Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilMoje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Štyrský je pánko a vetou „Obloha spí a kdesi za křovím čeká na tebe žena vymodelovaná ze syrového masa. Budeš ji krmiti ledem?“ ma obdobne povedané, posadil na prdel.
Tento pán si to u mňa slušne rozbehol Rovinami života a Flaubertovým papouškem, ale posledný výtvor, Než potkala mně, som doslova pretrpela. Ako sa Barnes popasoval so životopisom skladateľa Dimitriho Šostakoviča? Dozviete sa v recenzii.
Ako som už naznačila, som barnesológ na slovo vzatý, a na základe toho môžem skonštatovať, že Hukot času (v svk verzii Šum času, s mega obálkou a desivým prekladom) je sklamanie.
Zo začiatku to vyzeralo sľubne, Šostakovič je v nemilosti moci a na scéne najväčší zloduch všetkých dôb, Josip Voldemortovič Stalin. Románová forma, ktorá nesmierne k motívu jedinec vz totalita sedí, je veľmi skoro opustená, a v druhej polovici Barnes prepne na esejistický štýl, ktorý kríva kde to ide, pretože to za prvé nemá takú silu ako prvá časť, a taktiež preto, že sa donekočna opakuje. Miestami to vyzerá, ako by autor rezignoval na stavbu príbehu a povedal si, že najlepšie navodí atmosféru Stalinistického a Chruščovovho Ruska tým, že bude vypisovať best of fun facts zo Šostakovičovho života, štýlom pozrite sa, čo všetko som si prečítal niekde inde. To, že v komunistickom Rusku by človek radšej umrel než žil, asi každý už po pár stránkach z náznakov pochopí, ale Barnes to pre istotu ešte 20x napíše, aby skutočne nikomu neuniklo, že to boli ťažké časy. To už ma začalo celkom drásať, takže z úvodných 8/10 to spadlo na 6/10... čo je stále pochopiteľne nadpriemer, stále je to totiž Julian Barnes.
"Jmenuji se Christopher John Francis Boone. Znám všechny země na světě i jejich hlavní města a všechna prvočísla až do 7507."
Rozprávač Christopher je pätnásťročný chlapec z britského mestečka, geniálny matematik a veľký obdivovateľ Sherlocka Holmesa. Keď jedného dňa nájde v susedkinej záhrade vidlami zabitého svojho obľúbeného psa, rozhodne sa, že záhadu musí rozlúštiť.
Príbeh ale nie je vôbec typickou detektívkou, je to ukážka toho, ako vidí svet človek s autizmom - aké myšlienky mu idú hlavou; aké neznesiteľné môžu byť dotyky od milovanej matky; ako protivné je chutné jedlo, pretože sa na tanieri dotýka; aké to vlastne je, keď rozumiete veciam medzi nebou a zemou, galaxii, vesmíru, viete vypočítať snáď každý príklad na svete, ale nerozumiete ľudským emóciám, empatii, smútku, súcitu, láske..
Pátranie po psovi odkrýva ale omnoho zložitejšie otázky - čo robil otec v susedovej záhrade a prečo? aký bol v skutočnosti vzťah jeho rodičov a aké to vlastne je vychovávať autistické dieťa?
Kniha ma chytila za srdce, rozveseľovala a zarmucovala zároveň, odporúčam a ešte sa k nej určite časom vrátim :)
