Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Keď som sa pred pár mesiacmi vďaka spoločnému čítaniu dostala ku knihám Dominika Dána a začala s touto jeho sériou, bolo to niekde uprostred série. Knihy čítame v chronologickom poradí a nie v poradí ako vyšli, čo mne absolútne vyhovuje. Kým v SČ sa pohybujeme už v období koncom 90-tych rokov a na prelome milénia, ja som sa konečne pustila do knihy, ktorá síce vyšla ako 16 v poradí, ale v chronologickom radení je ako prvá. A to do Uzlu, v ktorom sa stretávame s prvým prípadom Richarda Krauza.
<i> V roku 1988 Richard Krauz nastupuje ako detektív na oddelenie vrážd. Stretáva sa tam zatiaľ s dvoma členmi jeho budúcej partie z dverí 141. A to Burgerom a Hanzelom. Tí ho na začiatok podrobia pár "skúškam" aby zistili aký detektív z neho bude. Jeho prvá vražda na seba tiež nenecháva dlho čakať. V ropnej rafinérií bola objavená mŕtvola muža. Je obdobie 80-tých rokov a tak svoju úlohu v prípade zohrá aj prostredie prísne strážených hraníc či samotná Štátna bezpečnosť. Vo svojom prvom prípade si prejde skúškou, ktorá ho preverí v jeho strete s vtedajším systémom, či to všetko zvládne alebo sa tým nechá zmiesť. Musí tak rozseknúť povestný gordický uzol.</i>
Po tom čo som si už pár prípadov s Richardom Krauzom preskákala, prišiel čas pozrieť sa na tej jeho prvý. A musím povedať, že som sklamaná teda nebola. Aj keď musím priznať, že zo začiatku sa mi to nečítalo úplne najľahšie a mne chvíľu trvalo kým som sa do toho celého dostala. Keďže sme v období 80-rokov, tak je samozrejme, že svoj vplyv ukáže aj vtedajší systém socializmu. Ten sa ukáže hneď vo viacerých z dejových liniek. Toto obdobie som nezažila, takže neviem porovnávať, ale niekedy mi stačí o ňom aj len čítať. Dalo by sa povedať, že Uzol je istou exkurziou do tohto obdobia a jeho pomerov.
Hneď od začiatku autor rozohráva viacero dejových liniek. Richard Krauz sa stretáva so svojim prvým mŕtvym a my sledujeme jeho začiatky ako detektíva. Chytrí je, snaha sa mu nedá uprieť, ale ešte sa musí v tom celom oťukať. Má svoj pohľad na vtedajší režim a hlavne na štátnu bezpečnosť. A práve jeden z prípadov ho donúti prehodnotiť jeho názory a videnie istých vecí. Ďalšia dejové linky nás zavedú na hranice, ktoré sú obohnané ostnatým drôtom a kde sa stretneme s príslušníkmi hraničnej stráže. Prostredníctvom ďalších zase zistíme ako sa z človeka môže stať rýchlo v očiach režimu nežiadúca osoba. Ocitneme sa aj pri vypočúvaní takýchto osôb štátnou bezpečnosťou či pri zametaní chýb oficiálnych orgánov. Svoju úlohu zohrá aj emigrácia.
Uzol nie je tak úplne detektívkou v pravom slova zmysle. K momentu kedy ich privolajú k mŕtvemu telu dôjde niekedy až v polovici knihy. Dochádza tak k tomu, že ostatné dejové linky, ktoré sa odohrávajú ešte pred touto tak vraždu zatláčajú do úzadia a sú to skôr oni, ktoré v celkovej zápletke hrajú prím. Občas má teda človek pocit, že sa to celé točí okolo vtedajšieho režimu a pomerov v ňom. Na škodu to však nie je. Svoje opodstatnenie to však malo a na konci každý jeden dielik skladačky do seba zapadne a vy pochopíte každú jednu podstatnú aj nepodstatnú situáciu.
Som rada, že som pred pár mesiacmi odhodila zábrany a prestala sa len tak knihám Dominika Dána vyhýbať. Mala som svoje dôvody, ale tie sa postupne každou ďalšou prečítanou knihou ukazujú ako neopodstatnené. A keďže dánoviek je na slovenskom knižnom trhu viac než dosť o zábavu mám na istý čas postarané.
Svojou slabosťou pre žánre krimi a triller sa netajím. Je taká veľká ako pre žáner fantasy. Vždy teda rada siahnem po niečom novom. A tak som sa dostala aj k Timovi Weaverovi a jeho sérií s Davidom Rakerom. Údolí mrtvých je v poradí už druhou časťou. Prvá časť mi naozaj sadla. Či už išlo o zápletku, zvraty, atmosféru, postavy bola spokojnejšia by som nemohla byť. A ako dopadlo moje druhé stretnutie s ním? Jednoznačne na výbornú.
<i>David Raker sa živý ako súkromný detektív. Zameriava sa na pátranie po nezvestných osobách. Tentoraz za ním prídu rodičia 17 ročnej Megan Carverovej, ktorá jedného dňa zmizla. Myslia si, že polícia sa dostala do slepej uličky, lebo už mi ani nevolajú. David pozná čo je to niekoho stratiť a tak prípad prijíma. Začne teda pátra po Megan a skúmať okolnosti jej zmiznutia. To sa však mení rýchlo na niečo väčšieho, ako David rozpletá pavučinu tajomstiev, ktorá je okolo Megan. Netuší však čo tým odhalí. Z nevinného pátrania po nezvestnom dievčati sa totižto postupne stáva pátranie po nebezpečnom vrahovi a možno ešte niečo viac. Dokáže David nájsť Megan a zastaviť vraha, alebo je už neskoro?</i>
Druhý prípad Davida Rakera za mnou a musím povedať, že aj tentoraz to bolo výborné. Všetko to začína nevinným pátraním po dievčati, ktoré zmizlo pred pár mesiacmi. Človek si povie "jednoduchý a nevinný" prípad, čo by sa takého mohlo stať. Postupne ako David po nej pátra odhaľuje nové a nové tajomstvá, ktoré obostierajú jej zmiznutie. Sleduje ďalšie stopy, ktoré ho postupne vedú k odhaleniu pravdy a toho čo, kto stojí za jej zmiznutím. Znova teda výborne vystavaná a vymyslená zápletka, ktorá vás nechá po celý čas v napätí. To postupne naberá na intenzite a graduje. Atmosféra tiež hustne a zažijete zopár nepríjemných momentov, z ktorých vám nabehne poriadna husia koža.
Nemôžu chýbať samozrejme odhalenia a zvraty, ktoré to postupne posúvajú správnym smerom aby sme spolu s Davidom došli k pravde. Kým v predchádzajúcej časti stál David proti zvrátenej organizácií, tentoraz sa musí postaviť jedincovi s naozaj chorou mysľou. Možno sa stane, že páchateľa odhalíte alebo vám dotyčný/á napadnú, že čo ak. Ale potom túto možnosť rýchlo odpracete tak ako vám napadla. Pri záverečnom odhalení si však poviete AHA, predsa ste len dobre tušili. Aj napriek tomu to všetko autorovi zhltnete aj s navijakom.
Timovi Weaverovi a jeho sérií s Davidom Rakerom buď prídete na chuť alebo nie. S postavami vôbec nejedná v rukavičkách. Zápletka tiež nebýva najpríjemnejšia a nie je žiadnou prechádzkou v ružovom sade. Autor sa neštíti do zápletky zakomponovať riadne nechutnosti a nepríjemné veci. Ak však máte prečítaného Chrisa Cartera, tak toto zvládnete v pohode. Aj keď si myslím, že už som vytrénovaná, aj tak ma sem tam ten ktorý autor dokáže vyviesť z miery.
Som rada, že som sa do tejto, pre mňa neznámej série pustila a už teraz sa teším na ďalšie prípady, ktoré čakajú na Davida Rakera.
K tejto knihe som sa dostala úplnou náhodou. Sama by som po nej asi nesiahla. Určite nie na základe obálky. Kniha mi bola ale odporučená kamarátkou, ktorá z nej bola nadšená. Pozná môj vkus, vie čo mám rada a tak si myslela, žeby sa táto kniha mohla páčiť aj mne. Viem, že jej môžem veriť, už viackrát mi niečo odporučila a ja som bola výsostne spokojná. Cez víkend som cestovala a tak som sa rozhodla, že knihe dám šancu a využijem tak čas, ktorý počas cesty budem mať. Do knihy som sa púšťala trochu opatrne, pretože aj keď mám rada sci-fi s fantasy, tomu českému sa stále ešte trochu vyhýbam. Moje obavy sa však rozplynuli krátko po pár stranách a ja som si to celé užívala až do poslednej strany.
<i>Černá hvězda utopila svět. Aspoň se to tak šeptá mezi věřícími v podvodních svatyních. Aphelion už mezi věřící nepatří. Chce žít svůj život, ale kult Černé hvězdy se ji snaží stáhnout zpět do hlubin. Její tělo se mění a brzy ze člověka nezbude vůbec nic. Perihelion pracuje pro společnost, která vytváří hybridy lidí a ryb. Má na výběr pomoct svému dvojčeti, aby se nestala nemyslícím dronem, nebo ji vydat a zajistit si kariérní postup. Je silnější sesterská láska, nebo tajemné vesmírné síly?</i>
Ako som už spomínala pre obálku by som po knihe asi nesiahla, to by som však spravila veľkú chybu. Pretože pod obálkou sa skrýva naozaj dobre vymyslený príbeh, so skvelo vystavanou zápletkou. Táto kniha tak bola pre mňa príjemným prekvapením a to hneď po viacerých stránkach. Chapadla Černé hvězdy boli mojím prvým stretnutím s touto autorkou a tak bol teda jej štýl písania pre mňa veľkou neznámou. Už po pár stranách som sa však presvedčila o tom, že jej fantázia nemá hranice. V knihe sa jej podarilo vytvoriť ideálny mix medzi žánrami ako sú fantasy, postapo, sci-fi a horor. Čo viac si môže čitateľ priať ak takéto spojenie vyjde. A tomu tak v tomto prípade bolo.
Autorke sa podarilo v knihe vytvoriť naozaj zaujímavý a originálny svet podmorského prostredia, kde na vás číhajú rôzne nebezpečenstvá ale nebezpečenstvom môžete byť pre seba samých aj vy. Teda ak si zvolíte vložiť do tela symbionta, ktorý vás postupne zbavuje ľudskosti. Na tých cca 225 stranách sa autorke podarilo rozohrať naozaj dobrý príbeh, ktorý mal v sebe všetko a námet knihy funguje po každej stránke. Pred vami sa odvíja príbeh plný zvratov, odhalení, mocenských hier a zákulisných ťahov. Každá zo strán hrá za seba a Aphelion s jej sestrou sa stávajú bábkami v rukách väčších hráčov, ktorí s nimi manipulujú tak aby ich dostali tam kde potrebujú.
Príbeh je rozprávaný z pohľadu viacerých osôb a to predovšetkým z pohľadov dvoch sestier Aphelion a Perihelion. Tie nemôžu byť viacej rozdielne. Majú rôzne pohľady na fungovanie sveta, ohľadom života a tak stoja na opačných stranách. Ani jedna zo sestier nie je vyslovene zlá či dobrá, obe majú svoje muchy. V jednu chvíľu ich chápete a podporujete, v tej druhej by ste ich za ich konanie najradšej prefackali. Nič nie je čiernobiele, dobré alebo zlé. Každá zo strán má svoje pre a proti.
Záver bol naozaj zaujímavý. Nejde vyslovene o žiadny happyend. Ten by celému charakteru a vibeu príbehu asi ani nesedel. Dal tomu všetkému takú bodku v podobe jednej veľkej vlny, ktorá to znova všetko zmietla a pochovala pod vodnou hladinou. Bola to síce moja prvá kniha od autorky, ale určite nie posledná.
Po poviedkovej knihe o našom najobľúbenejšom veľkobosorákovi Magnusovi Baneovi, sa Cassandra znova spojila s inými autormi, aby fanúšikom tejto série priniesla príbehy z Tieňoloveckej akadémie, ktorá znova otvorila svoje dvere. V centre pozornosti tentoraz bude stáť Simon Lewis. Áno, presne ten Simon, najlepší kamarát Clary. Pre fanúšikov Cassadry a sveta Tieňolovcov ďalšia z povinných jázd, keďže vypĺňa obdobie medzi Mestom nebeského ohňa a Polnočnou dámou. Ak chcete vedieť ako sa so Simona stal tieňolovec, či získal svoje spomienky späť a čo všetko prežil na akadémií, tak začnite otáčať stránkami tejto knihy.
Simon bol obyčajným. Do sveta Tieňolovcov vstúpil vďaka svojej najlepšej kamarátke Clary. Stal sa z neho upír, bol dvojtvárnym, niesol cainovo znamenie. Keď sa obetoval za svojím priateľov v Edone stal sa znova človekom, ale zároveň prišiel aj o všetky svoje spomienky. Teraz stojí pred ďaľšim zlomovým bodom v jeho živote. Má sa z neho stať Tieňolovec. Každý ho tam pozná, vie kým bol a čo všetko urobil. On si však na nič z toho nepamätá. Spomienky sa mu vracajú pomaly a postupne. Simon tak musí znova nájsť svoje miesto v tomto svete. Dokáže ostatným a hlavne sebe, že je tým za ktorého ho všetci majú? Ako ho to celé ovplyvní? Bude to ešte stále ten istý Simon? To zistíte všetko zistíte vďaka týmto 10 poviedkam.
Kto by to na začiatku Mesta kostí povedal, že práve so Simona sa stane Tieňolovec. Netipoval by to asi nik. A predsa sme tu a ono sa to vážne deje. Cassandra vie presne ako spraviť z vedľajších postáv tie hlavné a vytvoriť príbehy okolo nich. A presne tomu tak bolo aj pri Simonovi. Nedá sa povedať, žeby bol vyslovene vedľajšou postavou v Nástrojoch smrteľníkov, v udalostiach v tejto sérií zohral viackrát dôležitú úlohu, ale nebol asi ani tak úplne hlavnou postavou. Bol dôležitou súčasťou tejto partičky a teraz prišiel jeho čas aby bol hviezdou príbehu on. A zaslúžene.
Simon si za celú túto sériu, tých 6 častí prešiel naozaj veľkým vývojom. Či už tým všetkým čo bol ale aj po osobnej, vnútornej stránke. Už to nie je ten obyčajný chlapec, ktorý hral v kapele, miloval komiksy či hral DnD. Samozrejme, že to stále platí, ale prešiel si naozaj mnohým a jeho vnímanie sveta je zase o trochu iné. Vie čo je to byť obyčajným či dolnosveťanom a tieto svoje hodnoty neopúšťa ani teraz keď sa z neho má stať Tieňolovec. Je pre neho dôležité aby našiel znova svoje miesto. Vie, že mu ostatní chcú pomôcť spomenúť si, ale je to niečo čím si musí prejsť asi on sám.
Týchto 10 poviedok mapuje Simonov pobyt na akadémií a to ako sa učí byť Tieňolovcov. Počas toho samozrejme okrem výcvikov spoznáva aj históriu a v rámci poviedok sa stretávame znova s našimi starými známymi, ktorých sme si tak obľúbili v predchádzajúcich sériách. Nechýbajú však Poviedky so sebou prinášajú aj teda istú dávku nostalgie. Niektoré poviedky boli naozaj krásne a silné, smutné a veselé. Taký správny mix emócií.
Priznávam, že Simon aj keď som ho mala rada, nepatril tak úplne medzi moje najobľúbenejšie postavy, ale vďaka tejto knihe som si ho obľúbila ešte viac. Už teraz sa teším na to akým skvelým Tieňolovcov bude. Veľa šťastia Simon Lovelace.
Keď som minulý rok čítala Cigánsku nevestu, bola som nadšená a preto som sa tešila aj na ďalšie časti tejto série. Po istom čase sa mi konečne podarilo pustiť sa do Purpurovej siete, ktorá je druhou časťou série o komisárke Elene Blanco. Cigánska nevesta bola ozaj výborná. Získala si ma atraktívnym prostredím Španielska, zápletkou a postavami, ktoré boli nedokonalé. Dala mi teda všetko čo potrebujem k spokojnosti s čítaním. S Purpurovou sieťou však prišlo mierne vytriezvenie a otvorenie očí. Nie, žeby to bolo vyslovene zlé, ale niekedy toho bolo až príliš a na fasáde dokonalosti tejto série sa objavili menšie trhliny.
Elena Blanco sa v minulej časti stretli s organizáciou Purpurová sieť. Vyšetrujú jej aktivity a skúmajú videá, na ktorých dochádza k mučeniu a zabíjaniu. V jeden večer vtrhnú do domu bohatej rodiny a odhalia tak, že ich syn zaplatil aby mohol v priamom prenose sledovať mučenie mladého dievčaťa. Snažia sa dostať k tejto organizácií bližšie, no vždy im o vlások unikne. Elena pred členmi svojho tímu však niečo tají. Na dopadnutí Purpurovej siete má osobné záujmy. Táto nebezpečná a zvrátená organizácia jej pred pár rokmi uniesla syna. Podarilo sa jej ho zahliadnuť na jednom z videí. Kde ale je? Je v poriadku? Kým sa stal? Má ešte šancu na záchranu?
Ako som už spomínala pri prvej časti som bola chytená už od prvej strany. Istým spôsobom tomu bolo tak aj tentoraz, len som sa počas čítania nevedela zbaviť zvláštneho pocitu, ktorý mi bránil si to celé užiť ako predtým. Zápletka bola aj tentoraz vymyslená naozaj dobre, len mi prišla oproti tej v Cigánskej neveste o trochu slabšia. Točila sa hlavne okolo organizácie Purpurová sieť. Duh, však keď sa tak volá kniha, tak to musí byť predsa o nej. Táto zápletka mala v sebe naozaj veľký potenciál, aj sa jej ho darilo využívať. Celé to bolo ešte viac brutálne a nepríjemnejšie. Stále sa niečo dialo a bolo to tak neustále dynamické a akčné. Elena a jej tím sa s každou jednou stopou, odhalením či zvratom dostávali bližšie a bližšie ku koreňom tejto organizácie. Slučka sa sťahuje. Nevedela som sa však zbaviť pocitu, že mi na tom celom niečo vadí. Akoby toho bolo v istých momentoch až priveľa. Záver bol však znova výborný a celé to ich snaženie o rozloženie tejto siete vyvrcholilo so všetkým čo sa patrí.
Čo mi isto vadilo, bolo správanie Eleny. Je to postava, ktorá nemusí sadnúť každému. So stratou syna sa vyrovnáva po svojom. Po rokoch kedy si myslela, že ho už neuvidí, je k nemu naozaj blízko. Aké bude jej stretnutie s ním? Tu sa mi páči, že konečne mohla uzavrieť aj túto časť svojho života a už to nechať za sebou. Čo sa mi, ale nepáčilo, bola linka, ktorá k tomu viedla. Svojím kolegom zatajovala dôležité informácie a prípad si viedla po svojom, svojimi cestičkami. Proste bohyňa komisárka Elena Blanco, ktorú zaujímajú len vlastné záležitosti a problémy členov svojho tímu nerieši. Nemá problém dať bývalému gamblerovi úlohu aby infiltroval kartovú hru. Však čo sa môže stať. A keď jej povie, že to nemôže urobiť, tak mu povie nech dá výpoveď. Logika. Takže áno, bola to ona a jej správanie čo mi kazilo dojem z knihy.
Ak si teda odmyslím správanie milej Eleny a miestami až prílišnú brutalitu, tak Purpurová sieť bola celkom fajn časťou, v ktorej sa uzavrela istá dôležitá linka a kapitola v Eleninom živote a ona sa tak môže pohnúť ďalej. Už teraz som zvedavá čo sa bude diať v ďalšej časti a o čom to bude celé tentoraz.
Keď som minulý rok čítala Darebákov a bláznov, stretla som sa s prirovnávaním práve k tejto knihe. Po prečítaní Tajného príbehu, už rozumiem tomu prečo tieto dve knihy k sebe ľudia prirovnávali. Obe sa odohrávajú v univerzitnom prostredí, zameriavajú sa na skupinu mladých ľudí a istú udalosť, zločin, ktorý ovplyvní ich vzťahy a fungovanie skupiny. Dalo by sa povedať, že majú rovnaký námet ale obe knihy s ním pracujú svojím vlastným spôsobom. Tajný príbeh je však trochu iný level, ten zobral tento námet a postavil ho na ozaj vysokú úroveň, ktorú len tak niečo neprekoná. Dokonalosť po každej jednej stránke. Tento príbeh vo mne stále rezonuje aj pár dní po dočítaní a ešte dlho rezonovať bude. Na nasledujúcich riadkoch sa pokúsim opísať moje dojmy z neho.
Richard sa v spomienkach vracia do čias keď študoval na univerzite vo Vermonte. Rozhodol sa študovať gréčtinu a podarilo sa mu dostať do semináru klasických jazykov, ktorý viedol charizmatický profesor. Jeho poradca ho však varoval, že týmto výber bude odrezaný od ostatných študentov a života na univerzite. Tí čo sa do tohto semináru dostali tvorili uzavretú skupinu, do ktorej prenikol len málokto. Bohatí a svetácki študenti, tvorili akúsi elitnú skupinu. Richard našiel životný štýl po akom túžil. Študuje odbor, ktorý chce a má priateľov. Netuší však, žeby urobil lepšie keby sa im všetkým vyhol veľkým oblúkom. Postupne si však Richard skladá ružové okuliare a uvedomuje si, že ho nemuseli medzi seba prijať tak ako sa tvárili. Dokonca ani netuší, že spáchali zločin a on ich nevedomky kryl. Táto jedna udalosť však vedie k ďalšej, rovnako strašnej. Ak nie viac. Vzťahy v skupine sa začínajú čoraz viac narúšať. Prvýkrát im to možno prešlo, prejde im to aj druhýkrát? Kto vydrží ten tlak a kto sa z nich prvý zlomí? A čo sa všetkému to ešte povedie?
Od Donny Tartt mám prečítaného už Stehlíka a tak som ako tak tušila do čoho môžem ísť, resp. aký štýl písania mám čakať. Tajný príbeh bol jej knižným debutom, ale už v ňom autorka dokázala svoj neuveriteľný talent. Autorka si vás jej štýlom písania získa a podmaní. Každé jedno slovo, každá jedna veta sú starostlivo premyslené. Priznávam, že možno prvých 100 strán sa mi čítalo trochu ťažšie, aj keď príbeh vzbudil moju pozornosť už od prvých strán. Bolo tam proste niečo čo si ma podmanilo a čo ma nútilo otáčať stránku za stránkou. Čo ma však trochu ničilo, boli neuveriteľne dlhé ale že dlhé kapitoly. To možno svojím spôsobom malo asi vplyv na to, že sa mi spočiatku kniha čítala trochu ťažšie.
Zápletka je vystavaná naozaj dobre. Autorka sa s vami bude po celý čas pohrávať rovnako ako so svojimi postavami. Tajný príbeh určite nie je knihou, ktorú zhltnete na posedenie, ale príbeh sa bude pred vami odvíjať pomaly a postupne. Práve týmto tempom rozprávania príbehu autorka vytvára jedinečnú atmosféru, ktorá postupne prechádza z takej tej nenáročnej a plnej študentského života, do tej dusivej a ťaživej, ktorá sa zviera okolo postáv. Máte pocit, že ste tam spolu s postavami a spolu s nimi prežívate každý jeden zlomový okamih v ich životoch. Celé to ťaží a padá aj na vás. Vyvolá to vás asi všetky emócie, ktoré sa dajú a ku koncu vás to celé dobre emočne vyžmýka.
Aj keď sa mi Tajný príbeh čítal pomalšie, aj tak som sedela prilepená ku každej jednej stránke a bola som zvedavá čo sa bude diať, čo ďalšieho sa ho môže ešte stať? Tlak, ktorý prinesú na postavy isté dve udalosti je neuveriteľný a vy ho budete cítiť spolu s ním. Kto odolá a kto nevydrží a zlomí sa? Kto ich zradí a naruší tak krehký kruh dôvery, ktorý medzi sebou majú. Tieto a ešte ďalšie otázky si budete po celý čas klásť a práve to bude to čo vás pri knihe udrží až do záveru.
Čo napísať k postavám. Povedať, že ich budete mať radi, by asi nebola úplne pravda. No aj tak sa vám dostanú pod kožu. Každý jeden z nich. Nie sú dokonalí, aj keď sa tak tvária. Majú svoje dobré aj zlé stránky. Postavy teda nie sú čiernobiele, nedelia sa na tie dobré a zlé. Sú živé, sú to ľudia z mäsa a kosti, s dobrými aj zlými stránkami. Manipulujú a povyšujú sa nad ostatných, využívajú ich, ohýbajú pravdu ako sa im to hodí. No zároveň však žijú, trpia a trápia sa. Neviem však či by som ich vzťahy nazvala priateľstvom v pravom slova zmysle, občas mi to prišlo akoby to bolo celé len účelové a miestami až toxické. Richard mal naozaj veľmi dlho ružové okuliare na sebe a nevidel tak aký sú jeho "priatelia". Čudujem sa mu, že sa niekde v polovici nezdvihol a nenechal ich ďaleko za sebou. Mala som teda občas pocit akoby sa s nimi chcel ostať zadobre, dostať sa na ich úroveň a byť ako oni a preto možno nechával zo sebou nevedomky manipulovať. Buď bol teda najnormálnejší z nich alebo najšialenejší, ak si to nechával všetko páčiť?
Autorka prostredníctvom postáv, ich charakterov a zápletky, predkladá pred čitateľa famózne napísanú sondu o psychike a morálke človeka. Kam až je človek ochotný zájsť, kde sú hranice, ktoré nikdy neprekročí, čo je ochotný urobiť aby sa ochránil? Ako bude pred vami autorka odvíjať príbeh týchto šiestich (piatich) ľudí, zanechá vám množstvo podnetov, ktoré vás donútia nad tým všetkým zamyslieť sa. Ja som v Tajnom príbehu našla jednu z najlepších kníh tohto roka a bude vo mne rezonovať ešte dlho. A viem, že ju budem odporúčať kde budem môcť.
Amanda Stevens a jej séria Hřbitovní královná si ma získali. Tá séria má za mňa neuveriteľnú atmosféru, ktorá sa svojím chladom a nepríjemnosťou dostane človeku pod kožu. A aj keď sa síce každá časť drží istej šablóny čo sa týka zápletky, aj tak si každú jednu užívam a baví ma. Inak tomu nebolo ani tentoraz. Hříšnik je predposledná časť série a tak sme zas o niečo bližšie k záveru série.
Od udalostí v poslednej časti uplynul rok. Amelia získa novú zakázku na reštaurovanie cintorína. Pri rekonštrukcií narazí na tzv. hrobové klietky, ktoré sa však v tomto prostredí nezvykli vyskytovať. V jednom z nich narazí aj na mŕtvolu. Amelia sa už svojich schopností nebojí a čoraz viac ich využíva. Tentoraz ich bude musieť použiť na vypátranie vraha. V snahe zistiť niečo viac sa dostáva k informáciám o tajných a nebezpečných spolkoch. Amelia si však nie je istá či to čo vidí a zažíva sa naozaj deje, alebo s ňou a jej myšlienkami niekto manipuluje. Znova sa teda roztáča kolotoč nadprirodzených a nebezpečných udalostí. Zvládne poraziť zlo, ktoré tam vládne? A ako zareaguje na pravdu, ktorú zistí tentoraz?
Zápletka bola vymyslená a vystavaná výborne aj tentoraz. Aj keď je pravda, že ako to čítam takto za sebou, čoraz viac si všímam tú schému, ktorej sa jednotlivé časti držia. Amelia dostane prácu aby reštaurovala cintorín, objaví tam mŕtvolu, samozrejme je za tým niečo nadprirodzeného a nebezpečného a ona aby zistila pravdu o tom čo sa tam deje sa dostane do istého nebezpečenstva. S každou ďalšou časťou však vidieť ten pokrok a posun v príbehu a v celkovej zápletke. Tá bola ako som už spomínala aj tentoraz ozaj dobre vymyslená a zas sme sa v tom všetkom posunuli o niečo ďalej. Ako Amelia svoje schopnosti už konečne používa, tak sa zároveň stáva otvorená voči novým a nebezpečnejším silám. Do hry vstupujú dva naozaj nebezpečné spolky, ktoré s tým všetkým ešte dobre zamiešajú. Najmä na jeden z nich by si Amelia mala dávať naozaj veľký pozor.
Amelia sa svojho daru už nebojí a vidieť to. Svoje schopnosti používa čoraz viac. To so sebou prináša nové možnosti kam by sa mohla ako postava ďalej posunúť. Už sa nedrží toľko bokom, ale ide do situácií po hlave. Občas by ju síce mohla trochu použiť, ale v pohode. Ešte keby prestala toľko vzdychať nad Devlinom a otvorila by oči, aby videla aký .... to je, tak by to bolo ideálne. Ten sa našťastie túto časť v príbehu vyskytoval naozaj poskromne. Myslím, že okrem Amelie nikomu asi ani nechýbal. Keď už sa však ukázal, tak bol dôvodom istých zvratov. Tie boli tak možno šokom pre Ameliu, ktorá je slepá čo sa týka jeho osoby, ale pre čitateľa nie.
Autorka aj tentoraz pracuje výborne s celkovou atmosférou príbehu, ktorá je znova miestami naozaj nepríjemná, ťaživá až dusivá. Dostane sa vám pod kožu a vy sa jej počas čítania budete neustále snažiť striasť. S Ameliou a s nami sa po celý čas pohrá a tak si nemôže byť istý čo je skutočné a čo čo nie. Kde je tá hranica medzi realitou a nadprirodzenom. Veľké plus má autorka u mňa aj za to ako pracuje s celkovým námetom a prostredím kde sa príbeh odohráva. Bavia ma tie fakty ohľadom pochovávania, korenárstva, šamanstva, ktoré vsúva do zápletky a príbehu. Záver tejto časti stál aj tentoraz za to. A autorka si ním pripravila pôdu na veľké finále, ktoré verím, že má pre nás pripravené.
Musím vám niečo priznať. Som závislá na knihách Dominika Dána. Každou knihou viac a viac. Po konci jednej nutne potrebujem dávku v podobe tej ďalšej. Preto som aj rada, že ich čítam v rámci spoločného čítania a ja si ich tak môžem dávkovať tesne po sebe. Autorov štýl mi proste sadol a zatiaľ som bola po každej knihe, ktorú som prečítala spokojná a nemala som jej čo vytknúť. Inak tomu nebolo ani tentoraz.
Po tom čo Krauz s jeho kolegami vyriešili prípad profesora Puskailera, sa na neho so žiadosťou o pomoc obracia bachar z väzenia. Zmizla jeho kolegyňa. Všetko nasvedčuje tomu, že je za jej zmiznutím jej manžel. S tým sa tiež už stretli a práve najpríjemnejšiu povahu nemal. Naviac je to bývalý policajt a tak dobre pozná všetky kroky, ktoré budú sledovať a môže sa s nimi tak pohrať. Aby sa však nenudili objavuje sa aj prípad bielej dodávky, ktorá má unášať mladé ženy a dievčatá. Môžu tieto dva prípady mať niečo spoločného a súvisieť tak spolu? Alebo pôjde o dva prípady, ktoré nemajú vôbec nič spoločného. To je už na detektívoch z kancelárie č. 141 aby to zistili.
Ďalšia zaujímavá časť a s ňou aj ďalší zaujímavý príbeh za mnou. Celé to tentoraz začína zmiznutím ženy, bacharky. Však čo by mohlo byť komplikovaného na jej zmiznutí, ak vedia kto za tým asi je a ostáva im to dotyčnému len dokázať. Nieto čo pokaziť, stačí len postupovať opatrne. Tu som sa trochu čudovala, žeby to ozaj bolo celé tak rýchlo uzavreté a vyriešené? V istej chvíli autor túto linku odložil bokom a začal sa venovať tej druhej. Pamätám si tie časy kedy nás varovali aby sme si dávali pozor, že sa po mestách objavujú biele dodávky. Táto linka, aj keď možno tiež začína nevine. Však kto by veril starej babke, ktorá niečo podobné nahlási, že? Jedna reportáž istej pani redaktorky, ktorá sa nemieni vzdať svojho miesta na výslní však spúšťa lavínu, ktorá po sebe zanechá poriadnu spúšť. Obyčajný a jednoduchý" prípad zmiznutia bacharky, však postupne prerastá do niečoho oveľa horšieho a obludnejšieho, ako sa začne prepájať s prípadom bielej dodávky. Krauz a jeho kolegovia postupne odhaľujú desivú pravdu, ktorá sa skrýva za autami tejto farby. To čo odhalia je však len kúsok veľkej skladačky, ktorá siaha oveľa ďalej ako za naše hranice. Záver je tentoraz bohužiaľ neuspokojivý. Páchateľa síce poznajú, oba prípady sú vyriešené ale spravodlivosti nebolo bohužiaľ zadosťučinené. To čo odhalili bolo len kvapkou v mori, ktorá sa týka tejto témy.
Jednou z vecí, ktorá sa mi páči na autorových knihách je to, že názov knihy je nejakých spôsobom zakomponovaný do deja. A ďalšou vecou je to, že dáva v knihách a príbehoch priestor aj osobným životom vyšetrovateľov. Tentoraz prišiel rad na Kukyho, ktorý to nemal ľahké a jeho linka bola veľmi smutná. Som rada, že som pred nedávnom prekonala svoje obavy z Dominika Dána a dala tak šancu jeho knihám. Už teraz sa teším a som zvedavá čo si pre partiu z dverí č141 pripravil ako ďalšie.
Po Světluške je V zajetí hladu mojím druhým stretnutím s touto autorkou. Rovnako aj k tejto som sa dostala v rámci knižnej štafety. Na knihe ma na prvý pohľad upútala obálka, ktorá je síce smutná, ale niečo v nej proste je, čo človeka pritiahne. Som rada, že som týmto útlym knižočkám dala šancu, pretože v oboch som dostala naozaj veľa. O V zajetí hladu môžem s kľudným svedomím napísať to čo o Světluške. Útly, krátky rozsah, ale za to bohatý obsah.
V Zajetí hladu je zbierkou ôsmych poviedok. Každá z nich je iného žánru, inej témy či charakteru. Témou, ktorá tentoraz jednotlivé poviedky spája je hlad v jeho rôznych podobách. Píše o tom čo je to hlad, aký môže byť a čo znamená pre človeka a ľudskú povahu. Nemusí to byť len hlad po jedle ale aj po krvi, ľudskom mäse, peniazoch, mene, moci, záchrane života, pravde.
Autorka znova siaha po strohom rozprávačskom štýle a na pár stranách rozohráva krátke ale za to silné a úderné príbehy. Príbeh opíše tak ako je najnutnejšie aby vystihla jeho podstatu a zvyšok necháva na predstavivosti čitateľa. Na týchto pár stránkach však dokáže však vytvoriť atmosféru, ktorá vás na tú chvíľu obalí do seba. V príbehoch tak ide znova do hĺbky a donúca vás zamýšľať sa nad tým o čom ten daný príbeh bol. Každá jeden z príbehov má niečo do seba čím na vás zapôsobí či už to bude trochu hororovou atmosférou, napätím či znepokojivou atmosférou. Väčšinu z nich by som si dokázala predstaviť rozpísaných do podoby knihy, potenciál tam na to je.
Som rada, že som mala možnosť prečítať si tieto dve poviedkové knižky od autorky. Jej štýl ma určite zaujal a ja veľmi rada siahnem aj po jej ďalších knihách.
Na začiatok musím priznať, že väčšinou sa takýmto poviedkovým knihám vyhýbam, teda ak nejde o poviedky k nejakej mojej obľúbenej sérií. Výnimka, ktorú veľmi rada urobím. Prostredníctvom knižnej štafety sa ku mne dostali dve knihy poviedok od tejto autorky. Obe knihy ma v prvý moment zaujali svojimi obálkami, ktoré aj keď nemajú najšťastnejší motív, je na nich proste niečo čo človeka zaujme.
Světluška je zbierkou ôsmich krátkych poviedok. Nájdete medzi nimi naozaj zaujímavú zbierku žánrov či tém. Nech preferujete ten ktorý žáner, určite si prídete na svoje. Poviedky sa týkajú rôznych tém ako je adopcia dieťaťa z inej krajiny, prekliate rodinné dedičstvo, boj so záhadnou chorobou, nadprirodzené schopnosti či vplyv genetiky.
Išlo o moje prvé stretnutie s jej tvorbou a štýlom písania, ale určite nie o posledné. Autorkin štýl písania je naozaj podmanivý a aj na pár stranovom rozsahu, ktoré poviedky mali, dokázala zaujať a vzbudiť moju pozornosť. Druhá vec, ktorú musím priznať je, že ma prekvapil rozsah knihy. Ide naozaj o útlu knižočku. Myslela som si preto, že to budem mať rýchlo prečítané, ale nebolo tomu tak. Každá z poviedok ma donútila zamyslieť sa a nechať si to všetko rozležať v hlave, kým som sa pustila do ďalšej poviedky. Světluška je kniha možno útla rozsahom, ale bohatá obsahom.
Niekomu tých pár stránok môže prísť málo a to by som možno aj ja považovala za jediné mínus, ale tých pár strán často bohato stačí aby bola podstata príbehu vypovedaná. Každá z poviedok mala niečo do seba, niektoré ma zaujali a zarezonovali vo mne viac, iné o kúsok menej. Na pár stranách sa autorke vždy podarilo rozvinúť naozaj silný príbeh. Vtip a ľahkosť striedali smútok či napätie. No a nemohla chýbať sem tam aj štipka hororu.
Som rada, že sa táto útla knižočka ku mne dostala a ja som mala možnosť si ju prečítať. Isto siahnem aj po ďalších knihách od autorky.
