26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody v 20. storočí.
Černobyľská katastrofa sa stala... Číst víc
Vycházíme z průměrného údaje o rychlosti čtení 230 slov za minutu, od knihy ke knize a od čtenáře ke čtenáři se to však může lišit.
26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody v 20. storočí.
Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej.. Číst víc
Tuto knihu jsme vykoupili přes Knihovrátek a je mírně opotřebovaná.Na této knize už je sice znát, že ji někdo četl, může jí chybět přebal, ale není poškozená tolik, aby to jakkoliv snižovalo zážitek z jejího obsahu. Knihu jsme označili nálepkou, která může na některých obalech zanechat stopy.
Slovenština
Cena: 189 Kč
Cena nové knihy 357 Kč
Skladem Posíláme ihned
Tato kniha se k vám může vydat prakticky okamžitě! Pokud si ji objednáte do 13:00 v pracovní den, odešleme ji ještě tentýž den. Jinak ji odešleme nejpozději následující pracovní den.
Přečtené knihy nám můžete poslat i vy!
Pošlete nám svoje přečtené knihy a získejte poukázku na nákup.
Tato kniha se k vám může vydat prakticky okamžitě! Pokud si ji objednáte do 13:00 v pracovní den, odešleme ji ještě tentýž den. Jinak ji odešleme nejpozději následující pracovní den.
26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody v 20. storočí. Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič. Dvadsať rokov po tejto jadrovej apokalypse sa vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov. Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci – každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“. Svetlana Alexijevič svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti
Touto knihou, jej postavami a svedectvom, sa inšpiroval aj svetoznámy seriál HBO Chernobyl, ktorý úspešné láme rekordy diváckej sledovanosti v mnohých krajinách.
Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.
Kniha, ktorú si musíte dávkovať postupne. Aj napriek tomu, že v nej nie sú popísané technické údaje o katastrofe, autorke sa podarilo z výpovedí svedkov poskladať neuveriteľne silnú a drsnú knihu. Zo svedectiev tých čo prežili túto tragédiu je zrejmé, že moc v rukách pár vyvolených môže ovplyvniť životy niekoľko tisícov ľudí. Je až neuveriteľné ako slepo ľudia verili systému a jeho predstaviteľom. Aké katastrofálne následky mali rozhodnutia politikov nielen na životy ľudí, ktorí túto tragédiu priamo zažili a prežili ale aj na ďalšie generácie. Začítajte sa sami do autentických svedectiev tých, ktorých "Černobyľská tragédia" zasiahla najviac.
Čtenářské recenze
Shrnutí recenzí
Shrnuto pomocí AI, která může dělat chyby.
Kniha tvoří soubor autentických výpovědí lidí přímo zasažených černobylskou katastrofou a klade důraz na osobní prožitek spíše než na fakta či chronologii. Čtení je silně emotivní a mnozí čtenáři ho považují za důležité svědectví, zároveň však není snadné a vyžaduje dávkování. Některým čtenářům styl monologů nebo opakování témat neseděl.
Čtenáři oceňují
Silný emotivní dopad, řada recenzí zmiňuje mrazení a dojetí při čtení.
Autentické výpovědi přímých svědků z různých skupin (likvidátoři, obyvatelé, rodiny, vědci).
Reportážní styl s minimálním zásahem autorky, který nechává vyprávět lidi vlastními slovy.
Kniha odhaluje selhání sovětského systému a důsledky zatajování informací pro obyčejné lidi.
Vnímána jako důležitá připomínka a doporučována širokému publiku se zájmem o téma.
Čtenáři také hodnotí
Místy se příběhy opakují a někteří čtenáři pociťují jednotvárnost.
Neobsahuje technické údaje ani chronologický průběh havárie, což některým vadí.
Velmi těžké emoční čtení, je třeba si jej dávkovat a někteří knihu nedokončili.
Pro některé čtenáře styl monologů neposkytl hlubší analytický zásah nebo kontext.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Namiesto recenzie sa trochu zahrám na Svetlanu Alexijevič. Z jej černobyľskej mozaiky vyberám iba niekoľko fragmentov a ponúkam skrátenú verziu jej modlitby... Tú od Svetlany Alexijevič nenahrádza. Skrátenú verziu berte ako upútavku, akýsi „trajler“ k plnej verzii...
(...)
(...) Také množstvo lží, s akým je v našom vedomí spojený Černobyľ, tu bolo azda iba v štyridsiatom prvom... za Stalina... (...) Dodnes mám pred očami ostrú žiaru malinovej farby, akoby reaktor zvnútra svietil. Neuveriteľná farba. Nebol to obyčajný požiar, ale akési žiarenie. Pekné. Ak si odmyslíme všetko ostatné, bolo to veľmi pekné. Nikdy som nevidela nič podobné ani vo filme, neviem to k ničomu prirovnať. Večer sa ľudia vyrojili na balkóny, kto žiaden nemal, išiel k priateľom, známym. Bývali sme na deviatom poschodí, prekrásny výhľad. Vzdušnou čiarou to boli asi tri kilometre. Vynášali sme deti, zdvíhali na ruky: „Pozri! Zapamätaj si!“ (...) Hneď v prvých dňoch po havárii z knižníc zmizli knihy o radiácii, o Hirošime a Nagasaki, dokonca o röntgene. (...) Prichádzali prví zahraniční novinári... Prišla prvá skupina filmárov... Chodili v plastových kombinézach, prilbách, gumových návlekoch, rukaviciach, a dokonca aj kameru mali v špeciálnom puzdre. Sprevádzalo ich naše dievča, tlmočníčka... Tá bola v letných šatách a sandáloch. (...) Do zamorenej zóny sme leteli vrtuľníkom. Výstroj podľa pokynov: žiadna spodná bielizeň, bavlnená kombinéza, aké nosia kuchári, na nej ochranná fólia, rukavice, gázové rúška. Ovešaní prístrojmi. Spúšťame sa z neba vedľa dediny, a tam sa deti kúpu v piesku ako vrabce. V ústach kamienok, vetvička. Tie maličké bez gatí. S holými riťkami... Ale my máme rozkaz nerozprávať sa s národom, nerobiť paniku... (...) Pochovávali sme les... Stromy sme pílili po poldruha metra, balili do celofánu a hádzali do pohrebnej jamy. (...) Rádiologické merania nikto nekontroloval. Normálny ruský chaos. Tak žijeme... (...) Mladý lekár... Podišiel k nemu, ale odrazu začal spätkovať: „Povedzte, a nie je on náhodou černobyľský?“ Nie je to jeden z tých, ktorí tam boli?“ Odpovedám: „Áno.“ A on, nezveličujem, vykríkol: „Milá moja, čím skôr sa to skončí, tým lepšie! Čím skôr! Videl som, ako umierajú Černobyľci.“ A ten môj je pri plnom vedomí, všetko počuje... Ešte dobre, že nevie, netuší, že z celej brigády ostal sám. Posledný. (...) Prišiel som do nemocnice... Chlapček. Sedem rokov. Rakovina štítnej žľazy. Chcel som ho rozptýliť, začal som žartovať. Ale on sa obrátil k stene: „Len mi nevravte, že neumriem. Ja viem, že umriem.“ (...) Malé dievčatká v nemocničných izbách sa hrajú s bábikami. Ich bábiky zatvárajú oči. Tak bábiky umierajú. „Prečo bábiky umierajú?“ „Pretože sú to naše deti a naše deti nebudú žiť. Narodia sa a umrú.“ (...) Mliekarne plnili plány. Urobili sme kontrolu. To nebolo mlieko, ale rádioaktívny odpad. Sušené mlieko a piksle kondenzovaného mlieka z Rogačevskej mliekarne sme dlho používali na prednáškach ako referenčnú vzorku. A zároveň sa predávali v obchodoch... (...) Zo zamorených okresov predávali lacno teľatá do iných miest. Do čistých. (...) Milión ton „znečisteného“ obilia premenili na kŕmne zmesi, kŕmili ním dobytok a mäso sa potom dostalo na náš stôl. Hydinu a svine kŕmili kostnou múčkou, plnou stroncia... Dediny sa síce evakuovali, ale polia zasievali. (...) Prehovárali ľudí, aby neodchádzali, aby ostali. Ako ináč! Pracovná sila. Dokonca aj keď dediny vysťahovali... evakuovali... navždy. Aj tak privážali ľudí na poľnohospodárske práce. Zbierať zemiaky... Prvý september... nástup do školy.... A žiadna kytica. Vedeli sme už, že v kvetoch je veľa radiácie. (...) Zmes väzenia a materskej škôlky to je socializmus. Sovietsky socializmus. Človek odovzdával štátu dušu, svedomie, srdce a na oplátku dostával svoj prídel. (...)
Strašné svedectvo...slzy sa mi tlačili do očí...svet si pamätá len ukrajinu ale.zabudli aj na bielorusko.zabudli na to ze kolko ľudí zabil režim ..koľko životov zničil...aké chyby sa stali po havárii v černobyle...a hlavne ako žijú obete dnes...v strachu z ľudí, z radiácie, zo života, z budúcnosti.. deti sa boja, že zomrú, sú nešťastné nehdajú sa, netešia sa...boja sa....
BEATA
Neověřený nákup
19.8.2025
Modlitba za CERNOBIL
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
VELMI DOBRE NAPISANA KNIHA AVSAK MALA SOM LEN POZICANU DOPORUCUJEM CITAT VIAC KRAT. SAMA SI JU OBJEDNAM V MARTINUSE.
Kniha po ktorej človek dlho mlčí, kniha ktorá sa nečíta. Tá sa prežíva.
"Vojenský atóm - to je Hirošima a Nagasaki a mierový atóm - to je elektrická žiarovka v každej domácnosti. Nikto ešte netušil, že vojenský a mierový atóm sú blíženci. Spojenci."
To nie je beletria.
To nie je fikcia.
To je skutočnosť, ktorá bola dlhé roky potláčaná, spochybňovaná, zľahčovaná. Svetlana Alexijevič jej dala hlas.
Nie vlastný ale hlas tých, ktorí prišli o všetko a napriek tomu hovorili. Obyčajní ľudia, ktorých životy navždy zmenil výbuch jadrovej elektrárne. Hlasy ľudí, ktoré boli roky umlčiavané, spochybňované, ignorované.
Niektoré pasáže som musela čítať viackrát. Nie preto, že by boli komplikované, ale preto, že boleli. Emocionálne, existenčne, ľudsky. Ako napríklad:
„Smrti sa už nebojím. Smrti ako takej... Ak by som si mohol vybrať smrť, tak takú obyčajnú. Nie černobyľskú.“
Medzi najsilnejšie momenty Černobyľskej modlitby patrí intímne, rozorvané svedectvo, ktoré v sebe nesie všetko lásku, bolesť, šok, bezmocnosť aj nespravodlivosť, ktorá je taká veľká, že sa ani nedá pomenovať. Výpoveď ženy, ktorej muž hasič ako jeden z prvých zasahoval pri výbuchu reaktora.
Myslela si, že hasí obyčajný požiar. Nevedela, že horí ich budúcnosť. Ich život. On.
Stále mi zostáva záhadou ruská logika a mentalita. Ako je možné, že v krajine, ktorá prešla toľkými traumami, sa ignorancia môže zmeniť na národnú politiku a ešte byť považovaná za normálnu?
„Také množstvo lží, s akým je v našom vedomí spojený Černobyľ, tu bolo azda iba v štyridsiatom prvom... za Stalina.“
Čo mi prekážalo, je štýl písania; väčšina svedectiev bola veľmi suchá, skôr ako novinárske reportáže... neusporiadané slová... väčšinou opakovanie...(malo to pôsobiť autenticky? Ako ľudská pamäť po traume?). Ale s tými ľuďmi som „cítila“.
Čítala som ju, aby som pochopila, čo znamená, keď sa technológia spojí s ignoranciou. Ale hlavne čo sa stane, keď štát povie: „Všetko je pod kontrolou“, a ty vieš, že nie je.
Táto kniha je výkrikom, volaním o spravodlivosť, o pravdu a o ľudskú dôstojnosť. Ukazuje, že za každým číslom, za každou správou, sú živí ľudia, ich príbehy a ich bolesť. A že nie je možné mlčať alebo stratiť to, čo je najdôležitejšie ľudskosť.
Černobyľská katastrofa alebo keď sa 26. apríla 1986 o 1:23:58 ráno zastavil čas. Svetlana Alexijevič držiteľka Nobelovej ceny za literatúru spísala výpovede nie len obyvateľov Pripiate, ale aj usadlostí a dedín v okolí. Ťažké a smutné výpovede ľudí, ktorých sa táto tragédia dotkla najviac. Čítanie, pri ktorom behá mráz po chrbte...
V Černobyle sa stala jedna z najvätčších jadrových katastrof. V tejto knihe sa aspoň niečo dozvieme príbehy ľudí ktorých sa to najviac dotklo. Za mňa zaujímavé čítanie.
Roman Abrahámovič
Ověřený zákazník
9.5.2024
Velmi silna kniha
Velmi silna kniha, velmi silne pribehy, tato kniha nejde len tak precitat... miestami, som sa fakt musel drzat, aby som sa proste nerozplakal.
Černobyľská modlitba - Kronika budúcnosti od Svetlany Alexijevič je silným a dojímavým svedectvom o jednej z najväčších katastrof 20. storočia. Autorčin jedinečný prístup k téme, ktorý spočíva v zhromažďovaní a prepojovaní osobných príbehov tých, ktorí prežili a boli priamo ovplyvnení černobyľskou katastrofou, vytvára hlboký a emotívny obraz tohto tragického obdobia.
Alexijevič nás zavádza do sveta, ktorý bol navždy zmenený - sveta postihnutého Černobyľom. Jej rozhovory s pozostalými, hasičmi a bývalými zamestnancami elektrárne odhaľujú nielen hrôzy a strach, ktoré prežili, ale aj ich odvahu, odhodlanie a nádej. Každý z nich má svoj vlastný „černobyľský príbeh“, ktorý je súčasťou väčšej, komplexnejšej kroniky.
Táto kniha je nielen pripomienkou minulosti, ale aj varovaním do budúcnosti. Alexijevič nám ukazuje, aké dôsledky môže mať jadrová energia, keď sa dostane mimo kontrolu, a aký vplyv môže mať na životy ľudí a na našu planétu.
Inšpirácia, ktorú táto kniha poskytla pre svetoznámy seriál HBO Chernobyl, je ďalším dôkazom jej silného a trvalého vplyvu. Táto kniha je nielen záznamom o černobyľskej katastrofe, ale aj odkazom na odvahu a vytrvalosť ľudského ducha v čase skúšky. Je to svedectvo o tom, ako môže byť človek silný aj v najtemnejších chvíľach a ako môže nájsť nádej tam, kde sa zdá, že už žiadna nie je.
Jakub
Neověřený nákup
8.2.2024
Zaujímavá kniha, avšak veľmi ťažká téma, miestami zložito napísaná, väčšinou akoby to boli úryvky, monológy ľudí, jednotlivé príbehy, skutočne ťažké čítanie, ale v konečnom dôsledku obohacujúce, aj keď sa bude zdať ťažká a náročná odporúčam ju dočítať až do samého konca, tejto knihe treba venovať určitý čas a spojiť sa s jednotlivými príbehmi
Trochu som váhala, či má zmysel čítať knihu, keď som videla HBO seriál, a teda rozhodne áno. Z knihy je v ňom spracovaná iba veľmi malá časť. Autorka predstavuje príbehy vysídlencov, tých, ktorí odmietli odísť, vedcov, likvidátorov, ich žien, detí, úradníkov… obrovské množstvo rôznych uhlov pohľadu a osudov. Nenájdete v nej chronologický priebeh katastrofy, len spomienok ľudí na ňu. Je to neuveriteľné čítanie o ľuďoch všeobecne, ale aj konkrétne o sovietskom človeku a kultúre. Osobne mi kniha mnoho naznačila napríklad aj ako sa ľudia v Rusku môžu vysporiadať s vojnou na Ukrajine, ako uvažujú.
Svetlana Alexijevič (*1948) je běloruská novinářka, spisovatelka, laureátka Nobelovy ceny za literaturu (2015) za polyfonní literární styl, který "je dokumentem utrpení a odvahy naší doby". V roce 1972 absolvovala žurnalistiku na Leninovo univerzitě v Minsku. Pracovala pro regionální noviny a jako učitelka. V roce 1976 se stala dopisovatelkou minského literárního časopisu Neman. Jako novinářka dělala rozhovory s lidmi, kteří zažili druhou světovou válku, sovětskou intervenci do Afghánistánu nebo černobylskou havárii. Žila v Paříži, Göteborgu a Berlíně, v roce 2013 se vrátila do Minsku.
V Absynte vydávame knihy pre 21. storočie. Snažíme sa zvedavých a odvážnych ľudí sprevádzať chaosom dnešnej rýchlej doby a prinášame im príbehy a reportáže, o ktorých je potrebné hovoriť nahlas. Dôležité témy podávame pútavo a zrozumiteľne a potrpíme si na kvalitný dizajn.
Našou vlajkovou loďou je edícia Prekliati reportéri. Prináša drsné svedectvá o svete, v ktorom sa spoločne učíme žiť. Reportérsku edíciu s farebnou páskou vydávame v slovenskom a českom jazyku, pričom každá krajina má vlastný edičný plán. Knihy z tejto edície majú nezameniteľný dizajn, za ktorým stojí grafická dizajnérka Pavlína Morháčová.
Neskôr sa náš edičný plán rozšíril o edíciu 100%. Prvým knihám z tejto edície dominoval linoryt Tomáša Klepocha, dnes už na obálke nájdete farebnú fotografiu. Medzi stopercentkami nájdete silné príbehy na hrane reality a fikcie, ktoré vás pritiahnu nielen sviežim jazykom, ale aj aktuálnymi témami.
V roku 2018 sme začali vydávať eseje pod kultovou značkou Kalligram. Vznikla z toho edícia Skica, ktorú však už pomaly uzatvárame. Eseje však majú u nás stále miesto. Príbehy, o ktorých si myslíme, že by vám nemali ujsť, no nezmestia sa do edičných škatuliek, vydávame mimo nich a nájdete tam aj populárne eseje. Navyše, postupne začíname vydávať grafické romány, pracujeme na knihách so slovenskými autorkami a autormi a v našom projekte Mladý Absynt nezabúdame ani na mladších čitateľov a čitateľky. Obľúbené knihy, ktoré nájdete pod označením Dejiny, sa na prvý pohľad tvária viac odborne, no sú napísané tak, aby ste sa od nich nedokázali odtrhnúť.
