Barack Obama's 2025 Reading List Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Študentka fínčiny & knihovníctva (FF MUNI).
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Barack Obama's 2025 Reading List 
Dětská finská literatura Moje aktivity
Výborná! Strašne smutná a nespravodlivá, ale tak pútavo a výnimočne napísaná (pre prekladateľov to musí byť náročné - nevzdelaná hlavná hrdinka a černošská angličtina, zachovať túto odlišnosť aj v inom jazyku). Veľké traumy a spoločenské problémy, história, silné ženské hrdinky, Boh, rodina, sexualita. Nie je to surové a explicitné, forma denníkov a dlhý časový úsek to celkom zjemňujú. Ale je to silný príbeh.
Milé, pomalé, miestami naivné rozprávanie služobníčky Taki o živote v malom dome v predvojnovom a vojnovom Japonsku. Posledná kapitola je skok do súčasnosti a pridá ďalší rozmer do príbehu. Nie je to nič dramatické a napínavé, ale veľmi dobre sa čítala a myslím že si prečítam i ďalšiu knihu od autorky - Dlouhé loučení.
Matematika, baseball a profesor, ktorého pamäť trvá 80 minút. Nevšedná kombinácia spojená do nádherného príbehu z Japonska.
Írska literatúra ma vždy milo prekvapí. Doposiaľ to vždy boli výborné príbehy zasadené do drsnej krajiny. Tento je o rodine, sebevrahoch a sebeobetovaní. Zvláštna kombinácia, je to smutné a ťaživé ale je tam aj nádej. Trochu ako počasie tam na útesoch pri oceáne. Postavy boli vykreslené veľmi ľudsky a traumy pochopiteľné. Výborné je striedanie deja - minulosť a súčasnosť. Dej plynie pomaly, atmosféra je vykreslená na prvotinu veľmi dobre. Pomalá kniha, ktorá si zaslúži pomalé sústredené čítanie. Na sychravú jeseň sa hodí najviac.
Toto bola veľmi neobyčajná kniha. Taká kde som si počas čítania nejedenkrát hovorila, prečo? Prečo ju stále čítam? Nie je to už príliš? Surové, prehnané? Nesnaží sa nás len šokovať? Lenže súčasne je to veľmi pútavo napísané a skrátka sa od nej nedalo veľmi odtrhnúť, za jeden deň prečítaná, ale z hlavy ju zrejme ešte nejakú dobu nevyženiem.
Mimoriadne dysfunkčná rodina, vzťahy pokrivené až žiadne, fyzické aj psychické postihnutia. Hlavná hrdinka Yuna má svojský až výstredný štýl popisu, čo sa v jej živote a jej rodine deje. Každopádne tá jediná mi prišla normálna, aj napriek tomu, že samu seba za takú nepovažovala. Na začiatku hovorí, že aj ona, ako každá žena v rodine, je postihnutá, hoci asi najmenej, no súčasne na jej vyjadrovaní a maliarskom talente je čosi geniálne. Vlastne mi bola každou stranou sympatickejšia.
Niektoré úseky pôsobia surovo až vulgárne, ale takým spôsobom, že to do toho príbehu vlastne patrí. Na pozadí toho celého je to ale veľmi smutný a nešťastný príbeh o rodine a zneužívaní. Sledujeme Yunu a jej prevažne ženskú rodinu v priebehu mnohých rokov, od detstva až do dospelosti. Je to dosť bizár. Nekorektný, a občas i vtipný. Ale fakt dobre napísaný bizár.
Veľmi pomalá kniha, čítala som ju veľmi dlho (týždne), nikam s ňou neponáhlala, koniec koncov to sa nekonalo ani v deji, pomalé plynutie po rieke, spomienky, úvahy a koniec, ach ten koniec, trochu ho tušíte, ale trochu moc aj nie a ja stále premýšľam, prečo? Prečo sa to stalo?
Je to veľmi o materstve, ale aj o ľuďoch a pralese v Kolumbii. Je to svojim spôsobom kruté, ale i snové a poetické. Preveľmi zaujímavá kniha, ale priznávam, že netuším, akému čitateľovi ju odporúčať. Asi si vás musí skrátka nájsť.
"Mít díte znamená ustavičně hledat způsob, jak vysvětlit svět. Vyjádřit slovy strašné věci, zázraky, předtuchy. Vyprávět o dinosaurech a přitom o nich nemít ani potuchy."
Výborný príbeh! Zaujal už prvým odstavcom a moju zvedavosť si udržal až do poslednej strany. Vyvinulo sa to úplne inam, než som si spočiatku myslela. Hlavná hrdinka Lilac síce nemala všetky moje sympatie, ale jej konanie som dokázala pochopiť. Niektoré témy by som si vedela predstaviť aj viac rozvinuté, a že ich tam bolo, tých, ktoré otvorila, ale vlastne tú pútavosť a napätie dokázala vystavať práve na tom, že nepovedala všetko. A nechala čitateľov premýšľať a klásť si možno otázky: "Ako by som sa zachoval*a ja?"
- […] „manželka vždy hovorila, že byť matkou, alebo otcom, znamená byť v neustálom napätí. Vieš, kedysi som si myslel, že najväčšou záhadou v našom živote sú naši rodičia. Dnes si myslím, že najväčšou záhadou v živote človeka sú jeho deti.”
Je v tom šikana, rasismus, imigrácia aj otázky toho, kde je vlastne ten domov, ako zapadnúť niekam inam no a tiež rodina a obzvlášť vzťah matka - syn. Je v tom veľa zaujímavých tém, otázok, myšlienok a celé je to veľmi dobre napísané, takže tých 256 strán ubehne rýchlo a ja už teraz viem, že Prebúdzanie levov a Klamárku si prečítam tiež.
- „Veříme tomu, kdo má moc. On je ten, ktery dostane příležitost příběh napsat. Takže když studujete dějiny, vždycky se musíte ptát sami sebe: čí příběh mi chybí? Čí hlas byl potlačen, aby tento hlas mohl zaznít? A jakmile na to přijdete, musíte najít i ten druhý příběh. Teprve tehdy ziskáte jasnější, i kdy stále nedokonalý obrázek."
Ak by som mala vyzdvihnúť jeden môj obľúbený žáner, je to niečo ako “viacgeneračný spoločenský román na pozadí veľkých historických udalostí”. Takéto knihy ma skrátka bavia a vlastne mi je jedno, či sa odohrávajú na jednom zastrčenom mieste kdesi na konci sveta (týmto trochu narážam na moju aktuálne rozčítanú Usedlosť od Marie Turtschaninoff) alebo rovno na viacerých kontinentoch.
O čom to je? O rodine, stratách, bolesti, otroctve, moci, rasisme, hľadaní a prežití. Nič pozitívne, i keď v čomsi predsa len.
Ghana 18. storočia, dve sestry, ktoré o sebe nevedia, ale ich osudy a osudy ich šiestich generácií potomkov sa rozdelia neuveriteľnou cestou, ktorá čitateľom zľahka priblíži otrokárstvo a občianské vojny na africkom i americkom kontinente.
- "Jednoho dne se svět dozví, co ste tady dělali."
Je to napísané neskutočne dobre a pútavo, až sa mi nechcelo veriť, že ide o prvotinu. Veľmi oceňujem rodokmeň na začiatku, pretože tie mená boli pre mňa mätúce a autorka sa síce pozastaví na niektorých zásadných okamihoch, ale potom poskočí o pár rokov. Každá kapitola sleduje striedavo jednu a druhú vetvu a ďalšiu generáciu. Kapitoly nemajú jasné zakončenie, idú do stratena alebo do budúcnosti, aby na ne nadviazali ich deti alebo deti ich detí. Veľmi ma tento spôsob vyrozprávania príbehu baví a veľmi ma táto kniha, aj napriek ťažkej a smutnej téme, zaujala.
- „Nemůžete udělat vůbec nic, viďte?"
Moře klidu od Emily St. John Mandel je naozaj zvláštny román. Je pútavý, je zaujímavý, nie je moc náročný a vďaka krátkym kapitolám a sotva 250 stranám odsýpa naozaj rýchlo. Veľmi, ale naozaj veľmi mi pripomína Atlas mraků od Davida Mitchella. Tie motívy, prelínanie, rôzne historické aj dávno budúce obdobia, post-apo téma, hudba! a myšlienka. Len to bolo výrazne kratšie a na premýšľanie jednoduchšie, čo je presne to, čo som aktuálne od čítania potrebovala.
Moře klidu je o anomálií, ale tiež pandémii a akomsi cestovaní vo vesmíre a časom. Sci-fi je to len tak trochu. Melancholické tiež trochu. Inšpirácia covid-19 tiež trochu. Je to moc pekne napísané, ale niečo mi hovorí, že keby som ochotná deju a detailom venovať viac pozornosti a hĺbať nad pointou, niečo by mi tam nesedelo. No mne to vlastne takto vyhovovalo. Dobrý príbeh, dobre napísaný, dobre sa čítajúcí.
"Časem jsme si zvykli."
"Tohle čas dělá, všechno odnáší."
Jedna vdova, jedna sliepka a jeden telefonát.
Dosť podarený krátky román o čerstvej vdove, ktorá si do domu prenesie sliepku, tá jej priam zázračne pomôže s nespavosťou a samotou až do chvíle, kedy sa sliepka nezhypnotizuje pri pohľade na reklamu na práčku. Nives zdvihne telefón, zavolá veterinárovi a starému známemu, a v priebehu jedného hovoru sa postupne dozvedáme o živote. Aký bol, aký mohol byť.
Je to svieže, ľudské a moc ma to bavilo. Príbeh postupne graduje a odhaľuje čoraz viac z minulosti. To, čo pôvodne vyzeralo ako nezáväzný telefonát vyústi v pozoruhodné odhalenia a výčitky. Niektoré veci skrátka potrebujú čas aby uzreli a dostali sa von.
