Hukot času

Tento pán si to u mňa slušne rozbehol Rovinami života a Flaubertovým papouškem, ale posledný výtvor, Než potkala mně, som doslova pretrpela. Ako sa Barnes popasoval so životopisom skladateľa Dimitriho Šostakoviča? Dozviete sa v recenzii.
Ako som už naznačila, som barnesológ na slovo vzatý, a na základe toho môžem skonštatovať, že Hukot času (v svk verzii Šum času, s mega obálkou a desivým prekladom) je sklamanie.
Zo začiatku to vyzeralo sľubne, Šostakovič je v nemilosti moci a na scéne najväčší zloduch všetkých dôb, Josip Voldemortovič Stalin. Románová forma, ktorá nesmierne k motívu jedinec vz totalita sedí, je veľmi skoro opustená, a v druhej polovici Barnes prepne na esejistický štýl, ktorý kríva kde to ide, pretože to za prvé nemá takú silu ako prvá časť, a taktiež preto, že sa donekočna opakuje. Miestami to vyzerá, ako by autor rezignoval na stavbu príbehu a povedal si, že najlepšie navodí atmosféru Stalinistického a Chruščovovho Ruska tým, že bude vypisovať best of fun facts zo Šostakovičovho života, štýlom pozrite sa, čo všetko som si prečítal niekde inde. To, že v komunistickom Rusku by človek radšej umrel než žil, asi každý už po pár stránkach z náznakov pochopí, ale Barnes to pre istotu ešte 20x napíše, aby skutočne nikomu neuniklo, že to boli ťažké časy. To už ma začalo celkom drásať, takže z úvodných 8/10 to spadlo na 6/10... čo je stále pochopiteľne nadpriemer, stále je to totiž Julian Barnes.