Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Volám sa knihomoľ. Nie, nie je to diagnóza (zatiaľ), ale životný štýl! Knihy sú moja vášeň, oddych aj adrenalín v jednom. Milujem True crime – ak je v názve sériový vrah, som tam prvá. Detektívky, trilery, napínavé akčné príbehy? Áno, prosím! Mysteriózne, horory, fantasy, sci-fi? Prečo si vyberať, keď môžem mať všetko?
Čím zamotanejšia zápletka a záhadnejšie nitky deja, tým viac si užívam ich rozpletanie. Záver príbehu je pre mňa niečo ako odmena za intelektuálny maratón – potím sa spolu s vyšetrovateľmi a aj ja mám výslužku: čitateľskú katarziu.
Som úplne závislá na knižných sériách – Sam Porter, Sebastian Bergman, Robert Hunter, Maarten S. Sneijder či Kim Stoneová sú moji literárni kamoši. Oni vyšetrujú vraždy, ja vyšetrujem, kedy stihnem prečítať ďalší diel. A ak sa pýtate, kde ma nájdete – skúste najbližšie knihkupectvo, knižnicu, gauč s dekou... alebo hoci len nasledujte stopy knižného prachu.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kniha, ktorá mi dala priveľa otázok a takmer žiadne odpovede. Presne ako hrdinke tohto postapokalyptického príbehu dievčaťu, ktoré nikdy nepoznalo svet taký, aký poznáme my. Svet ročných období, obyčajných vzťahov, spomienok. Svet „predtým“, ktorý pre ňu existuje len ako rozprávanie iných.
Ja patrím k čitateľom, ktorí majú radi, keď po poslednej strane všetko zapadne na svoje miesto. Tu sa to nestane. A možno práve to niekomu nebude vyhovovať.
Napriek tomu ma autorkin štýl okamžite vtiahol. Jednoduchý, čistý, a pritom silný. Myšlienky rozprávačky plynú ticho, ale vytrvalo plné nádeje, zvedavosti a odvahy mladej ženy bez mena, ktorú ostatné nazývajú „Malá“. Snaží sa pochopiť svet, ktorý nikdy nezažila, aj ten, ktorý práve objavuje a oba sú rovnako záhadné.
Jacqueline Harpmanová vytvorila príbeh, ktorý zámerne necháva prázdne miesta. Nedozvedela som sa, prečo boli ženy uväznené, kto ich tam zavrel, odkiaľ prichádzala energia ani čo sa stalo so svetom.
A predsa…
Aj keď je dej pomalý a miestami takmer nehybný, dokáže prebudiť predstavivosť. Vťahuje do ticha, v ktorom si odpovede musím vytvoriť sama. A možno práve v tom je jeho sila že nevedomosť tu nie je slabinou, ale priestorom. Priestorom, v ktorom si fantázia zasadí vlastné otázky… a možno aj vlastné odpovede.
Tento román nie je ani tak o hrôze či príšerách, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V skutočnosti je to príbeh o osamelosti. O tom, čo sa stane, keď živá bytosť zostane úplne sama bez prijatia, bez lásky a bez miesta vo svete.
Stredobodom príbehu je vina a ľútosť. Mary Shelley vkladá do románu množstvo myšlienok o živote, stvorení, zodpovednosti a osamelosti. O tom, čo sa stane, keď človek vytvorí niečo, za čo potom odmietne niesť následky. A práve v týchto filozofických otázkach má kniha najväčšiu silu.
Zároveň však treba priznať, že dej je pomerne pomalý a dlhé pasáže pôsobia skôr ako úvahy než ako dramatický príbeh. Paradoxne najzaujímavejšou postavou je samotná príšera citlivá, zranená a tragická. Naopak ženské postavy zostávajú takmer úplne pasívne a Victor Frankenstein… nuž, povedzme to otvorene. Je to ufňukaný zbabelec, ktorý nikdy nie je skutočne konfrontovaný s následkami svojich činov. Karma je skrátka mrcha, Viktor.
Frankenstein je navyše jednou z tých kníh, ktoré žijú v našej kultúre najmä prostredníctvom filmov. Práve tie vytvorili obraz príbehu, ktorý máme všetci v hlave. O to väčšie prekvapenie čaká čitateľa, keď zistí, že mnohé z týchto ikonických prvkov v románe vôbec nie sú alebo sú úplne iné.
A možno práve v tom spočíva sila tejto klasiky. Nie je to príbeh o monštre. Je to príbeh o človeku, ktorý ho stvoril a potom ho nechal úplne samého.
Connellyho schopnosť prepojiť plastickú charakterovú kresbu s precíznym policajným procedurálom opäť funguje spoľahlivo. V Nočnej zmene sa toho deje naozaj veľa Ballardová balansuje medzi tromi čoraz komplikovanejšími prípadmi, pričom niektoré vyšetruje napriek jasným zákazom nadriadeného. Nechýbajú zvraty, napätie ani akcia, a hoci autor rozbieha dej pomalšie, v poslednej tretine výrazne pritvrdí a tempo citeľne zrýchli.
Renée je vykreslená ako žena, ktorá síce žije sama (s výnimkou svojho psa), no rozhodne nepôsobí osamelo. Je zraniteľná aj tvrdohlavá, empatická aj neústupná a práve jej sklon angažovať sa viac, než by mala, ju robí ľudskou. Záverečný zvrat ma úprimne prekvapil; mala som pocit, že som si všetko správne poskladala, no autor ma elegantne vyviedol z omylu.
Silnou stránkou románu je najmä samotná Ballardová. Prináša do Connellyho sveta nový, svieži impulz nie ako ženská obdoba Boscha, ale ako plnohodnotná, samostatná osobnosť so svojím tempom, vlastnými zraneniami aj zásadami. Príbeh sa pritom nesústreďuje len na samotné vyšetrovania, ale citlivo ukazuje, ako policajná práca formuje charakter, vzťahy a vnútorné hranice človeka. Prepojenie osobnej roviny najmä mocenských hier a napätia na oddelení s kriminálnou líniou dodáva deju hĺbku a presah.
Zároveň však treba povedať, že nie každému môže tento štýl vyhovovať. Prvá polovica sa rozvíja pomalšie a Connelly sa dlhšie zdržiava pri detailoch, čo môže pôsobiť zdĺhavo, najmä ak čitateľ očakáva okamžitú akciu. Paralelné vedenie viacerých prípadov môže miestami zahltiť a technické procedurálne pasáže si vyžadujú sústredenie. Ak niekto hľadá nepretržitý adrenalín od prvej kapitoly, môže mať pocit, že sa príbeh rozbieha príliš pozvoľna. No práve v tejto postupnosti a dôslednosti spočíva jeho sila.
Nie je to len naháňačka za sériovým vrahom. Je to pohľad do zákulisia odvetvia, ktoré pracuje s najintímnejšou informáciou o človeku s jeho genetickým kódom. A keď sa vyšetrovanie dotkne sveta biznisu, patentov, laboratórií a dátových úložísk, začne byť jasné, že skutočným bojiskom nie sú ulice, ale databázy.
Tak ako väčšina Connellyho románov, aj Výstraha má svižné tempo a ťah na bránu. Autor ma vtiahol do sveta podnikania v oblasti DNA genealógie spôsobom, ktorý je informatívny, no zároveň čitateľsky prístupný. Hoci bežne nevyhľadávam príbehy zamerané na korporačnú špionáž, koncept genotypizácie DNA bol prekvapivo pútavý a najmä znepokojujúci. Myšlienka, že DNA poskytnutá dobrovoľne na účely hľadania rodinných koreňov môže byť ďalej predávaná, obchodovaná a potenciálne zneužitá, pôsobí po dočítaní knihy až nepríjemne realisticky. Priznám sa, že po tejto skúsenosti by som si vlastné testovanie genetického pôvodu veľmi dôkladne premyslela.
Connelly zručne prepletá viacero dejových línií, buduje napätie postupne a atmosféra je miestami až klaustrofobická. Striedanie kapitol medzi Jackom McEvoyom a Strakošom dodáva príbehu dynamiku a umožňuje čitateľovi nahliadnuť do mysle predátora aj investigatívca. Román funguje ako samostatný príbeh, no zároveň poteší tých, ktorí sledujú McEvoyovu sériu.
Silnou stránkou knihy je aktuálnosť témy a dôkladná práca s modernými metódami zberu a analýzy genetických údajov. Je cítiť, že autor si dal záležať na rešerši technologické a právne súvislosti nepôsobia povrchne, ale prirodzene zapadajú do deja.
Na druhej strane, niektorým čitateľom môže prekážať menšia miera prekvapenia identita páchateľa nie je postavená na šokujúcom odhalení, ale skôr na postupnom napätí. Technické pasáže o DNA a firemných praktikách miestami spomaľujú dej, najmä pre tých, ktorí očakávajú čisto akčný thriller. A hoci je antagonista znepokojivý, ja by som uvítala ešte hlbší psychologický ponor do jeho motivácie.
Výstraha je však v konečnom dôsledku inteligentný, konceptuálny thriller, ktorý reflektuje dobu dobu, v ktorej sa naše najcitlivejšie údaje stávajú obchodným artiklom. A práve preto pôsobí tak nepríjemne presvedčivo.
Naše gény majú rozprávať príbeh o tom, odkiaľ pochádzame.
Connelly však ukazuje, že v nesprávnych rukách sa môžu stať mapou k tomu, ako nás nájsť.
Román sa odohráva v roku 2009, v čase, keď sa svet médií láme pod tlakom digitálnej revolúcie. Jack McEvoy prichádza o miesto v Los Angeles Times, pretože internet je rýchlejší, lacnejší a neúprosný. Noviny šetria, tlač ustupuje obrazovkám a skúsení reportéri zisťujú, že ich roky budovaná profesijná identita sa rozpadá pod rukami manažérov a algoritmov. Connelly tu veľmi presvedčivo zachytáva atmosféru redakcie neistotu, frustráciu, ale aj tvrdohlavú hrdosť novinárov, ktorí ešte stále veria v silu dobre napísaného príbehu.
Popri tom sa rozvíja druhá rovina varovanie pred anonymitou a temnými zákutiami online priestoru. Internet tu nie je len technologickým nástrojom, ale živým organizmom, ktorý skrýva nebezpečenstvo. Autor detailne opisuje fungovanie serverových „fariem“, externých dátových úložísk a bezpečnostných systémov, ktoré majú chrániť citlivé informácie veľkých organizácií. Tento technický rozmer je prekvapivo pútavý a dodáva príbehu moderný, takmer mrazivo aktuálny nádych.
Kapitoly sa striedajú z pohľadu Jacka a z perspektívy vraha, čo vytvára zvláštny druh napätia. Čitateľ vie viac než hlavný hrdina. Sleduje predátora, ktorý je inteligentný, trpezlivý a metodický, a zároveň novinára, ktorý mu kráča po stopách. Tento postup však tlmí klasický thrillerový efekt prekvapenia vrah je odhalený priamo pred našimi očami.
Objavuje sa aj istý logistický problém: opäť sledujeme situáciu, keď sa novinár dostáva do samotného jadra vyšetrovania závažných trestných činov. Connelly sa tu uchyľuje k rovnakému triku ako v knihe „Básnik“, aby zapojil McEvoya do vyšetrovania. Prvýkrát to pôsobilo ako literárny konštrukt než pravdepodobný postup v reálnom vyšetrovaní, ale druhýkrát je to už naozaj pritiahnuté za vlasy. Tento moment na mňa pôsobil rušivo, pretože som očakávala realistickejšie prepojenie postáv s oficiálnymi zložkami.
Napriek tomu má román výrazné kvality.
Silnou stránkou knihy je atmosféra Connelly vie budovať pocit ohrozenia postupne, bez lacných efektov. Výborne funguje aj spolupráca Jacka s agentkou FBI Rachel Wallingovou, ktorá príbehu dodáva profesionálnu protiváhu a dynamiku. Technologické detaily nie sú samoúčelné, ale podčiarkujú tému digitálnej zraniteľnosti človeka.
Čo však zostáva mierne nedopovedané, je samotný Strašiak. Hoci dostáva vlastný priestor a hlas, jeho vnútorné motivácie zostávajú skôr načrtnuté než hlboko preskúmané. Chýba silnejší psychologický ponor hlbšia odpoveď na otázku, čo poháňa jeho posadnutosť a nenásytnú potrebu ničiť. V porovnaní s románom „Básnik“ tak antagonista pôsobí menej znepokojujúco a menej komplexne.
„Strašiak“ je inteligentný techno-thriller, ktorý zachytáva dobu, keď sa svet presúval z papiera do digitálnej hmly. Nie je to Connellyho najsilnejší román, no ponúka pútavý príbeh, silnú atmosféru a aktuálne témy, ktoré dnes paradoxne znejú ešte naliehavejšie než v čase jeho vzniku.
Dobré. Napínavé. Aktuálne.
Ale ak ste čítali „Básnika“, možno budete čakať o niečo viac.
Už z predchádzajúcich kníh som oboznámená s Connellyho naratívnym štýlom a jeho schopnosťou viesť čitateľa slepými uličkami, zavádzajúcimi indíciami a falošnými stopami. Básnik smrti je však mimoriadne návykové čítanie, ktoré som len ťažko odkladala.
Autor strieda uhly pohľadu medzi Jackom McEvoyom a Williamom Gladdenom vrahom. Jackove pasáže fungujú ako klasická investigatívna detektívka, založená na zhromažďovaní dôkazov, tlaku času a postupnom rozkladaní systému. Gladdenove kapitoly nás naopak vťahujú priamo do mysle mimoriadne organizovaného, metodického a desivo chladného pedofila, čím príbeh získava silný hororový podtón.
Zaujímavé je sledovať Jackov vnútorný rozpor: na jednej strane túžbu poznať pravdu o bratovej smrti a dosiahnuť spravodlivosť, na druhej strane jeho ambíciu premeniť odhalenia na „veľký príbeh“, ktorý mu prinesie uznanie a profesionálnu slávu aj keď si to sám pred sebou nechce priznať.
Pozornosť si zaslúži aj postava agentky FBI Rachel Wallingovej, ktorá pôsobí uzavreto, nejednoznačne a nesie v sebe viac, než dáva najavo. Jej prítomnosť príbeh vyvažuje a ja len dúfam, že sa jej cesty s Jackom budú v ďalších častiach série ešte pretínať.
Celkovo je Básnik smrti dobre napísaný román, ktorý drží pozornosť až do poslednej strany a ešte dlho po dočítaní v hlave rezonuje otázka, kde sa končí pravda a začína posadnutosť.
Dej sa rozbieha rýchlo a odohráva sa v krátkom časovom úseku, pričom spája starý prípad s aktuálnym vyšetrovaním. Už od prvých strán som vedela, že ma čaká zaujímavá jazda. Je to síce „typický Bosch“ odhaľovanie sprisahania, konflikt s nadriadenými, prekračovanie hraníc a nahnevanie tých správnych ľudí no presne toto na tejto sérii funguje.
Čo na Connellym milujem a zároveň ma vie frustrovať, je jeho pohľad na policajný systém. Bez prikrášľovania ukazuje zákulisie moci, korupciu a politické tlaky, ktoré často stoja v ceste spravodlivosti. Mám pritom pocit, že podobne ako Peter Šloser, ani on nemá problém otvorene a detailne pomenovať to, čo sa deje v polícii v zákulisí. Neplytvá slovami. Píše svižne, úsporne a s dramatickou energiou. Zápletka je prepracovaná, postavy živé a prostredie uveriteľné do deja som sa ponorila úplne prirodzene.
V príbehu som našla aroganciu moci, skorumpovaných „chlapcov“ v pozadí a Boscha, ktorý sa svojich starých prípadov drží ako pes kosti. Neustále sa vracia k myšlienke, že na všetkých mŕtvych záleží a že každý zločin si zaslúži byť vyriešený aj keď už dávno zapadol prachom. Pretože rodiny si zaslúžia aspoň tú smutnú útechu pochovať svojich blízkych.
Bosch vie, že diabol sa skrýva v detailoch. A niečo na príbehu a dohode s podozrivým mu jednoducho nesedí.
Echo Park nie je klasický thriller plný akcie. Je to poctivý, drsný policajný procedurál dynamický, realistický, miestami politický a plný detailov z vyšetrovacej praxe.
"Hovorí sa, že Los Angeles je slnečné miesto pre pochybných ľudí. A Bosch to vie lepšie ako väčšina ostatných."
Čo je na knihe výborné? Realizmus, morálna dilema, dôraz na detaily a psychológiu postáv.
Čo nemusí sadnúť každému? Menej akcie, viac rozhovorov, postupov a policajnej práce. Tempo je vecné, nie filmovo dramatické.
Harry je však opäť tým, kým má byť mužom, ktorý chce pravdu za každú cenu. Bez ohľadu na následky pre oddelenie, politikov… alebo pre neho samotného.
Nezvyknem čítať série „na preskačku“, no k Harrymu Boschovi som sa dostala až pri tretej knihe. A vôbec to neprekážalo. Connelly píše premyslene, postavy sú uveriteľné a pohľad do sveta policajného detektíva je realistický. Už teraz viem, že si túto sériu chcem prečítať celú. Príbeh má dve výrazné línie, ktoré sa navzájom napínajú ako struny. Na jednej strane je súdna dráma kde sa na lavici obžalovaných ocitá samotný Harry. Na druhej strane sa počas procesu objavuje nová obeť a vo vzduchu visí otázka: existuje ďalší vrah? A ak áno kto to je? Connelly túto časť vystaval dobre. Niekoľkokrát ma zaviedol do slepej uličky, nechal ma veriť nesprávnym stopám, až kým sa pravda neodhalila spôsobom, ktorý bol prekvapivý, no zároveň logický. Zaujímavý je aj čas, do ktorého je príbeh zasadený. Doba bez mobilných telefónov a internetu, keď najrýchlejším spôsobom komunikácie boli pagery a verejné telefóny, dodáva vyšetrovaniu osobitnú atmosféru. Pátranie je pomalšie, poctivejšie, viac závislé od ľudí než od techniky a práve to mu dodáva autenticitu. Honba na vraha je napínavá, no rovnako silná je aj vnútorná línia príbehu. Harry je počas celého procesu nútený pozerať sa do vlastného vnútra, spochybňovať svoje rozhodnutia a čeliť temnote, ktorú si v sebe dlhé roky nechcel pripustiť.
Čo je na príbehu dobré: Realizmus, psychológia postáv, prepojenie súdnej drámy s detektívnou zápletkou a postupné, trpezlivé odhaľovanie pravdy. Connelly nikam neponáhľa, necháva dej dýchať a čitateľa premýšľať.
A čo sa niekomu nemusí páčiť? Práve toto tempo. Kniha nie je akčná v modernom slova zmysle. Je viac o dialógoch, detailoch, výsluchoch, právnych prestrelkách a vnútorných pochodoch postáv. Kto očakáva rýchlu jazdu plnú naháňačiek, môže mať pocit, že sa dej posúva pomaly. No kto má rád poctivú detektívku s dôrazom na psychológiu, ten si príde na svoje.
Pre mňa však presne tento typ detektívky funguje.
„Niektoré domy stoja z kameňa. Iné z pýchy.“
Túto knihu, napísanú takmer pred sto rokmi, som čítala ešte ako tínedžerka a po rokoch som sa k nej vrátila znova. Klobúčnikov hrad je napísaný v melodramatickom štýle viktoriánskeho románu, ktorý skúma rodinné vzťahy, boj za slobodu a utrpenie spôsobené tyranskou autoritou. Prostredníctvom rodiny Brodieovcov autor zachytáva, ako moc uplatňovaná bez lásky dokáže ničiť životy aj duše.
James Brodie si postavil dom ako pevnosť proti svetu, proti ľuďom… a napokon aj proti sebe. Príbeh nás vedie do pochmúrneho škótskeho mestečka Levenford, kde masívny kamenný dom s čudnými štítmi vrhá tieň nielen na ulicu, ale aj na osudy všetkých, ktorí sa ocitnú v jeho blízkosti.
Už od prvých strán budeš mať pocit, že nestojíš pred obyčajným domom, ale pred charakterom z mäsa a kameňa. Klobúčnikov hrad nie je len stavba je to vonkajší pancier vnútorného sveta Jamesa Brodieho.
Cronin píše s chirurgickou presnosťou. Každé gesto, každé slovo, každý pohľad postáv má váhu olova. Brodie klobúčnik, otec, manžel je muž, ktorý verí, že láska sa dá vynútiť silou vôle. Že rodina je vlastníctvo. Že rešpekt znamená strach. Už od prvých strán som neznášala tohto samoľúbeho, nepríjemného, despotického muža, ktorý pohŕda nielen obyvateľmi Levenfordu, ale aj vlastnou rodinou. Cronin v tomto majstrovskom diele presne vystihol jeho podstatu:
"Čím vyššie stúpa prázdna pýcha, tým hlbšie padá."
Popri Brodiem žijú v príbehu aj ďalšie postavy jeho manželka, dcéry, syn každá s vlastným tichým spôsobom prežívania. Ich malé vzdory, malé úteky a malé nádeje tvoria jemnú pavučinu, ktorá sa snaží prežiť pod ťažkou kamennou klenbou domu.
Croninov štýl je jednoduchý, špičkový a mimoriadne presný. Jeho schopnosť vytvárať nezabudnuteľné postavy je obdivuhodná. Kniha je zároveň plná emócií, vďaka čomu je román veľmi čtivý a pritom hlboký. Od prvej strany som bola vtiahnutá do deja a s postavami som prežívala ich vnútorné drámy.
Najsilnejšie na románe je, že Cronin nesúdi. Nehrá sa na moralistu. Nechal ma stáť v tom dome, v jeho miestnostiach, počúvať kroky, cítiť dusno a pochopiť, že tyrania nemusí kričať. Niekedy len stojí v dverách a všetko ostatné sa prispôsobí.
A potom je tu samotný čas. Roky plynú, deti rastú, city tvrdnú alebo miznú a dom stále stojí. Nehybný. Sledujúci. Ako svedok, ktorý nikdy nezabúda.
Klobúčnikov hrad je ťažké čítanie ak si v depresii, radšej po ňom nesiahaj. Tento román ukazuje, čo sa stane, keď si človek postaví hrad… a zabudne, že v ňom musia žiť aj iní než on sám. Je až paradoxné, že kniha s takou nesympatickou, negatívnou až toxickou hlavnou postavou a pochmúrnou dejovou linkou môže pôsobiť ako výnimočné literárne dielo no presne taká je. Cronin si ťa napriek všetkému získa. A ver, tú pozornosť si zaslúži.
Toto je pokračovanie knihy Nejsem sériový vrah, ktoré sa spočiatku tvári, že sa príbeh veľmi neposúva dopredu. Viac než polovicu času som bola uväznená v Johnovej hlave: v jeho pravidlách, výčitkách, v neustálom “držím sa nedržím sa”. A hoci práve toto je Wellsova veľká zbraň (napätie často pramení z Johnovho vnútra, nie zvonka), mne to dlhšie pôsobilo nemastne-neslane, akoby sa už iba prešľapovalo na mieste. Lenže potom prišiel moment, keď som si povedala: dobre, ešte pár strán… a kniha konečne zatla pazúry. Záverečná tretina je zlom, v ktorom všetko začne zapadať, tempo sa preklopí do vyšších otáčok a spätne dáva zmysel, prečo bolo treba tak dlho budovať vnútorný tlak. Toto nie je príbeh, ktorý sa celý čas rúti; je to skôr príbeh, ktorý ma najprv nechal sedieť v jednej miestnosti so sociopatom… a až potom zhasne. Hoci rozbeh je pomalší, finále vie byť poriadne drsné.
V príbehu najviac funguje kontrast: krv a nadprirodzeno verzus rodina, škola, bežné vzťahy. Johnova hlava je stále najväčší horor v miestnosti.
A moje najväčšie sklamanie? Keď sa príbeh konečne rozbehol a ja som si povedala „okej, idem ďalej“, zistila som, že tretí diel zatiaľ (možno vôbec) nie je dostupný v českom ani slovenskom preklade.
