Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilMoje srdcovky
Moje aktivity
Dorothy Parker vám v brilantnej zbierke Veľká blondínka prestaví New York práve v jeho ére najväčšej slávy (aspoň podľa mňa).
Avšak za všetkým tým pozlátkom, nelegálnymi barmi a tancovačkami až do rána autorka odhaľuje nešťastné ženy s nenaplnenými snami, v povrchných a prázdnych vzťahoch, ktoré sú dokonalé len na prvý pohľad, a samotu, či už ubíjajúcu, alebo oslobodzúcu. Navyše upozorňuje na rasové a rodové predsudky, kritizuje zaobchádzanie a správanie sa k Afroameričanom ako k hlúpejším a podradným. Celkovo sú jej poviedky kritické k spoločnosti a jej zaužívaným "správnym" postojom.
Jej štýl je však ľahký, hoci rozdáva údery na všetky strany. Píše aj s humorom a iróniou a často len medzi riadkami vnímame jej kritiku.
Hoci sa ženy od 20. rokov 20. storočia do istej miery "oslobodili", resp. začali oslobodzovať, a ich životy už neboli úplne závislé od mužov, stále táto sloboda existovala skôr v teoretickej než reálnej rovine (a zlepšovalo sa to len postupne). Na povrchu bolo všetko krásne, pod ním to už až tak nefungovalo. A to New York dlho bol a ešte stále je, svetom sám osebe v porovnaní s inými americkými mestami, napr. na stredozápade.
Dorothy síce písala o americkej smotánke (väčšinou), ale v jej tvorbe sa nájde aj poviedka o Afroameričanoch. O ich ťažkom údele v neustálom, neutíchajúcom a neférovom boji o vlastné sebaurčenie a rovnosť príležitostí.
Svetonázor autorky, talentovanej a emancipovanej ženy, ktorú neskoršia politika v Štátoch práve preň ostrakizovala, sa jasne premietal v jej tvorbe, ktorá ponúka zaostrený pohľad do bytov v mrakodrapoch a poza kulisy z drahého nábytku.
Drsná, bez potreby dávať si servítku pred ústa a bez filtra, taká je Despentes a rovnaká je aj jej tvorba. Ahoj, debil to všetko dokonale zosobňuje a jednoznačne na seba upriamuje pozornosť. A viete čo? Je to absolútne skvelá kniha! A určite jedna z najlepších, aké som tento rok prečítala. Rozhodne by sa mala prešmyknúť do vášho wishlistu a knižnice .
Despentes vykonala rázny facelift zastarávajúcej forme - epištolárnemu románu. Natiahla ho do ringu sociálnych sietí a neskôr ho zjemnila v e-mailovej komunikácii. Má tvrdý a drsný štart, ktorý vás jednoznačne nabudí, a následne pokračuje rovnomerným tempom.
Obaja protagonisti - slávna herečka v strednom veku, ktorá má časy najväčšej slávy podľa všetkých už za sebou, a vyhorený spisovateľ, ktorý sa svoju frustráciu z nenaplneného života rozhodne riešiť hejterským komentárom na sociálnej sieti -, sa nevedomky vydávajú na cestu vzájomného porozumenia a sebarozvoja. To, čo začne ako nenávisť a závisť, skončí ako priateľstvo.
Ahoj, debil otvára kultúrno-spoločenské témy, predstaví vám radikálny feminizmus, dáva do kontrastu správanie sa na internete a v reálnom svete a voči ľuďom, ktorých poznáme, vďaka čomu sa prehupneme k intímnejším a osobnejším témam, ako je pocit zlyhania v rodičovstve a v živote či závislosť od návykových látok.
Aj keď sa to možno zdá ako náročné čítanie, Despentes píše hovorovo, bezprostredne a ľudsky. Ahoj, debil chce zapôsobiť radikálne, ale pod povrchom skrýva vláčne, krehké vnútro plné porozumenie a pochopenia.
Toto bol úlet! Ale len v tom najpozitívnejšom slova zmysle. Otvorí vám mnohé nové obzory a naštrbí stereotypné vnímanie archetypálnych rolí muža a ženy.
Síce som najskôr len otvárala oči, "že to fakt?", ale čím viac som sa ponárala do deja, tým viac obdivu som mala pre odvážne a nekonvenčné rozhodnutia hlavnej hrdinky, ktorá si jedného dňa uvedomí, že súčasný stereotypný manželský a rodinný život ju už unavuje a rozhodne sa radikálne zmeniť svoj život. Rázne ukončuje aj svoju kariéru a rozhodne sa žiť nezáväzne - čo má pre ňu, v konečnom dôsledku, katastrálne následky.
Love me tender je román o oslobodení sa zo zväzujúcich pút konvenčnej spoločnosti a vzopretí sa jej očakávaniam. O porušovaní zaužívaných noriem a pravidiel a o rebélií stredného veku. Je o hľadaní strateného "ja" a sebalásky, no tento bod zostáva väčšinu času nenaplnený, pretože si ho hlavná hrdinka, ktorá zostáva bez mena, vlastne neuvedomuje.
Tragédiou v jej procese znovunachádzania seba samej je zúfalý a v podstate neúspešný boj o stretnutia so synom, s ktorým jej bývalý manžel odopiera kontakt. Každé odmietnutie na poslednú chvíľu je ako rana guľkou, z ktorej sa ťažko spamätáva. Je ako ranené zviera.
Na jednej strane oslavuje svoju voľnosť a rezignáciu na hmotné statky, pričom sa z nej v podstate stáva squatterka v domovoch svojich súčasných "lások", no na druhej strane z nej vyžaruje zúfalstvo z nenaplneného a odopieraného vzťahu s vlastným dieťaťom. Nevedome si ubližuje tým, že sa vrhá do nenaplňujúcich vzťahov, v ktorých nenachádza istotu a bezpečie, aké by potrebovala. A keď už na nejakú skvelú partiu narazí, odstrčí ju od seba preč. Hľadá len fyzické uspokojenie a v podstate utlmenie bolesti v krátkom, no intenzívnom návale dopamínu. Hľadá náhradné šťastie, no je ako slepec žmúriaci do slnka.
Debré, ako mnoho ďalších súčasných autorov, načiera do hlbokej studne autofickie, aby svetu rozpovedala svoj príbeh, pričom čerpá z vlastných životných skúseností.
Takže, hej... hlavná hrdinka nutne potrebuje terapiu, ale kniha sama osebe je sviežo nekonvenčná.
Vlečie sa do Betlehema je zbierka esejí mapujúcich Ameriku 60. rokov, konkrétne Kaliforniu (Los Angeles, San Francisco aj Alcatraz). Vzniká z reportáží a rozhovorov. Spája snahu o pochopenie a zachytenie premien bez nadbytočných emócií. Didion píše podmanivo a zaujímavo a v čitateľovi vzbudzuje záujem dozvedieť sa viac.
Kniha je rozdelená na tri časti - prvá zobrazuje najvypuklejšie aspekty spoločnosti (akési pozostatky zlatej povojnovej éry), druhá časť je výrazne osobná a prezentuje autorkine náhľady a názory a tretia časť sa venuje spoločenským premenám.
Práve kontrasty medzi prvou a treťou časťou ilustrujú obraz akejsi postupnej (ale len vnímanej) "degradácie", rezignácie a toho tradičného "mladí už nevedia, čo so sebou".
Eseje v poslednej časti zobrazujú častokrát bolestivé premeny spoločnosti a nepochopenie medzi vznikajúcim hnutím hippies a staršou generáciou poznačenou vojnou. Didion poukazuje na rozdiely vo vnímaní sveta - naivná kolektívna viera mladých, že svet sa zlepší, ak v ňom bude viac lásky, verzus stoickosť a chladnosť starších, ktorý nevnímali svet tak ružovo. Sama autorka, ako odkazuje aj v názve, s mladými ich vieru v krajší a lepší svet nezdieľa, no snaží sa ich nesúdiť.
Vlečie sa do Betlehema skvelo kombinuje reportáž s osobným rozprávaním. Texty nie sú zbytočne zdĺhavé, sú napísané pútavo a zároveň informatívne, pričom v čitateľovi navodzujú pocit, že čítajú skôr beletriu (toto platí najmä v prvej časti). Autorka sa väčšinou zaujíma o životy obyčajných ľudí a ich motivácie, no nevyhýba sa ani skúmaniu a opisu premien krajiny okolo.
Didion napísala maximálne pútavú a živú koláž Kalifornie 60-tych rokov, od slnkom zaliateho Los Angeles a jeho odvrátenej strany až po temné ulice San Francisca plné mladých ľudí bez domova a závislých od návykových látok. Človek má doslova pocit, že sa na tých miestach ocitol spolu s ňou
Knihou nás prevedie lovec drakov, ktorý vôbec netúži pokračovať v ošemetnom rodinnom biznise, a chce sa stať rytierom; princezná, ktorá chce vziať svoj osud do vlastných rúk a vládnuť svojej krajine, nie sa vydávať, a krásny princ z obávaného veľkého kráľovstva, ktorý nedokáže naplniť otcove očakávania, a tak radšej pred svetom ukazuje masku dokonalého rytiera.
Každý z trojice chce byť niekým iným, resp. zmeniť podmienky situácie, v akej sa nachádza, a tým ovládnuť svoj osud. Avšak život je hrozne nefér a veci nejdú podľa plánu.
Prvých sto strán budete mať pocit, že ste sa ocitli v typickej čarokrásnej rozprávke (s ňuňu dráčikmi), no potom to začne naberať temnejší spád. Výprava za mocným a nebezpečným drakom temnie každým krokom, čo sú k nemu bližšie, a naši hrdinovia sú nútení konfrontovať sa so svojimi vnútornými strachmi a obavami, ktoré naberajú reálne kontúry.
Byť šarmantným rytierom, keď ním ani za nič nechcete byť, je na prt, a pritom ešte aj dokazovať svoju odvahu. Byť jemnou, dokonalou princeznou, ktorá odpadáva už len pri pohľade na niečo škaredé, je náročné, keď máte srdce plné odvahy a bojovnosti, a rozhodne nechcete byť "jemná dáma". A byť sprievodcom na loveckej púti za drakom, ktoré chcete chrániť, a nie im ubližovať, a zároveň snívať o tom, že budete ako rytier v lesklej zbroji zachraňovať panny, no ste len chudobný sedliak... no, to je úplne nanič. Avšak osud má v rukáve schované rôzne karty...
Vládci jidla vám v kapitolách o chove prasiat, pestovaní sóje, nadmernom rybolove vlečnými sieťami a výrobe paradajkového pretlaku odhalí temnejšiu stránku potravinárskeho priemyslu, čítaj biznisu.
Lebo nadnárodným spoločnostiam ide o zisk, nie o vaše zdravie či nebodaj životné prostredie. Pre nich je výhodnejšie kŕmiť armádu čínskych prasiat sójou pestovanou na odlesnenej pôde v Brazílii a rozvážať ju cez polku sveta, ako ju pestovať doma. Nehovoriac o tom, že kŕmne zmesi sója + kukurica v kombinácii s akútnym nedostatkom pohybu zvieraťa vytvoria skôr objemovo veľké, ale dosť tučné mäso.
Mňa osobne prekvapila "cesta" paradajkového pretlaku. Paradajky sa vypestujú v Číne a spraví sa znich akýsi rozvar. Ten putuje napríklad aj do Talianska, kde sa zriedi a dochutí, čo umožní, že na produkte môže byť legálne uvedené - vyrobené v Taliansku, a potom veselo putuje do Európy, prípadne ešte zriedenejšie verzie do Afriky.
Vládci jidla poukazuje na ekologické, ekonomické aj spoločenské dopady globálneho trhu a obchodovania s potravinami, ktoré sa stávajú číslami a percentami v tabuľkách, komoditami, vďaka ktorým "nakŕmime" svet. Veľkou otázkou na zamyslenie ostáva, či sa len nekŕmime odpadom, ktorý chutí rovnako v Amerike, Ázii aj v Európe.
Vládci jidla mi v mnohom otvorili oči a rozhodne patria medzi najlepšie knihy, aké som v poslednej dobe čítala.
Ak ste aspoň raz prečítali jednu Dramione ff, absolútne nič vás v tejto knihe neprekvapí. Celý magický svet je dosť chabo prerobený, doslova viete povedať, ktorá HP postava bola ktorá. Na to potom nadväzuje slabo vybudovaný magický svet, ktorý sa rúti pod svojou vlastnou váhou, ked mu nerobí barličku HP, pretože príbeh je primárne zameraný na "romantický" vzťah Heleny a Kaina (nenechajte sa oklamať ako ja, že je to skvelý nový fantasy svet; fakt nie je. Je to pokrivená verzia Príbehu služobníčky so štokholmským syndrómom), všetko ostatné je druhoradé a v istom zmysle aj nepodstatné, tvorí len letmo zbúchanú kulisu ich narušenému vzťahu.
A to ma dostáva do poslednej fázy nespokojnosti. Sme ochotní akceptovať masového vraha ako hrdinu, akýmkoľvek spôsobom ospravedlňovať jeho činy, len preto, že je sexi, pekný a ochranársky k "vyvolenej" žene. Jednou rukou vraždí a druhou akože dáva, a to stačí na to, aby bol "dobrý"?
Och, a všimli ste si, že ked preskočíte asi 500 strán druhej časti (retrospektíva), v tretej nebudete vôbec stratení, pretože do kontextu dejovej línie prítomnosti z toho nič nepotrebujete vedieť?
Grosteskne zvrátená brilantnosť, cynicky nastavujúca zrkadlo kultu osobnosti a ilúzii moci. Pripravte sa na niekoľkostranové vety, v cca 35-stranových kapitolách možno napočítate štyri, ale oslobodenie textu od interpunkcie mu dodáva divú intenzitu.
Ak neviete, čo budete toto leto čítať, dovoľte mi túto dilemu vyriešiť za vás. Ostrov(y) uprostred oceánu, takmer na rovníku, more, piesok, divoká príroda... a zakázaná láska. Otrepané? Ak nenazriete hlbšie, možno. Tavares však namiešal osviežujúci koktail, ktorému chýba už len dáždniček navrchu.
Vymyslený príbeh sa zakladá na skutočných historických udalostiach, ktoré tvoria jadro knihy. Portugalsko sa na začiatku 20. storočia ocitlo v politicky nestabilnej situácií, konštitučná monarchia čelila ostrej kritike a len málo politikov nemyslelo skôr na seba ako na krajinu, ktorú mali spravovať. Portugalsko bolo obvinené, že vo svojich kolóniách, na ostrove Svätý Tomáš a na Princovom ostrove, kde sa nachádzali najväčšie kakaovnílové a kávové plantáže krajiny, stále využíva zakázanú otrockú prácu. Anglickí obchodníci hrozia bojkotom, ak sa podmienky pracovníkov nezlepšia, resp. im ich anglický zástupca nepotvrdí/nevyvráti ich domnienky.
Celé spoločensko-politické pozadie vykresľuje inteligentný bohém a obchodík s "pokrokovými" myšlienkami, no srdcom rojalistu, ktorého vymenujú za nového guvernéra kolónie. Taký zapadákov ho pôvodne nelákal (ale keď potrebuje utiecť od milenky, vzdialené ostrovy v Atlantickom oceáne zrazu nezneli ako fakt zlý nápad), nehovoriac o nemožnej úlohe, ktorá ho čakala. Presvedčiť plantážnikov, že svet presvedčení, v ktorom žijú, už v civilizovanom svete nemá miesto a zabezpečiť dôstojné podmienky pre pracujúcich, prípadne o tom všetkom aspoň presvedčiť anglického konzula.
Svet nových humánnych ideí však prudko narazí na odpor "tradície" a právnických slučiek. A to, čo pôvodne bola osvietenská misia, sa rýchlo mení boj s veternými mlynmi.
Ešteže na ostrove stretne lásku svojho života! Tajfún vášne na seba nenechá dlho čakať. Má to však háčik...
Hoci Rovník nie je žiadna kabelková kniha, stany vám budú len tak lietať pred očami!
Rovník mapuje koniec jednej veľkej éry v dejinách Portugalska a krásne spája históriu s fikciou.
Toto asi nebude pre každého, ale bolo to také krásne!
Takaši Hiraide zaznamenal, ako malú-veľkú časť jeho života ovplyvnilo hravé mačiatko - Čibi. Dozviete sa, ako preniklo do života jemu a jeho manželke, ako ich toto nevinné stvorenie zmenilo a ovplyvnilo a čo pre nich znamenala jeho strata. Avšak odkaz Čibi si so sebou niesli ďalej.
Dôraz na detail, krátke, prchavé okamihy šťastia či smútku, akoby zaznamenané na fotografii. Plynutie života. Poskladané do pestrej mozaiky.
Myslím, že časť japonskej tvorby sa neodmysliteľne spája s prírodou, čo odráža ich bytostné vnímanie jej krásy a premien. Treba s tým počítať. Tu sa koncentruje najmä na záhradu za domom, a je to nádherné. V nás to prírodné tak nedominuje, čo je škoda.
V zdanlivo statickom príbehu je dynamickým prvkom práve živá mačička, ktorá stvára rôzne šibalstvá, no zároveň sa akýmsi zvláštnym spôsobom dotýka Haraideho a jeho manželky, mení ich zvnútra.
Pojem wabi-sabi sladkastú melanchóliu príbehu vystihuje asi najlepšie. Pre všetkých milovníkov japonskej kultúry, prírody a literatúry je to určite must have.
Poznámky sú skvelý pomocník, ale tu sú vyčerpávajúco a zbytočne podrobné. (Nikdy som si nemyslela, že toto poviem.) Áno, dodatočné informácie sú super, ale 80 % obsahu informácie daného hesla k pochopeniu príbehu naozaj nepotrebujete. Porovnanie napríklad vtáčikov alebo rastlín tu a v Japonsku je v istom zmysle obohacujúce, ale absolútne nesúvisí s obsahom príbehu a zbytočne vás to vytiahne z deja. (Čo mi po istej dobe fakt začalo liezť na nervy.)
(Ak by vás to zaujímalo, ilustrátorka Katarína Hlinková vytvorila obálku podľa fotografií skutočnej Čibi.)
