Švadlena z Dachau

Přečtená

Niektoré recenzie ma dost zaskocili.Mne osobne sa kniha pacila. Smutny pribeh,ale dobre napisany. Vobec neľutujem,ze som si knihu kupila a precitala.

Veľké sklamanie :-( Tak, ako som sa na túto knihu tešila, tak som s nou musela bojovať. Chcela som ju odložiť už po pár stranách, ale povedala som si, že jej predsa musím dať šancu, ono sa to zvrhne. Ale kdeže... Kým pri iných knihách sa neviem od nich odtrhnúť, tu som sa musela doslova nútiť k čítaniu. Ale od začiatku: Už v úvode ma prekvapili mená hlavných hrdinov - úplne nezáživné, nudné - Ada a Stanislaus. Hlavne ten Stanislaus mi pílil oči, meno Ada mi teda anglicke tiež nepríde... Od knihy z obdobia vojny očakávam viac. Tu som nevedela, čo je pravda a čo je výmysel. Či sa to stalo tak alebo onak. Celý čas je niečo vykreslené tak, všetko je tomu podriadené a v závere to jedna osoba poprie a ani srnka netuší, či klamala alebo nie... V knihe je minimum dialogov, všetko su to len také úsečné vety, väčšinou dej opisuje rozprávač. V knihe nebolo jedinej pozitívnej postavy, dokonca ani hlavna hrdinka nestála za nič, jej správanie bolo úplne nelogické, neuvážené, ok, mala len 19 (tuším to bolo 19) rokov a mala talent, vedela šiť a mala vkus. To by bolo asi tak všetko. Všetci jej ubližovali, či už chlapi alebo mníška, dokonca správanie vlastnej matky bolo maximálne otrasné a nereálne. Zaskočila ma aj epizóda s kuchárkou Anni v dome komandanta, keď jej Ada na rozlúčku ušila kabátik: "Z výrazu na Anninej tvári pochopila,že kabátik je tá najkrajšia vec, akú kedy vlastnila. V jednej ruke Anni držala kľúč od Adinej izby, v druhej kufor. "Zbohom, sestra," povedala. Kľúč hodila na dlážku a kopla ho smerom k Ade. "Auf wiedersehen." Nedáva mi logiku, prečo Anni ten klúč Ade nepodala, ved jej bola vdacna za kabatik, bola to ta najkrajsia vec a Adu nazvala sestrou... Prečo ho hodila na zem a kopla doň? V knihe sa neustále omieľajú tie isté slová, výrazy, zakaždým, keď sa o tom hovorí, vždy sa ten výraz spomenie. O tom, ako chcela krajčírsky salón: Modne navrharstvo. Salon Vaughan, podla salonu Chanel. O Namure, kde bola so Stanislausom: vzdy bolo napísane Namur. No more. Nikdy viac. Ak to tam nie je 20x tak ani raz... Táto kniha je brak, neodporúčam ju ani ako oddychové, či romantické čítanie. Píšem v chvate, ospravedlnujem sa vopred za chyby. Ale som šťastná, že som ju dočítala... A zajtra začnem s nejakou inou. Dávam 2 hviezdičky z 5 (pekný obal má:-))