Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Čepiec je súborom pocitov, skúseností, osobných reflexií, ktoré Katarína Kucbelová zozbierala počas dvoch rokov, kedy navštevovala horehronskú obec Šumiac. Ako sa dá z textu vyrozumieť, šitie čepca bolo len zámienkou ako sa priblížiť k miestnej vyšívačke Iľke, a prostredníctvom nej k miestnemu geniu loci.
Je priam dojímavé sledovať, ako sa vyvíjal vzťah autorky k Iľke. Od počiatočnej otvorenej kritike k postupnému chápaniu, obdivu. Iľka sa stáva autorkinou druhou starou mamou a ich vzťah prekračuje rámec knihy.
Katarína Kucbelová sa nebojí pomenúvať veci pravými menami (spolužitie majority s Rómami) a má odvahu odkrývať vlastnú minulosť, a práve tieto atribúty pridávajú jej knihe na dôveryhodnosti.
Výber poviedok Boženy Němcovej so spoločnou témou úteku dievčaťa/ženy pred dobovými konvenciami. Literárny jazyk autorky je sám o sebe pokladom a môcť čítať jej prózu v pôvodine je pohladením pre dušu:)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Bez známok pátosu napísaná kniha o masovom úteku z Haliče, snáď najzaostalejšej časti rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá je podložená zozbieranými faktami i rozprávaním potomkov vtedajších emigrantov. Pre mňa sú najväčším posolstvom tejto knihy pasáže o manipulácii nevzdelaných a zaostalých obyvateľov odľahlých dedín a miest, náchylných veriť najabsurdnejším klamstvám, ale i časti, v ktorých sú opísané osudy jedincov, ktorí nanaleteli a zobrali osud do vlastných rúk.
"Pri predaji lodných lístkov si agentúry pomáhajú takzvanými "telegrafmi". Obyčajný plechový budík obsluhuje Abraham Landerer, komplicmi nazývaný "lodný riaditeľ". "Riaditeľ" natiahne budík a nechá ho zvoniť, čím akože vytvára "telegrafné spojenie"do Hamburgu alebo až do Ameriky. Potom sa opýta, či sa na palube lode ešte nájde voľné miesto. Vzápätí budík znova natiahne, aby mohol prijať odpoveď.
Za také "telegrami" cálujú vysťahovalci štyri až šesť guldenov. S pomocou budíka sa Landerer opýta, či sa v Amerike pre toho či onoho emigranta nájde aj pozemok či pôda. Nakoniec sa budíko zavolá "americkému cisárovi", ktorého sa prefíkaný agent spýta, či bude taký láskavý a príjme do svojej ríše nového poddaného."
Tajomstvá štiavnických domov Mysteries of houses in Štiavnica; Andrea Nižňanská, Iveta Chovanová; vyd. Marenčin PT, o.z. KRUH; 2013
Pre pohladenie duše všetkých milovníkov krásy, staromilcov, obdivovateľov Štiavnice, pozorných hľadačov pokladov, trpezlivých poslucháčov príbehov, ktorí nachádzajú krásu na miestach a v časoch, kde iní vidia iba ruiny a počujú len zbytočné kvetnaté reči.
"Päť domov, päťsto rokov, tisíc životov. Sonda do paralelného sveta minulosti, ktorý poodhalí svoje mystériá."
Osviežujúci bizarno nostalgický pohľad späť na "šťastné" detstvo strávené v metropole Novohradu "Lošonci" v 90-tych rokoch minulého storočia. Zaujímavé spojenie reálnych miest s hyperbolizovanými príbehmi. Dej knihy rozpráva britkým dospeláckym jazykom 8-ročný chlapec. Jeho láska k rodnému kraju, jednotlivým miestam i miestočkám v ňom, rodičom, starým rodičom, známym i menej známym čudnokrásnym postavičkám ilustrujúcim dobovú atmosféru je viac ako zjavná. Kniha je chtiac či nechtiac autorovou poctou rodnému kraju, ktorý ako hovorí "ma vypudil zo svojich základov".
Pokračovanie rodovej ságy hlavného hrdinu Ariho odohrávajúcej sa v dvoch islandských časopriestoroch. V Keflavíku súčasnosti a v Nordfjordure minulosti. Druhý diel dvojdielnej severskej ságy nie je o nič menej melancholický zemitý či drsný, ani neobsahuje menej životných múdrostí ako prvý diel Ryby nemajú nohy. Autor robí naďalej z čitateľa svojich príbehov laického psychoanalytika:) Vyústenie príbehu je všeobjímajúce, ak chceme, nájdeme v ňom odpovede na mnohé nastolené otázky. "Nebodaj nakoniec vôbec neexistujú obmedzenia, čo človek môže zmeniť, a najväčšou prekážkou je zbabelosť?"
Autentické spomienky autorky Hany Ponickej na spisovateľku Boženu Slančíkovú Timravu, novohradskú dedinku Ábelová, v ktorej Timrava po smrti svojho otca žila a rázovitých Ábelovčanov spútaných ich nepísanými zákonmi a pravidlami života.
Dej útlej knižočky sa odohráva v dvoch časových rovinách. Prvou je rok 1938, keď vtedy sedemnásťročná deva Hana, fascinovaná literárnym dielom Timravy prichádza so svojím otcom na návštevu do Ábelovej. V rukách zviera pamätník, ktorý sa jej má stať zámienkou k tomu, ako preniknúť do sveta spisovateľky, ktorú tak obdivuje.
Druhá dejová línia sa odohráva o pätnásť rokov neskôr, v roku 1953. Hana Ponická ako zrelá žena prichádza do dedinského sveta, v ktorom už spisovateľka alebo "kišasonka" ako ju volali miestni chýba. Stretáva tých istých Ábelovčanov, starších o pätnásť rokov, ale vo svojej podstate stále rovnakých.
Hana Ponická v diele Ábelovský dom majstrovsky poskladala čriepky miznúceho sveta povojnovej novohradskej dedinky, kdesi vysoko na planine pohoria Ostrôžky. Vzácny čas strávený s Timravou nebol časom intelektuálnych rozhovorov o všetkom a ničom, ale časom stráveným pri práci v záhradke, varení, tanci, zábave, rozhovormi s miestnymi, prípadne časom krátkych výletov do okolia dediny. A prostredníctvom tohto navonok prozaicky, takmer daromne stráveného času, nám Hana Ponická ponúka vzácnu sondu do prežívania i literárnej inšpirácie Boženy Slančíkovej Timravy.
Autorku mi odporučila suseda, bývalá slovenčinárka. V dobe obmedzení, keď sú naše cestovateľské zážitky redukované na minimum, som zatúžila preniesť sa na okamih do Paríža a zažívať jeho atmosféru zmyslami Slovenky, ktorá je tu etablovaná už roky. Kniha nesklamala, naopak vtiahla ma do života viacdetnej multikultúrnej rodiny, žijúcej v meste na Seine. Autorka, mama, manželka, Slovenka, lingvistka opisuje život v Paríži, ilustruje typických Parížanov a Parížanky, prostredie medzinárodnej korporácie v ktorej pracuje, pútavo, veselo, uvoľnene:)
"Skôr či neskôr v nás musí skrsnúť táto myšlienka: Načo som žil? Načo žijem?" V rodovej ságe Ryby nemajú nohy autor hľadá odpovede na existenciálne otázky života a smrti. Jeho odpovede nie sú jednoznačné, sám autor tápa, uvažuje nad márnosťou, nad zmyslom žitia, nad tým čo príde po smrti, ak niečo vôbec príde. Autorská spoveď nie je nihilistická. Už to, že vo východiskách svojich úvah sa odvoláva na Boha s veľkým B svedčí o niečom. V dvoch časových a geografických rovinách - Keflavík v súčasnosti a Nordfjordur kedysi, Steffánsson podáva príbeh Ariho a jeho predkov, súčasných i minulých obyvateľov Islandu, miest, kde namerali najväčšiu vzdialenosť medzi nebom a zemou.
Súmrak dňa, alebo to čo zostalo zo starých čias, z dní dávno minulých...
Veľa toho, čo zostalo zo starého sveta, keď sa o rozhodujúcich otázkach svetovej politiky rozhodovalo v salónoch šľachtických sídiel, tu už nie je. Vymizla galantnosť mužov, v rodinách sa už zriedka pestuje kinderstube. Ani oddanosť u žien sa už nenosí. Zmenil sa jazyk, ktorým hovoríme, v ktorom píšeme. Spôsob nášho vyjadrovania sa spriamočiaril, zjednodušil.
Kto dnes hľadá dôstojnosť vo svojom povolaní?
Pán Stevens, komorník v Darlington Hall bol svojmu pánovi lojálny niekoľko desaťročí. Usiloval sa byť lojálnym "dôstojným" natoľko, až stratil ambície na vlastné názory i osobný život.
Stálo to za to?
Cestou po Anglicku pán Stevens rekapituluje svoj život prostredníctvom udalostí v Darlington Hall, veď toto šľachtické sídlo bolo jeho životom.
Stálo to za to?
