(Len) Zvláštne.
Nehovorí sa mi to ľahko, ale Zvláštne šťastie je jediná Matkinovka, ktorá mi nesadla. Nechcelo sa mi sa k nej vracať, Dočítavala som ju akoby z povinnosti.
Po dlhom rozmýšľaní som prišla na nasledovné:
Kniha ako taká nemusí byť zlá, avšak do (pre mňa čitateľsky a aj chronologicky) poslednej Matkinovky som šla s očakávaním surovej ľudskosti ako kotvy, ako centrálneho bodu. Avšak v tomto prípade politické motívy prevážili tie ľudské, a preto si myslím, že mi kniha nesadla - očakávania sa nestretli so skutočnosťou.
Keby som povedala, že Zvláštnemu šťastiu chýba matkinovská nádej, nebola by to tak celkom pravda, čo som ale postrádala bola skutočná viera v danú nádej - viera, že bude lepšie, lebo ľudskosť vždy vyhrá. Lebo zo Slovenska v matkinovom prevedení som vždy mala pocit, že hoci je divne, tak je dobre divne, hýbeme sa vpred, a bude lepšie. Zvláštne šťastie je to, kam sme Matkina dohnali, zničili sme si ešte aj Matkina, vážení, neostalo mu nič iné než napísať latentne agitačný politický roadtrip román o únose prezidenta. Áno, takto na prvý pohľad to znie funky a odtrhnuté z reťaze, over the top, ako Matkin má byť.
Vyšší rozmer, ktorý vo zvyšných Matkinovych dielach zastáva istá osobitá mágia či metafyzika, je tu vytlačený politikou.
Číst víc