Ak ste čítali Moc faktov, a páčila sa vám, toto bude kniha pre vás. Vychádza z myšlienky, že vek rozumu, ktorý sa začal počas osvietenstva, priniesol ľudstvu samé dobré veci: objavy vedy, lepšie zdravotníctvo, dostupné vzdelanie, menej vojen, väčšiu dĺžku a kvalitu života. Autor rozoberá postupne jednotlivé témy a pomocou grafov a dát dokazuje, že hoci sa to (najmä z médií) často javí inak, máme sa stále lepšie vo všetkých oblastiach. A nielen my tuv Európe či v Amerike, ale na celom svete. Samozrejme, stále existujú krajiny, kde je hlad, bieda, choroby a vojny, no je ich stále menej, a tí, čo sa majú zle, sa mali predtým oveľa horšie.
Podobne ako v Moci faktov nie je pointou mazanie si medových motúzov a potľapkávanie sa po pleci, že je všetko v poriadku. Nie je. Ale pozitívny trend treba uznať, a najmä v ňom pokračovať. Dôveru by sme mali vložiť do používania rozumu, ktorý treba využiť pre dobro ľudstva najmä prostredníctvom vedy.
Nie je to prudko odborné čítanie, ale ak to do tretice porovnám s Mocou faktov, tá bola písaná čitateľsky oveľa príťažlivejšie (a to som ju čítala v origináli). Buď svetlo tvorili dlhé odseky, komplikovanejšie myšlienky a množstvo odkazov. Pre predstavu, len poznámkový aparát tvorí asi 150 strán.
Oveľa viac mi však prekážal autorov až militantne protináboženský postoj, ktorý sa vinul celou knihou. Pôsobilo to na mňa tak, akoby jeho predstava o viere ostala na úrovni stredoveku a dáva ju so záležitosťami vedy, rozumu, poznania a pokroku úplne do protikladu. Veriaci človek je pre neho bytosť nedôverujúca vede, ale poverám, ktorá stále verí, že Slnko sa točí okolo Zeme a namiesto bleskozvodov stačí modliť sa k Perúnovi. Čítanie si teda vyžaduje kritické myslenie, pretože medzi vedou a vierou nie je rozpor, aký nám autor chce podsunúť. Je pravda, že náboženstvo (nepíše konkrétne o kresťanstve, ale všeobecne) má na niektoré oblasti vedy vlastný pohľad (napr. genetika), to však neznamená, že veriaci sú banda tupých hláv, ktoré treba osvietiť.
Číst víc
