Narodená v Banskej Bystrici, žijúca v Bratislave, rozhodla sa, že sa naučí šiť čepiec. Dva roky cestuje do Šumiaca pod Kráľovou hoľou za takmer 80-ročnou Iľkou, ktorá ju nielen učí ako spraviť čepiec, ale aj rozpráva o svojom živote.
Krásne hutné rozprávanie, ktoré je zároveň sondou do žitia na Horehroní, kde sa domy už neoplatí predávať, lebo nemajú takmer žiadnu hodnotu.
Možno je aj príznačné, že dej sa odohráva pod tým slávnym kopcom, jedným z národných symbolov. Tam je aj osada, kde bývajú ľudia, na ktorých tento národ zabudol.

Príbeh o Slovensku, príbeh o koreňoch

Čepiec sa dá čítať mnohými spôsobmi. Je na čitateľovi, ktorú šablónu si zvolí. Teda pokiaľ chce. Môže ísť aj voľne naprieč líniámi a vnímať pomaly sa rozmotávajúci príbeh ako nite na čepiec, ktorý sa učí šiť rozprávačka - autorka u čepčekárky, 80 ročnej Iľky zo Šumiaca. Spleť motívov z Iľkinho života: neľahké roky v studenom, nehostinnom kraji, ale napriek všetkému Iľka rozpráva svoj príbeh vecne, v malých útržkoch a bez trpkosti. Každým opakovaním sa obrazy odhaľujú o čosi viac, ako sa vzťah medzi učnicou - rozprávačkou a čepcekárkou stáva dôvernejším.
Cez rozprávanie a opisy drsnej krásy šumiackej prírody, preráža niekoľko rovín; náhmatkovo vyberiem niekoľko, čo mi utkveli najviac v pamäti: ťažko trpené súžitie vymierajúcej majority a rómskej minority. Mnoho (aj ked nie vždy očividných) odtieňov predsudkov a rasiszmu jasne vymedzujúceho, že oni nie sú my a “my tu s nimi žijeme”. Kraj, kde zomrel čas a poslednou kultúrnou revolúciou bola normalizácia. Domy a ľudia, na ktorých sa zabudlo. A tí zabudnutí ľudia volia Kotlebu navzdory partizánskemu rodokmeňu. Miesto, kde umiera všetko - školy, nemocnice, cesty, potraviny a postupne aj starousadlíci s ich oddretými, ale pevne zakotvenými životmi - detstvo cez druhu svetovú, dospievanie v 50-tých rokoch, mladosť cez vynútenú kolektivizáciu. Ľudia patriarchalneho kmeňa, kde rodina rozhoduje o osude jednotlivca, rodina, od ktorej sa neuteká. Rodina, ktorej sa všetko odpúšťa. Korene, ktoré nepustia. Neprikrášlené rozprávanie, ako sa kedysi žilo na vidieku, o predkoch v krokoch s valaškami a čepcami.
Pevne zakorenený život v komunite a večne dohliadajúcej rodine musí pôsobiť pre mnohých Slovákov a Slovenky 21. storočia, rozcestovaných na všetky štyri svetové strany ako úplné sci-fi. Niečo ako grécke mýty s nulovým presahom do autonómnych a možno trochu vykorenených životov. Asi sa nájdu viacerí, ktorí podobne ako rozprávačka nikomu nepatria a len zbierajú náhodných cudzincov poceste, s ktorými dokážu mlčať - najvyššia forma intimity a porozumenia.
Priznám sa, že ja absolútne neznalá folklóru, som pri tejto knižke začala uvažovať, čo znamená byť Slovenkou. Z veľkej časti príbeh, ktorý nepoznáme. Príbeh zanesený nesmiernym gýčom a zjednodušením, mýtmi, národno obroditelskými básňami zo šturovského romantizmu, skanzenmi, drevenými kolibami, fakovými krojmi. Dá to fúru práce zistiť, ako žili, čo i len dve generácie pred nami, a preto si Čepiec od pani spisovateľky Kucbelovej vážim. Ak hľadáte, či do väčšej hĺbky objavujete korene Slovenska ako krajiny alebo priamo svoje súkromné, kniha patrí aj na vašu poličku. Inšpirácia a meditatívne chvíľky zaručené.

...

Kniha o tom, ako sa na Šumiaci žijú životy, a šijú čepce. Trochu mi trvalo sa začítať, preto nedávam plný počet hviezdičiek, ale ak sa už začítate, neskončíte, kým ju nedočítate. Zvolenské divadlo Jozefa Gregora Tajovského vytvorilo podľa tejto knihy aj veľmi oceňované divadelné predstavenie, takže odporúčam čítať i vidieť.

Čepiec

Čepiec je súborom pocitov, skúseností, osobných reflexií, ktoré Katarína Kucbelová zozbierala počas dvoch rokov, kedy navštevovala horehronskú obec Šumiac. Ako sa dá z textu vyrozumieť, šitie čepca bolo len zámienkou ako sa priblížiť k miestnej vyšívačke Iľke, a prostredníctvom nej k miestnemu geniu loci.
Je priam dojímavé sledovať, ako sa vyvíjal vzťah autorky k Iľke. Od počiatočnej otvorenej kritike k postupnému chápaniu, obdivu. Iľka sa stáva autorkinou druhou starou mamou a ich vzťah prekračuje rámec knihy.
Katarína Kucbelová sa nebojí pomenúvať veci pravými menami (spolužitie majority s Rómami) a má odvahu odkrývať vlastnú minulosť, a práve tieto atribúty pridávajú jej knihe na dôveryhodnosti.

super :)

Po audioknihe som siahla preto ze byvam nedaleko Šumiaca. Konkretne na Bacúchu. :) Kniha je zaujimava lebo som sa viac dozvedela nielen o Sumiaci kde inak velmi nechodim ale aj o okoli. O obyvateloch zijucich spolu s ciganmi i ako to byvalo v davnejsich dobach. Za mna prijemne pocuvanie. :)

Kniha moje ocakavania nenaplnila

Tiez vysoko hodnoteny titul, preto som po nej siahla. Mala som pocas citania pocit, ze ideme velmi po povrchu, pocas deja bolo viacero momentov, kedy som potrebovala odkryt viac. Ale nikdy sa to nestalo. Tema bola podla mna zaujimava, povedala by som ze aj osoby aj obsadenie fajn. Ale ostali sme pre mna velmi plytko. Vdaka.

Po prečítaní knihy som bola sklamaná. Úplne súhlasím s recenziou Maxa.
Kniha nie je správou o živote, ale zbierkou autorkinej jednostrannej kritiky a hodnotení.
( Nielen na Slovensku ľudstvo bojuje s rasimom a som toho názoru, že
ideálom by nám mala byť spoločnosť, kde si napriek rozdielom všetci pomáhame...)
Na mieste autorky by som si najprv pozametala pred vlastným prahom (viď vzťah k matke).
2. hviezdičku dávam za pár zaujímavých informácií o regióne, žiaľ veľmi málo.

Nevšedná sonda do kúsku Slovenska

Pre mňa veľmi prínosná a miestami až tajomná kniha, v ktorej reportážnym prístupom spoznávame pohľad “zvonku” na svojráznu folklórnu oblasť, ktorá si žila svojím pomalým životom plným stereotypov, ktoré by sa však možno nalepili na každého. Za zdanlivo hlavným zámerom - naučiť sa vyšiť čepiec sa však skrýva hlbšia snaha spoznať obyčajnú a citlivú ženu - akoby lektorku vyšívania s neľahkým príbehom a pochopiť aj širšie súvislosti, názory väčšiny či sám seba. Mňa miestami naozaj dojala a dočítavala som v napätí a po kúskoch, lebo sa mi nechcelo s knihou rozlúčiť.

Úbohé!

Autorka hlúpo zosmiešňuje niečo, čomu nerozumie a ani nikdy rozumieť nemôže/nebude. Príde mi maximálne neseriózne, trápne a úbohé zosmiešňovať časť kroja a zrovnávať ju s “cigančinou”. Keby vedela zašiť a vyšiť viac ako len gombík či dieru na ponožke, tak by nezosmiešňovala a nerobila z tých žien “lakomcov”, pretože by jej došlo, že ide o jemnosť výšivky, ktorá je pre tieňovanie zložitá a krásna zároveň. A čo mi príde maximálne úbohé od autorky je fakt, že uráža komentárom a dedukciami v knihe aj samotnú pani, ktorá so zjavnou radosťou a ochotou chcela naučiť niekoho vyrábať súčasť kroja, kto kroj a jeho výrobu zosmiešňuje. Jednou prechádzkou po obci nemôže autorka posudzovať vzťahy a správanie obyvateľov. Letmý pohľad pseudobratislavčana sa jednoducho nedá porovnať s dvadsiatimi rokmi prežitými v Šumiaci. Ak si autorka odžije aspoň 5 rokov v podmienkach a pomeroch, aké v obci sú, potom môže vydávať súdy a vytvárať komentáre o vzťahoch a vzájomnom nažívaní ľudí. S autorkou súhlasím v jednej veci - folklór a jeho prehnaná popularizácia je občas poriadne “cez”, keď človek vidí už aj na toaletnom papieri folklórne motívy, či dokonca texty piesní.

Beletrie

Naučná a odborná

Pro děti a mládež

Životopisy a reportáže

Kuchařky

Učebnice a slovníky

Náboženství a ezoterika

Mapy a cestování

Cizojazyčná literatura

Top autoři

Top série

Dárkové poukázky

Věcičky od Martinusu

Káva, čaj a dobroty

Hrnečky a lahve

Papírnictví

Zápisníky a kalendáře

Hudba

LP desky

Filmy

Puzzle

Čepiec
Audiokniha

Další audioknižní vydání

302 Kč

Potřebujete poradit knihu?

Proč nakupovat knihy na Martinus.cz?

Naši skřítci doporučují

Více o audioknize

Nahlásit chybu nebo škodlivý obsah

Hodnocení

Čtenářské recenze

Čepiec Audiokniha