Oči zasypané pieskom

Přečtená

Monika Zbínová

Publico manager & eknihy

3. června 2021

„Nikdy nenájdeme spoločný jazyk, ak sa budeme pozerať do minulosti.“
Moja východisková pozícia bola, že som o tom, čo sa tam deje, nevedela prakticky nič. A necítim sa preto trápne, tých tém (nielen z geopolitiky), v ktorých sa neorientujem, je naozaj veľa a zdá sa mi hrdinskejšie skôr si priznať, že niečo neviem, ako robiť zo seba odborníka s „jediným správnym“ názorom na základe jedného článku.
Každá reportáž opisuje situáciu konkrétnych ľudí. Smoleński dáva priestor povedať svoju verziu príbehu Izraelčanom aj Palestíncom, medzi jednými aj druhými má mnohých známych. Ako sa na reportéra patrí, nevnáša svoje súdy, takže či stojíte na jednej alebo druhej strane, nemali by ste mať pocit zaujatosti. Ak vám však ide len o potvrdenie svojho vyhraneného názoru, skúste radšej inú knižku. V tomto komplikovanom a dlhotrvajúcom spore nemôže zvíťaziť ani jedna strana a na každý argument sa dá povedať „áno, ale“.
Niektoré reportáže sa mi zdali príliš vágne, tvorili ich mnohé obrazy krajiny a života ľudí v nej a veľa sa v nich nedialo. Ľutovala som, že nie sú doplnené fotografiami, a tak som aspoň sama pre seba gúglila o kom, čom alebo akom mieste autor rozpráva. Najviac sa mi páčil opis izraelských babiek, ktoré na check-pointoch dávajú pozor, či sa vojaci správajú slušne, a spolupráca palestínskych a izraelských žien, ktoré prekonali svoj strach a urážky a začali spoločne tvoriť spoločné dielo.
Trošku nerozumiem zámeru autora, že pomerne podrobný prehľad udalostí, ktoré pomôžu k vytvoreniu si obrazu o tom, čo sa doteraz udialo, je umiestnený až v posledných kapitolách knihy.
Kto sa teda odhodlá prečítať si tieto reportáže bez základných informácií o konflikte, nemusí sa báť knihu čítať aj odzadu.