Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Volám sa knihomoľ. Nie, nie je to diagnóza (zatiaľ), ale životný štýl! Knihy sú moja vášeň, oddych aj adrenalín v jednom. Milujem True crime – ak je v názve sériový vrah, som tam prvá. Detektívky, trilery, napínavé akčné príbehy? Áno, prosím! Mysteriózne, horory, fantasy, sci-fi? Prečo si vyberať, keď môžem mať všetko?
Čím zamotanejšia zápletka a záhadnejšie nitky deja, tým viac si užívam ich rozpletanie. Záver príbehu je pre mňa niečo ako odmena za intelektuálny maratón – potím sa spolu s vyšetrovateľmi a aj ja mám výslužku: čitateľskú katarziu.
Som úplne závislá na knižných sériách – Sam Porter, Sebastian Bergman, Robert Hunter, Maarten S. Sneijder či Kim Stoneová sú moji literárni kamoši. Oni vyšetrujú vraždy, ja vyšetrujem, kedy stihnem prečítať ďalší diel. A ak sa pýtate, kde ma nájdete – skúste najbližšie knihkupectvo, knižnicu, gauč s dekou... alebo hoci len nasledujte stopy knižného prachu.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
„Majáky svietia, aby chránili ale kto ochráni tých, čo v nich strážia svetlo?“
Sú príbehy, ktoré sa dotknú akciou, a sú také, ktoré vás pohltia atmosférou. Erika Jarkovská vo svojej knihe Maják, záhada Eilean Mór berie čitateľa na drsný škótsky ostrov, kde sa v roku 1900 stratili traja strážcovia majáka bez jedinej stopy. Zmizli v búrke? Utiekli? Alebo sa stalo niečo, čo rozum nedokáže prijať?
Tento príbeh zostal nevyriešený a dodnes patrí medzi veľké námorné záhady. Autorka ho využíva ako inšpiráciu a rozvíja mysteriózny príbeh s nádychom nadprirodzena. Objavujú sa zvláštne javy, tajomné sily i nevysvetliteľné okolnosti, ktoré ponúkajú alternatívu k oficiálnym verziám. Jarkovská verne zachytáva prostredie ostrova jeho nehostinnosť, samotu uprostred mora i búrkami bičované útesy a zároveň ponúka vlastnú literárnu interpretáciu toho, čo sa mohlo stať. Čitateľ tak kráča po tenkej hranici medzi históriou a predstavivosťou.
Najsilnejšou stránkou knihy je atmosféra: cítite soľ na perách, počujete dunenie vĺn a máte pocit, že ľadový vietor sa vám prediera pod kožu. Samota a izolácia tu nie sú len kulisou stávajú sa psychologickou skúškou hraníc ľudskej mysle.
Jarkovská píše priamo a zrozumiteľne, no zároveň poeticky. Vie navodiť ticho, z ktorého mrazí, aj dramatické napätie búrky. A hoci kniha nemá rýchle tempo akčného trileru, funguje ako atmosférická mozaika príbeh, ktorý viac šepká, než kričí.
Maják, záhada Eilean Mór je určený pre čitateľov, ktorí hľadajú tajomný a melancholický príbeh inšpirovaný skutočnou udalosťou. Nie je to len rozprávanie o zmiznutí troch mužov, ale aj meditácia o samote, strachu a fascinácii neznámym.
Odporúčam ju tým, ktorí si radi vychutnávajú knihy s hutnou atmosférou a chcú sa nechať unášať morským vetrom a tichom, ktoré dokáže byť desivejšie než búrka. Romány Deväť či Maják ma presvedčili, že Erika Jarkovská vie písať napínavo, obrazne a s fantáziou.
Prach je silným a dôstojným uzavretím Howeyho trilógie. Začiatok pôsobí pomalšie autor venuje veľa priestoru atmosfére a vedľajším postavám. Nie vždy to posúva dej, ale pridáva to pocit tiesne a psychologickú hĺbku. Pre niekoho to môže byť „zdržanie“, pre iného obohatenie.
Druhá polovica knihy však naberá na dynamike. Akcia, špionáž a politické intrigy sa striedajú v rýchlom slede a napätie ma dokázalo udržať pripútanú k stránkam. V týchto pasážach Howey ukazuje, prečo sa jeho dielo stalo celosvetovým fenoménom.
Negatívom je, že nie všetky dejové línie a témy, ktoré sa objavili v predchádzajúcich dieloch, našli svoje vyvrcholenie. Čitateľ si prirodzene kladie otázky: čo ostatné silá? Aký osud čaká ich obyvateľov? Autor naznačuje odpovede, ale mnohé necháva otvorené, akoby zámerne ponechal priestor pre ďalšie skúmanie sveta. To môže byť pre niekoho fascinujúce, pre iného frustrujúce.
Napriek týmto nedostatkom je Prach kniha, ktorá ponúka napätie, myšlienky a emócie. Nie je to len sci-fi o životnom priestore a technológii je to príbeh o moci, poslušnosti a o tom, že pravda sa nedá naveky pochovať.
A ostáva aj otázka slovenského čitateľa: dočkáme sa niekedy prekladu krátkych noviel a poviedok zo sveta Sila? Pretože práve tie by mohli odkryť, čo všetko ešte leží pod nánosom prachu.
Trilógiu Silo odporúčam čitateľom, ktorí milujú dusivú atmosféru dystopií, psychológiu postáv a postupné odhaľovanie tajomstiev.
Naopak, neosloví tých, čo hľadajú rýchlu akciu, technicky bezchybné sci-fi alebo optimistický pohľad na budúcnosť.
Druhá časť Howeyho trilógie prichádza s odvážnym zámerom ukázať, ako vlastne došlo k zničeniu sveta, v ktorom ľudia prežívajú zavretí v sile. A hoci je zámer veľkolepý, výsledok vo mne zanechal zmiešané pocity. V porovnaní so Silom tu ubudlo napätie. Dej sa odvíja v retrospektívach, ktoré sa miešajú so „súčasnosťou“, no mnohé pasáže pôsobia rozťahane. Naozaj som nepotrebovala poznať detaily o Solovej stolici počas rokov, keď bol sám namiesto gradácie príbehu sa to často menilo na únavné vypĺňanie priestoru.
A potom sú tu technické „au“ momenty. Ťažko mi uveriť, že servery a dáta vydržia stovky rokov, keď môj vlastný počítač obvykle kapituloval po desiatich. Rovnako problematická je energetika, vzduchotechnika, zásobovanie vodou či zdravotnícky materiál, ktoré akoby fungovali „navždy“. Najviac ma však vyrušilo samotné čistenie vonku je prostredie, ktoré dokáže zničiť drony za pár minút, no na to, aby obyvatelia videli von, stačí raz za niekoľko rokov utrieť šošovku kamery handričkou. To pôsobí jednoducho neuveriteľne.
Ale tu sa treba zastaviť: toto nie je vedecká publikácia, ale sci-fi s alegorickým presahom. Technické nedostatky môžu pôsobiť ako trčiace nite v svetríku človek ich zbadá a má chuť ich vytrhnúť. ALE… sila príbehu nespočíva v hard sci-fi detailoch, ale v inej rovine. Nepotrebuješ veriť technike, aby si veril emóciám. Howeyho svet funguje ako mýtus či biblický príbeh logika sa môže šmyknúť, no posolstvo zostane silné.
A tým posolstvom sú postavy. „Zlí“ nie sú čierno-bieli často sú to len ľudia, ktorí veria, že konajú správne. A „dobrí“ zlyhávajú, pretože sa boja postaviť sa systému. Zmena sa tak dá čítať ako psychologická mozaika o tom, ako sa rodí totalita a prečo jej ľudia slúžia. A to je najsilnejšia stránka knihy: že sa dokáže dotknúť čitateľa nie technickými hračkami, ale otázkou, ktorá sa týka každého z nás koľko pravdy a slobody dokážeme uniesť?
Zmena je mrazivým príbehom o zrode Sila, o hranici medzi záchranou a záhubou, o moci, poslušnosti a o schopnosti ľudí zabudnúť na to, čo by si mali navždy pamätať.
Tento príbeh je klaustrofóbny ponor do sveta, kde schody znamenajú moc a pravidlá rozhodujú o živote a smrti. Autor buduje fascinujúci mikrosvet plný tajomstiev, otázok o pravde a poslušnosti, v ktorom Juliet ako odhodlaná hrdinka žiari ako iskra ľudskosti v tme. Atmosféra je dusivá, ťaživá a magnetická a práve preto som knihu prečítala za dva dni. Odporúčam každému, kto hľadá napätie, originalitu a príbeh, ktorý vás nenechá dýchať. Silo odporúčam každému, kto sa chce ponoriť do dusivého, napínavého sveta, z ktorého niet úniku.
Autor namiešal zvláštny kokteil históriu, vojnový thriller, Ostravu aj mystiku. Dej sa otvára medzi bitevnými zónami druhej svetovej vojny, tajnou továrňou a prastarým Morgenlandom, a o desaťročia neskôr sa ozýva v ospalej, no nepokojnej súčasnosti Jeseníkov a ostravských ulíc, kde kráča Hynek Ambrož.
Postavy nie sú papierové figúrky. Honig, von Richter aj Ambrož pôsobia ako staré jazvy nepekné, bolestivé, ale pravdivé. Držia sa v pamäti dlho po dočítaní.
Ale pozor toto nie je príbeh, ktorý hladí. Je to kniha, čo si občas zahráva s hranicou medzi históriou a fantazmagóriou, medzi realitou a pseudomýtom. Pre jedného majstrovsky zamotaný prepletenec, pre iného neprehľadný chaos. A pravdu majú možno obaja.
Najsilnejšie tu pôsobí atmosféra dusivá, ťaživá, lepiaca sa na kožu. Nie logika, ale pocit. Neistota, ktorá ma nútila stále obracať stránky, aj keď som mala občas chuť zavrieť knihu a nadýchnuť sa. Mystické vrstvy boli pre mňa osobne už „cez čiaru“, ale práve ony vo mne udržali tú nepríjemnú zvedavosť: čo sa za tým všetkým skrýva?
Slabiny? Tempo. Miestami príliš veľa „omáčky“, ktorá brzdí akciu, zatiaľ čo finále sa naopak zdá unáhlené a bez plnej chuti. Paralelné línie dokážu zmiasť a priveľa náhod oberá príbeh o presvedčivosť.
Moje zhrnutie: Morgenland tak nie je knihou, ktorú by ste čítali pre detektívnu logiku. Je to skôr stiesnený sen, ktorý vás občas dusí, občas mätie, ale stále si ho pamätáte.
Od Richarda Sklářa som sa naučila dve veci: čo je to liger a že manukový med nesmie chýbať v mojej kuchyni. Smrť aj humor sa totiž servírujú s rovnakou chuťou.“
Roberta „Bo“ a jej parťák Říďo sú opäť späť. Dvaja bývalí tajní, ktorí by si už mali užívať kľudné roky, sa namiesto dôchodku opäť hrnú tam, kde im ide o život. Tentokrát čelíme príbehu plnému napätia, náhod a aj istých prieťahov, ktoré preveria nielen nervy BO, ale aj čitateľovu trpezlivosť.
„Prostě jak vy k my, tak my k vy.“
Presne preto je mi maklérka Bo tak sympatická s ničím sa nemaže, povie veci na rovinu a správa sa, ako keby mala na krku stále vojenské čižmy, nie realitný diár.
A opäť tu máme ďalší príbeh, ktorý nie je o vyšetrovaní spáchaného zločinu políciou, ale skôr o ukájaní zvedavosti a hľadaní adrenalínu v živote dvoch starnúcich tajných agentov. Bo a Říďo majú veľký problém nepchať svoje nosy tam, kde ich netreba. A úprimne? Presne preto ich milujeme.
Do toho všetkého tu však vystupuje aj bizarný prvok liger, kríženec leva a tigra, ktorého si jeden zo záporákov choval ako „dokonalý nástroj“. Vďaka nemu sa obetí zbavoval bez dôkazov lebo povedzme si úprimne, ani CSI by nehľadalo v žalúdku tohto dravca. A ja som si popri čítaní uvedomila, že som sa opäť niečo nové dozvedela už viem, čo je to liger, a k tomu aj to, že manukový med nie je len ozdoba na poličke, ale odteraz patrí do mojej domácnosti ako povinná výbava (keby som náhodou nemala po ruke chilli pastu ako Bo).
Lenže… „No bohužiaľ v tomto príbehu bolo toľko omáčky, že autor tempo varil tak dlho, až sa mu akcia úplne rozvarila. Kým prvý diel bol guláš, druhý sviečková, tak tretí už len kýbel vody s bobkovým listom.“
Richard Sklář si síce drží svoj typický drsný štýl, ale tu už miestami zabŕdol do zbytočných opisov a náhod, ktoré dej brzdia. Krátky proces namiesto krimi thrilleru pôsobí skôr ako kuchárka na dusenie deja.
Môj verdikt: Krátky proces už na mňa obsahoval až priveľa náhod, ktoré nedokážem tolerovať, a preto tejto časti strhávam body. Ale celkovo hodnotím sériu ako vydarenú. Rozlúčka s Bo, Říďom, Františkom a najmä malým Patrikom vo mne necháva pocit smútku za postavami, ktoré som si „toš kurňa obľúbila.“
Roberta „Bo“, realitná maklérka a bývalá členka elitnej jednotky, sa po návrate z dovolenky nechtiac ocitne priamo uprostred série brutálnych vrážd. Obete majú jedno spoločné v minulosti zneužili moc a peniaze. Spolu s parťákom Říďom sa púšťa do nebezpečného vyšetrovania. Netuší však, že médiá ju čoskoro premenia na senzáciu a dajú jej meno, ktoré sa ťažko nosí „Anděl smrti“.
Richard Sklář je taký český Chris Carter. Brutálny, priamy, so štipkou šibeničného humoru, ktorý presne vie, kedy čitateľovi zdvihnúť tep a kedy ho prefackať ironickým úškľabkom.
Anděl smrti nadväzuje na Vilu na Sadové a opäť nás hádže do Ostravy nie takej z pohľadníc, ale takej, kde sa namiesto dôchodkového čaju podáva poriadne ostrý adrenalín.
Bo je akčná seniorka s nulovým pudom sebazáchovy keby mala normálny rozum, už dávno by sedela doma s vnúčatami a háčkovala deku. Lenže ona vlezie rovno tam, kde by si aj ostrieľaný policajt radšej hodil maródku. Bo akčná maklérka s neustále plným mechúrom a prázdnym žalúdkom, ktorá vie aj chilli pastu použiť ako zbraň. Našťastie má viac životov než mačka, inak by mala na cintoríne vlastný VIP kútik.
Dej je dynamický, drsný a nasiaknutý ostravskou atmosférou. Sklář píše ako mäsiar v bielom plášti bez zbytočných rečí, rovno na kosť. Opisy sú explicitné, surové, ale práve to im dáva šmrnc.
Ostrava tu nie je len kulisa je to ďalšia postava, čo ti funí za chrbtom, až máš chuť obzerať sa, či tam fakt niekto nestojí. Atmosféra mesta sa lepí na kožu, neodchádza ani po dočítaní a ešte sa pri tom uškŕňa. Lebo keď ti v Ostravě řeknú: „Tož, kurňa, přežij, nebo ne?“ tak fakt nevieš, či je to rada, alebo hrozba.
Silné stránky? Rýchle tempo, ostrý jazyk, Bo ako netypická hrdinka, ktorá dráždi aj baví.
Slabé? Pre niekoho asi až priveľa náhod, čo ju držia pri živote ale keď sa necháš uniesť, čaká ťa jazda, čo fakt stojí za to.
Richard Sklář spája historickú fikciu, detektívne napätie a moderný thriller. Mnoho autorov používa dve časové línie ako efektnú kulisu, ale Sklář ich necháva preplietať tak, že čitateľ cíti, ako prítomnosť dýcha minulosťou. A v tejto knihe je skutočný mix historickej fikcie, detektívneho napätia a thrilleru okorenený drsnejším svetom bývalých tajných agentov. Ideálne pre teba, ak miluješ thriller s nádychom mystiky a dejové vrstvenie.
Historická časť je pomalá, hutná, nasiaknutá dusnou atmosférou Protektorátu, moderná linka s Bo naopak ostrá, akčná a písaná v prítomnom čase je to ako sledovať adrenalínový film. A tento kontrast funguje po tichom tieni roku 1941 príde facka súčasného nebezpečenstva. Vila na Sadovej tak nie je len dom, ale živý archív ľudských rozhodnutí, zrady, odvahy a tieňov minulosti, ktoré si nájdu cestu aj po desaťročiach.
Bo je síce až príliš „superžena“ krásna, drsná, inteligentná, prešibaná, s minulosťou tajnej agentky a navyše realitná maklérka, ktorá rieši kupcov so zbraňami. Bond girl na realitnom trhu. A aj napriek týmto schopnostiam jej hlavou neraz preletí: „V tuto chvíli přestává jít do tuhého a začíná jít do řídkého.“ Nie vždy je všetko uveriteľné, ale sledovať spravodlivosť „made in Bo“ v akcii je číre potešenie. Bo je ako ostravský šváb dupú, strieľajú po nej a ona: „Když nad tím tak zapřemýšlím, nevidět tu spoušť na mém těle by mohl snad jen zanícený vyznavač metylových drinků.“
Veľmi ma bavil tento humor drsný, trefný, sarkastický, s ostravským nárečím ako korením. Je verné, nenásilné a odľahčí napätie tak, že po temných historických pasážach máš pocit, že si zrazu v krčme pri ostravskom stole.
Vila na Sadové je ako trojchodové menu: predjedlo historická dráma plná morálnych dilem, hlavný chod moderný thriller s dávkou adrenalínu, dezert korenisté dialógy s ostravskou príchuťou. Nie vždy sa chute dokonale zmiešajú, ale práve táto rôznorodosť robí príbeh zapamätateľným.
Ak čakáš návrat Joona Linna, vráť sa späť. „Ihrisko“ je iná liga. Viac filozofia než akcia. Viac myseľ než zločin.
Páči sa Ti?
Nie je to klasický triler. Skôr metaforická expedícia cez rozbitú psychiku, bolestivé rozhodnutia a hranice, ktoré sme ochotní prekročiť, keď ide o všetko. Keplerovci si tu vystavali vlastné ihrisko kruté, nelogické, tiché… a desivo ľudské.
Hlavná hrdinka Jasmin je dôstojníčka švédskej armády, ktorá prežila klinickú smrť. No namiesto svetla a pokoja uvidela niečo iné temný, surový priestor zvaný Ihrisko. Keď jej syn bojuje o život, Jasmin vie, že sa musí vrátiť… tam, kam by sa dobrovoľne neodvážil nikto.
Keplerovci píšu ako skalpelom. Žiadne opisy navyše, žiadne zdržovanie. Každá veta je rez. A predsa v tej strohosti je zvláštna poézia. Občas narazíš na rozvláčne dialógy, ale v severskej noir atmosfére to vlastne sedí. Zvláštne ťa to neunavuje. Skôr vtiahne.
Jasmin je fascinujúca. Neistá. Zlomená. Ale nie slabá. Celý príbeh je pretkaný jej materskou silou aj tichým strachom, ktorý neuteká, ale sleduje ťa. Postavy okolo nej sú ako tiene. Neprichádzajú zaujať, ale narušiť tvoju istotu. Vyvolať úzkosť. Nedôveru. Ten zvláštny šuchot, ktorý cítiš, keď si doma sama… a máš pocit, že nie si.
Osobne sa mi príbeh páčil oceňujem atmosféru, ktorá sa lepí na kožu, originálny koncept života po živote, aj hlbokú psychológiu hlavnej postavy. A najmä odvahu odkloniť sa od klasického Kepler štýlu.
Niektorým čitateľom sa môže zdať príbeh mätúci, možno príliš symbolický. Ale ak očakávaš klasického Keplera s Joonom Linnom, môžeš byť sklamaný tu nejde o vyšetrovanie. Ide o prežitie. Zabudni na logiku. Zabudni na postupy. Zabudni na Joona Linna.
Toto nie je vyšetrovanie. Toto je exorcizmus.
Kým Hypnotizér ťa držal v napätí faktami, Ihrisko ťa drží v napätí pocitmi. Zatiaľ čo Paganiniho zmluva či Lovec králikov pracujú s dôkazmi a zločinom, Ihrisko búra realitu a potichu šepká:
„Poď sem. Skús to pochopiť.“
Táto kniha vo mne nezanechala krik. Zanechala vo mne ticho. Tiché uvažovanie o smrti, o tom, čo sa deje "medzi". A o tom, čo všetko sme schopní podstúpiť pre niekoho, koho milujeme.
„Starý případ, který byl kdysi považován za vyřešený, znovu ožil.“
Toto je ústredná veta, ktorá vás od prvej chvíle vtiahne do deja true crime podcast, ktorý naruší zdanlivo uzavretý prípad a prebudí dávne tajomstvá, ktoré mali zostať pochované.
Trinity Scottová, ambiciózna podcastova moderátorka, dostane šancu objaviť pravdu o Claytonovi Pelleyovi učiteľovi, slušnom manželovi a otcovi, ktorý sa pred viac ako dvoma dekádami priznal k brutálnej vražde dospievajúcej Leeny Rai. Lenže vtedy niektoré odpovede chýbali... a dnes, po rokoch, všetko vyzerá inak. On tvrdí, že vraždu nespáchal.
Medzitým sa do príbehu dostáva bývalá detektívka Rachel Walczaková, ktorá prípad pôvodne vyriešila a poslala Claytona do väzby. Nemá záujem hrať Claytonovu hru až kým Trinity nesiahne do jeho minulosti a nevykope tajomstvá, ktoré si Rachel nikdy nemyslela, že existujú.
„Někdy jsou tajemství příliž velká a těžká, než aby se dala nosit navždy.“
A práve tie ťaživé tajomstvá sú najsilnejším hnacím motorom príbehu.
Autorka (opäť námet čerpala zo skutočného zločinu) bravúrne prepája dve časové línie retrospektívu z roku 1997 a súčasné podcastové epizódy a pomaly odhaľuje vrstvy, ktoré spájajú minulých a živých protagonistov. Napriek tomu, že môžete tipovať, kam kronológia vedie, L.A. White Vám pripraví niekoľko prekvapení, ktoré udržia napätie až do poslednej kapitoly.
Čítanie tejto knihy bolo ako sledovať rozbité zrkadlo a vy vidíte v jeho črepinách kúsky pravdy rozdrobene v kúskoch spomienok, obrazov a nahrávok podcastu. Začala som cítiť sympatie k Trinity, pochopenie pre Rachel, a zvedavosť o Leenin život. A predsa… každá strana ma naučila, že pravda nie je jednosmerná cesta ale kruh, ktorý sa neustále točí.
Ak milujete psychologické thrillery s atmosférou podcastov, kde sa mince spadnuté do vody vrátia aj po rokoch toto je tá pravá kniha. Odporúčam ju tým, ktorí túžia po príbehu s vrstvami, citom a tichou záhadou, ktorú spoznáte len vtedy, keď sa opýtate: Aké tajomstvá ešte pretrvávajú v našom susedstve?
Loreth Anne White týmto príbehom naznačuje, že v našich komunitách aj rodinách sa dejú veci, ktoré prežívame v tichosti a až keď niekto zapne mikrofón (či už v podobe podcastu alebo šepotu, ktorý konečne prerazí ticho medzi stenami domov), môže sa začať rekonštrukcia pravdy. Táto kniha hovorí aj o tom, že každý z nás má moc rozsvietiť v tme aspoň niekoľko svetiel rôznych perspektív aby sa tma začala lámať.
„Čím déle zůstává pravda pohřbená, tím víc životů ovlivní.“
„Kolik lidí musí zemřít kvůli toxickým rozhodnutím starým čtvrt století?“
