Tohle je příběh o Japonsku, zemi, kde vychází slunce a hrozba katastrof je každodenní realitou. Běžný život tady doprovází neustálý stín smrti a člověk nemá jinou možnost než... Číst víc
Tohle je příběh o Japonsku, zemi, kde vychází slunce a hrozba katastrof je každodenní realitou. Běžný život tady doprovází neustálý stín smrti a člověk nemá jinou možnost než tento fakt... Číst víc
Tohle je příběh o Japonsku, zemi, kde vychází slunce a hrozba katastrof je každodenní realitou. Běžný život tady doprovází neustálý stín smrti a člověk nemá jinou možnost než tento fakt přijmout.
Kniha Katarzyny Boni Ganbare! Workshopy smrti je příběhem lidí, kteří se pět let po mohutném zemětřesení, ničivých vlnách cunami a katastrofě v jaderné elektrárně Fukušima pokoušejí vrátit do normálního života. Někteří z těch, kteří přežili, se naučili potápět, aby mohli hledat těla svých ztracených blízkých na dně moře. Jiní se snaží žít tak, jako by se nic nestalo, další rozmlouvají s duchy a jsou i tací, kteří se začali zapisovat na workshopy smrti. Protože žít se musí. A umírat taky.
Katarzyna Boni za knihu získala literární cenu Gryfia udělovanou ženským autorkám a postoupila s ní do finále prestižní reportérské Ceny Ryszarda Kapuścińského.
Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.
Táto útla knižka predstavuje rozsiahlu zbierku reportáží z oblasti Japonska, ktorá bola zasiahnutá ničivou vlnou cunami, zemetrasením a následnou jadrovou haváriou v prefektúre Fukušima. Je to silný zážitok, ktorý vo mne počas čítania vyvolal vnútorné cunami emócií.
Autorka výborne kombinuje rôzne štýly rozprávania. V jednotlivých kapitolách sa venuje japonskej mytológii, modernému priemyslu či problémom spojeným so smrťou. Najviac ma však zasiahli príbehy konkrétnych ľudí, ktorých životy boli tragédiou poznačené. Áno, v marci 2011 celý svet sledoval živel - zem a vodu, a tiež kritické analýzy chýb pri zvládaní katastrofy vo Fukušime. Ale potom sa "náš" svet vrátil do normálu... Doteraz som s obdivom pozerala na Japoncov, ako krátko po katastrofe dokázali obnoviť mestá a domy a myslela som si akí sme rozdielni a pritom sme tak podobní... To preto, lebo dnes už nikto vo svete nehovorí o tom, ako títo ľudia stále žijú, ako ich životy sú stále poznačené tragédiou. Zasiahnuté oblasti zemetrasením, a vlnou cunami, ktorá v niektorých miestach dosahovala 24 metrov, sa podarilo Japoncom čiastočne obnoviť. Avšak čo s oblasťami ktoré sú dodnes zamorené radiáciou? Najkrajšia japonská dedina Iitate sa premenila na "dedinu duchov". Hoci bola "vyčistená", pretrvávajúca vysoká úroveň radiácie pôvodných obyvateľov od návratu odrádza. Kompetentné orgány na "papieri" upravili limity na množstvo absorbovateľných Sievertov a tvrdia, že oblasti sú "bezpečné" pre život.
"Kdyby se něco takového stalo dejme tomu ve Francii, někde, kde se dělá slavné víno, třeba Champagne, svět by se mohl zbláznit. Vždyť my také nemůžeme vyrábět rýži, dojit krávy, sbírat bambusové výhonky. A svět mlčí."
"Přijedeš do Japonska, číšník říká že tato rýže je z Fukušimy, byla prí podrobená všem možným testům...
"Dáš si rýži?"
Medzi týmito emotívnymi kapitolami je jedna - Nový japonský bestiář, v ktorej autorka vysvetľuje pojmy ako Cesium 137, 134, Stroncium či poločas rozpadu atď. zrozumiteľnou formou. Aj ja som tak konečne pochopila, aké škody sú tieto neviditeľné "beštie" spôsobovať.
Pre čitateľov, ktorí majú záujem o hlboké reportáže, ľudské osudy a témy odolnosti, je táto kniha povinnou jazdou. Odhaľuje nielen tragédiu, ale aj krásu v ľudskom odhodlaní a schopnosti žiť aj napriek všetkému.
“Celé Japonsko volá Ganbare! Dejte do toho všechno! Držte se! Bojujte! Je to na vás!”
11. marec 2011, dátum, ktorí si aj mnohí z nás pamätajú. Zemetrasenie s hodnotou 9,1 na Richterovej stupnici udrelo v Tichom oceáne, len 130 kilometrov od japonského pobrežia. Štvrté najsilnejšie zemetrasenie od počiatkov merania postihlo 6 prefektúr. A ako to už býva, nasledovala aj vlna cunami, pustošiaca všetko čo jej prišlo do cesty.
Reportáž poľskej autorky Katarzyny Boni mapuje rozsiahlosť škôd, spôsobených kombináciou živelných katastrof, oveľa oveľa ďalej, ako za hranicu zničeného majetku. Rozpráva sa s ľuďmi, ktorí prišli o rodinu, domov, spomienky,…
Prvá časť je venovaná priamo cunami a jeho ničivým následkom, živote po ňom, kedy niektorí preživší žijú len preto, aby našli na dne mora svojich pozostalých, aby dopriali pokoja odídeným dušiam a dostalo sa im riadneho pohrebu. V tejto časti som sa dozvedela veľa o japonskej kultúre, zvykoch a poverách.
Druhá časť bola venovaná jadrovej katastrofe vo Fukušime. Autorka opísala hodinu po hodine, čo sa dialo v riadiacich miestnostiach potom, ako udrelo cunami a navyše sa skomplikovalo všetko čo sa skomplikovať mohlo. Výpadok núdzového napájania elektrárne mal za následok výpadok všetkých “ciferníkov” v riadiacich miestnostiach. Zabezpečenie provizórneho chladenia, obrovská snaha pracovníkov jadrovej elektrárne, ktorí na pracovisku ostávali celé dni. Nechodili domov a postarali sa o to, aby do atmosféry unikla len jedna desatina toho, čo uniklo v prípade Černobylu. Jedna desatina, hoci vybuchli tri reaktory, nie jeden.
Becquerel, sievert, radiácia, vylúčená zóna, ich dopad na ľudské životy. Podobnosť s Černobyľskou modlitbou Svetlany Alexijevič je neodškriepiteľná. Vždy niekto zostane v zakázanej zóne. Vždy niekto na radiáciu neverí, vždy sa niekto bojí. Sme rovnakí, či je to Japonec alebo sovietsky človek. Vždy je to také isté, akurát tu aspoň vláda neklamala.
Tretia časť je o Workshope smrti Tecuji Urakamiho, mnícha z chrámu v Jojahame. Napíšete si na kartičky všetko čo milujete, ľudí, predmety, zvieratá. Napíšete aj vaše sny. Potom príde ťažká choroba a vy sa postupne musíte zbavovať jednotlivých kartičiek, až vám zostane len jedna jediná, priorita priorít. Je to však úplne jedno, lebo na konci zomriete.
Lenže vy nezomriete naozaj… ako ďalej naložíte so svojim životom a pokladmi? Workshopy smrti by sa pokojne mohli nazývať aj workshopmi života. Takto ale asi pútajú väčšiu pozornosť, najmä v krajine, ktorá je tak posadnutá smrťou, ako je Japonsko. Krajina, kde si viete dopredu naplánovať pohreb, dokonca si predplatiť službu na Yahoo, ktorá po vašej smrti rozpošle emaily vašim blízkym.
Táto absyntovka je zase raz skvelá. Zanechala vo mne silnú stopu. Tú jednu hviezdičku som strhla len za nie-úplne korektnú interpretaciu betažiarenia.
Anna Kuchtová
Ověřený nákup
12.6.2020
Emotívne a smutné....
Chcela som sa dozvedieť ako japonský národ prekonáva následky katastrof. Mala som svoju predstavu podľa toho, ako ich povrchne poznám z médií. Samuraji, sakura, geisha, Tokyo....
Ale toto bolo iné. Bola to kniha o emocionálnom prežívaní ľudí, čo prežili a kvôli podmienkam, v ktorých sa nachádzajú, žijú v očakávaní príchodu novej traumy. Našli spôsob ako.... Bolo to ťažké čítanie a zmenilo môj pohľad na Japoncov.
Spomedzi reportaži je pre mňa táto Absyntovka iná. Čítala som o deťoch, ženách čo prežili II. svetovú vojnu, o dvoch sestrách, ktoré sa zradikalizovali o Filipinach a ďalších udalostiach. V tejto knihe sa dozvedáte o živelnej katastrofe z roku 2011.
M
Neověřený nákup
29.9.2019
Spôsob spracovania trochu pripomína knihy Svetlany Alexijevič, najmä pri druhej časti knihy som si niekedy akoby musel uvedomiť, že nečítam Černobyľskú kroniku, ale príbeh z úplne inej doby a kultúry. V každom prípade je kniha veľmi zaujímavá, pripadá mi až neskutočné, s čím sa musia niektoré národy denno-denne vysporiadavať. Takýchto kníh by sa malo vydávať viac, je dôležité dozvedieť sa o rôznych udalostiach aj z inej ako mediálnej strany.
V Absynte vydávame knihy pre 21. storočie. Snažíme sa zvedavých a odvážnych ľudí sprevádzať chaosom dnešnej rýchlej doby a prinášame im príbehy a reportáže, o ktorých je potrebné hovoriť nahlas. Dôležité témy podávame pútavo a zrozumiteľne a potrpíme si na kvalitný dizajn.
Našou vlajkovou loďou je edícia Prekliati reportéri. Prináša drsné svedectvá o svete, v ktorom sa spoločne učíme žiť. Reportérsku edíciu s farebnou páskou vydávame v slovenskom a českom jazyku, pričom každá krajina má vlastný edičný plán. Knihy z tejto edície majú nezameniteľný dizajn, za ktorým stojí grafická dizajnérka Pavlína Morháčová.
Neskôr sa náš edičný plán rozšíril o edíciu 100%. Prvým knihám z tejto edície dominoval linoryt Tomáša Klepocha, dnes už na obálke nájdete farebnú fotografiu. Medzi stopercentkami nájdete silné príbehy na hrane reality a fikcie, ktoré vás pritiahnu nielen sviežim jazykom, ale aj aktuálnymi témami.
V roku 2018 sme začali vydávať eseje pod kultovou značkou Kalligram. Vznikla z toho edícia Skica, ktorú však už pomaly uzatvárame. Eseje však majú u nás stále miesto. Príbehy, o ktorých si myslíme, že by vám nemali ujsť, no nezmestia sa do edičných škatuliek, vydávame mimo nich a nájdete tam aj populárne eseje. Navyše, postupne začíname vydávať grafické romány, pracujeme na knihách so slovenskými autorkami a autormi a v našom projekte Mladý Absynt nezabúdame ani na mladších čitateľov a čitateľky. Obľúbené knihy, ktoré nájdete pod označením Dejiny, sa na prvý pohľad tvária viac odborne, no sú napísané tak, aby ste sa od nich nedokázali odtrhnúť.
Chtěli byste si prohlédnout všechny své recenze na jednom místě a podělit se o ně s ostatními čtenáři? Aktivujte si čtenářský profil, kde můžete mimo jiné sbírat knihomolské odznaky nebo zvyšovat svou knihomolskou úroveň.
