Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Táto séria bola trochu iná ako som zvyknutá čítať od autorky. Takže logicky som sa jej dlhšiu dobu vyhýbala, že. Išlo teda tak trochu o vykročenie mimo komfortné žánre, ale aj to občas treba. A určite kvôli tomu, že niečo nie je môj žáner, nevynechám knihu od mojej obľúbenej autorky. Šancu jej treba dať a skúsiť to. Takže jedno spoločné čítanie a ja mám za sebou aj túto dilógiu. Bolo to síce niečo iné ako som u autorky bežne zvyknutá, ale po prečítaní týchto kníh si môžem len nadávať, že som sa im vyhýbala. Táto séria bola príjemným prekvapením a ja som si užila obidve časti. Túto druhú možno o niečo viac.
Temný záver bude vášnivý a anjelsky krásny. Ponorte sa do príbehu Amadea a Alessandry, ktorý má od začiatku neistý koniec. Nekonečný život je pre Amadea po náhlom odchode jeho lásky len trápením. Návrat Alessandry však zmení úplne všetko. Amadeo si vyberá strastiplnú cestu, pričom netuší, že svoju lásku si berie so sebou. Jeho púť vedie prvou svetovou vojnou, ale aj bohémskym Parížom, svetom bohatých i chudobných. Ich svety sú však rozdielne ako svetlo a tma. Dokážu k sebe nájsť cestu, ktorú kedysi stratili? Je to vôbec možné? Ich láska sa zdá byť nemožnejšia ako kedysi a tajný a zakázaný vzťah je zatiaľ jediným východiskom. Krásne zlo navyše nespí a uzurpuje si právo na všetko, čo bolo kedysi jeho. Pokojným svetom zadujú temné vetry a ten Alessandrin môže naveky skončiť v troskách. Spejú Alessandrin svet i jej láska k zániku?
Obdivujem ako autorka dokáže písať a prepínať medzi rôznymi žánrami. V jednej knihe nám naservíruje vojnovú drámu, ktorá nám zlomí srdcia. V ďalšej nám naservíruje fantasy romancu, ktorá je pohladením pre všetkých knihomoľov či spojí dokonca fantasy s krimi žánrom. Vo štvrtej knihe to zas bude erotikuš romanca. Nie síce žáner, ktorý by som vyhľadávala, ale viem, že v podaní tejto autorky môžem po ňom bez problémov siahnuť a že isto dostanem naozaj dobre napísaný príbeh. Viem, že to nebude čistá erotika, ale autorka ju spojí ešte s niečím. V prípade dilógie Rekviem pre anjela a Démonov anjel to je fantasy. A o tom, že toto spojenie dopadne na výbornú, niet žiadnych pochýb.
Aj v tejto sérií sa jej podarilo vytvoriť krásny a silný príbeh o sile osudovej lásky, prekonávaní prekážok a záchrane sveta. Aj pre túto časť platí akoby bola zložená z viacerých častí a liniek, ktoré sa postupne rozvíjajú a prechádzajú jedna do druhej. Na začiatku začíname príbehom Amadea a Alessandri, ktorí k sebe nachádzajú cestu po dramatických udalostiach z konca prvej časti. On je sukubus. Ona bola človekom a teraz je luminiou, ktorá má sprevádzať duše mŕtvych. Tu sa mi dosť páčil priestor, ktorý venovala autorka práve tomuto novému poslaniu Alessandry. Bolo určite zaujímavé sledovať to ako pomáha ľuďom po smrti odísť a jedným so silných momentov bolo aj to keď tam pomáhala rodine svojej priateľky (tu som mala slzy v očiach). Ich šťastie však dlho netrvá, lebo k slovu sa hlási nepriateľ, ktorí chce získať späť to čo bolo kedysi jeho a ktorý ohrozuje všetko na čom im záleží. Presúvame sa teda na boj s nepriateľom, ktorý nebude jednoduchý a naši hrdinovia budú musieť obetovať veľa.
S ich obetami sa presúvame k ďalšej časti príbehu. Rovnako aj tu sa objavuje linka, ktorá zahŕňa tému minulých životov. Tá je typická pre autorkine knihy a vždy som zvedavá ako k nej pristúpi. Kým v Rekviem pre anjela sme sa pozreli na tie Alessandrine, tentoraz prišiel na rad Amadeo. Pri ňom som dostala to čo mi chýbalo pri tých Alessandriných, ktoré boli opísané veľmi rýchlo a stručne. Tie Amadeove boli spojené s Alessandrou a boli dôkazom toho, že nech sa narodia v rozličných životných podmienkach či majú iné spoločenské postavenie, vždy k sebe nájdu cestu. Niektoré životy skončili priskoro alebo tragicky, vždy však zakúsili aspoň kúsok šťastia a obaja si z týchto životov niečo odniesli.
Ešte však nie je koniec. Alessandrin boj s Lilith neostal bez následkov a hrozí, že stratí sama seba. Nepriateľ tiež nepovedal ešte posledné slovo. A tak na osudom a časom skúšaným milencov čaká ešte jeden posledný boj. Príbeh sa tak presúva do jeho poslednej časti. Záverečný boj stál naozaj za to a lepší koniec by som si pre danú postavu nevedela asi ani predstaviť. Proste karma je prasiatko.
Som rada, že som dala tejto sérií šancu, pretože som v nej dostala naozaj dobrý príbeh, ktorý v sebe spája viacero zaujímavých nápadov a žánrov. Michaela Ella Hajdúková to proste vie čo si budeme klamať. Ja ju mám každou jej ďalšou prečítanou knihou radšej a radšej. Idem skontrolovať čo mi od nej ešte chýba na prečítanie a už teraz som zvedavá kam nás vo svojich príbehoch zavedie ďalej.
3,5*
Za tých pár rokov čo som objavila knihy Lucindy Riley sa stala jednou z mojich najobľúbenejších autoriek. Mala neskutočný rozprávačský talent. Bohužiaľ však už nič nového nenapíše. Svet tak prišiel o jednu z najlepších rozprávačiek. Chvíľu tu bola ešte tá nádej, že ostávajú nejaké jej knihy preložiť. Už aj to však skončilo. Utajený osud je jej predposledná kniha, ktorú vydala a ktorá mi ostávala na prečítanie. Ide o staršiu knihu, ktorú napísala na začiatku svojej kariéry tak ako napr. Anjelský dom, Dievča v Neapole či Polnočná ruža. Tie ešte stihla doplniť a upraviť ona. Pri Utajenom osude to už nestihla a tak knihu do dnešnej podoby upravil jej syn Harry. Vôbec som sa toho nebála, keďže aj Atlasa dokončil za ňu. Na knihu som sa naozaj tešila, aj keď som vedela, že už mi ich potom od Lucindy na prečítanie neostane veľa. Dokonca ma zaujali aj úvodné slová Harryho, ktoré boli prísľubom ďalšieho silného príbehu.
<i>Osud nemôžete zmeniť… Krásna Leah Thompsonová vyrastala v malej yorkshirskej dedinke uprostred slatín. Keď jedného dňa upúta pozornosť rodiny Delanceyovcov, vie, že jej život už nikdy nebude ako predtým. Leah prežije krátke, no nezabudnuteľné leto so synovcom slávnej maliarky Rose Delanceyovej Brettom, ktoré však nečakane ukončí temná udalosť. Po rokoch si slávny fotograf všimne portrét krásnej Leah v londýnskej galérii a udalosti sa dajú do pohybu. Leah čaká závratná kariéra modelky na mólach po celom svete. Miláno, Londýn, New York sú jej hlavnými stanicami, práca jej umožní vychutnávať si život v luxuse a na spoločenskom výslní. Spozná však aj tienisté stránky modelingu obťažujú ju paparazzovia, boháči, majitelia módnych domov a je svedkom samovraždy svojej kamarátky, tiež modelky. Jej minulosť ju však prenasleduje ako temný tieň, záhadne prepletený s tragickým príbehom dvoch mladých súrodencov v Poľsku počas druhej svetovej vojny. Keď hrozí, že sa konečne odhalia tajomstvá dvoch generácií, Leah dostihne zabudnuté proroctvo a ona musí vynaložiť všetky sily, aby porazila osud, ktorý má napísaný vo hviezdach…</i>
Nasledujúce riadky sa mi však píšu ťažko. Z knihy mám bohužiaľ veľmi rozporuplné pocity.
Na jednej strane som dostala všetko na čo som u Lucindy zvyknutá, teda príbehy a lásku ktorá je schopná presiahnuť príbehy viacerých generácií, prepletené osudy, význam rodiny či historickú linku. Ani tu sa Lucinda nevyhla ťažkých témam ako sú holokaust, depresia, alkoholizmus, sexuálne zneužívanie a násilie na ženách. Utajený osud je teda asi najťažších a najtemnejších príbehov. Na druhej strane neviem či mi to tak úplne sadlo. Dlhšie som mala problém začítať sa do príbehu a naladiť sa na to celé. Tento pocit, ktorý u iných kníh prišiel takmer hneď, teraz nie a nie dostaviť sa. Keď už prišiel, stále som cítila akoby to nebolo ono. Akoby som s tým celým istým spôsobom bojovala.
Nejde o to, žeby príbeh bol zlý. To určite nie. Jednotlivé linky boli naozaj zaujímavé a niesli v sebe ozaj silné témy. Mali sme tu linku, ktorá sa venovala Leah a svetu modelingu a ktorá ukázala, že to nie je len samé pozlátko. Potom tu bola trochu temnejšia linka, ktorá ukázala posadnutosť niekým a kam to až môže zájsť. Ďalej samozrejme nemohla chýbať ani romantická linka, aj keď pri tej myslím, že by stačilo aby si postavy sadli, porozprávali sa a vysvetlili si veci a bolo to. Pretože zádrhely v nej boli predovšetkým dôsledkom nedorozumenia a nedostatočnej komunikácie. A nakoniec historická linka, ktorú mám u Lucindy vždy najradšej. Tá sa tentoraz zamerala na dvojicu súrodencov, ktoré prežili hrôzy druhej svetovej vojny a vyhladzovacích táborov. Na moje sklamanie sme z nej dostali len zopár čriepkov.
Hovorím, jednotlivé témy a linky boli osve naozaj zaujímavé a mali potenciál. Len dokopy mi to bohužiaľ nejak neštimovalo a nesedelo. Celé to na mňa pôsobilo strašne roztekané, rozsekane, nedotiahnuto či až povrchne riešené. Zápletky išli všetkými možnými smermi. Aby aj nie pri toľkých linkách. Čo by bolo možno aj v poriadku, lebo aj práve toto mám rada na Lucindiných knihách, že sa príbeh zvíja viacerými smermi a postupne sa príbehy jednotlivých postáv a generácií začnú prepájať. Ten pocit keď to vždy do seba všetko zapadne je neuveriteľným a silným zážitkom. Tu však prišiel hneď zo začiatku asi najväčší problém, ktorý bol v tom, že som kvázi celé zápletku odhalila počas prvých 50-100 strán. Nedialo sa teda žiadne prekvapenie keď to všetko do seba zapadlo a keď sa odhalila pravda, ktorá ovplyvňovala osudy všetkých postáv. Prišlo mi to teda tak trochu predvídateľné, na čo teda u Lucindy nie som zvyknutá.
Ani na postavy som sa nedokázala napojiť tak ako u iných Lucindiných kníh. Leah bola zaujímavou hrdinkou a postupne sme mohli sledovať jej prerod z mladého, nevinného a naivného dievčatka na dospelú ženu. Občas však pôsobila stále naivne. Tiež som nechápala jej vzťah z takmer o 20 rokov starším mužom. Ich vzťah mi prišiel skôr priateľský a ochranársky a nie to, že sú tam nejaké hlbšie city. Pritom keby nebola taká tvrdohlavá a vysvetlila si veci s Brettom hneď. A pozor nemali na to len jednu príležitosť, tak to mohlo byť všetko inak. Ostatné postavy boli rovnako zaujímavé. Najväčší potenciál a silu v sebe skrývala určite Rosa (aj keď pri jednej časti jej príbehu mi ostal stáť rozum). Miranda mi prišla ako drzý, rozmaznaný fracek a bolo mi jedno čo s ňou bude. Sama si bola tvorkyňou vlastného šťastia a to ju zaviedlo práve nie najlepším smerom. Jej prerod bol naozaj zaujímavý, ale prišiel mi bohužiaľ prirýchli akoby prišiel ten zlom z kapitoly na kapitolu. Určite mu mohla venovať autorka viac priestoru.
Aj napriek mojich trochu negatívnejším slovám môžem povedať, že Utajený osud je naozaj silným príbeh o ľudskom osude, sile ducha, láske. Bohužiaľ mne to tak úplne nesadlo. Čo ma možno trochu mrzí, ale nevadí. Som rada a vďačná, že som si ho mohla prečítať. Lucinda bola pani autorka a pani rozprávačka. Takýto talent sa objaví ozaj raz za čas.
Vďaka tomuto spoločnému čítaniu som sa mohla vrátiť v čase do obdobia kedy som hltala túto sériu. Nedočkavo som očakávala každú ďalšiu časť. Aby nie po tých koncov. Teraz žiadne čakanie nehrozí a ja som sa tak bez problémov mohla začítať do ďalšej časti. A že to bola poriadna jazda časom aj po tretí krát niet žiadnych pochýb. Usaďte sa, zapnite pásy, tentoraz pocestujeme do roku 1193.
<i>Počítačový heker Adam Lewis objaví v roku 1993 svoje meno v takmer tisícročnom rukopisnom zvitku. O osem rokov neskôr stretáva Jazdcov časom. Maddy si ihneď všimne, že rukopis je správou od ďalších agentov Spoločnosti. Na Liama čaká nová misia: vydáva sa do roku 1193 s oboma podpornými jednotkami, Bobom aj Becky, aby odhalili tajomstvo skryté v rukopise, ktoré ich môže priviesť až k svätému grálu! Ocitajú sa v nepokojmi zmietanom Anglicku, kde kráľ Richard Levie srdce a Ján Bezzemok, ktorý túži po Beckinej ruke, bojujú o moc. Liam sa úplnou náhodou stáva šerifom Nottinghamu a zisťuje, že tajomstvami a legendami opradený Robin Hood možno vôbec nebol človek... ale podporná jednotka.</i>
Táto séria predstavuje je splneným snom pre moje vnútorne ja, ktoré je fanúšikom histórie, cestovania čase a ktoré nepohrdne ani štipkou konšpiračných teórií. Tentoraz si autor zobral na mušku Vojničov rukopis a svätý grál. Dokonalá kombinácia. O Vojničovom rukopise som až do čítania tejto knihy netušila, ale hneď som si ho musela googliť a naozaj je to fascinujúca vec. Svätý grál si väčšina z nás predstaví ako obyčajnú čašu/ grál (že Indy), ale čo ak môže mať aj inú podobu a nemusí to byť len nejaká nádoba? A presne s touto myšlienkou sa pohráva Alex Scarrow v tejto časti. Zobral teda legendu o Svätom gráli a dal jej novú, rovnako zaujímavú a mystickú podobu. Keď sa tieto dve veci spoja, voilá zápletka pre túto časť ako lusk.
Na našich hrdinov a nás s nimi tak čaká znova poriadne akčná a dobrodružná zápletka. Všetko to začne drobnou časovou vlnou, v ktorej istý Adam preloží dovtedy nepreložiteľný Vojničov rukopis. To by možno ani nevadilo, ale práve v jednej jeho časti sa spomína Pandora. O tej sme už počuli v minulej časti a teraz sa s ňou stretávame znova. Čo alebo kto je Pandora a čo by to mohlo znamenať pre tím? Je ešte niekde inde v čase nejaký ďalší tým a ten využíva tento rukopis na komunikovanie? Naši hrdinovia sa teda vydávajú do minulosti, konkrétne do roku 1193 aby to odhalili. Liam na to nebude sám a spoločnosť mu budú robiť Becka s Bobom, ktorí sa isto hodia. Veď predsa nebudú cestovať do pokojných časov. V Anglicku vládne v zastúpení svojho brata Ján Bezemok. A tak trochu stratil niečo čo mu mal strážiť. V lese v Notthinghame totižto vyčíňa tajomný muž v kapucni a takisto hrozí povstanie poddaných. Naši hrdinovia budú mať teda robiť aby zabránili čo najväčšej kontaminácií budúcnosti. Samozrejme to také jednoduché nebude a pár tých kontaminačných vĺn kým všetko vyriešia, sa udeje.
Na prvý pohľad síce nepôsobia tak zničujúco, ale z prítomnosti dostaneme tentoraz len kúsok a tak nevidíme jej plný rozsah a dopad. Totižto túto časť sa viac nachádzame v minulosti, ktorá je naozaj zaujímavá a teda moje ja, ktoré má rado Robina Hooda (a film s Kevinom Costnerom) si prišlo na svoje. Samozrejme, že aj to ja, ktoré má rado dejepis a históriu sa tetelilo blahom. Tu sa mi páči ako dokáže autor podať tú historickú, dejepisnú linku tak aby to nepôsobilo príliš poučujúco a nešlo len o vymenovanie faktov, ale čitateľ sa zároveň niečo nového naučí a dozvie prirodzeným a nenúteným spôsobom.
Túto časť na nás čaká poriadna dávka akcie a bojov, ktorých bude naozaj požehnane a naším hrdinom pôjde dobre o život. Ciele pre túto misiu sú jasné. Získať grál, zobrať ho do prítomnosti, preložiť, získať potrebné informácie, napraviť čas a hlavne prežiť. Linka v prítomnosti sa hlavne sústreďuje na preloženie grálu. Tu som napäto čakala čo nám jeho preklad odhalí a čo má znamenať tajomná Pandora. Ale to by nemohol byť Alex Scarrow, kedy by si na nás nepripravil na konci poriadny zvrat. Áno, našim hrdinom, konkrétne Becky sa ho podarí preložiť, ale jeho obsah má zakázané im zverejniť. Kým a prečo? Ako sa hovorí prd prd zlatá rybka akvárko nebude.
Alex Scarrow už pomerne jasne stanovil pravidlá jeho cestovania časom a toho čo sa deje až sa ten správny tok času naruší. Už teda vieme čo a ako, stále sa však nájde niečo čo nás prekvapí. Čo by si radi isto chceli sú odpovede na otázky, ktoré máme. Pár ich síce dostaneme, ale dostaneme ešte viac otázok, ktoré zápletku ešte viac zamotávajú. Na odpovede si teda budeme musieť ešte pár častí počkať ako to tak vidím. Jediná škoda, že v slovenčine je už preložená len nasledujúca 4 časť a ak chce niekto zistiť ako to celé dopadne musí siahnuť po knihách v angličtine. Aj napriek tomu táto séria stojí za prečítanie.
Aj keď zväčša vyhľadávam žánre ako sú krimi, triller či najmä fantasy, z času na čas siahnem aj po tom romantickom žánri, resp. rodinných ságach a príbehoch. Naozaj som si obľúbila Lucindy Riley a jej sériu Sedem sestier. Tajne som dúfala, že sa mi podarí naraziť na niečo podobného. A podarilo sa. Sériu Tessi Collins som registrovala ako vyšla a pamätám si, že v spojitosti s ňou spomínali práve Sedem sestier. Viac mi nebolo treba. Len teda počkať si až budú mať knihu v knižnici a zvyšok bol jasný.
<i>Pre Daliu je domovom záhradníctvo starých rodičov v Cornwalle. Spolu so štyrmi sesternicami trávila každé prázdniny na poliach plných žiarivých kvetov. Po náhlej smrti starej mamy Rose sa už dospelé sesternice stretávajú v Blooming Halle, kde ich prekvapí list od Daliinho otca. Jeho totožnosť bola roky záhadou, keďže jej matka zomrela pri pôrode a babička jej o ňom nikdy nič neprezradila. Dalia sa podľa indícií v liste vyberie na dobrodružnú cestu do Mexika, ktorá pre naivné dievča naberá hrozivý ráz. Zachráni ju Pablo, ktorý jej aj pomáha pri hľadaní otca. Dalia prichádza na stopu veľkej lásky, ktorá sa začala na mayskom nálezisku…</i>
Anotáciu som si prečítala až keď som išla čítať knihu a ozaj ma prekvapilo, ako z nej na mňa kričí Sedem sestier, nečakala som až takú podobnosť. Mnohí sa nevyhnú teda porovnávaniu týchto dvoch sérií. Priznávam, robila som to aj ja. Najmä zo začiatku bola tá podobnosť cítiť najviac. Je to pravda, klamať nebudem. Postupne som sa radšej rozhodla nevnímať tie podobnosti a všímať si to v čom sa odlišujú. Autorka našla vlastný spôsob vyrozprávania príbehu. Dcéry kvetov si tak idú vlastnou cestou a práve to ich robí takými pútavými. Majú v sebe niečo čím človeka zaujmú a čím si ho získajú. Treba im len dať šancu a nezavrhnúť to po prvých stranách. Príbeh, ktorý dostane si vás podmaní. Svoju úlohu v tom zohrá aj veľké rodinné tajomstvo, z ktorého odhalíme však zatiaľ len maličký kúsok.
Dcéry kvetov sú rodinnou ságou, príbehmi piatich žien. Príbehom o rodine a jednom veľkom rodinnom tajomstve. Príbeh začíname v anglickom Cornwalle, spoznáme sa s členmi tejto početnej rodiny. To znamená viac než dosť mien a rodinných členov, ktorých si musí človek zapamätať. Hneď na začiatku nás autorka zahrnie veľa menami a tým, kto to v rodine vlastne je. Trochu som v tom mala chaos a tak som si to všetko musela hodiť na papier aby som sa nestratila v tom kto je kto a ku komu patrí. Autorka hneď na úvod poukázala na súdržnosť, ktorá vládne v tejto veľkej rodine. Príbeh sa bude postupne sústreďovať na päť žien z nej.
Ako prvá na rad prišla Dalia, ktorá svoju mamu nepoznala a vychovali ju stará mama so starým otcom. Na starkú bola naozaj naviazaná a tak sa po jej smrti cíti stratená. Ani jej práca ju už akoby nenapĺňa a tak potrebuje nájsť v živote znova svoju cestu. Jej kroky ju zavedú do Mexika, kde sa vydá vypátrať svojho otca. Síce som nad začiatkami jej cesty krútila hlavou (predsa len sa vydať do Mexika len tak, bez toho aby mal človek ubytovanie a čo to si zistil o tej krajine, meste, mal premyslený istú postup, dáva logiku,že). Našťastie v jej pátraní Dalia nie je sama a po ceste tak získava nových priateľov, spoznáva svoje korene. Na ceste za svojím otcom tak nachádza seba a možno aj niečo viac.
Dcéry kvetov však nie sú len románom o rodinných tajomstvách, ktoré samozrejme hrajú v príbehu dôležitú úlohu. A z ktorý sme zatiaľ odhalili len malinkú časť. Ale zároveň je v nich veľmi výrazná aj cestovateľská linka a historická linka, ktorá sa točí okolo mexickej a mayskej kultúry, miestnych zvykov a jedál (verte, že slinky sa vám budú zbiehať). Práve tie pasáže, ktoré sa venovali spoznávaniu Mayov a ich kultúry, stavieb ma neskutočne bavili a užívala som si ich. Jednotlivé miesta som si musela googliť a mala som tak pocit, že sa nimi prechádzam spolu s postavami. Autorka Mexiko opisovala vo všetkých jeho farbách, chutiach a vôňach. Občas to však mohlo všetko pôsobiť až príliš pekne a dokonale, akoby bola vynechaná aj jeho nepekná stránka (aj keď tá bola spomenutá v istý moment).
Som rada, že som tejto knihe dala šancu. Bolo to naozaj príjemné prekvapenie a ja už som teraz zvedavá na aké ďalšie miesta nás zavedú príbehy zvyšných štyroch žien z tejto veľkej rodiny. A samozrejme na to čo sa skrýva za rodinným tajomstvom. Ak máte radi Lucindu alebo rodinné ságy, tak po knihe určite siahnite.
Fitzek, Fitzek čo mi to robíš. Čím to je, že som na tvojich knihách tak závislá. Je to zápletkami, ktoré sú poriadne zamotané a šokujúce? Je to zvratmi a odhaleniami, ktoré do nej vpracuješ? Je to atmosférou, ktorá je napínavá až skoro nepríjemná? Je to krátkymi kapitolami, ktoré ma nútia otáčať stránku za stránkou až som na konci? Alebo to len proste vieš? Bude to asi všetkým. Keď som si pred pár rokmi doniesla domov z knižnice moju prvú fitzekovku, netušila som čo s tým začínam. Sebastianovi Fitzekovi právom patrí titul kráľ psychotrillerov, čo dokazuje každou novou knihou.
<i>Neveľmi úspešný spisovateľ Max Rhode a jeho manželka Kim, povolaním pilotka, vychovávajú nevlastnú dcérku Jolu. Max je bezúhonný občan, dodržiava zákony a na rozdiel od svojho brata Cosma, ktorý sa terapiou opakovane pokúša zbaviť pedofilných sklonov, sa nikdy v živote ničím neprevinil. O niekoľko dní však má spáchať jeden z najstrašnejších zločinov, akého je človek schopný. Ale on sám ešte o ničom nevie… Na rozdiel od tých, ktorí ho chcú zastaviť skôr, ako bude neskoro.
Program Jošua je zameraný na prevenciu zločinu. I keď nesie meno starozákonného proroka, nie je to ľudská bytosť, ale program, ktorý pracuje podobne ako umelá inteligencia a pokúša sa v predstihu zabrániť zločinom, ku ktorým môže s veľkou pravdepodobnosťou zakrátko dôjsť. Jeho závery však nemusia byť vždy správne a spravodlivé a môžu na to doplatiť aj nevinní.</i>
Vždy keď potrebujem zmeniť žánre, ktoré čítam a mám chuť na nejaký dobrý triller, viem, že mám siahnuť po knihách Sebastiana Fitzeka. Viem, že dostanem čo potrebujem aby som z knihy mala kvalitný čitateľský zážitok. Preto keď sa v knižnici objaví nový Fitzek, hneď na neho dávam rezerváciu. Do rúk sa mi tak tentoraz dostal Program Jošua. Fitzek už napísal dobrú radu kníh a tak sa naskytuje otázka či mu nedochádza náhodou dych. Kdeže. Ten je stále na koni a dokazuje, že stále ma o čom písať. Človek sa až pýta kam na tie témy chodí. Ako však hovorí on, témy si vždy nájdu jeho. Ak už máte prečítaných zopár jeho kníh, tak viete akú tému vo svojich knihách spracováva najčastejšie.
Bez nátlaku môžem povedať, že zas a znova sme dostali výbornú knihu s ozaj desivou a nepríjemnou zápletkou. Predstavte si, že si len tak googlite nejaké informácie pre vašu prácu a nejaký systém to vyhodnotí ako extrémne nebezpečné a označí vás za potenciálneho páchateľa. To, že môžete napr. písať záverečnú prácu na tému zneužívania detí, kriminality alebo ste autor a googlite podklady pre vašu ďalšiu knihu, už je mu jedno. Boli ste označený ako nebezpečná osoba a to stačí. Samozrejme, že si tie veci môže vyhľadávať aj niekto s nie úplne čistými myšlienkami. Súvislosti už systém nezachytí. Desivá myšlienka, že? Pred pár rokmi možno len dobrý sci-fi námet. V dnešnej dobe už realita. A práve na tom postavil Sebastian Fitzek svoju ďalšiu knihu.
Program Jošua je ďalšou výbornou knihou z pera Sebastiana Fitzeka. Zápletka dobre potrápi a je naozaj dobre premyslená a vystavaná. Nemôžu chýbať správna dávka akcie, napätia, zvratom a odhalení, ktoré to celé posúvajú ďalej a ďalej. Samozrejme k tomu napomáhajú aj typické krátke kapitoly, ktoré sú písané z viacerých pohľadov a my tam vidíme zápletku v celej jej kráse, z každej strany z ktorej treba. Niekomu môže možno vadiť to ako príbeh skáče z pohľadu na pohľad, z jednej dejovej linky na druhú, ale to je proste Fitzek. Zápletka pôsobí 2/3 knihy roztrieštene a roztekane, len preto aby to všetko na konci do seba zapadlo. A že teda ten záver stojí za to. Samozrejme, že som si pár strán pred koncom myslela, že už som to všetko pochopila a mám pred sebou celkový obraz toho čo sa dialo. Nebol by to však autor, keby na nás v závere nevytiahol ešte posledný zvrat, ktorý to celé otočil ešte raz. A až teraz to do seba všetko naozaj zapadlo.
Nech si píše Fitzek o čom chce, ja jeho knihy budem čítať stále. Čo sa mi na jeho knihách páči, resp. čo na nich oceňujem sú záverečné slová, v ktorých vysvetlí dôvody toho prečo pre príbeh zvolil tú ktorú zápletku. Zároveň tak upozorní na jej jednotlivé aspekty a donúti človeka sa nad tým všetkým poriadne zamyslieť. Ja som už teraz zvedavá čo ďalšieho si pre nás pripraví nabudúce.
Pred pár mesiacmi by som nepovedala ako závislá sa stanem na knihách Dominika Dána. Prepadla som im naplno. Tak ako sa mi do nich kedysi nechcelo, tak sa po dočítaní jednej sa neviem dočkať až sa v rámci spoločného čítania pustíme do ďalšej. Už ich mám za sebou takto 9 a kopu predo mnou. Žiadne prehnané a divoké zápletky, či potoky krvi, psychopatický vrah, ale reálne príklady toho ako to u nás niekedy chodí.
<i>Jeden múdry človek, ale nebol to policajt, raz odhalil tajomstvo vraždy a z tajomstva sa razom stalo najstaršie kriminalistické pravidlo. Je jednoduché: vraždí sa buď pre peniaze, alebo kvôli ženám. Krauz a Fischer odrobili na oddelení vrážd pekných pár rokov a mohli iba prikývnuť, prax staré kriminalistické pravidlá poväčšinou potvrdzovala. Aj na jar roku 2003, keď našli zohavené telá mileneckej dvojice, vedeli už od začiatku, že motív dvojnásobnej vraždy bude buď v peňaženke mladého tiežpodnikateľa, alebo v nohavičkách jeho milenky. Aby sa dostali ďalej, museli rozplietať klbko udalostí spred roka, ale to im neprekážalo, lebo rozpletať klbká bola ich každodenná rutinná práca, len im nešlo do hlavy, čo za sviňu v ľudskej koži dokáže inému človeku prestreliť hlavu a potom aj telo... Nebol to pekný pohľad, keď ich našli, a smradu sa vyvalilo toľko, že aj požiarnici v maskách sa dusili a súdny lekár, uznávaný svetaskúsený rutinér, si po naozaj dlhej dobe úprimne vzdychol: ježišukriste. Ale inak to bol veľmi pekný a milý príbeh....</i>
Čoho som sa pred tým ako som sa pustila do dánoviek, bolo práve to, že príbehy/prípady budú až moc podobné realite. Po tých 9 prečítaných príbehoch, môžem povedať, že práve to je to čo ma na jeho knihách zaujalo. Nie každý prípad musí skončiť dolapením páchateľa, nie vždy je spravodlivosti zadosťučinené tak akoby sme chceli. Dominik Dán vo svojich knihách už spracoval také témy ako bola biela dodávka a obchod s ľudským mäsom či spory mafiánskych klanov. V Studni sa zameral na nelegálne obchody s pozemkami spojené s existenciou bielych koňov. Jednoducho bežná slovenská realita. Do toho primieša mŕtvolu nájdenú v studni, nezvestnú mladú ženu a naši detektívi z dverí č. 141 majú o prácu postarané.
A že to bola "vydarená" zápletka aj tentoraz. Na začiatku to mohlo vyzerať, že sa to bude celé točiť okolo mŕtvoly, ktorú našli v studni vo viniciach. Podľa prvých strán sme si aj mysleli, že vieme koho tam našli, ale vyšetrovanie zastalo na mŕtvom bode a nehýbalo sa ďalej. Po pár mesiacoch od nálezu tela autor tak pozornosť čitateľa zameral na prípad nezvestnej mladej ženy. Človek si povie aha ďalší prípad, ten prvý skončí asi nevyšetrený. Ale čo ak tieto dva prípady spolu súvisia a vyriešenie jedného ich privedie k vyriešeniu druhého? Výborne vymyslená a vyskladaná zápletka, kedy išlo vyšetrovanie naozaj viacerými smermi a my sme si nemohli byť istý o čo tam teda ide vlastne tentoraz. V závere sa to všetko pekne krásne prepojilo a odhalilo pravdu o tom čo sa tam dialo.
Ďalší Dán teda za mnou a ja nemôžem byť inak ako spokojná. A samozrejme zvedavá pred aký prípad postaví Dán našich detektívov nabudúce. Čo ma na jeho knihách baví je ten vraždársky humor, ktorý je tak správne čierny, že lepší už ani nemôže byť a skvele to celé odľahčuje. Je dobré vedieť si z veci urobiť srandu, lebo by nás mohli zmiesť a pohltiť.
3,5*
Keď som pred pár rokmi čítala túto knihu mala som z nej rozpačité pocity. Nie je to preto, žeby to bolo zle napísané, práve naopak, ide o naozaj silné čítanie. Silné a dôležité čítanie. Tetovač z Auschwitzu je príbehom o sile a nezdolnosti ľudského ducha. O sile bojovať a nájsť nádej s láskou aj na tom najstrašnejšom mieste. Myslím, že z času na čas by si mal každý z nás prečítať takýto príbeh. Príbehy týchto ľudských hrdinov, ktoré prežili kruté zaobchádzanie na týchto bohom zabudnutých miestach, sú dôkazom, že sa to naozaj stalo, že to nie len výmysel autora ale pravda, pred ktorou by sme ani po rokoch nemali zatvárať oči. Je dôležité aby sme aj my čitatelia ale aj autori pristupovali k ich príbehom citlivo a s úctou. Zaslúžia si aby boli podané čo najviac pravdivo a bez čo najmenej zásahov, ktoré z nich namiesto životopisných príbehov robia len fikciu. Príbeh Laleho, Tetovača z Auschwitzu, je možno niečím medzi tým.
<i>.Lale v tábore dostal prácu tetovača. Jeho povinnosťou bolo číslovať väzňov, ktorých nacisti po selekcii nechali nažive, teda vpichávať im do predlaktí čísla s neodstrániteľným atramentom jeden z najsilnejších symbolov holokaustu. Minimálnu slobodu pohybu, ktorú mu umožňovala táto funkcia, využíval na získavanie potravín výmenou za šperky a peniaze po zavraždených Židoch, čím nejedného spoluväzňa zachránil pred vyhladovaním. Jemu hrozila za túto činnosť smrť, mnohí iní jej vďačili za prežitie. Jedného dňa sa v rade na tetovanie vyskytlo vystrašené a roztrasené mladé dievča… Pre Laleho fičúra, frajera a trochu aj dobrodruha to bola láska na prvý pohľad. Zaumienil si, že popri vlastnom prežití urobí všetko pre to, aby prežila aj Gita. To, čo robí túto knihu zvlášť pozoruhodnou, je Laleho životný elán. Vedel, aký osud nacisti chystajú jemu aj ostatným väzňom, on sa však rozhodol nepoddať neľudskosti tábora, zachovať si dôstojnosť, osobnú integritu a žiť čo najplnšie, ako to bude možné. Napriek všetkej svojej drsnosti je Tetovač z Auschwitzu príbehom nádeje a odvahy, a hoci to znie neuveriteľne, aj príbehom veľkej lásky.</i>
Písať názor na knihu s témou holokaustu je ťažké. Ako to napísať aby človek neurazil posolstvo a hodnotu tohto príbehu. Viem, že príbeh Laleho sa medzi čitateľmi teší veľkému záujmu a pozitívnym recenziám. Bohužiaľ môj názor až tak pozitívny nie je. Nasledujúcimi riadkami nechcem nič zľahčovať alebo preukázať neúctu, chcem s nimi možno len poukázať na pravdu, ktorá sa môže ale aj nemusí skrývať v príbehu Laleho a Gity.
Osobne mám z tejto knihy totižto rozpačité pocity. A to nie tak ako s Laleho a Gitiným príbehom, ale skôr s tým ako je to spracované. Mám už za sebou viacero kníh z tohto obdobia a prostredia, teda už mám istú predstavu ako to na týchto miestach chodilo. Ozajstnú asi nebudeme mať nikdy. Tú budú mať pred očami len tým čo prežili. Niektoré z kníh, ktoré som čítala išli naozaj do hĺbky pri opisovaní krutostí, ktoré sa tu diali. Stačil krok vedľa alebo len to, že sa niekto len tak rozhodol a už ste nemuseli žiť. Tetovač skôr akoby kĺže po ich povrchu a sústreďuje sa predovšetkým na príbeh a prežitie Laleho. Viackrát bolo v knihe spomenuté, že má životov ako mačka. Mala som pocit, že ešte aj viac. Vďaka jeho umu, sile ducha a odmietnutí vzdať sa, prežil a zvládol toho naozaj veľa a dostal sa z mnohých situácií, ktoré by boli pre niekoho iného konečné. Bohužiaľ to ale v konečnom dôsledku pôsobí tak, že nech sa dostal do akejkoľvek zlej situácie, tak z nej vyšiel živý. Buď mal naozaj šťastie tam kde ho nik nemal alebo mal ozaj viac životov ako mačka.
S čím som mala trochu problém, oproti iným knihám s touto témou, bol štýl písania autorky. Áno, pôvodne z toho bol scenár a až potom upravený do knižnej podoby. A práve to bolo na knihe trochu cítiť. Áno, bol to príbeh Laleho a Gity, ale nejako som si k nim nedokázala nájsť cestu, spojiť sa s nimi. Sem tam nejaký dialóg, sem tam nejaký opis situácie a udalosti a to bolo všetko. Situáciám a celkovému opisu miesta chýbala akási hĺbka, ktorá by poukázala na krutú realitu tohto miesta. Ale aj napriek tomu ide o knihu, ktorej príbeh by sa nemal brať naľahko.
Románom podľa skutočného príbehu by som to tak úplne nenazvala. Skôr román inšpirovaný životným príbehom. Ku knihe tak možno pristupovať dvoma spôsobmi. Buď ako k Laleho životnému príbehu alebo ako k vojnovému príbehu, inšpirovanému životom Laleho. Nakoľko sa nie všetky historické fakty sa totižto udiali tak ako ich autorka opisuje. Ale to by bola debata na dlho a preto odporúčam článok, ktorý vydal Auschwitz memorial a v ktorom sa na ne zameriava. Na jednej strane však beriem teda to, že autorka mala pred napísaním knihy len všeobecné poznatky o tom čo bol holokaust a bližšie pochopenie nadobudla až vďaka stretnutiu s Lalem. Na druhej som toho názoru, že keď už sa pustila do písania jeho príbehu mala naozaj zapracovať na výskume ku knihe tak aby sa vyhla čo najviac historickým nepresnostiam. Kniha teda môže tak v konečnom výsledku pôsobiť skôr ako historická fikcia s prvkami života Laleho. Čo je myslím niečo, čo si takýto príbeh nezaslúži.
Aj keď teda asi čo to knihe vyčítam, aj tak som vďačná za možnosť si ju prečítať. Príbehov z tohto miesta alebo ďalších táborov nebude nikdy dosť. Príbehy týchto ľudí si zaslúžia byť vypovedané. Sú svedectvami týchto temných časov dejín ľudstva.
Tim Weaver s jeho Davidom Rakerom predstavujú dokonalú britskú odpoveď na všetky tie severské krimi a trilleri. Autor si právom zaslúži nápis "Nastupujúca hviezda moderného trilleru" na obálke. Právom mu to patrí, pretože v knihe dostane to čo treba pre dobrý a kvalitný triller. Vynikajúco vyskladanú zápletku, ktorá vás naozaj potrápi. Správnu dávku napätia a nepríjemnej atmosféry. A postavy, ktoré nie sú čiernobiele, ale skôr spadajú do šedej zóny. A Tim Weaver to doručil aj s knihou Bez slitování. Tá je už piatou časťou z tejto jeho série a ja nemôžem inak ako spievať chvály. Kritická nedokážem byť, nakoľko som tejto sérií podľahla naplno.
<i>.David Raker pracuje ako súkromný vyšetrovateľ a pátra po nezvestných osobách. Sám vie aké je to niekoho stratiť. Tentoraz sa na neho obráti osoba, od ktorej by to najmenej čakal. Inšpektorka Melanie Crawova. Jej otec zmizol pred pár mesiacmi bez jedného slova. Večer išiel do kôlne pre drevo a už sa nevrátil. Ani po deviatich mesiacoch nemá jeho rodina žiadne odpovede. A tak prichádza na rad David aby sa pokúsil vypátrať čo sa toho večera stalo s Leonardom Franksom. Ako sa ho snaží spoznať a pochopiť jeho dôvod zmiznutia, odkrýva tajomstvá, ktoré boli pochované naozaj hlboko a mali ostať navždy ukryté. Za každým tajomstvom sa skrývajú lži a David sa púšťa do rozplietania pavučiny lží, ktorú okolo seba uplietol Franks. Avšak pravda, ktorú odhalí nemusí byť príjemná a jej dopad bude veľký.</i>
Ďalšia vynikajúca časť za mnou. Tim Weaver to proste vie, čo si budeme klamať. Vie ako čitateľa nalákať, ako ho držať v napätí, ako ho potrápiť (tak aby nevedel čí je), ako ho pár krát zviesť z cesty predtým ako pred ním odhalí to ako sa veci naozaj majú a nie ako si čitateľ myslí. Občas mám pocit, že sa musí dobre baviť na tom ako nás trápi a vodí za nos. Tentoraz v centre pozornosti nebol žiadny chorý vrah, ale jeden muž a jeho tajomstvá. Znova pred nás položil zaujímavú zápletku, ktorá bola dostatočne zamotaná, tak aby nás správne potrápila. Verte, že isto oceníte Davidov zvyk občas sa vrátiť spätne v prípade a zhrnúť tak na čo prišiel. Ešte mu za to aj poďakujete, lebo sa môže ľahko stať, že sa v tom celom zamotáte tak, že nebudete vedieť kde je sever. Kým nám teda odhalí pravdu, pár krát sa s nami pohrá. Naozaj som podozrievala asi každého a v hlave si vytvárala všetky možné teórie. Čo ale z toho keď to bolo úplne inak. Záver ma ozaj šokoval, lebo toto vyústenie som nečakala ani náhodou. Už som si myslela, že autor vytiahol všetky karty z rukáva a teda viem ako to celé bolo. Lenže to by nemohol byť Tim Weaver Timom Weaverom a nevytiahnúť ešte jedno posledné eso z rukáva. A že sa to teda dobre všetko otočilo.
David Raker. Postava, ktorú si obľúbite alebo nie. Postava, ktorá je morálne šedá. Ani dobrá ani zlá. Snaží sa pomáhať a nedá sa ničím zastaviť. Ide to toho naplno, aj keď je risk veľký. Niekedy sú jeho činy dosť na hrane. Nech sa mu pod ruky dostane akýkoľvek prípad, nezastaví sa kým ho nevyrieši. Ani polícia na neho nemá. Čudujem sa, že z neho nespravili ešte ich konzultanta. Ale takto je to možno lepšie. Môže si ísť po svojom, neriešiť nič, resp. zaujímať sa o dôsledky, až keď to treba. Je to proste David.
Bez slitováni je naozaj výborným trillerom, so všetkým čo k nemu potrebujete pre to aby bol výborný. Ak hľadáte nejakú novú sériu a neviete sa rozhodnúť, určite siahnite po knihách Tima Weavera. Ja som o ňom pred pár mesiacmi vôbec nepočula, k jeho knihám som sa dostala úplnou náhodou a som za to naozaj vďačná. Spokojnejšia s z jeho knihami nemôžem byť. Tim Weaver si určite zaslúži väčšiu pozornosť ako je mu venovaná a isto ho budem odporúčať kade tade.
S tvorbou autorky som sa už stretla pri jej sérií Mágia živlov. Z tej mám prečítané len dve časti z troch, ktoré u nás vyšli. Nemôžem povedať, že mi to úplne sadlo a do čítania ďalších častí som sa nejak neponáhľala. Potom sa mi naskytla možnosť vďaka knižnej štafete prečítať si ďalšiu jej knihu. A keďže ma anotácia zaujala, tak som si povedala prečo nie. Skúsim to s autorkou ešte raz. Po prečítaní knihy som zistila, že táto séria nadväzuje na tú prvú. Ups. Ale musím povedať, že to absolútne nevadilo a Čarodějku som si užila aj bez nejakých lepších (resp. veľmi chabých) znalostí tohto sveta. Čarodějka bola čítaním, ktoré príjemne prekvapilo a zaujalo. Určite malo aj čím.
<i>Někomu jdou stíny v patách, někdo v nich žije. Osmnáctiletá Eira Landanová je nejzavrhovanější učnicí v Čarodějné věži. Stále ji dusí srovnávání s jejím starším bratrem, šepot magie i vzpomínky na nehodu, během níž zabila člověka. Její život se zcela změní, když se rozhodne zúčastnit Turnaje pěti království. Postupně získá pozvání na císařský dvůr, objeví v sobě talent pro zakázanou magii a sblíží se s pohledným elfím vyslancem. Jenže minulost nezapomíná a nic není bez rizika. Obzvlášť ne tento turnaj, se kterým má kdosi temné úmysly...</i>
Dalo by sa povedať, že aj keď sa autorke podarilo vytvoriť zaujímavý svet, do ktorého vložila rovnako zaujímavú zápletku, po celý čas sa však možno nebudete vedieť zbaviť dojmu, že vám to niečo pripomína. Inšpirácia rôznymi fantasy sériami je trochu cítiteľná. Veď len v koľkých príbehoch sme sa už stretli či s arénou alebo nejakým turnajom. Z fleku mi hneď napadajú 3. Ak si to však odmyslíte a príbehu dáte šancu tým, že k nemu budete pristupovať ako k niečomu novému, ....., tak určite nebudete ľutovať, pretože to má čo ponúknuť. Veď koľké príbehy sú inšpirované inými a stále ich máme radi a tešia sa veľkej popularite (ehm Štvrté krídlo).
Dalo by sa povedať, že Čarodějka je takým príjemným , ľahším fantasy. Hneď na začiatku sme vhodený do sveta, ktorý autorka vytvorila a ktorý možno niektorí poznajú už z jej minulej série. Ale ako som už spomínala, kľudne môžete čítať túto knihu aj bez toho. Ručím vám, že po pár stranách sa v príbehu bez problémov zorientujete. Autorka všetko dostatočne vysvetlí a teda nebude hroziť, žeby ste sa mohli cítiť strateno. Po trochu teda pomalšom začiatku, kedy nám dala autorka priestor sa s tým všetkým zoznámiť a rozpozerať sa na okolo, sa príbeh začne rozbiehať. Zápletka však nie je nijak komplikovaná a drží sa určitých už vybehaných koľají v tomto žánri. Máme tu postavu so záhadnými schopnosťami a rovnako záhadným pôvodom (nikto ju nechápe a ona žije skôr utiahnutý život s pár najbližšími priateľmi), potenciálny romantický trojuholník a enemies to lovers trope, potom rôzne zákulisné ťahy a intrigy či politické a mocenské ťahanice. Samozrejme nemôžu chýbať rôzne odhalenia a zvraty, ktoré to všetko posúvajú ďalej. To všetko je namiešané v celkom príjemnej zmesi, ktorá aj napriek svojej jednoduchosti neurazí. Čo tomu dosť napomáha je aj čtivý, príjemný a ľahký štýl, ktorým autorka píše a vďaka ktorému sa stránky otáčajú jedna za druhou. Aj keď možno pomerne ľahko odhadnete smer, ktorým sa bude príbeh vyvíjať a tiež odhadnete zopár zvratov, aj tak budete chcieť vedieť ako to celé dopadne. To ako sa to celé vyvrbi sa a vyvrcholí predstavuje zaujímavú bodku za tým celým. Pretože čo sa mohlo pokaziť sa pokazilo. A poriadne. Pôda pre ďalšie časti je pripravená.
Čo sa týka postáv, tak tu máme takú tu klasickú zmesku. Nepochopenú hrdinku, ktorú by všetci radšej videli niekde inde, len nie na turnaji. Eira má schopnosti, ktoré nevie na jednej strane moc ovládať, na druhej jej však s ich rozvojom nikto nepomáha. Dôvody pre to majú a samozrejme, že pravdu pred ňou taja. Môže to teda vyzerať tak, že jej bránia v ich používaní, aj keď ju možno pred nimi chránia. Potom tu máme najlepšiu kamarátku, ktorá jej ako jediná rozumie. Hrdinu, ktorého nemusí, ale iskra medzi nimi preskočí. Ďalšieho potenciálneho nápadníka, ktorý ju však môže ale aj nemusí využívať pre svoje ciele. Čo mi však pri postavách chýbalo bola istá hĺbka, ktorá by mi pomohla lepšie pochopiť ich konanie a motiváciu.
Aj keď sa to celé viac menej vydarilo a príbeh mal moju plnú pozornosť, nemohla som si nevšimnúť zopár nedotiahnutých detailov a záležitostí, ktoré boli vysvetlené buď len pár vetami alebo ich autorka spomenula a neskôr im už pozornosť nevenovala ako napr. tá jej schopnosť počuť hlasy. Zo začiatku sa to riešilo, potom to nejak vyšumelo do pozadia a zrazu počas jednej zo skúšok to už vedela ovládať. S tým súvisí aj to, že na začiatku Eira spomínala ako toho moc nevie, že za tých 6 rokov čo tam už je sa jej schopnosti nikam neposunuli a to ju trápi. Potom sa však prihlási do turnaja, aj keď ju všetci od toho odhovárali (dôvod mali), tajne začne trénovať, čítať denník, ktoré objavila a potom jej schopnosti zrazu naberali iné rozmery. Prišlo mi, že tie jej schopnosti sa až príliš rýchlo rozvinuli na to, že predtým nevedela skoro nič. Je proste samouk.
Aj keď sa môže zdať, že knihu len kritizujem a neužila som si ju. Opak je pravdou. Aj keď mal príbeh isté nedostatky, tak ma to bavilo a zaujalo. Určite viac ako tá prvá séria, ktorú som od autorky čítala. Potenciál tu je, zatiaľ ho však autorka využila len z polovice, ale verím, že v ďalších častiach nám toho už ukáže viacej. Priestor posunúť sa ďalej tu je a aj ďalšie zaujímavé linky sľubujú príbeh, ktorý nás môže ešte prekvapiť.
Po knihách Julie Caplin môžete siahnuť kedykoľvek chcete počas roka. Ideálnym obdobím sa však na ich čítanie ukazuje leto a tak som siahla už po dvanástej časti z Romantických útekov, ktorá nás zaviedla tentoraz do Prahy. Na túto časť sa asi väčšina z nás tešila asi najviac, keďže príbeh sa odohráva u našich západných susedov. A ide teda o miesto, ktoré možno aspoň raz každý z nás navštívil. Ja som sa po uličkách Prahy prechádzala a tak som sa tešila až sa po nich prejdem znova. Tentoraz prostredníctvom stránok Juliinho príbehu. Už predtým ako som sa pustila do tejto knihy, sa ku mne dostávali protichodné recenzie, resp. skôr tie menej pozitívne. Do čítania som sa teda púšťala trochu opatrnejšie. Po prečítaní môžem povedať len toľko, že nejde úplne o zlý príbeh, ale čítala som už aj lepšie časti z tejto série. Moje dojmy z neho sú bohužiaľ také rozpačité, nijaké.
<i>Keď sa Anna prihlásila na stáť vo varení piva v Prahe. To však ešte netuší, že jej konkurentom a zároveň spolubývajúcim sa stane Leo. Jej exmanžel. Teraz je však šťastne zadaná. Leo jej sľúbi, že sa nebude o nič pokúšať a chce aby boli znova priateľmi. Spolu teda trávia voľný čas, spoznávajú Prahu a jej okolie. Lenže ako sa hovorí "stará láska nehrdzavie" a tí dvaja možno k sebe ešte stále niečo cítia. Navyše vzťah Anny a jej priateľa nie je taký ružový akoby sa mohol zdať. Anna je zmetená a ocitá sa medzi dvoma mlynskými kameňmi. Čo si vyberie? Bývalú lásku, ktorá môže znamenať riskovať alebo muža, ktorý predstavuje stabilitu a pri ktorom vie čo ju čaká?</i>
Aj s Hostincom v Prahe nás čaká typická Caplinkovka so všetkým čo k nej patrí. Máme tu cestovateľskú, kulinársku a samozrejme romantickú linku. Julie vie ako ich vždy spojiť tak aby vytvorila z nich tú správnu kombináciu pre príbeh. To prečo sme sa tentoraz ocitli v Prahe je súťaž vo varení piva. Tento zlatý mok osobne síce nepijem (ak nerátate nealkoholický birell) ale aj tak ma túlanie po pivovaroch, ochutnávanie rôznych pív a miestnych špecialít zaujalo. Pri opise tých jedál, ktoré som si vedela konečne aj predstaviť, sa mi zbiehali slinky a áno, bola tu aj chuť spláchnuť ich pivom. Rovnako som si užívala aj prechádzky po Prahe a po miestach, ktoré poznám a na ktorých som bola. Čo ma však zamrzelo, bol nedostatočný priestor, ktorý bol venovaný stáži a súťaži. Dôvod pre ktorý do Prahy prišli naše postavy. Keď už tu to bolo, čakala som, že práve väčšia časť zápletky bude venovaná práve príprave piva, zoznamovaniu sa s procesom (tradičným/moderným), práci na súťažnom pive a teda tým všetkým veciam okolo. Bohužiaľ tomu tak nebolo. Celkovo to bolo spomenuté len sem tam a skôr som mala pocit, že postavy sú tam na dlhšej dovolenke a nie na stáži. Súťaž tak pôsobila tak trochu povrchne a jej záver pôsobil akoby na rýchlo ukončený.
Anna a Leo. Naša dvojica pre tento príbeh. Čo napísať k nim. Príbeh ich lásky začal už kedysi dávno, ale nemal vtedy šťastný koniec. Teraz naň dostali druhú šancu. Zhodou náhod, hrou osudu sa z nich stali konkurenti v stáží a v súťaží. A aby toho nebolo málo, tak aj spolubývajúci počas trvania stáže. S Leom sme sa stretli už vo Vile v Taliansku. S Annou až teraz. Aj keď boli títo dvaja fajn dvojicou, chýbala mi u postáv istá hĺbka. Lea sme už akoby mali poznať a tak sme sa zoznamovali len s Annou. Práve tá neviem či mi úplne sadla. Začnime s tým, že priateľovi nepovedala, že býva so svojím ex manželom. Jasné, keď to neskôr zistí tak z toho nebude najšťastnejší. Ale aj tak to bol blb. Anna však akoby nevie kto je. Po smrti jej rodičov ju adoptovali teta so strýkom (a nie práve ideálnym manželstvom). Dali jej domov. Postarali sa o ňu. Lenže ona sa tam niekde stratila pri tom ako sa im prispôsobila a oni s ňou potom manipulovali ako chceli. Keď sa znovu stretla potom s Leom, tak sa držala späť. Tým, že sa už poznali odpadlo také to prvotné oťukávanie a zbližovanie sa. A tak si teraz k sebe museli len nájsť znova cestu. Keď sa už dali dokopy, Anna to stále brala len ako niečo krátkodobé čo nebude mať dlhé trvanie. Pod vplyvom kalerábov čo jej natlačila jej rodina do hlavy, tomu neverila. Stále mala pred očami vzťah jej uja a tety a hlave kontrolku, že ju Leo možno raz opustí. A pritom by si stačilo sadnúť a vysvetliť si veci už vtedy a všetko by bolo v poriadku.
Aj keď mám z tejto časti zmiešané pocity a na príbehu sú veci, ktoré sa mi páčili a ktoré nie, tak aj tak som si túto časť užila. Knihy Julie Caplin sú pre mňa ideálnymi oddychovkami, vďaka ktorým sa vždy ocitnem na inom mieste, spoznám nové krajiny či okúsim miestne dobroty. K jej knihám sa teda vždy rada vraciam. Touto knihou už mám prečítané zatiaľ všetky vydané knihy z tejto série a tak som zvedavá kam nás autorka zavedie na budúce.
