Kniha „Aké bude Slovensko o sto rokov“ z roku 1920 je jednou z mála slovenských utópií a jedinou knihou svojho druhu medzivojnového obdobia. Jozef Dohnány predpokladal napredovanie Slovenska.
Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.
O tejto poviedke - keďže celá "kniha" je v zásade len jedna poviedka - som sa dozvedel vďaka známemu vihodňarskemu úkazu menom Jožo Žarnay. Pravda, našiel som ju až o nejaké tie mesiace neskôr v ponuke martihnusu a ešte zadara, a tak som neodolal.
So Žarnayom súhlasím v tvrdení, že najutopickejšou zložkou tejto utópie je tvrdenie, že by sa snáď na Slovensku prestalo chlastať. Inak je to svojím svojským spôsobom "milý" kus, ktorý dokonale vystihuje tunajšiu (de)mentalitu ako príčinu, prečo tu nikdy dobre nebude. Dielko je plné klišé, ktoré doteraz ovládajú mentálny svet časti populácie. Jednoduché moudra, environmentalistické prehrešky (jasne, treba zastavať celé Tatry, jasné, príroda je akosi "povinná" "slúžiť" ľuďom [časť s monokultúrnou lúkou je čisté chucpe, ale ako vieme, napríklad v tunajšom lesníctve je monokultúra dodnes modlou, viď boj o Tichú dolinu]), mimochodom, aj "alternatívna geomorfológia" v poviedke fakt stojí za to - ak si ju dokážete všimnúť. Ak iní recenzenti vidia nejakú zhodu s realitou (pripúšťam určitú zhodu s dedinskou realitou v niektorých regiónoch), ja ju, nanešťastie, nachádzam práve v týchto pasážach, ktoré spadajú do kategórie "hlboko prekonané". Bežní ľudia si to neuvedomia, ale v roku, kedy to chlapík napísal, mal Einstein 15 rokov vo vačku Nobela a Bohr navrhol svoj model atómu 7 rokov predtým, teda kvantová mechanika už bola na svete - a ten bol úplne niekde inde ako chlapík, čo sa síce zrejme vyznal vo vláčikoch, ale mentalitou zostal na úrovni honelníka z dolného salaša (tbf, dolný salaš bol predsa len bližšie k civilizácii ako salaš horný).
Milo absurdný bol mentálny pokus zjednotiť konzervatívnu nábožnú zaprdenosť a naivn7 nacionalizmus s akousi prebehnuvšou "revolúciou" (až mi to pripomenulo Ľubov Blahov termín "komulík", ktorým sa jeho autor, opäť milo absurdne, neskôr stal); naopak, istú historicko-dokumentačnú hodnotu má fakt, že v diele spomína rozvinuté družstevníctvo už v raných dobách prvej ČSR (a to ako dedičstvo predchádzajúceho vývoja, čo silne kontrastuje s aktuálne natláčaným diskurzom družstevníctva ako "komunistického" javu, ktorý preto treba potláčať).
Finálny verdikt? Ako asi prvá dosiaľ známa utópia slovenskej "výroby" má dielko dokumentačnú alebo historickú "hodnotu", ale jeho blahoskloné zaradenie do sci-fi je sporné, keďže len recykluje stav, ktorý bol dosiahnutý alebo ľahko dosiahnuteľný už v čase napísania. Rozpačité pocity (a z nich hlavne pocit trápnosti) & nothing to be proud of.
Utópia o tom, ako sa máme dobre. Všetci pracujú, máme družstvá, umelé hnojivá, jednoplodinové polia ... Každý robí v čom je dobrý, nikto nefajčí a nepije ...
Táto kniha má mimoriadne prekvapila. Je to kratučká úvaha k budúcnosti Slovenska z roku 1920.
Autor tak presne opisuje niektoré veci, až som mal pocit, že je to nejaký fejk. Nepíše o lietajúcich autách a raketách na Saturn. Ale ako funguje poľnohospodárstvo, výroba elektriny, fungovanie železnice a podobné drobnosti.
Viem, že ľudia v medzivojnovom období neboli hlúpi a nežili v stredoveku, ale tá podoba so súčasnosťou je úžasná. Pripomínam, že to písal v roku 1920.
Tých 20 strán skutočne stojí za prečítanie. Kniha je z projektu Zabudnuté knihy.
Ja som tam práveže veľa zhôd s realitou nenašiel. Mentálne sa to nachádza na troskách mocnáržství na mentálnej polceste k hejslopákistanu a technologické vedomosti dotyčného sú tak na úrovni 1905 plus načítané krátke správičky z dennej tlače.
V priebehu a po skončení WWII prišlo k výrazným (a dopredu nepredikovateľným) technologickým zlomom, napr. výroba zlúčenín dusíka "zorganizovaná" na základe spálenia vzduchu v el. oblúku, čo sa v knihe predosiela (princíp bol v 1920 známy, masové nasadenie nebolo) bola energeticky neudržateľná už pri zavedení, od 1960 tento proces už nikde nerealizovali. Podobne sa po WWII etablovala environmentalistika, takže v knihe inzerované "pokrokové" monokultúry sú tiež dávno prekonané. Aj keď slovenské lesníctvo, mentálne nikdy neopustivšie tereziánsku dobu, sa smrekových monokultúr drží aj v časoch, kedy môžeme okolo BA začať rovno sadiť baobaby...
No a či nám baby chodia po uliciach v 70 sukniach a krojcom na krku a ich existencia je stále viazaná medzi sporák a kostol, o tom sa pri vyzretí z okna môžeš rukolapne presvedčiť tiež :D
Prvá fantastická kniha na Slovensku bola napísaná 12 rokov pred prvým románom Julesa Verna. Napoleon Bonaparte napísal romantický román a maďarská barónka Emma Orczy vytvorila prvého „superhrdinu“. Knihu Irene Iddesleigh od Amandy McKittrick Ros považoval Mark Twain za „najväčší neúmyselne vtipný román všetkých čias“ a J.R.R.Tolkien a C.S.Lewis sa na spoločných stretnutiach zabávali hrou, kto sa pri čítaní tohto „veľdiela“ rozosmeje neskôr. Všetky tieto fakty zo sveta literatúry sú žiaľ zabudnuté a mnoho kníh končí svoj život na poličkách knižníc, kde o ne nik neprejaví záujem.
Cieľom nášho občianskeho združenia je objaviť a sprístupniť zabudnuté poklady, aj nepodarky literatúry moderným čitateľom.
