Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Volám sa knihomoľ. Nie, nie je to diagnóza (zatiaľ), ale životný štýl! Knihy sú moja vášeň, oddych aj adrenalín v jednom. Milujem True crime – ak je v názve sériový vrah, som tam prvá. Detektívky, trilery, napínavé akčné príbehy? Áno, prosím! Mysteriózne, horory, fantasy, sci-fi? Prečo si vyberať, keď môžem mať všetko?
Čím zamotanejšia zápletka a záhadnejšie nitky deja, tým viac si užívam ich rozpletanie. Záver príbehu je pre mňa niečo ako odmena za intelektuálny maratón – potím sa spolu s vyšetrovateľmi a aj ja mám výslužku: čitateľskú katarziu.
Som úplne závislá na knižných sériách – Sam Porter, Sebastian Bergman, Robert Hunter, Maarten S. Sneijder či Kim Stoneová sú moji literárni kamoši. Oni vyšetrujú vraždy, ja vyšetrujem, kedy stihnem prečítať ďalší diel. A ak sa pýtate, kde ma nájdete – skúste najbližšie knihkupectvo, knižnicu, gauč s dekou... alebo hoci len nasledujte stopy knižného prachu.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Poznáte ten pocit, keď otvoríte knihu a zrazu zmizne čas? Angela Marsons to opäť dokázala. Hrozivá věštba vás vtiahne do sveta jasnovidcov, viery a pochybností do priestoru, kde ľudia hľadajú odpovede… a niekto ich za to trestá.
V tejto knihe sa toho deje veľa. Ako vždy, Kim a jej tím riešia viac než jeden prípad a ani tentoraz to nie je inak. Popri hlavnom vyšetrovaní sa príbehom prelína smrť neznámeho bezdomovca aj hrozba stalkingu. Autorka tieto dejové línie splieta s citom a rešpektom bez zosmiešňovania, bez lacných senzácií. Výsledkom je atmosféra, ktorá miestami tlačí na hrudi a vytvára tichú, plíživú úzkosť.
Oceňujem najmä silnú tému, napätie a realistické zobrazenie psychologického nátlaku. Marsons otvára otázku viery v nadprirodzeno bez výsmechu s pochopením pre ľudí, ktorí hľadajú nádej. Zároveň nás necháva nahliadnuť na techniky a do zákulisia tzv. „jasnovidcov“, ktorí vedia zo strachu a neistoty svojich klientov vyťažiť až príliš veľa. Rovnako chválim plynulé prepojenie viacerých prípadov a prirodzený vývoj postáv.
Čo mi však v príbehu chýbalo, bolo málo odľahčujúceho humoru Kim, ktorý v predošlých dieloch vyvažoval temnotu. A priznávam že opäť som sa nedočkala mojej obľúbenej vedľajšej postavy, svojráznej doktorka A, ktorej prítomnosť vždy prinášala do série iskru. A ten otvorený koniec.... kto má teraz čakať do vydania ďalšej časti?!
Skryté posolstvo príbehu je opäť silné a ľudské:
Keď sa človek bojí budúcnosti, chytá sa čohokoľvek, čo mu dá pocit istoty. A niekto môže túto krehkosť zneužiť. Najdesivejšie zlo totiž nevzniká v tme ale v zranenej ľudskej mysli.
Keď je autor srdcovka, vždy sa k nemu človek vracia ľahšie než domov. Po Minierovej najnovšej knihe "H" som si s čistou radosťou otvorila jeho úplný začiatok Mráz a opäť som si pripomenula, prečo patrí medzi mojich najobľúbenejších autorov. Ľadové Pyreneje, izolované údolie a tajomstvo, ktoré sa nechce nechať pochovať. Minier tu ešte len rozdáva karty, no už v prvých stranách cítiť jeho podpis ticho, ktoré hučí, strach, ktorý sa prikradne bez varovania, a postavy nesúce viac, než sú ochotné priznať.
Mráz nie je len prvý diel série. Je to brána do sveta, kde chlad nie je iba v horách, ale aj v ľuďoch.
A pre tých, ktorí od Miniera ešte nič nečítali čaká ich dokonale namiešaný kokteil desivých zločinov, ľadovej atmosféry a neúnavného vyšetrovateľa. Príbeh, ktorý nepustí, drží v napätí až do posledných strán a prinúti meniť podozrivých rýchlejšie než stránky v knihe.
Niektoré návraty… jednoducho stoja za to.
V Minierovom H sa vraciame do sveta, kde chlad neleží len na horách, ale aj v ľuďoch. Autor opäť rozprestiera sieť tajomstiev, osobných démonov a ticha, ktoré dokáže byť hlasnejšie než slová.
Nie je to len kriminálny román.
Je to príbeh o tom, čo sa stane, keď minulosť odmietne zostať zamknutá tam, kde sme ju nechali.
Minier opäť pracuje so strachom a vnútorným napätím a mňa vtiahol do ďalšieho silného vyšetrovania, v ktorom som našla všetky prvky, pre ktoré je táto séria taká pútavá. Užívam si jeho štýl, dialógy a klasické kriminálne prostredie, do ktorého vždy vnesie niekoľko znepokojujúcich, no podmanivých situácií. Servaz zostáva rovnako presvedčivou a ľudskou postavou ako doteraz je prepracovaný, vrstevnatý a pre tento príbeh je doslova kotvou. Rovnako presvedčivo pôsobí aj samotný „tieň“ vraha. Prepojenie osudov Servaza a Hirtmanna je silný motív a Bernard Minier ho zvládol veľmi dobre.
Čo v knihe funguje:
atmosféra, ktorá „lezie pod kožu“, temnota pôsobiaca psychologicky uveriteľne, nie lacno; napätie je síce tlmené, ale trvalé a dusivé. Postavy nie sú čierno-biele sú rozporuplné, so svojimi slabosťami a motívmi.
Čo môže čitateľovi prekážať:
pomalšie tempo, miestami rozvláčne pasáže a dôraz skôr na psychológiu než na akciu na Miniera sa treba naladiť.
Minier je aj tentoraz majstrom chladu, neistoty a ticha medzi slovami.
Neviem, či autor plánuje v sérii pokračovať alebo či je H jej uzavretím no ak sa na trhu objaví ďalší diel, budem sa tešiť. Nie nadarmo sa hovorí, že Bernard Minier je jediným francúzskym autorom, ktorý dokázal uspieť aj na škandinávskej krimi scéne.
"Chcete-li porozumět Picassovi, musíte studovat jeho dílo. Chcete-li porozumět osobnosti zločince, musíte studovat jeho zločin."
Mindhunter nie je len knihou o zločine je to pohľad do temných zákutí ľudskej psychiky. Nie taký, ktorý sa snaží šokovať senzáciou, ale taký, ktorý sa pod kožu dostáva pomaly, potichu… s vedomím, že za každým činom stojí príbeh, minulosť, prázdnota, trauma. Čítala som ju s pocitom zvláštnej vnútornej rozorvanosti. Na jednej strane fascinácia metódou, ktorá sa rodila v čase, keď jej nikto neveril. Na druhej strane tiché zdesenie z reality, že tváre zla neexistujú len v príbehoch ale v dejinách, vo výpovediach, v pamäti miest činov.
Douglas nepíše o monštrách. Píše o ľuďoch, ktorí sa monštrami stali a možno práve to je najdesivejšie. Jeho rozprávanie má v sebe únavu človeka, ktorý sa priveľmi dlho díval do priepasti… a predsa si zachoval iskru viery v to, že pochopenie má zmysel. Nie ako ospravedlnenie, ale ako cesta k prevencii. Keď sa Johna Douglasa spýtali, aké riešenie môže odstrániť korene zločinnosti, odpovedal: „Zločin je morálny problém. Môže byť vyriešený iba na morálnej úrovni… Preto to, čo najviac potrebujeme, je LÁSKA.“ Nie ako frázu ale ako bolestivú pravdu o tom, kde sa láme ľudský osud.
Najsilnejšie na mňa nepôsobili samotné prípady, ale momenty, keď sa dotýka hraníc vlastných síl. Telo, ktoré skolabuje prípad Green River ho takmer stál život, keď jeho vystresované a prepracované telo nedokázalo bojovať s vírusom. Myseľ, ktorá už nezvláda dlhodobý pobyt v tieni. A predsa pokračuje nie zo zvedavosti, ale zo zodpovednosti.
Mindhunter je kniha, ktorá sa nečíta rýchlo. Skôr sa v nej človek zastavuje, premýšľa, cíti. A niekedy ju musí na chvíľu zavrieť nie zo strachu, ale zo súcitu.
A potom príde myšlienka, ktorá zostane: že koreň zla často nevyrastá z hnusu, ale z bolesti. A že otázka, ktorú si potrebujeme klásť, nie je „prečo je niekto zlý“, ale „kde sa stratila láska po ceste k dospelosti“.
Mindhunter nezanecháva adrenalín ale tichý smútok, pokoru… a nádej, že pochopenie môže byť prvým krokom k zmene.
Debutový román pre mládež od Dana Wellsa je prvým dielom trilógie, ktorý ma udržal v bdelom stave do skorého rána pretože zatvoriť túto knihu, uprostred noci aj oči a ísť si pokojne ľahnúť? To teda nie! Mala som pocit, že by sa tie tiene z jej strán presunuli so mnou do spálne… a pokračovali v príbehu v mojich snoch.
Autor dokazuje, že staromódna príchuť hororu, postavená na dusivom napätí a premyslenom vývoji postáv, je presne ten spôsob, akým by sa mal horor písať, aby si ho čitateľ náležito užíval. Wellsovi sa u mňa podarilo vyvolať „"príjemné" znepokojenie, zhrozenie, vydesenie a celú škálu emócií zároveň.“ Ten typ nepríjemného chvenia, keď si poviete: som v bezpečí… a aj tak sa obzriete cez plece.
V úvode som si bola istá, že čítam krimi… no stránku po stránke som cítila, že sa niečo posúva, že sa pod povrchom príbehu otvárajú dvierka do sveta, o ktorom som netušila. A hoci ma tento smer prekvapil, napokon všetko zapadlo do seba a vyústilo do slušného, mrazivo napínavého konca.
Ak sa radi bojíte, neprekážajú vám explicitnejšie opisy prostredia márnice a oceňujete psychologické napätie, toto je príbeh, ktorý vás môže zasiahnuť presne tam kde máte slabosť pre temné, tiché zákutia ľudskej mysle.
Autorka rozpráva príbeh cez flashbacky, ktoré sú bez zbytočnej senzácie, ale o to mrazivejšie. Práve návraty do detstva veľmi presne ukazujú, prečo je Monty taký, aký je emocionálne otupený, zvláštny, miestami odpudzujúci. A to je dôležité povedať nahlas: toto nie je hrdina, ktorého si obľúbite. Ale je to postava, ktorú pochopíte… aspoň čiastočne.
Čítanie bolo pre mňa spočiatku plynulé a vtiahlo ma. Prvá tretina funguje výborne ticho, napätie, pocit, že sa niečo pomaly, ale nevyhnutne blíži. V strednej časti však príbeh citeľne stráca tempo. Montyho vnútorné monológy sa opakujú, niektoré myšlienky a správanie pôsobia zbytočne zdĺhavo a miestami som mala pocit, že sa točíme v kruhu. Až ku koncu sa dej opäť rozhýbe a záver pôsobí rýchlejšie, takmer náhle akoby autorka chcela dobehnúť čas, ktorý si predtým dopriala.
Čo v príbehu funguje je silná psychologická atmosféra, realistické zobrazenie traumy a následkov zneužívania, dobre zvládnuté flashbacky, nepríjemná, ale uveriteľná hlavná postava.
Čo mi v príbehu prekážalo bolo pomalšie tempo, Monty je miestami až príliš odpudzujúci (a nie každý čitateľ to ustojí), niektoré jeho správanie dáva zmysel až spätne, v príbehu je menej napätia, než názov sľubuje.
Syn sériového vraha nie je thriller, ktorý vás bude držať v kŕči od prvej po poslednú stranu. Je to skôr tiché, znepokojivé štúdium toho, čo s človekom urobí detstvo, z ktorého niet úniku. Ak hľadáte akciu a rýchle zvraty, toto nebude kniha pre vás. Ak vás však zaujíma psychológia, vina, dedičnosť zla a otázka, či sa dá uniknúť vlastnej krvi potom má tento príbeh čo povedať.
Nie dokonalé. Nie vždy príjemné.
Ale v konečnom dôsledku fajn a znepokojivé čítanie, ktoré vo vás zostane ešte chvíľu po dočítaní.
Pán Loutek je veľmi silným pokračovaním série a zároveň dôkazom, že Sam Holland sa nebojí posúvať svoje postavy ani čitateľa do čoraz temnejších zákutí. Veľmi oceňujem, že autorka neudržiava jeden nemenný vyšetrovací tím len zo zotrvačnosti. Kým Kopirák sa sústredil na Caru a Griffina, Číslo 20 dalo priestor Adamovi Bishopovi a Jamie Hoxtonovi, a práve v tejto knihe sa tieto línie konečne stretávajú. Elliotová, Griffin a Hoxton vytvárajú funkčný, ale nie bezchybný tím s vlastnými traumami, pochybnosťami a osobnými stávkami. Silnou stránkou knihy je realistickosť a psychologická váha. Téma manipulácie, nátlaku a samovrážd pôsobí desivejšie než klasický „vrah s nožom“, pretože je až nepríjemne uveriteľná. Príbeh sa mi nezaryl pod kožu brutalitou, ale myšlienkou, že niekto dokáže iného človeka dotlačiť až na hranicu, kde uverí, že smrť je jeho vlastná voľba. Práve v tomto vidím genialitu Pána Loutek. Na druhej strane, táto téma nebude vyhovovať každému. Pre niektorých čitateľov môže byť príbeh až príliš ťaživý, miestami emočne vyčerpávajúci a menej „akčný“ než predchádzajúce diely. Ak niekto hľadá rýchly triler s jasne vykresleným monštrom, môže mu chýbať klasický adrenalín. Záver navyše zanecháva veľa otvorených otázok čo je pre mňa plus, ale viem si predstaviť čitateľov, ktorých to bude frustrovať.
Ja osobne som však presne tento typ napätia ocenila. Príbeh končí spôsobom, ktorý vás nenechá v pokoji a prirodzene vzbudí očakávanie ďalšieho dielu. Sam Holland opäť potvrdzuje, že vie písať kriminálne romány, ktoré nie sú len o zločine, ale najmä o ľudskej krehkosti a manipulovateľnosti.
Upozornenie pre čitateľov:
Táto kniha obsahuje hlavné spojlery ku knihám Kopirák (Echoman v SJ) a Číslo 20, preto ich odporúčam čítať v poradí.
Ak sa vám páčili prvé dva diely, bola by som úprimne prekvapená, keby vás Pán Loutek sklamal.
„Prečo by rodinne založený muž vošiel do pekárne a začal strieľať?“
Táto otázka ma sprevádzala celou knihou rovnako ako advokáta Rocca Eberhardta, ktorý sa v prvej časti kriminálnej série od dvojice Michael Tsokos & Florian Schwiecker púšťa do prípadu, kde nejde o to kto, ale o to prečo. A práve táto motivácia je jadrom príbehu aj jeho najväčšou silou.
7. svedkyňa je kriminálny román z právnického prostredia, kde policajné vyšetrovanie ustupuje do úzadia a všetko sa zbieha k súdnej sieni, mlčanlivému obžalovanému a obhajcovi, ktorý musí chrániť klienta, o ktorom nevie, či mu môže veriť. A keďže Nikolas Nölting odmieta prehovoriť, Rocco je tým viac odhodlaný nájsť odpoveď na jedinú otázku, ktorá visí vo vzduchu ako ostré svetlo reflektora: Čo mohlo viesť obyčajného otca rodiny k takémuto činu?
Nájsť odpoveď však znamená zároveň otvoriť dvere k nebezpečenstvu a Rocco netuší, že tentoraz môže ísť o viac než len o kariéru.
Štýl písania je plynulý a ľahko čitateľný, s takými detailmi, že som sa neraz cítila súčasťou scény. Krátke kapitoly vytvárajú známy a nebezpečný vzorec: ešte jednu, len jednu… a zrazu je po polnoci a kniha je takmer dočítaná. Identita páchateľa je síce jasná od prvej chvíle, ale autori stavajú napätie na motíve a psychológii, nie na tom, kto držal zbraň.
Rocco Eberhardt je ako postava mimoriadne sympatický profesionál, no zároveň človek s vlastnými tieňmi, ktoré dodávajú príbehu hĺbku. Forenzný patológ Justus Jarmer síce v tomto dieli zostáva skôr v pozadí, ale jeho prítomnosť je výrazná a tuším, že ďalšie časti mu dajú viac priestoru. A práve to je na sérii lákavé: vzťah a dynamika medzi týmito dvoma mužmi má potenciál rásť.
Kniha jemne, ale zreteľne navádza čitateľa k druhému dielu a ten vyzerá ešte napínavejšie než prvý. Sériu teda určite budem sledovať ďalej.
A predsa: čo niekomu môže prekážať, je istá strohosť jazyka. Štýl je miestami trhaný, menej plynulý, emócie nie vždy dopadnú tam, kde by ste ich čakali. No ak máte radi krimi sústredené na právny proces, motiváciu a súdne napätie, 7. svedkyňa je presne ten typ príbehu, ktorý vás vtiahne do hry hoci v nej už dávno nie je otázkou, kto spáchal čin, ale čo to o ňom a o nás všetkých hovorí.
"Strávil svoj život naháňaním vrahov. To, čo našiel, bolo niečo temnejšie a oveľa ľudskejšie."
Viete, čo je fascinujúce?
Keď človek, ktorý celý život veril iba dôkazom, narazí na niečo, čo nedokáže vysvetliť ani všetka logika sveta.
A presne taký je Bob Hilland špeciálny agent FBI, muž, ktorý videl viac temnoty než ktokoľvek z nás. Tridsať rokov stál v prvej línii, priamo oproti vrahom, psychopatom a zločinom, ktorým sa vám nechce uveriť ani s knihou v ruke.
Bob je pragmatik, človek, ktorý neverí na osud, náhody ani paranormálne bulšity.
Až… kým ho život nepodhodí človeku, s ktorým by sa v žiadnom scenári neocitol v jednom tíme.
Renomovanému jasnovidcovi Johnovi Edwardovi.
Výsledok?
Duo, ktoré nemá šancu fungovať a predsa funguje desivo dobre.
Zrazu sa prípady považované za neriešiteľné začínajú lámať, ako keby niekto rozsvietil svetlo v miestnosti, ktorá bola celé roky zamknutá.
Dôkazy začínajú dávať zmysel, stopy zapadajú a Bobove presvedčenie o racionálnom svete sa pomaly drobí na prach.
Bob Hilland:
"Někdy zlo nepřebývá v cizí zemi nebo na místě biblického tresku. Může žít a prosperovat na vašem vlastním dvorku."
A John Edward k tomu dodáva:
"Bob je skvělým příkladem statečnosti v lidské podobě, což je důvod, proč jsem chtěl vyprávět náš příbeh."
Čo bolo na knihe naozaj silné;
Nadprirodzeno pôsobí autenticky, nie lacno má atmosféru, ktorá ťa núti googliť (ako som to robila ja počas čítania).
Prípady sú reálne, brutálne a veľmi dobre prerozprávané.
Tempo je prudké, kapitoly sa čítajú samy, ako keď sleduješ záznam FBI vyšetrovania.
Pre milovníkov true crime je to šialene návykové.
Je tu zvláštna, pod kožu sa zabárajúca alchýmia kontrastov: agent FBI verzus médium; logika verzus intuícia; dôkazy verzus „hlasy“, ktoré si pýtajú spravodlivosť.
A najmä:
Kniha je plná wow momentov. Takých, po ktorých si povieš: „Tak toto nie je náhoda… alebo je?“
Čo môže čitateľa odradiť;
Skeptici, ktorí apriori odmietajú akékoľvek paranormálne prvky, si povedia:
„Edward je podvodník, tým pádom je kniha nezmysel.“
Niektorým môže prekážať silné posunutie príbehu do duchovnej roviny, aj keď je zvyšok nesporne true crime.
Pre extrémne racionálne typy môže byť kombinácia „FBI + médium“ až príliš „veľa“.
Ale a tu máš pravdu aj keby si úplne odstránila všetky paranormálne elementy, stále ostane veľmi dobrý, temný, svižný príbeh o riešení brutálnych zločinov.
Na stopě zla je kniha, ktorá stojí jednou nohou v skutočnom svete FBI…
a druhou v niečom, čo je ťažké uchopiť, pomenovať, vysvetliť.
Je to príbeh o zle, ktoré si neberie dovolenku.
O ľuďoch, ktorí mu čelia.
A o tom, že pravda niekedy prichádza z miest, ktorým by si sa radšej vyhol.
A či už veríš na jasnovidcov, alebo nie toto je kniha, ktorá ťa prinúti premýšľať, googliť a občas možno aj na chvíľu zastaviť.
Pre milovníkov paranormálneho true crime je to jackpot.
Pre skeptikov výzva.
A pre ostatných… veľmi zaujímavé premostenie dvoch svetov, ktoré bežne nemajú šancu spolupracovať.
"Trauma tě změní. Buď chceš, aby už nikdo nepocítil takovou bolest jako ty, nebo chceš, aby ji cítili všichni."
Toto mrazivé konštatovanie vystihuje príbeh, ktorý funguje ako ostrá čepeľ namierená na najtemnejšie kúty ľudskej psychiky. Cavanagh si tu opäť berie na mušku pomstu nie tú filmovo jednoduchú, ale tú, ktorá má pach krvi, stratenej nevinnosti a morálnych kompromisov.
Na Upper West Side sa v jeden večer stretnú dve ženy, Amanda a Wendy. Sú to dve cudzinky, ale v alkohole a osamelosti sa ľudia rýchlo otvárajú ako staré rany. Pri drinkoch zisťujú, že svet im zobral priveľa a že ich túžba po spravodlivosti má rovnaký tvar.
V ich rozhovoroch vzniká dohoda, ktorá je rovnako šialená ako podmanivá: ak zabiješ pre mňa, ja zabijem pre teba. A práve vo chvíli, keď sa zdá, že našli dokonalý plán, prichádza triezve uvedomenie:
"Co je legální, a to co je správné, jsou často dvě různé věci."
V inej časti mesta Ruth prežíva vlastnú nočnú moru. Vo vlastnom dome na ňu zaútočil neznámy modrookým muž. Útok bol brutálny a zanechal na nej hlboké rany, nielen na tele, ale najmä v duši. Otázka, ktorá jej pretína každú myšlienku, je jednoduchá a zároveň neznesiteľná: Môže sa ešte niekedy cítiť bezpečne, keď tam vonku stále chodí ten muž s pohľadom ktorý ju prenasleduje?
A tu končím, pretože všetko ďalšie by bolo zbytočné vyzrádzanie.
Steve Cavanagh je pre mňa majster napätia. Tentoraz ma nechal sedieť v kresle s tlčúcim srdcom, stiahnutým hrdlom a nepríjemným pocitom, že som sa ocitla na hrane medzi správnym a morálne neobhájiteľným. Pri niektorých scénach som cítila súcit s postavami, v iných som krútila hlavou nad ich rozhodnutiami… a občas som bola úprimne zhrozená.
Tento thriller je emocionálna horská dráha prudká, temná, prudko zrýchľujúca. Áno, nájdu sa v ňom momenty, ktoré si vyžadujú mierne pozastavenie a vzbudenie nedôvery, ale ak zbožňuješ tento žáner, vieš, že práve to k nemu patrí. Osobne milujem, keď zvraty dávajú zmysel a nie sú len rýchlou záplatou na posledných stranách. A tu zapadajú presne, tesne, uspokojivo.
Preto: Nepremýšľaj o tom príliš a uži si divokú jazdu!
