Nahoře

Jeden víkend a spousta lidských osudů. Když bouřka odřízne oblíbenou restauraci na vrcholu hory od okolního světa, setká se tu roztodivná skupina lidí. Poznáváme jejich osudy, hledáme s nimi jejich životní cesty a možná odhalíme i nejedno tajemství.

Edice Tvář od Vyšehradu je moje sázka na jistotu. Příběhy v této edici se mě vždy dokáží dotknout, míří přesně a já si čtení neskutečně užívám.

Nejinak tomu bylo i tentokrát. Zajímavý příběh, který nám dává nahlédnout do mysli hned několika lidí. Poznáváme jejich tajemství, problémy i pocity. Jednotlivé osudy se proplétají, některé více, jiné méně, ale vše je svázané horou a jejím geniem loci. Je až neskutečné, kolik postav můžeme poznat v tak útlé knize, a přitom tu mají všechny své místo.

Je to příběh o kráse přírody, ale hlavně pak o její síle. Že když si něco zamane, lidé jsou na ni krátcí. Je tu také určité tajemno a magično a to mám v knihách ráda.

Kniha je nádherně napsaná. Četla jsem ani jsem nedutala a moc jsem si užívala celý příběh i krásné věty. A pak přišel konec, který byl nečekaný a překvapivý.

Takovéto knihy mě vážně baví číst.

Jediné, čo budem tentokrát chváliť je neskutočne krásna obálka od Elišky Strakové, ktorá ma behom sekundy donútila, aby som si knihu kúpila (anotácia tiež zaujala). Žiaľ, o novele už nebudem básniť, lebo išla celá mimo mňa. Nie témou, ale štýlom, ktorým autor rozpráva. Nudila som sa. Nič ma nestrhlo, ani nejako extra nezaujalo a toľko tuctových scén, klišé situácii a osudov hlavných postáv som na jednom mieste už dlho nezažila. Pripomínalo mi to všetky tie „rovnaké“ rukopisy slovenských autorov, ktorí potrebujú nadávky aj nejaké to intímne vzrúšo, lebo sú v domnienke, že inak by ich texty nemali šťavu. Pritom je to iba zastaraný zvyk myslieť si, že bez toho, by nič dobre nevzniklo.

Aj napriek tomu, že je to rozmerovo aj počtom strán menšia knižka, ledva som to dotiahla do polovice a chcela to vzdať, lenže ani spomínaná letná búrka, ktorá mala odrezať ľudí v reštaurácii hore na kopci od zvyšku sveta ešte neprišla, tak som bojovala ďalej, nech môžem adekvátne hodnotiť. :D

Vravím si, že je asi fajn najprv sa zoznámiť, kto je kto a prečo je v životnej situácii, v akej je malé kapitoly vždy o inej osobe rozhodili jednoliatosť, ktorá by bola ešte viac nudnejšia. No aj tak som bola nasrdená, lebo knižné postavy spoznáme len okrajovo a veľmi plocho. Možno bola moja chyba, že som sa nenadstavila na tenšiu novelu a automaticky som očakávala hlbší ponor alebo čokoľvek, čo by zdrapilo moju pozornosť. Niekto chváli rozmanitosť ľudskej posádky v reštaurácii, ale mne by stačil iba jeden pár, ak by mal zaujímavý vývoj a hĺbku. Celkovo sa tam väčšina ľudí správala ako totálni burani.

Ani samotná búrka neurobila s mojim vnútrom šarapatu, na ktorú som sa tešila. :D Verím však, že autor sa na mňa nebude hnevať, predsa len, čitateľom sa skôr páči, aj keď neviem pochopiť, že pre viacerých je na plný počet bodov. Každý ale hľadáme niečo iné.

Nápad fajn, aj maličkosť, že hora ma vlastnú reč a prihovára sa akousi formou básne k ľuďom, či už čitateľom alebo postavám v príbehu, ale pre mňa stále málo. Edíciu Tvář mám inak veľmi rada, preto nad ňou nelámem palicu. Je to predsa len kus od kusu. :)