolo pochýb, kniha odkazuje na prvý diel rozsiahlym a v beletrii, vrátane sci–fi, nevídaným a neslýchaným aparátom poznámok pod čiarou na niekoľkých po sebe nasledujúcich stranách v tzv. prológu. Takisto preberá nelogický a oči trhajúci spôsob zvýrazňovania slov kurzívou a kapitálkami, pričom si čitateľ neustále kladie otázku, prečo treba zvýrazniť napr. slovo komplex (pričom toto slovo niekedy je, niekedy nie je zvýraznené – aj samotný názov lode Galaxia sa uvádza podľa vetra kurzívou, kapitálkami a asi by sme našli aj nezvýraznenú formu), ako aj vachrlatú terminológiu, napr. hlavný počítač nazýva (zasa kurzívou) hlavný robot. Neznalosť AI, informatiky a robotiky je očividným dedičstvom prvého dielu (počítače sa psychicky rúcajú, nekonajú logicky, načo ich teda vôbec máme?). Autor si takisto nie je vedomý rozdielu medzi ekológiou a environmentalistikou a nejakým spôsobom dospel k záveru, že je výrazne environmentálne výhodnejšie odsunúť výrobu a ťažbu na Mesiac s následnou dopravou produktov na Zem (čo nemôže byť priechodné ani ekonomicky, nieto environmentálne). Výrazný rozdiel spočíva však v tom, že niekto autorovi pravdepodobne povedal, že neustále podsúvanie náboženských motívov čitateľom v sekulárnom Česku nie je práve základom vysokej predajnosti a tak sa tentoraz autor relatívne mierni.
Príbeh novely začína krátko po porážke neschopnej AI okupujúcej Zem vracajúcou sa posádkou Prométhea. Cieľom lode Galaxia bol prieskum centra Galaxie, vrátane miestne príslušnej čiernej diery. Autor stvoril vraj „nesúrodú“ posádku, v skutočnosti niečo z hľadiska dlhodobých misií do vzdialeného vesmíru úplne normálne, do ktorej sa nechal z posádky Prométhea zlanáriť len pilot Petr. Pekne kresťansky zachoval separáciu pohlaví v priebehu pred- a pohibernačných úkonov. Aby si ušetril problémy, nechal Galaxiu kriticky poškodiť práve počas hibernácie posádky a prebudením z hibernácie (v cieli cesty, kam sa súlodie napriek poškodeniu nejako dostalo) dej začína. Prebudí sa kto iný ako pilot Petr, aby zistil, že v lodi je vákuum, chýba predná sekcia a čistou náhodou sa idú zraziť s „meteorom“ veľkosti planétky. Je to práve jeden z úlomkov, sprevádzajúcich hlavné teleso, ktorý si prerazí cestu do hibernačnej sály a ešte čistejšou náhodou toto teliesko, letiace rýchlosťou poriadku km/s, namiesto toho, aby panel núdzového ovládania hibernácie proste zničilo, spôsobí iba – stlačenie správneho tlačítka. Po tejto alternatívnej fyzike už nemôžete byť prekvapení, že hadička s „prebúdzacím lektvarom“ sa len tak dohadí priamo k ústam kozmonauta – v komikse si povieme „no dobre“, ale v niečom, čo sa tvári ako relatívne vážna sci-fi novela? Petrovi sa podarí loď zachrániť, v hibernačnej sále zažiť „memento mori“ moment a oživiť jediného ďalšieho preživšieho Jana (okrem otázky, ako prepánafera boli zosieťované kóje, keď prežila jednotka a šestnástka, to otvára aj otázku, akou náhodou zrovna obaja preživší boli českej národnosti), ktorý sa ale, div divúci, v celom zvyšku knihy vôbec nespráva ako by sa biológ mal (t.j. väčšinu úvah z odboru alternatívnej biológie rieši práve Petr) a nepamätá si z výcviku ani to, kde všade v dvojkilometrovom komplexe môže nájsť náhradný skafander. Petr aj jemu dožičí memento mori (aby si to museli už o pár hodín pripomínať, zjavne majú krátku pamäť) a dajú sa do opravy lode, čo sa im zakrátko podarí, ale v priebehu presunu loď pritiahne čierna diera.
Zakiaľ sa naši dvaja experti preberajú z bezvedomia po páde aniž by si nagrcali do skafandrov, loď preletí čiernou dierou. Po prevzatí ovládania komplexu z jednej z bočných lodí show alternatívnej fyziky pokračuje alternatívnou astronómiou – stretneme sa vo vákuu s hmlovinou tak hustou, že cez ňu nevidieť a chvíľu nato chlapci objavia planetárnu sústavu popierajúcu Newtona aj Keplera. Jedna z planét vyzerá relatívne živo a keď objavia orbitálnu stanicu, rozhodnú sa ju navštíviť. Ukáže sa, že je prázdna, ale podarí sa získať informáciu, že na planéte prišlo k nejakej katastrofe. Autor žije v predstave, že všetky „nekresťanské“ experimenty sa musia konať ausgerechnet v noci, čo je naozaj smiešne. Rozhodnú sa pre pristátie na planéte. Tá ich privíta v podstate tromi prežívajúcimi druhmi článkonožcov (sršne, pavúky, mravce) a skupinkou živoriacou – humanoidmi. Krátko po pristátí totiž z jedného zo zámotkov pavučín vyslobodia miestnu babu (čo sa nezaobíde bez love story, samozrejme vo všetkej počestnosti) a po rôznych peripetiách sa spoja s asi 30 ks prežívajúcich miestnych ľuďov (nazývajme ich pre zjednodušenie tak) a možnosti oboch skupín sa po krátkom prieskume zmrsknú buď na evakuáciu miestnych na orbitálnu stanicu, alebo spoločnú cestu na Zem.
Samozrejme, alternatívna fyzika pokračuje používaním antihmotových zbraní v tesnej blízkosti (lebo spŕška gama žiarenia sprevádzajúceho anihiláciu nevadí), alternatívna biofyzika zahŕňa telepatiu medzi 2 rôznymi druhmi z 2 rôznych planét, alternatívna biológia si myslí, že jediná možná nukleovka je DNA, alternatívna ekológia je presvedčená, že ekosystém s 3 druhmi, všetko článkonožcami a všetko dravcami môže fungovať, silne alternatívne vyznieva aj to, že po onej záhadnej nehode sa zvýšila hladina morí viac ako keby sa roztopila Antarktída. Späť k alternatívnej biológii: feromóny, teda komunikačné prostriedky, majú vraj spôsobovať rast, autor nemá duncta o význame pojmov klonovanie a mutácia, alebo, a to je pravdepodobnejšie, si ich naštudoval z katechizmu namiesto učebnice biológie. Ak aj ponecháme stranou otázku, prečo by inteligentné bytosti z iných planét mali vyzerať ako naša kópia a mať správne orgány na tých istých miestach, popis love story je naivný až to kole oči. Nemusíte ani hádať prečo – abrahamická mizogýnia („mladá nerozumná holka“) je vystriedaná okamžitou úvahou o tom, či vôbec bude môcť zabuchnutá dvojka mať spolu deti. Aby sme verní autorovmu svetu, v ktorom najväčšími expertmi na vzťahy a rodinu sú celibátnici, nerieši to ani jeden z dvoch „postihnutých“, ale ten, koho do toho nič nie je a kto na to na rozdiel od zamilovaného biológa nemá ani kvalifikáciu.
Ako v prvej knihe, tak aj v tejto je rozprávanie značne kostrbaté. Napr. s údajom o radiácii v neznámych jednotkách sa pracuje ako s vedomím vysokej radiácie, nápisy na baleniach s insekticídom v sklade sú vraj „tajným písmom“, pri oprave Galaxie a pri odlete na prieskum orbitálnej stanice sa vypúšťa vzduch z letovej paluby len tak do vesmíru, zatiaľ čo na konci knihy si autor spomenie, že asi by bolo vhodné atmosféru z letových palúb pred odletom v rámci šetrenia a recyklácie odsávať. Rieši sa síce, či Jan a Ma budú môcť mať potomstvo (ako keby to bolo nutnou podmienkou úspešného fungovania v zohratej dvojici), ale či sa vôbec môžu stretnúť v jednej miestnosti bez skafandrov, aniž by jedného skolila mikroflóra druhého, čo je možno vážnejší problém, to nie. Takisto „ochranca“, akési silové pole ničiace cudzie objekty v blízkosti, nepobral veľa logiky a viedol by ku stratám na lietajúcom personále. Rovnako neuveriteľný je crash kurz pilotáže v rozmedzí hodín. Hmyzáci všetkých druhov sa vraj mali dopracovať k akejsi inteligencii, ale vždy, keď autor potrebuje zdôrazniť ich „neľudskosť“, tak na to obratom zabudne a nechá ich konať bez jej zapojenia.
Kniha má odlišný záver ako komiks, v ktorom na Zem odlietajú aj všetci planéťania.
Dá sa povedať, že autor sa za ten rok, ktorý medzi Vzpourou mozků a Galaxiou uplynul, trošku zlepšil v písaní, ale vzdelanie si rozhodne nezvýšil. Podobne ako v predchádzajúcom prípade aj tu platí, že komiks bol lepší, nielen preto, že v ňom niektoré nereálne/prehnané veci nepôsobia až tak rušivo, ale aj preto, lebo sme držaní v bezpečnej vzdialenosti od autorových myšlienkových pochodov. Osobne si myslím, že obe knihy mohli zlepšiť rozumné zásahy pozorných redaktorov. Zjavne platí, že ak ste „ten XY s tými slávnymi komiksami“, tak vám môže poľahky prejsť to, s čím by redaktor poslal začínajúceho autora tam, kam aj kráľ chodí celkom pešo. A neplatí to len o Šorelovi.
Budem sa opakovať: ako jednorazovka na zabitie nudy môže byť, ale vypnite logiku. Ak ju už musíte mať, tak elektronická verzia je výrazne lacnejšia…

Vzpoura mozků: Galaxia

• Václav Šorel

1,7

299 Kč

Vzpoura mozků (2013) je „sci-fi“ novela, napísaná na motívy rovnomenného komiksu, ktorý vyšiel prvý raz v časopise ABC v rokoch 1977-9. Kniha je zároveň prvou časťou trilógie nesúcej rovnako meno Vzpoura mozků (ďalšie časti – Galaxia [2014] a Odysseus [2015]). Na rozdiel od komiksov V. Tomana o Malom bohovi bol teda komiks predlohou novely (v Tomanovom prípade boli poviedky predlohou komiksov). Výsledok je však v obidvoch prípadoch nápadne podobný…
Z pohľadu hard sci-fi dostáva veda v tejto knihe dosť na frak. Kým v komikse pochopíte (skratka, hyperbola, vyjadrovacie prostriedky) ružové pole okolo Zeme, v knihe by ste ho mohli pokojne oželieť – skutočné elmag. pole nevidíte a práve to „vletím, nič nevidím a zrazu mám problém“ je oveľa prirodzenejšie podanie dosť blbého prekvapenia ako krájanie sa cez čosi ružové. Je to iba prerozprávanie komiksu, ktorý z pochopiteľných príčin používa iné spôsoby vyjadrovania a inak pracuje s realitou.
Autor zjavne neznalý fyziky a astronómie vyrába kopanec za kopancom (spoza Pluta vidia detaily Zeme, „laserové“ hlavice rakiet, …). Zaujímavá je aj komunikácia na tému „chcem zničiť základňu, nie Pluto“ – čo to je za zbraň, ktorá by napr. miesto ISS zmietla napríklad Mesiac, resp. čo je to za obsluhu zbrane?, nasledovaná úvahou, či úlomky z obežnej dráhy Pluta nepritiahne Jupiter alebo Saturn (ktoré sú „fakt blízko“).
Autor pociťuje umelú inteligenciu ako hrozbu, ale vôbec nerozumie počítačom, robotike, informatike ani AI. Roboti sa namiesto používania normálnych komunikačných protokolov rozprávajú bežnou rečou, resp. údajne používajú „telepatiu“ (takže modrý zub a wifina sú vlastne telepatia, hej?), ktorou zjavne prenášajú slová, prípadne „vydávajú príkazy sami sebe“. Ešte zaujímavejšie je, že vraj disponujú „krutosťou“ a zjavne si násilím vynucujú subordináciu. To neznie ako AI (a buďme objektívni, nič v knihe okolo AI ani nešlo). Podobne Eva, palubný počítač, zhmotňovaný ako hologram, vraj „neznášala“ dotyky. Irelevantné. Ako sa autor sám priznal, motiváciou pre napísanie komiksu a teda prenesene neskôr knihy bola jeho obava z toho, ako 1 prastarý počítač nahradil X účtovníkov, mzdárov a pod. Zjavne k tomu prispelo aj autorovo náboženské presvedčenie.
A to je ďalšia vec, ktorá z knihy prýšti - neustále podsúvanie kresťanských motívov. Palubný počítač je Eva, posádka sa „dobrovoľne odsúdila“ k celibátu (na „strašných“ niečo cez 1000 dní palubného času), emancipovanú veliteľku perute Mag (lietajúcu na Jane z Arku) s modrými vlasmi „prekrstí“ jeden z účastníkov na Máří (podľa Márie z Magdaly – odtiaľ vychádza meno Magdaléna – ktorá je akousi „tradíciou“ označovaná za „polepšenú hriešnicu“, pričom z textu v skutočnosti nijako nevyplýva zhoda tejto postavičky s ktoroukoľvek z v texte sa zjavivších „polepšených hriešnic“), pred rozhodujúcim bojom s robotmi generál vzýva imaginárneho kamaráta, a tak ďalej. Menej citeľná je „abrahamická mizogýnia“, prejavujúca sa okrem vyššie uvedeného podsunu „hriešnosti“ emancipovanej Mag aj siahodlhým obkecávaním prečo si počas „dlhého“ (niečo cez 1000 dní palubného času) letu nemohli dovoliť na palube vychovávať deti, keby so sebou vzali ženy – ako keby ženy boli len na rodenie potomstva. Autorovi zjavne uniká zloženie posádok orbitálnych staníc za posledných 30 rokov. Ďalším argumentom je, že vraj ak sa aj vrátia do vzdialenejšej budúcnosti, tak sa nejako „zaradia do spoločnosti“. Ako nejaká „pracovná sila“ iste, len ten „generačný rozdiel“ by v skutočnosti bol veľkou prekážkou nálezu spoluspáčky. Posadnutosť abrahamikov „životom večným“ sa tu zhmotňuje v podobe akejsi „kúry predĺženia života“ (ktorej sa z posádky ako prvý podrobí najmladší člen, lebo to po 3 rokoch palubného času „logicky“ fakt potrebuje).
No a potom sú tu absolútne logické chyby. Čo sa stalo s ľudskými posádkami vesmírnych staníc? To, že by ich narýchlo opustili, neznamená, že zostane neporiadok, a ak by napríklad padli v boji s robotmi, nachádzala by posádka Prométhea mŕtvoly. Prométheus vraj preskúmal našu galaxiu po obvode – ale keďže samo Slnko je na okraji, tak by na konci misie mal byť doma a nie na opačnej strane galaxie. Takisto za oných 1000 dní letu vraj tak dôkladne prebádali okraj galaxie, až zistili, že sme sami. Prudko smiešne, ale zapadá to do toho, čo zrejme požaduje autorov svetonázor. Na Zemi si zatiaľ ľudstvo nechalo vztýčiť nad hlavou ružové „energetické pole“ – „neporaziteľná a nebezpečná“ AI si tým zjavne zahatala cestu k využitiu solárnej energie – a tým aj zlikvidovať prakticky všetky planetárne ekosystémy, biodiverzitu, čokoľvek bez toho, aby sa vraj ozvali vedci (v skutočnosti sme dnes v súvislosti s klimatickou krízou svedkami, že vedcov prekrikujú politici a „masy“, ktoré sa boja o svoje konzumné pohodlíčko) a navyše sa týmto centralizovaným spôsobom zásobovania energiou vystavili riziku kompletného vypnutia pri zásahu centra (čo sa aj stalo, fakt „inteligentná“ AI). Podstatná otázka, aký je pôvod robotej motivácie, zostáva nie že nezodpovedaná, ale aj nevypovedaná, nanesená je len akási nadradenosť nad „smrteľnými“, ako keby robota nebolo možné fyzicky zničiť. Keď padla hláška, ako roboti prevyšujú ľudstvo v pomere 1000:1, začal som počítať a dopočítal som sa (vraj 4 ľudské mestá po zhruba 50 miliónov) ku 200 miliardám robotov – načo také množstvo a kto by to čím živil? – až zrazu na konci knihy padne, že počet preživších ľudí je 1 miliarda, čo nám upresňuje počet robotov na pekný biliónik a k tomu patričná spotreba zdrojov. Tak to by nefungovalo. Podobne sa vždy, keď príde k nejakej neblahej udalosti (strata spojenia Prométhea s výsadkom a rozhodnutie zaútočiť náhodou presne vtedy, keď sa predsa len zjaví Marek s raketoplánom, hneď na to podobne rozhodnutie pozemského velenia začať útok bez pôvodne plánovanej koordinácie s Prométheom, riskujúc tak friendly fire) udalosti záhadným šťastím vyvinú tak, že to nedopadne blbo (ani len menšia nehoda, nič!). A tento zoznam zďaleka nie je kompletný.
Z uvedeného výpočtu autorových kvetov ducha je zrejmé, prečo je pôvodný komiks výrazne lepší ako recenzovaná novela – jednoducho preto, že v komikse niet na tieto kvety ducha miesto. Takisto sa dá úspešne pochybovať, či táto dobrodružná fikcia je sci-fi, keďže okolo vedy ani nešla a využitie vesmíru ako kulisy nie je nutnou ani postačujúcou podmienkou zaradenia diela do žánru sci-fi. Z TV seriálov je to porovnateľné s Miazgovcami alebo Robotom Augustínom. Ako jednoduché dobrodružné čítanie je to jednorazovo použiteľné, a to predovšetkým pre kategóriu čitateľov zhruba do konca základky. Zlatý Žarnay!

Vzpoura mozků

• Václav Šorel

4,0

299 Kč

Vlastním predchádzajúce vydanie knihy z r. 1990 (Obzor, preložili Dušan Slobodník a Ľudovít Kuniak, doslov Ján Pišút). Keďže tentoraz vyšiel aj e-book, tak som sa mal v pláne nechať zlákať - papier nie je nesmrteľný - a keby som si nepozrel papierový exemplár, spravil by som obrovskú chybu.
Prekladateľ patrí do kategórie (relatívne) mladý, zúrivo prokapi neolib karpatského typu (ďalej NKT) a z toho dôvodu je mentálne naprogramovaný do polohy majstra sveta všetkých disciplín, tie, o ktorých nemá ani duncta (napr. fyzika) nevynímajúc. Keďže ako správny NKT nemá sebakritiku, jeho ani jeho rovnako mentálne nastavených nadriadených ani netrklo zapojiť do procesu prekladu niekoho, kto fyzike aj rozumie (v predch. prípade to bol Ľudo Kuniak, ktorý prekladal aj Feynmanove prednášky z fyziky a je celkom možné, že aj autor doslovu prof. Pišút bol do celej veci zainvolvovaný). Aj to tak dopadlo. Prakticky všetky pasáže, ktoré sa dotýkajú vedy, sú poznačené základnými terminologickými chybami a "hlubokým nepochopením". Long story short, na Feynmanových výtržnostiach sa pobavíte aj naďalej, na svoje si prídu aj antisemiti, ktorým niektoré Feynmanove "amorálne" výtržnosti a zdravé drzosti poskytnú argáče v ich prospech - a kto rozumie vede, ten sa z prekladu zgrcia.
Sú tam 4 hviezdy, ale je to vážený priemer. Za Feynmana 5, za preklad by patril rekreačný pobyt na dereši prekladaný kýbľami ľadovej vody na prebratie po každej strate pozornosti rekreanta voči dianiu v jeho rekreovaných partiách. Samozrejme, Feynmanov (a Leightonov) text má podstatne väčšiu váhu ako prekladošov zločin proti civilizácii.
Spomínaný fenomén neschopného prekladateľa neobťažujúceho sa vyhľadať pomoc skutočného odborníka je pre slovenský preklad v dobe NKT, žiaľ, absolútne typický.

Vy asi žartujete!

• Richard P. Feynman

4,6

490 Kč

Keď habilitujem, tak to všetko dočítam :D

Prvá vlna – Ďuri Červenák & kapitán Báthory
Strážcovia Varadína (druhý raz prečítané) 1.6.2021–8.6.2021 ****
Brána Irkally (druhý raz prečítané) 8.6.2021–18.6.2021 *****
Diablova pevnosť (ako sa ukázalo, prvý raz som to asi nedočítal) 22.6.2021–29.6.2021 ****+
Železný polmesiac 29.6.2021–3.7.2021 ***+
Hradba západu 3.7.2021–6.7.2021 ****
Recenzie:
(pozn.: hodnotenia na goodreads som dal 4, 5, 4, 4, 4)
Po prvej vlne nastal problém – chcem pestrosť, takže po historickej fikcii frcnutej fantasy od SK autora to chce inú disciplínu, napr. re-reading Žarnaya?
Druhá vlna –
Jana Plauchová – Druhá planéta 6.7.2021–8.7.2021
(rozmýšľam nad videorecenziou, hodnotenie sa neviem rozhodnúť medzi 3–4, 3,5 je dosť presné)
Vlastislav Toman – Příchod bohů 8.7.2021–23.7.2021
(toto čítam preto, aby som mohol prefičať jeho Zlatou knihu komixů #1)
Vlastislav Toman – Zlatá kniha komiksů #1 8.7.2021–

Poznámky ku goodreads:
1. Ondřej Vojtěchovský – autor cyklistiky je iný ako ten čo ho priradilo
2. Plauchovej Večnosť omylov aj Druhá planéta majú rovnaké ISBN papierové aj ebook verzie
Poznámky ku katalógom:
1. Komplet dáta v libib:
a. Plauchovej Večnosť omylov aj Druhá planéta
2. Komplet dáta v goodreads:
3. Dubiózne dáta v goodreads:
a. Plauchovej Večnosť omylov aj Druhá planéta
b. Čeknúť el. edície pri Báthorym
4. C
?
Približné poradie kníh
J. Červenák – Brána Irkally (5/5)
J. Červenák – Diablova pevnosť (4,5/4)
J. Červenák – Strážcovia Varadína (4/4)
J. Červenák – Hradba západu (4/4)
J. Červenák – Železný polmesiac (3,5/4) a J. Plauchová – Druhá planéta (3,5/tu neviem či 3 alebo 4) (neviem sa rozhodnúť)?
Približné poradie kníh v kategóriách
Fantasy
J. Červenák – Brána Irkally (5/5)
J. Červenák – Diablova pevnosť (4,5/4)
J. Červenák – Strážcovia Varadína (4/4)
J. Červenák – Hradba západu (4/4)
J. Červenák – Železný polmesiac (3,5/4)

Sci-fi
J. Plauchová – Druhá planéta (3,5/tu neviem či 3 alebo 4)
V. Toman – Příchod bohů (1,5/2)
?
Približné poradie poviedok
Sci-fi
1. V. Toman – Na tohle hustý nestačí! (3/3) – zo zbierky Příchod bohů
2. V. Toman – Muž, který hledal boha (3/3) – zo zbierky Příchod bohů
3. V. Toman – Rozhodnutí (2,5/2) – zo zbierky Příchod bohů
4. V. Toman – Planéta Xindlu (2,5/2) – zo zbierky Příchod bohů
5. V. Toman – Příchod Malého boha („To“) (2/2) – zo zbierky Příchod bohů
6. V. Toman – Příchod bohů (2/2) – zo zbierky Příchod bohů
7. V. Toman – Marťan (1,5/2) – zo zbierky Příchod bohů
8. V. Toman – První stádo (1,5/2) – zo zbierky Příchod bohů
9. V. Toman – Bludný Holanďan (1,5/1) – zo zbierky Příchod bohů
10. V. Toman – Mechanik Tim (1/1) – zo zbierky Příchod bohů
11. V. Toman – Jedenáctého dne (1/1) – zo zbierky Příchod bohů
12. V. Toman – Asteroid „L“ – jako Lena (1/1) – zo zbierky Příchod bohů
13. V. Toman – Bude se jmenovat Kruan (1/1) – zo zbierky Příchod bohů
?
Približné poradie komiksov
Vlastislav Toman – Zlatá kniha komiksů #1
?
Recenzie
Vlastislav Toman – Příchod bohů
Tak toto bolo zlé. Tým horšie, že som si to vlastne neželal, pretože od zbierky poviedok chlapíka, zodpovedného za scenár slávnych komixov z ABCčka o Malom bohovi, ktorý naviac získal aj nejaké tie ocenenia, som čakal nielen nostalgickú hodnotu.
Kniha je vlastne rozšírením rovnomennej zbierky, ktorá vyšla v Albatrose v r. 1966. Skladá sa z dvoch častí, venovaných rokom 1957–1966 a 2008–2016.
Ako sám autor píše v úvodnom predslove, kedysi, tým sa rozumejú 50.-60. roky, neboli nároky na sci-fi poviedku príliš vysoké, stačil nejaký opis „čo by mohlo ako byť“. Nanešťastie, niektoré témy zarezal vývoj vedy (a samozrejme, aj techniky), ale to by človek znalý kontextu odpustiť mohol. Čo by sme však vo vedeckej fantastike odpúšťať nemali, to sú vyložené nezmysly.
Prvá poviedka zbierky je Príchod Malého boha, pôvodne nazvaná „TO“, na motívy ktorej vznikol o niekoľko rokov neskôr komiks v ABCčku. Nostalgia mi prerážala z uší, ale keď som sa dozvedel, že chudáci Gron-c-chovia mali problémy už s krátkodobou pamäťou a používali rudimentárnu reč, prišlo mi o niekoľko strán ďalej podivné, že si vedeli zakresliť poznámku a ovládali zhotovovanie odevov šitím. Je to tým neuveriteľnejšie, že v priebehu jednej generácie vedeli hovoriť pomerne kvetnatou rečou. A keď sa v texte mihlo čisto sociáldarwinistické „silnejší vždy zabije slabšieho“, zatmelo sa mi pred očami. Nad tým, ako mohol existovať bohatý život na planéte zahalenej hustými oranžovými mrakmi („Žltá“), ktorá rozhodne pripomínala po tejto stránke viac Venušu, ako Zem, som už radšej nerozmýšľal (tým skôr, že ak oranžová nie je z prašných búrok, potom zostáva nula netoxických možností). Bác, moje ilúzie o kvalite obsahu sa začali rozplývať. Podivná (bio)fyzika pri vysielaní Malého boha z Vajca, z ktorej majú domorodci vyšší level rozkoše, to celé už len dorazí a „nenápadko“ pristátie na osídlenej planéte za revu motorov namiesto elegantného, lacnejšieho, tichého a bezpečnejšieho znesenia sa na padáčiku pri tých všetkých, ehm, danostiach už netreba komentovať, rovnako ako dopeklavolajúcu prvoplánovú kultúrnu kontamináciu. Božský komplex. Ako keby sme už takto nenarobilo toľko „dobra“, až je trápne to znovu opakovať.
Príliš sa to nezlepšilo ani po druhej poviedke Marťan, ktorá je zaujímavá aspoň tým, že autor povedzme 60 rokov dozadu predpovedal – správne! – že prieskum planét bude v rukách robotov. Akurát teda nie humanoidných a už vôbec nie autonómnych (len tak trošku) a s otvorom na zber vzoriek „prakticky“ na chrbte.
Bludný Holanďan je v podstate len príbeh jednej zrážky so starým špionážnym satelitom. Zaujímavé bolo, že loď s posádkou na úrovni Crew Dragonu je podstatne väčšia ako Dragon a pritom má problém zabezpečiť prežitie 2 týždňov na orbite. Parametre obežnej dráhy radšej nebudem prepočítavať, však? Tak toto je ten opis „ako by niečo mohlo byť“ bez ďalšej hodnoty...
Jedenáctého dne príde pri nehode o život premotivovaný chalanisko. Príbeh, ktorý by sa rovnako dobre zaobišiel bez mesačných kulís a teda nemusí byť sci-fi a pravdepodobne bol v rôznych verziách rozprávaný už stokrát. Zaujímavé je autorovo presvedčenie, že práce na povrchu musia bežať za dňa, lebo mráz za mesačnej noci je väčším problémom, zakiaľ reálne je to skôr naopak (skafandre je problém chladiť) a v skutočnosti sa volilo skôr rozhranie dňa a noci.
Mechanik Tim (nedajte sa mýliť menom, je to Rus) sa na sklonku života vďaka spiknutiu kolegov konečne pozrie do vesmíru. Takisto by sa dal podobný príbeh spáchať bez sci-fi kulís.
Na Asteroide „L“ – ako Lena zistíte, že už samotná prítomnosť nemenovaného kovu vedie u ľudí k psychózam. A to v budúcnosti, kde už snáď by mal mať len technologickú hodnotu namiesto trápnej úlohy status symbolu. To snáď nie...
Na terraformovaný Mars dopravia První stádo. Samozrejme, pod dohľadom dvoch pravých yankeeovských kovbojov, ktorých typicky kapitalisticky tak trochu (resp. ich zamestnávateľa) ošmekli. V nasledujúcom probléme sa uplatnia pozemské inštinkty kravičiek.
V predposlednej poviedke prvej časti urobí pilot inštinktívne Rozhodnutí, aby sa dostal z vplyvu záhadného Oka. Na dnešnú dobu podpriemer, ale aspoň je tu nejaké to záhadno okolo pôvodu oných podľa buliev... búľv... whatever pomenovaných záhadných ... sond?
Poslednou poviedkou prvej časti – opäť sa dostávame k Malému bohovi – je Příchod bohů, kde si pozemšťania už lajsli priamu kultúrnu kontamináciu, ako keby sme nemali dosť problémov podobného druhu za pár storočí zažitých už na Zemi. Zaujímavé, že imperialisti v Star Treku, ktorý sa už v tej dobe mohol nachádzať na papieri, si riziká s takýmto zasahovaním spojené už uvedomovali. Takisto mi prišiel zvláštne, ehm, roztomilý vznik kňažky z, ehm, hysterky. A to ako pozor, toto je ešte jedna z tých lepších poviedok v tejto knihe!
Dostávame sa k časti s novšími výtvormi, kde sa nachádza všetko, čo ešte ako-tak stojí za reč. Časť má opäť nejaký ten autorský predslov a nasleduje poviedka Bude se jmenovat Kruan, v ktorej ... nejde vôbec o nič. A ani 40 rokov, ktoré uplynuli od poviedok v prvej časti, nezmenilo nič na tom, že na Žltej planéte stále funguje prvoplánovo pozemská patriarchálna deľba práce na „mužskú“ a „ženskú“, ako keby tam tiež 2 tisícročia řádili abrahamické náboženstvá. Zato zmizla evolučnou velerychlostí rudimentárna reč, absencia aj krátkodobej pamäte a podobné disabilities zo sladkých šesťdesiatych. Priam kresťanská kultúrna antropológia (trápnejšia o to, že autor je ateista a ľavičiar) sa prejaví ešte aj v tom, že Ru je vyhnaný stádom ženštín od pôrodu vlastného potomka, že to nie je pre chlapa. Klincom do rakvy sú potom pocity ... robota(!). Autor takisto nadužíva výkričníky, ale to už je detail.
Planéta Xindlu je určitým odkazom na vermírnych pirátov z komiksov o Žltej planéte a je to, keď už nič iné, aspoň trocha akcie. Tretie miesto.
Muž, ktorý hľadal boha – a nenašiel – má z toho v predposlednej poviedke problémy. Zato prehovoril sám Vesmír. Druhé miesto.
A napokon asi najlepšia poviedka, pokus mimozemšťanov o kontakt stroskotá na nepochopení úlohy náboženstva na ľudskej planéte a vďaka pokusu troch týpkov si z „Boha“ vystreliť končí, alebo možno skôr začína, sexom s mimozemšťankami. Je to aspoň vtipné. Na tohle hustý nestačí.
Long story short, nostalgia ako radca pri výbere nebýva najlepším radcom. Staršie poviedky pošramotil zub času a tak sa prvé tri miesta ušli trom zo štyroch novších, ale ani tie podľa mňa neospravedlňujú zábor miesta v knižnici. Ak už musíte mať kompletného Tomana, racionálne zvoľte lacnejší e-book.

Příchod bohů

• Vlastislav Toman

1,5

299 Kč

Kniha je celkom vhodná ako úvod do športovejšie chápanej cyklistiky. V úvodných častiach venovaných bicyklom a technike by sa dala zlepšiť (zlepšiť sa dá základný popis nastavenia posedu a výklad dôležitých pojmov používaných na popis geometrie, alebo sa dá, na druhej strane, vynechať, pretože toto nie je kniha pre ľudí, ktorí sa akurát potrebujú dostať z A do B). Zlepšiť sa dá aj základný popis "ako sa obliecť", napr. ja som podstatne mrazuvzdornejší a už pri 20-25 °C používam letné špeciály, aby ma nezavarilo.
V Technike jazdy je autor extrémne stručný a mohol sa viac venovať napr. deštrukcii mýtu o "šliapaní do kruhu" alebo porovnaniu efektivity rôznych spôsobov jazdy do kopca, prejazdom zákrut a pod.
Podstatné veci začínajú v 3. kapitole. Poskytuje základný úvod do fyziológie, potrebný na pochopenie princípov. V časti o diagnostike absentujú dôležité pokyny, ako neporovnávať príliš výsledky spiroergometrie a vyšetrenia laktátovej krivky (iná metodika dáva iné výsledky), neporovnávať príliš výsledky rôznych laboratórií ale držať sa kvôli opakovateľnosti jedného a nepreháňať to s častými field testami. Vzhľadom na vek knihy tu nie je podrobnejšie popísaná práca s powermetrami, napr. FTP test, ale podstatný poznatok (powermeter na rozdiel od pulzáku "vidí" aj do krátkych intervalov, ale na komplexný obraz treba aj pulzák) dostanete, vrátane teórie tréningu aj podľa výkonu (to sa týka aj, a hlavne, kapitoly 4). Kapitola 5 sa venuje "všeobecnej" príprave, pričom do nej trochu zvláštne zahŕňa aj valce a trenažér, čo sú v skutočnosti už specialties (autor podľa mňa podceňuje trenažéry, ale bavíme sa o roku 2009, že áno). Opäť je to skôr "krátky návod".
Veľmi podstatná kapitola je 6, ktorá na príkladoch troch rôznych ľudí s iným pozadím a cieľmi ukazuje zostavenie tréningového plánu na mieru. S tým by ste už mohli byť schopní "samoobsluhy". 7. kapitola sa venuje výcucu športovej psychológie a ako obvykle vám nič nedá :) aj keď stále lepšie ako utkvelá predstava niektorých lezcov, že mentálna/psychická/duševná príprava basically obnáša dať sa na hindu alebo budhi sprostosti. 8. kapitola sa venuje regenerácii, ale aj výžive. Opäť dosť stručne. 9. kapitola sa venuje športovaniu žien, detí a seniorov. V prípade prvej skupiny by som rozdiely asi zapojil do hlavného výkladu, v prípade druhej sa nepriamo búra "mýtus včasnej špecializácie", čo je dobre, len by sa asi mal pomenovať.
Tým sme skončili prehľad toho, čo v knihe je. Keďže prácu Ondra Vojtěchovského poznám, zaujímavejšie je, čo v nej nie je a v tomto bode by som naozaj odporúčal čitateľom navštíviť fyziologickú poradňu na kpo.cz a Ondrove osobné stránky, kde nájdete materiály, ktoré idú pred dobu vydania tejto knihy a ako zistíte, je škoda, že do nej neboli zahrnuté. V knihe mi hlavne chýba dôrazné, ale naozaj dôrazné varovanie pred prepaľovaním tréningu a pretrénovaním, čo sám autor opakovane "spáchal" s celoživotnými následkami a na KPO a svojich stránkach sa téme dôkladne venuje, pretože najdôležitejší mýtus a posvätná krava na zarezanie v celom športe je mýtus "tvrdého" tréningu (iracionálne megadávky), ktorému stále podlieha obrovská väčšina populácie. Moje hodnotenie 4 hviezdami platí práve pre prípad, kedy budete knihu používať spolu s Ondrovými článkami na webe, inak by išla o 1 hviezdu dolu.
Po tomto úvode odporúčam knihy H. Allen & A. Coggan - Training and Racing With a Power Meter alebo (pre hobíkov možno ešte lepšiu) C. Carmichael & J. Rutberg - The Time-Crunched Cyclist. Žiaľ, nie sú dostupné (alebo o tom aspoň neviem) v SVK/CZE verzii, ale obidve sú výrazne lepšie ako "biblia" Joa Friela, ktorá používa o.i. pojmy, ktoré A. Coggan označil ako bastardizáciu pôvodných konceptov (napr. FTP ani kritický výkon, čo je - spolu s MLSS - v zásade to isté, len sa líši "spôsob získania čísla", nikdy neboli viazané na nijaký konkrétny čas).

E-kniha

Cyklistika

• Jiří Sekera
• Ondřej Vojtěchovský

4,9

143 Kč