Barack Obama's 2025 Reading List Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Študentka fínčiny & knihovníctva (FF MUNI).
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Barack Obama's 2025 Reading List 
Dětská finská literatura Moje aktivity
Leto, Sicília, milostný vzťah. To znie skoro ako letný oddychový román.
Lenže Sicília roku 1980 a vzťah medzi dvoma mladíkmi. To bolo v tej dobe veľké tabu a česť rodiny sa musela udržať za každú cenu.
Román je voľne inšpirovaný zločinom v Giarre, ktorý v Taliansku odštartoval vznik organizácii na ochranu práv queer ľudí a podporu rozličných aktivít s tým spojených.
Ale najväčší priestor v tomto krátkom románe, orámovaným tragédiou, dostáva rozvíjanie sympatií medzi dvoma mladíkmi.
Čítanie má aj vďaka prostrediu skutočne letný dovolenkový vibe, ale tragický koniec je prítomný doslova od prvej strany.
„Myslíš, že človek si zvykne na všetko?"
„Dobrá otázka," poznamenal. „Myslím, že človek si zvykne na to, na čo si zvyknúť chce."
Túto knihu by som zaradila do kategórie “feel-good smutný román”. To sú tie, ktoré nemajú veselú tému, lenže kniha je napísaná tak láskavo a pekne, že aj napriek tej tragédií tam čitateľ vidí nádej a nedočíta s pocitom beznádeje a zúfalstva. A vo výsledku je to hrejivé čítanie.
Billie patrí medzi ‘coming of age’ knihy. Má milý formát, aspoň na mňa tie zaoblené rohy pôsobia. Billie má štrnásť, je maďarská Rómka žijúca iba s mamou na sídlisku nemeckého veľkomesta. Aj napriek ich finančnej situácií žijú celkom spokojný život a majú krásny vzťah. Lenže potom mama zomrie, tým kniha začína, vetou "MAMA ZOMRELA toto leto." ale vlastne sa k tomu dostaneme až v polovici knihy.
Je to trochu road-trip, je tam hľadanie svojich koreňov i komplikované pretrhané rodinné väzby. Je o dospievaní a vyrovnávaní sa s náhlou životnou zmenou. Máličko sa dotýka aj tém privilegovanosti a sociálnych rozdielov. Je napísaná citlivo, jednoducho a príjemne ma prekvapila. Odporúčam.
„Jednou mi zaklepou na dveře a řeknou mi, že tě našli mrtvou, pohozenou ve škarpě.“ Pro muže, který se obléká jako žena, byl tohle jediný možný osud: šlapat a skončit ve škarpě.
Camila Sosa Villada napísala Potvory o "transkách" z Parku, kde strávila niekoľko rokov po tom, ako odišla z domu v malom meste študovať do hlavného mesta Argentíny. Stala sa jednou z nich a dnes o nich hovorí: „Díky nim jsem se naučila, jakou hodnotu má moje tělo a kolik si za ně mám říct. Díky nim jsem se naučila bránit a nesoudit lidi na první pohled. Dnes bych tady nebyla, kdyby mě nebránily před policajty a hnusnými zákazníky. Nepochybně bych ležela v té škarpě.“
Potvory sú čiastočne autobiografický román s niekoľkými magickými prvkami, ale inak je to surové, drsné, hnusné a až príliš nepríjemne realistické čítanie. Autorka píše vynikajúco, spočiatku vo vás dokonca vyvolá dojem, že je so svojim osudom spokojná, alebo aspoň vyrovnaná, že byť transkou je radosť.
Je veľmi otvorená a po jazykovej stránke je kniha mimoriadný počin, bohatá, farebná a pestrá. Ale ako som už naznačila, je súčasne aj odporná, "transčí radost" sa strieda s hnevom, ublížením, únavou, násilím... Nie je to čítanie pre každého a ak by knihy mali na obálke trigger warning, táto by ho mala ešte aj zvýraznený.
Odporúčam opatrne, niektoré scény sa mi nečítali ľahko. A súčasne ju radím medzi najlepšie knihy, aké som kedy prečítala.
"Ve skutečnosti jsme tvorové noci, proč to nepřiznat. Za dne nevycházíme. Sluneční paprsky nás oslabují, odhalují nedokonalosti naší kůže, náznaky strniště, nepotlačitelné rysy mužství, které nám není vlastní. Nerady vycházíme za dne, protože takové odhalení burcuje davy, zasypávají nás urážkami, chtějí nám nasadit pouta a pověsit nás na náměstí. Nepokrytě námi pohrdají, vůbec se za svoje drzé zírání nestydí."
Príbeh kostry Stellerovej morskej kravy, ktorá je uchovaná vo fínskom prírodopisnom múzeu, na pozadí historických a badateľských udalostí. Poslední siréna je pútavý príbeh odohrávajúci sa v štyroch odobiach od roku 1741 do 50. rokov 20. storočia. V každom je vylíčený osud nejakej postavy a jej najbližšieho okolia, naznačené, kde sa v tom čase nachádzala veda a aký mali vtedy vedci pohľad na prírodu. Hlavná línia sa nesie okolo kôrokožca bezzubého, cicavca známeho ako morská krava, živočícha popísaneho Georgom Wilhelmom Stellerom počas druhej kamčatskej výpravy Vitusa Beringa. Je okolo neho veľa tajomstiev, pretože ľuďom stačilo 27 rokov a druh sa stal vyhynutým, a to ešte predtým, ako ho stihli nakresliť, popísať a inak zaznamenať.
Na jednej strane je to teda príbeh objavov a pokroku prírodnej vedy, na druhej strane aj ničivý až nenávratný vplyv nevedomosti a ľudského zásahu.
Pri čítaní mi v knihe chýbali iba dve veci. Mapa. Jediné miesto, ktoré by som na slepej mape bezpečne určila sú Helsinki. Ale keď došlo na výpravy, vedecké putovania, pobyt na Aljaške, tak som od čítania odbiehala k mape. Pretože ma to samozrejme zaujímalo, kde sa vlastne v deji pohybujeme, aké členité je Beringovo more, kde je Sitka atď.
A tiež slovníček, aby čitateľ nemusel premýšľať, čo za ochorenie je padoucnice (je to epilepsie) a aspoň maličký stručný životopis spomínaných osobností, ktorých nebolo málo, no ak nie ste z oboru, tak ste o nich pravdepodobne jakživ nepočuli, hoci to príbeh vlastne celkom pekne dopĺňa. Knihe by veľmi pristali aj náčrty a kresby spomínaných živočíšoch!
Inak je to výborné čítanie. Ak milujete reportáže z Absyntu, tak toto si zamilujete tiež. Len majte po ruke wikipediu, encyklopédiu alebo skrátka nejaký zdroj informácií, ktorý vám zodpovie mnohé otázky, ktoré vás istotne napadnú.
Počas čítania som sa neubránila pocitu, že je to trochu ako My deti zo stanice Zoo len pre súčasnú generáciu. Mladí ľudia, komunita, nie vždy funkčná rodina, drogy, ulica, kriminalita... Když nám bylo míň je po jazykovej stránke dosť náročné čítanie a mne ani ten slovníček na konci nestačil. Je to mixnuté rodnými jazykmi potomkami prisťahovalcov, ktorí už po nórsky vedia i jazykom ulice a slangom (a prekladať to musela byť obrovská výzva). Skrátka sociolekt, ktorý dá nezainteresovaným zabrať.
Krátke zápisky, skoro ako statusy, myšlienky v denníku alebo poznámky v mobile. Veľmi surové až smutné čítanie. V pozadí rozprávania veľmi cítiť, ako dospievajúci chalani chcú (a potrebujú) svoje miesto v rodine, vo vzťahu, v partii a samozrejme v spoločnosti, do ktorej sa ich rodičia prisťahovali. Oni sa už v Nórsku narodili. Z domovskej krajiny rodičov sú ďaleko a v novej ich úplne neprijali. Tie rozdiely sú obrovské a aj na tak malom rozsahu knihy jasne pomenované. Ich bratskej spolupatričnosti som rozumela.
A rozumiem aj, prečo kniha v Nórsku vzbudila taký ohlas. Nie je to čítanie pre každého, už len pre zvolený štýl. A téma nie je nijak prevratná. No je to veľmi súčasné a naliehavé čítanie, ktoré môže rozprúdiť diskusiu a ukázať aj iný pohľad.
Pri čítaní som si hovorila, že toto je naozaj dobrá kniha. Pár dní po dočítaní si hovorím, toto je jedna z najlepších kníh. Rozprávanie muža - spisovateľa, ktorý spomína na krátky milostný románik, ktorý ale oboch aktérov zasiahol viac, ako si vtedy dokázali priznať. A možno to aj tušili, len tú hĺbku ešte nedokázali pomenovať nahlas, pretože doba bola aká bola a oni žili tam kde žili.
Píše sa rok 1984, Philippe a Thomas majú sedemnásť rokov, chodia na rovnakú strednú školu do posledného ročníku a žijú v malom meste, kde svoju náklonosť nemôžu dať nijako najavo. Zažijú ale spolu výrazný, hoci tajný polrok, kým sa ich životy v lete nerozdelia. Philippe z pozície dospelého a úspešného spisovateľa spomína nie iba na tento polrok, ale aj čo po ňom nasledovalo.
Trochu mi to pripomenulo Madisonské mosty, trochu Můj policista, trochu aj iné lovestory. Nech těch lží je dostatočne krátke, intenzívne a pútavo dobre napísané, aby v čitateľovi rezonovalo ešte veľmi dlho. A ak si v knižkách zvýrazňujete pekné či zamysleniahodné pasáže, tak tu ich nebude málo.
- Žádný „začátek" a žádný „konec", žádná zvláštní posloupnost, jen okamžiky a vše, co v nich vzniká.
Jedna horúčka, štyri osoby. Viac detaily, okamihy, spomienky. Menej pocity, ale stále veľmi osobné. Nádherna hra so slovami a vetami. Krásne napisané. Švédsko pred koncom milénia, ideály, predstavy. Zaraďujem k tomu najlepšiemu, čo som (tento rok) prečítala.
Vyrastanie v deväťdesiatkach v tej najsurovejšej podobe. Striedanie prítomnosti so spomínaním do minulosti. Do bežnej reči sa sem-tam primieša východniarske nárečie despotickej babičky. Trefne sadnú aj občasné nadávky hlavnej hrdinky Magdy. Je to minimalistické a po jazykovej stránke úchvatné. Dlhé odseky, niekedy naozaj veľmi dlhé. Na prvý pohľad možno chaotické, ale vlastne o to viac vystihujúce. Neustále striedanie, návraty, spomienky.
Rodinné traumy sú posledné roky vďačná téma. Vyrastanie na sídlisku malého mesta, kde je alkoholizmus prítomný v každej rodine a dysfunkčná rodina sa zdá byť ako tá jediná bežná. Kto takú nepozná, tomu to asi ani neveríme. V spoločnosti tieto témy stále rezonuje a máme tu dospelú generáciu, ktorá to potrebuje spracovať. Všetky tie nefunkčné vzťahy, rodičov, ktorí rodičia vlastne ani neboli a zneužívanie, ktoré sa dialo, o ktoré sa nikto nezaujímal.
Táto kniha ma dostala, mimoriadne prekvapila a naozaj upútala. Výborne napísaná. 150 strán a pritom tak veľa, tak realitisticky a živo. Silná, smutná, až tragická, ale naozaj dobre napísaná. Pridávam k tomu najlepšiemu, čo som zo slovenskej literatúry prečítala a povzbudilo ma to k ďalšiemu objavovaniu, o čom sa v mojej rodnej krajine píše.
