Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Volám sa knihomoľ. Nie, nie je to diagnóza (zatiaľ), ale životný štýl! Knihy sú moja vášeň, oddych aj adrenalín v jednom. Milujem True crime – ak je v názve sériový vrah, som tam prvá. Detektívky, trilery, napínavé akčné príbehy? Áno, prosím! Mysteriózne, horory, fantasy, sci-fi? Prečo si vyberať, keď môžem mať všetko?
Čím zamotanejšia zápletka a záhadnejšie nitky deja, tým viac si užívam ich rozpletanie. Záver príbehu je pre mňa niečo ako odmena za intelektuálny maratón – potím sa spolu s vyšetrovateľmi a aj ja mám výslužku: čitateľskú katarziu.
Som úplne závislá na knižných sériách – Sam Porter, Sebastian Bergman, Robert Hunter, Maarten S. Sneijder či Kim Stoneová sú moji literárni kamoši. Oni vyšetrujú vraždy, ja vyšetrujem, kedy stihnem prečítať ďalší diel. A ak sa pýtate, kde ma nájdete – skúste najbližšie knihkupectvo, knižnicu, gauč s dekou... alebo hoci len nasledujte stopy knižného prachu.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
"Keď nemáte čo stratiť, vystavujete sa nebezpečenstvám, akým len chcete."
Niet väčšieho sklamania, než keď otvorím knihu s nádejou, že sa stane mojou novou srdcovkou… a na konci jej ledva dám dve hviezdičky.
Guy Montag je hasič. Jeho úlohou je zničiť najnezákonnejší tovar, tlačené knihy, spolu s domami, v ktorých sú ukryté. Montag nikdy nespochybňuje ničenie a skazu, ktoré jeho činy spôsobujú, a každý deň sa vracia k svojmu nudnému životu a manželke Mildred, ktorá trávi celý deň so svojou televíznou „rodinou“. Keď však stretne excentrickú mladú susedu Clarisse, ktorá ho zoznámi s minulosťou, kde ľudia nežili v strachu, a so súčasnosťou, kde človek vníma svet cez myšlienky v knihách namiesto bezduchého rozprávania televízie, Montag začne spochybňovať všetko, čo kedy poznal.
Tento príbeh ma, žiaľ, veľmi neoslovil. Autor až príliš tvrdo rozdeľuje svet na dobrých tých, čo čítajú a zlých tých, čo pozerajú televíziu. Ženské postavy pôsobia takmer uniformne „vymyté“, výnimkou je len čudne oslavovaná Clarisse, ktorá je archetypálne otravná od prvej chvíle. A samozrejme, tajný spolok strážcov literárneho dedičstva tvorí výlučne mužská zostava. Pôsobí to stereotypne, nevyvážene a úprimne povedané, aj trochu otravne.
Aby som však len nekritizovala: bolo zaujímavé sledovať, ako si Bradbury v čase písania predstavoval svet, kde sú knihy zakázané, pretože podporujú slobodné myslenie, zatiaľ čo masy ľudí sú kŕmené televíznymi nezmyslami. Fakt by ma zaujímalo, aký výraz by mal, keby videl dnešný svet s nekonečnými feedmi, algoritmami a digitálnym hlukom.
Každopádne mňa tento príbeh veľmi nenadchol. Som úprimne rada, že mal len 190 strán, pretože viac by som už asi nedala. V mojich očiach sa atmosférou ani silou myšlienky nechytá na Orwellovo 1984.
Autorka strieda rozprávanie z Maggieinej prítomnosti s kapitolami z knihy jej otca. Tieto dva uhly pohľadu sa navzájom zrkadlia, odporujú si a vytvárajú „román v románe“, ktorý drží čitateľa v napätí:
Čo je skutočnosť a čo starostlivo vystavaná lož?
Kniha má silný gotický vibe starý dom, temné tajomstvo, duchovia, rodinná kliatba a neustále otázky: Čo je za stenou?
V druhej polovici sa horor preklápa do psychologického thrilleru s jasnou pointou a rozuzlením, ktoré nie je klišé, ale pekne zapadá do celku.
Ak však hľadáte čistý horor, ktorý vyvolá paniku a búšenie srdca, alebo ste dúfali v masaker v štýle Strašidelného domu na kopci (ako ja), možno budete sklamaní. Srdce sa mi ani pri nočnom čítaní nerozbúchalo čistým strachom niečo tomu jednoducho chýbalo.
Autorka stavia viac na atmosfére a psychologickej hre než na krvavých či nadprirodzených momentoch. Pre skúsených čitateľov thrillerov môže byť dej miestami predvídateľný.
Keď prichádza tma nie je horor, ktorý vás vydesí do bezvedomia. Je to pomaly tlejúca svieca, ktorá horí strachom z neznáma, spomienok a rodinnej lži.
No ak máte radi temné príbehy o domoch, ktoré dýchajú minulosťou, a o ľuďoch, ktorých minulosť stále drží za golier, potom je táto kniha pre vás.
„Niektoré rieky zamrznú len navonok. Tie pod nimi stále tečú ticho, neúprosne, svedkami všetkého, čo nechceme vidieť.“
Lahôdka na čítanie tak by som opísala príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami a životom babice Marty Ballardovej.
Takmer tri desaťročia si písala denník, ktorý budúcim generáciám poskytol jedinečný pohľad do života žien v Amerike 18. storočia.
Príbeh sa začína nájdením mužského tela zamrznutého v ľadovej rieke, čo spustí mrazivý reťazec udalostí vedúcich k odhaleniu znepokojivého prípadu znásilnenia.
Nehoda alebo vražda?
Verdikt Marty spochybní mladý lekár, ktorého názor obyčajnej ženy nezaujíma. Ona si však za svojím tvrdením stojí a tak je prinútená pustiť sa do vyšetrovania na vlastnú päsť.
Zatiaľ čo celé mesto sa otriasa v základoch, príbeh splieta zložitú tapisériu napätia, tajomstva a surových, často bolestivých právd minulosti.
Od okamihu keď k telu zavolajú Martu Ballardovú, aby určila príčinu smrti, sa spolu s ňou čitateľ ponára do sveta, kde pravda býva rovnako studená ako ľadová rieka, ktorá ju skrýva.
Autorka Ariel Lawhon z denníkov skutočnej Marty Ballardovej utkáva literárny portrét ženy, ktorá dokáže byť zároveň liečiteľkou, matkou aj tichým rebelom proti dobe, ktorá jej nedovolí hovoriť nahlas.
Z jej pera vznikol príbeh, v ktorom sa história mieša s emóciou a kde každá vločka snehu ukrýva stopu niekoho osudu.
Zamrznutá rieka nie je len historická fikcia je to svedectvo o ženskej sile, o spravodlivosti, ktorá si razí cestu cez ľad predsudkov, aj o tichu, ktoré vie kričať hlasnejšie než slová.
Lawhon dokáže z chladného prostredia vytvoriť živú, dych berúcu atmosféru, v ktorej cítiť mráz na koži, dym z komínov, pach liečivých bylín aj tie najtichšie bolesti, o ktorých sa vtedy nehovorilo.
Pútavo kombinuje detektívnu líniu s intímnou ľudskou výpoveďou.
Denníkové zápisky skutočnej Marty prepožičiavajú textu autenticitu, vďaka ktorej cítiť, že každá emócia, každá pochybnosť aj každé rozhodnutie má reálny koreň.
Joseph North, postava, ktorú som si okamžite zaradila medzi tých „záporákov, čo ma nútia čítať ďalej“, je presne ten typ človeka, ktorého arogancia mi dvíha tlak, no zároveň ma prinútila držať knihu otvorenú do neskorej noci.
Zamrznutá rieka je perfektné zimné čítanie hutné, citovo sýte, s príbehom, ktorý má svoju váhu aj srdce.
Čo knihe prospelo:
- výnimočná atmosféra zimného Maine cítiť vietor, sneh, ticho, aj ten neúprosný čas,
- silná ženská hrdinka, ktorá nehrá na efekt, ale na pravdu,
- jemne votkané denníkové zápisky dodávajú autenticitu,
- spojenie histórie, krimi a empatie zriedkavá rovnováha,
- štýl písania, ktorý nie je preplácaný, no nesie emóciu v každej vete.
Čo môže byť náročnejšie:
- pomalšie tempo v niektorých pasážach,
- množstvo historických detailov, ktoré vyžadujú trpezlivého čitateľa,
- ťažké témy znásilnenie, smrť, bezmocnosť žien v patriarchálnom systéme.
Ale to všetko k tejto knihe patrí.
Je to literárny mráz, ktorý Vás síce schladí, ale zároveň zanechá teplo pochopenia.
Táto kniha bola moja prvá od Holly Jackson, takže som sa tešila. Úvod knihy má silný začiatok, ktorý sa potom zvrhne na sériu udalostí, no a tým je takmer nemožné uveriť. Detektívka pre dospelých, ktorá sľubovala zaujímavý námet, kedy sa obeť útoku Jet, rozhodne vyriešiť vlastnú vraždu, to je niečo nové. Záhada je pomaly vykresľovaná, kde Jet spolu so svojím kamarátom z detstva skladajú jednotlivé dieliky prípadu, pretože polícia v prípade pôsobí ako "labková patrola".
A tu prichádza problém.
Holly Jackson je známa svojim písaním pre mládež dynamickým, dramatickým, niekedy až seriálovým. V tomto príbehu však tento štýl nepôsobí ako vedomý autorský zámer, ale skôr ako nedorastenie do žánru, ktorý je vyzretejší, temnejší a vyžaduje viac psychologickej hĺbky.
Táto autorka by mala zostať pri písaní kníh pre mládež, všetko to bolo jednoducho predvídateľné, nereálne a bolestne neoriginálne. A najmä by si mala veci okolo aneuryzmy naštudovať, než ich napíše do knihy pre dospelého čitateľa.
Je tu množstvo opakovaných scén a nepodstatných detailov, ktoré spomaľujú dej a uberajú mu na intenzite. Čitateľ postupne začne cítiť, že nejde o psychologickú detektívku, ale o scenár k seriálu, ktorý sa snaží presvedčiť, že je niečím väčším.
Jet ako charakter síce zažíva odpočítavanie posledných dní svojho života, no jej správanie je vzhľadom na zdravotný stav až absurdne energické. Tým sa vytráca napätie, ktoré by malo byť hlavným motorom príbehu.
Koncept mal potenciál neobvykle silný.
Vyriešiť vlastnú vraždu, kým žijem.
To je motív, ktorý sám o sebe nesie napätie, tragédiu, existenciálny podtón.
Lenže tu sa zmenil na niečo povrchné, predvídateľné a veľmi filmové bez hĺbky, bez psychologickej tiaže, bez skutočnej bolesti.
A tak sa na konci pýtam spolu s Jet:
„Márnim čas aj vtedy, ak milujem každú jednu minútu?“
Možno.
Možno však aj čitateľ v tejto knihe pocíti presne to isté.
Na štvrtý diel série o Elene Blanco treba mať pevné nervy a silný žalúdok.
Autorská trojica skrytá pod pseudonymom Carmen Mola opäť dokazuje, že sa nebojí prechádzať hranicou medzi trilerom a hrôzou. Ich svet nie je len temný on bolí. A ak sa vám zdalo, že Obřad (v SJ Cigánska nevesta), Purpurová sieť či Rok prasaťa boli brutálne, Matky vám to posunú na úplne novú úroveň.
Vyšetrovanie Eleny Blanco a jej tímu z jednotky OAP sa rozbieha naplno od špinavých madridských ulíc po elitné kruhy, kde sa rodia tajomstvá, ktoré by nikdy nemali vyjsť na svetlo.
Cesta za pravdou sa však rýchlo premení na labyrint plný temných kultov, klamstiev, psychickej manipulácie a zranených duší.
Čo na príbehu funguje:
Autori tentoraz spomalili nie v tempe, ale v precíznosti.
Kým predchádzajúce diely pôsobili miestami ako extrémne šokové terapie, kniha Matky je premyslenejšia, vrstvenejšia, s dôrazom na psychológiu a morálne dilemy.
Policajné vyšetrovanie má ťah, logiku a fungujúcu dynamiku medzi členmi tímu cítiť medzi nimi napätie, ale aj dôveru a únavu, ktorá prichádza po rokoch boja so zlom.
Vyzdvihnúť treba aj cit pre realizmus Carmen Mola dokáže brutálne scény vyvážiť ľudskými momentmi, ktoré dýchajú skutočnosťou. Nie je to krv pre krv. Je to bolesť, ktorá má tvár.
Silným prvkom je aj infiltrácia člena tímu, ktorá pridáva príbehu ďalšiu emocionálnu rovinu lojalita verzus pravda.
Čo mi nesadlo:
A hoci príbeh ponúka všetko brutalitu, napätie, záhady niečo mi chýbalo:
ten vnútorný elektrický náboj, ktorý by ma držal v neustálom napätí.
V akčných scénach som necítila adrenalín, skôr chladné pozorovanie. Ako keby autori všetko perfektne naplánovali, ale nechali čitateľa stáť tesne pred výbuchom, ktorý nikdy nepríde.
Záverečný zvrat nieje prekvapivý, no neotvára dvere dokorán skôr ich necháva pootvorené. A to je možno aj zámer: autori si tým pripravujú pôdu pre ďalší diel.
Príbeh Matky je silný, temný a technicky najlepšie zvládnutý diel série.
Má atmosféru, ktorá sa ti usadí pod kožu, a otázky, ktoré sa vynoria ešte dlho po dočítaní.
Nie je to kniha pre slabé povahy no ak hľadáš triler, ktorý spája brutalitu s psychológiou, zvratmi a ľudskou krehkosťou, dostaneš presne to, čo od Carmen Mola čakáš.
Zároveň je to však príbeh, ktorý ukazuje, že aj v temnote materstva a krutosti systému sa dá nájsť čosi hoci len záblesk ľudskej pravdy.
Washington a Tilly sú ako vždy úžasná, zohratá, perfektná dvojica, ktorá tentoraz dostane tieň v podobe „stážistu“ Linusa, alias Snoopyho.
Poe je mimoriadne nepríjemný odmieta ho počas vyšetrovania oslovovať menom a s radosťou ho uráža prezývkou Snoopy. Inokedy ho zámerne „zabudne“ vziať na miesto činu či informovať o výsledkoch vyšetrovania.
S hrubosťou a vtipom jemu vlastným má na každú otázku pichľavú odpoveď:
Snoopy: „Poe, nechápem, ako môžete byť k ľuďom taký hrubý a vždy sa vám to prepečie?“
WP „Tajomstvo spočíva v tom, že kašlem na to, čo si kto myslí.“
Dynamika, vtipné komentáre a herecký nadhľad vytvárajú živý čitateľský zážitok.
Príbeh dopĺňa výborný prvok psychoterapeutky a dvoch časových rovín, ktoré smerujú k záverečnému, šokujúcemu prekvapeniu.
Prekvapení je v príbehu niekoľko neraz nás autor „upozorní“, že:
„Neskôr sa stalo niečo ešte horšie.“
A vy si len poviete: (Hmm… čo horšie sa ešte mohlo stať?)
A potom Craven pridá ďalšiu vrstvu, ktorá zaskočí ešte viac... a potom ešte jednu.
Hoci je zápletka prekombinovaná, téma, ktorú autor zvolil, a spôsob, akým ju preniesol na papier, sa mi páčili od začiatku do konca.
Craven tu tiež posúva Poea do zraniteľnejšej polohy terapeutické sedenia, nočné mory, kultové hrôzy.
No on je bojovník: „Jeho Polárkou je pravda tá ho vedie a núti bojovať proti nespravodlivosti.“
„Kreslo smrti“ je viac než len krimi.
Je to skúmanie viny, odplaty a hraníc medzi spravodlivosťou a pomstou.
Príbeh je extrémne temný, miestami brutálny, plný motívov ako zneužívanie detí, náboženský fanatizmus či rituálne násilie čo môže byť pre citlivejšie povahy náročné čítanie.
Ak hľadáte knihu, ktorá vás vyvedie z komfortnej zóny a prinúti zamyslieť sa toto je ona.
Odporúčam však začať od prvej knihy série.
Niektoré tajomstvá neumierajú len čakajú, kým sa niekto odváži ich vysloviť.
"I’m going through changes...“
a v tých troch slovách je celý príbeh...
"Říkali mi, že bych tuhle knížku vůbec neměl psát. No.. vys**l sem se na ně - protože tady je. To, co tady budete číst, odkapalo z rosolu, kterej považuju za svůj mozek, když sem ho požádal o příběh svýho života. Nic víc, nic míň..."
Ozzy Osbourne vo svojej biografii otvára dvere do sveta, ktorý je rovnako šialený, ako bol jeho život.
Až neuveriteľne úprimne priznáva, že takmer štyridsať rokov žil nonstop pod vplyvom alkoholu a drog. Každá strana je výbuch chaosu, smiechu a bolesti - napísaná s takou otvorenosťou, až mám pocit, že počujem jeho chrapľavý smiech priamo za ušami.
Kým v jednej kapitole sa váľam od smiechu, keď opisuje svoje absurdné výčiny (a že ich bolo požehnane), v druhej mám slzy v očiach, pretože si uvedomujem, koľko bolesti a viny v sebe ten „bláznivý rocker“ nosil.
Je to kniha plná kontrastov medzi výbuchom smiechu a tichým mlčaním po búrke.
Priznám sa, že by som v jeho blízkosti žiť nechcela nie preto, že by som sa bála, ale preto, že by to bolo ako bývať uprostred hurikánu. A predsa... medzi tými troskami je cítiť človeka, ktorý sa učí s pokorou pozerať späť a konečne si uvedomuje, ako veľmi ubližoval tým, ktorí ho najviac milovali.
Kniha sa číta skvele vďaka Ozzyho priamočiarosti, irónii a najmä tomu, že nič nefiltruje.
Ozzy sa nehrá na hrdinu, ani na obeť. Len rozpráva. A robí to tak priamo, že som mala pocit, akoby som s ním sedela v krčme pri stole s pohárom, ktorý nikdy nie je prázdny, a s rozprávačom, ktorý nevie klamať.
A áno, je tu množstvo vtipných príbehov. Miestami som sa smiala nahlas tak, že som si musela dať pauzu a utrieť slzy smiechu. A inokedy mi „ukápla“ slza tentoraz smútku.
Ozzyho príbeh je sitkom, tragédia aj spoveď v jednom.
Je to život, ktorý sa vymkol kontrole, no paradoxne práve v tom je jeho autenticita.
A keď sa Ozzy ozve:
„Kdybych byl dřív věděl to, co vím dneska…“
…cítiť, že v tej vete je viac pravdy než v stovke rockových piesní.
Myslím, že človek ako bol ON, ktorý sa celý život ničil, sa aj napriek tomu stal zdrojom inšpirácie.
Pretože ukázal, že aj v troskách môže prežiť rytmus.
Prečo odporúčam túto knihu prečítať:
Pretože je to spoveď, ktorá nepoučuje len ukazuje, že aj z chaosu sa dá prežiť.
Kniha vás pobaví, rozosmeje, možno aj rozplače, ale hlavne nezanechá vás ľahostajných.
A čo môže byť mínus:
Pre niekoho môže byť Ozzyho štýl až priveľmi divoký surový, vulgárny a neuhladený.
Ale úprimne? Inak by to nebol Ozzy.
„Tento román je hra ilúzií, všetko môže byť pravda i lož a príbeh začína existovať, až keď si ho prečítate.“ Franck Thilliez opäť dokazuje, že hrá s čitateľom najrafinovanejšiu šachovú partiu. Od prvých strán vás vtiahne do labyrintu reality a fikcie, kde si nikdy nie ste istí, či čítate román o spisovateľke, alebo román o románe, ktorý píše niekto iný.
Počiatočná myšlienka nie je zlá, no na pochopenie zložitého konceptu treba chvíľu dýchať zhlboka. Tento príbeh totiž nenapísal Thilliez, ale istý Enaël Miraure, ktorý sa literárne spája so známym spisovateľom Calebom Traskmanom. Ten zomiera pred dokončením svojho posledného diela, a jeho syn sa rozhodne rukopis dopísať.
To, čo držíme v rukách, je práve tento „nedokončený rukopis“. Príbeh v príbehu. Fikcia vo fikcii. A medzi nimi tenká hranica, ktorú autor s diabolskou radosťou rozmazáva.
Keď si tieto vrstvy osvojíte, dej sa vám otvorí ako mnohovrstevná matrioška plná chladných scén, morbídnych detailov a náznakov, ktoré znepokojujú viac, než šokujú. Thilliez tu posúva hranice morbídnosti na maximum, no nikdy nezachádza do samoúčelnosti. Každá krvavá stopa má svoj dôvod.
Postavy sú typicky „thilliezovské“ živé, autentické, často plné vnútorných démonov. A hoci sú niektoré vedľajšie postavy len tieňmi, majú svoje miesto a neurážajú inteligenciu čitateľa.
„Postava Vic bol ako policajt čistá katastrofa nerešpektoval postupy, kašlal na papierovačky a ešte aj z pištole strieľal ako nemehlo, ale vedel ako hovoriť s ľuďmi a neskutočne mu to zapínalo, čo často posúvalo vyšetrovanie dopredu.“
A práve takto Thilliez píše bez sterilnosti, s ľudskou chybovosťou a realistickým tónom, ktorý vás vtiahne aj do tých najtemnejších zákutí.
No aj napriek tomu, že som knihu prečítala s napätím, nie všetky dieliky skladačky do seba zapadli.
Záver taký dôležitý pri thrilleri mi prišiel nečakane nevýrazný, akoby mu chýbala tá finálna rana pod pás. Rozuzlenie je otvorené, zámerne nejasné a priznávam poslednú stranu som čítala trikrát a stále som mala pocit, že mi niečo uniklo. Možno autorov zámer, možno len moja potreba logického uzavretia.
Niektorým čitateľom sa práve táto nejasnosť páči ten pocit, že nie všetko musí byť vysvetlené. Mne osobne však v tom závere chýbalo emocionálne echo, ktoré by zanechalo dozvuk ešte po dočítaní.
Aj napriek tomu však musím uznať: Thilliez je majster atmosféry a štruktúry. Vie, ako napísať príbeh, ktorý sa ti zahryzne do mysle a odmieta pustiť, aj keď ho už dávno nemáš v rukách.
„Nedokončený rukopis“ nie je kniha pre tých, ktorí chcú jednoznačné odpovede. Je to príbeh pre tých, ktorí sa radi strácajú v labyrinte slov, pre tých, ktorí majú radi, keď autor verí ich inteligencii a necháva ich premýšľať.
A hoci posledná veta vo mne zanechala zmätok, paradoxne práve preto viem, že si ďalší diel určite prečítam.
„Každá pravda je len ďalší rukopis, ktorý čaká, kým ho niekto dopíše.“
Príbeh ktorý odhaľuje, že najväčšie monštrá nie sú vždy v temných uličkách, ale v našich hlavách.
Krátke kapitoly, viacerí rozprávači príbehu, prepínanie medzi minulosťou a prítomnosťou to všetko ma zo začiatku rýchlo vtiahlo do deja. Prípad, ktorý tím vyšetruje, je plný napätia a záhad a Holland tu skvele využíva svoju psychologickú kvalifikáciu, keďže procedurálne prvky policajného pôsobenia v príbehu sú brilantne detailné a dômyselné.
Príbeh je vystavaný na množstve zvratov, chvíľami som naozaj nevedela, čomu veriť. Neustále pribúdali nové a ďalšie udalosti, ktoré prekrývajú tie predchádzajúce. No s pribúdajúcimi stranami sa tento kokteil mieša až príliš zvrat za zvratom, až sa dosiahne bod nasýtenia. V závere autorka prekročila tenkú hranicu medzi napínavou drámou a zbytočne prekombinovanou mozaikou. Atmosféra sa tu trochu triešti a sila príbehu slabne pod ťarchou vlastnej komplikovanosti.
Ak máte chuť na miestami brutálny, rýchly a zvrátený príbeh, určite po ňom siahnite. Číslo 20 nenadväzuje na predchádzajúci diel, takže ho možno čítať samostatne.
Celkovo je to thriller, ktorý stojí za pozornosť pre svoju mrazivú atmosféru, psychologickú hru a schopnosť vtiahnuť. Zároveň je však dobré pripraviť sa na to, že niekedy by menej mohlo znamenať viac.
Príbeh sa odvíja z troch perspektív: Eddieho, nášho obľúbeného právnika a ex-podvodníka; Kate, ktorá verí vo svoju klientku až do posledného dychu; a „Ona“, vrahyňa, ktorá sa baví tým, že je o krok vpred pred všetkými. A že to robí poriadne desivo.
Čo je na tejto knihe brilantné?
Napätie Cavanagh vie, ako napísať príbeh, ktorý vás nechá podozrievať každého a všetko.
Tempo čítala som to ako v horúčke, stránky sa prevracali samy.
Psychológia duel sestier je tak mrazivý, že človek začne rozmýšľať, ako málo stačí, aby sa rodina zmenila na bojisko.
Humor áno, aj tu. Eddie Flynn má svoj sarkazmus, ktorý vás udrží pri zmysloch, kým vám Cavanagh tlačí na nervy.
Ale aby sme neboli len fanúšikovský fanklub:
Niektorým sa môže zdať zápletka až príliš filmová všetko perfektne načasované, všetko na efekt.
A áno, Cavanagh vie hádzať zvraty tak rýchlo, že chvíľami máte pocit, že ste na kolotoči a ten sa nikdy nezastaví. Ak milujete pomalé a realistické súdne drámy, toto nebude vaša šálka kávy.
Záver? Drsný, pohlcujúci, majstrovsky spracovaný. Urobte si pukance a pripravte si nervy, lebo toto nie je čítanie na dobrú noc, ale na prebdenú noc.
Fifty Fifty je právny thriller, ktorý vás vtiahne, zamotá a až do poslednej stránky vám nedovolí veriť ani vlastnému úsudku.
