Zimný palác

Přečtená

Druhé vydanie Zimného paláca od slovenskej autorky Michaely Ely Hajdukovej je ešte krajšie než to prvé.

U autorky som si už zvykla na motív prepojenia duši ženy zo súčasnosti so ženou v minulosti. Možno to po množstve kníh môže pôsobiť otrepane, no treba to vnímať ako autorkin typický rukopis. A práve v Zimnom paláci tento motív opäť funguje výborne.

V príbehu vystupujú tri Tatiany.
Prvou je Tatiana Romanovová, členka cárskej rodiny. Ocitáme sa počas prvej svetovej vojny, v prostredí Červeného kríža, a postupne spoznávame muža, ktorý sa bude tiahnuť celým príbehom.

Druhá Tatiana žije v roku 1977 a nájde denník Tatiany Romanovovej. Prostredníctvom neho sa dozvedáme množstvo informácií o cárskej rodine. Príbeh je zasadený do obdobia komunizmu a fakt, že Tatiana je študentkou práva, vytvára zaujímavý kontrast, ktorý v knihe veľmi dobre funguje.

Kruh uzatvára tretia, súčasná Tatiana, ktorá všetky príbehové línie poskladá dokopy po tom, čo sa dostane do Petrohradu.

Ak by som mala knihe niečo vytknúť, tak jedine to, že kapitoly z minulosti alebo zápisky z denníka by som graficky oddelila iným písmom. Občas som sa totiž stratila a tak som sa musela vracať a ujasňovať si, v ktorom časovom období sa práve nachádzame. To je však moja jediná výhrada.

O poslednej cárskej rodine som toho vedela len veľmi málo a kniha mi priniesla množstvo nových poznatkov. Autorka navyše pracuje so zdrojmi a faktami, čo príbehu vždy dodá na dôveryhodnosti.

Každý z príbehov Tatiany bol zaujímavý a niečím výnimočný. Skvelá bola aj romantická linka, naozaj bolo cítiť lásku, takú inú…takú, v ktorej skutočne dominuje osudovosť.

Vždy bola cítiť aj doba, v ktorej sa príbeh odohrával, pretože autorka ju spracovala mimoriadne autenticky - bolo vidno, že za tým stojí veľa práce a štúdia. Rovnako presvedčivo pôsobilo aj to, že príbeh sa z veľkej časti odohráva na ruskom území.

Kniha je skutočný zážitok a zároveň z nej čitateľ(ka) odchádza s novými poznatkami z histórie.

Odporúčam!

Od knihy som cakala viac, ale nepacilo sa mi umele vyjadrovanie, stylizovane dialogy, pateticke emocie. Presne pte taketo knihy si len velmi tazko hladam vztah k sucasnej slovenskej tvorbe.