Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Polnočná ruža je milé odpočinkové čítanie. Je to tak trochu rozprávka pre dospelých. Na začiatku čitateľa upútajú vône a farby exotickej Indie, na ktoré naviaže staré rodinné tajomstvo, romantická linka a intrigy. Tempo príbehu je príjemné, tak ako býva u autorkiných kníh zvykom a kniha sa dobre číta. Toto je desiata kniha, ktorú som od Lucindy Riley prečítal a musím povedať, že má asi najmenej dotiahnuté postavy. Okrem hlavnej hrdinky sú všetky ploché, čiernobiele a nie vždy konajú celkom logicky. Záver knihy je bezpochyby prekvapujúci a dojemný, nič-menej na mňa pôsobil neuveriteľne. Aby som to nejak zhrnul, Polnočná ruža nie je dokonalá a autorka napísala lepšie knihy ako je táto. Svoju rolu na mojich dojmoch možno hrá aj to, že som len pred nedávnom prečítal Atlasa, ktorý bol výborný. Ak však hľadáte na nejakú odpočinkovú knihu na leto, tak táto je určite skvelou voľbou.
Elektra, druhá kniha, ktorú som od autorky čítal, sa nesie v podobnom duchu ako Ariadna. Opäť nám dáva do popredia silné ženské hrdinky v nádhernom prostredí antického Grécka. Oproti prvej knihe je dej plynulejší a všetka akcia nie je naprataná do posledných strán knihy. Najviac ma bavila dejová linka Klytaimnéstry - manželky mykénského krále Agamemnóna. Môžeme v nej vidieť prerod z mladej princeznej zatienenej krásou svojej sestry v nebojácnu kráľovnú. Postava Kassandry po dejovej stránke veľa vody nenamúti, ale jej psychológia je najlepšie vykreslená. Ukazuje nám, že: „hlas dieťaťa akokoľvek pravdivý, neznamená nič v ušiach tých, ktorí zabudli počúvať.“ No a napokon tu máme samotnú Elektru. Nejedná sa o postavu, ku ktorej by si čitateľ mohol vytvoriť nejaké extra veľké sympatie. Je to veľká manipulátorka a jej zaslepená láska a obdiv k otcovi bude pre väčšinu ľudí nepochopiteľná. Na to, aby človek dokázal pochopiť jej konanie sa musí na jej príbeh pozrieť optikou starovekých Grékov a zasadiť si ho do celkového kontextu. Vzbura dieťaťa voči otcovi bola považovaná za hybris (prekročenie medzí) a hrozil za to boží trest. Rovnako ako v Ariadne aj tu strhávam bod za slabo napísané mužské postavy. Viem, že by to knihu spravilo hrubšou, ale naozaj by je to významne pridalo na hodnote. Kniha samotná je po vizuálnej stránke klenot. Jedna z najkrajších kníh, ktoré v knižnici mám. Odporúčam.
Z čítania tejto knihy behá mráz po chrbte. Kniha Jdu s hlavou vztyčenou obsahuje nie len životný príbeh Dr. Milady Horákovej, ale aj jej manžela a dcéry, a okrajovo sa dozvieme aj o osude ďalších členov rodiny. Veľmi dobre sa číta. Prakticky okamžite som sa do nej začítal a na jeden záťah som prečítal 200 strán. Veľmi sa mi páči, že kniha je napísaná vecne a bez pátosu. Po formálnej stránke by síce mohla byť napísaná aj trošku lepšie, lebo autor sa niekoľkokrát v texte opakuje, ale v tomto prípade je naozaj oveľa dôležitejší obsah než forma. Túto knihu vám všetkým odporúčam bez ohľadu na vek, pohlavie, vzdelanie, koľko toho máte načítané a aké žánre preferujete... Je dôležite vedieť, čo dokážu vykonať nesprávny ľudia na nesprávnych miestach.
Po úžasnej skúsenosti s autorkinou tvorbou v diele Dom duchov, som bez váhania siahol aj po tejto novinke. Žiaľ, Dlhý lupeň z mora sa predchádzajúcej knihe nevyrovnal. Kým Dom duchov je kombináciou reportáže a magického realizmu s bohatým, kvetnatým jazykom, toto je skôr strohé a dosť opisné. Nechcem tým povedať, že by bola kniha sama o sebe zlá. Nepochybujem o tom, že historické udalosti zachytené v knihe sú presné a autorka sa v danej problematike výborne vyzná. Udeje sa v nej toho pomerne veľa a v knihe vystupuje viacero postáv s rozličnými pohľadmi na vojnu. Tejto knihe však chýba to, čo z Domu duchov robí tak výnimočnú knihu. Proste tu nie je tá pridaná hodnota a tak ju hodnotím ako priemernú. Nič-menej, pokiaľ vás zaujíma história 20. storočia a hlavne história Španielska a jej prepojenie s Čile, táto kniha by sa vám mohla páčiť. Akurát nečakajte nič extra prevratné.
Na čítanie tejto knihy som sa chystal niekoľko rokov. Počul som na ňu a aj na ďalšie knihy od autora len samú chválu a to bol dôvod, prečo som mal z tej knihy strach. Bál som sa, že čo ak mne sa nebude páčiť a nebudem tam vidieť to, čo tam všetci vidia. Zároveň som vedel, že je to veľmi ťažké a smutné čítanie a tak sa mi do nej celkom nechcelo. Moje obavy boli zbytočné a myslím si, že je to výborná kniha aj keď sa ma dotkla inak, než som čakal. V priebehu čítania som bol miestami rozpačitý na samotnom konci som nevedel či sa mi kniha páčila. Až s odstupom niekoľkých hodín som si uvedomil silu a posolstvo, ktoré kniha nesie. Myslel som si, že po dočítaní budem smutný, že si možno nad osudmi postáv poplačem a to sa nestalo. Naopak, Osamelosť prvočísel ma donútila zamyslieť sa nad mojím vlastným životom a prístupom k nemu, nad vlastnými rozhodnutiami a rodinnými vzťahmi. Postavám autor naložil naozaj veľa. Ani jednej nedal vôbec žiadnu nádej na lepšiu budúcnosť, nenájdeme tu jediný svetlý moment. Celá kniha má celkom rýchly spád a atmosféra sa pohybuje na hranici melanchólie a depresie. Paolo Giordano je nesmierne talentovaný spisovateľ. Ten štýl ako je to napísané je geniálny. Je to úderné, ale zároveň krehké. Naozaj výnimočná kniha, ktorú všetkým odporúčam.
Záverečný diel série Sedem sestier, ktorá ma sprevádzala posledné tri roky môjho čitateľského života. Po smrti autorky som sa chvíľu obával, že sa ho ani nedočkáme. Do čítania tejto knihy som šiel s veľkými očakávaniami, zvedavosťou a zároveň aj strachom či pán Harry Whittaker dokáže nadviazať na tak vysoko nadstavenú latku svojej mami. Môžem s čistým svedomím povedať, že sa mu to podarilo dokonale. Od Atlasa som dostal všetko, čo som od posledného dielu očakával. Dej plynie hladko a čitateľ sa postupne dozvedá odpovede na všetky otázky, ktoré sa behom ostatných kníh nazbierali. Myslím, že naozaj nič neostalo nevypovedané. Životný príbeh Atlasa ma neskutočne bavil a na záver som mal slzy na krajíčku. Ak by som mal niečo vytknúť, tak jedine len to, že niektoré pasáže by som si vedel predstaviť trošku kratšie a samotný epilóg mi prišiel napísaný zvláštne. Možno práve ten mohol byť pre zmenu dlhší alebo pred neho vložená ešte jedna krátka kapitola. To sú ale naozaj drobnosti. Som si celkom istý, že Atlas bude v mojom zozname top 10 kníh roka 2023. Odporúčam celú túto úžasnú sériu !
Na túto knihu som sa chystal už od roku 2020. Priznám sa, že ma zaujala hlavne svojou obálkou, ktorá je naozaj nádherná. Americká zem má veľmi silný začiatok. Autorka nás hodí doprostred krvavého masakru a úteku dvojice hlavných postáv z mesta. Autorkin štýl písania je úderný, dynamický a nezaťažený rozsiahlymi opismi a tak naozaj nie je problém sa do knihy rýchlo začítať. Ak by sa jednalo o skutočný príbeh, nemal by som asi problém dať zaň plné hodnotenie. Je veľmi dobre uveriteľný a autorka nemá sklon k pátosu. Nič-menej, tento príbeh je fikcia a tak si myslím, že sa z neho dalo vytrieskať ešte trochu viac. Postupne sa v knihe objavovali hluché miesta a postavy sa správali dosť šablónovito. Veľmi sa mi páčilo, že atmosféra strachu a paranoje sa niesla prakticky celou knihou a vyvrcholenie príbehu bolo pre mňa nečakané. Ak sa pýtate či som čítal lepšie knihy s témou emigrácie, odpoveď by znela, áno čítal. To však nemení nič na tom, že Americká zem je rozhodne dobrá kniha, ktorá si zaslúži pozornosť čitateľov. Odporúčam !
Táto kniha ma nejak extra neohúrila. Keď človek odhliadne od toho, že kniha sa odohráva v prostredí pitevní a anatomického ústavu, tak vlastne neprináša vôbec nič nové alebo zaujímavé. Skôr naopak, je plná klišé a motívov, ktoré som už videl v iných knihách. Pripomínalo mi to mix Po stopách Jacka Rozparovača, Frankensteina, Ranhojiča a seriálu Penny Dreadful. Nič-menej sa číta veľmi dobre a rýchlo. Autorka miestami síce trošku tlačí na pílu, (pri opisoch vystrekujúcej krvi do tváre), ale správnu atmosféru to má. Kniha má len necelých tristo strán, takže k postavám si čitateľ za ten čas nejaký extra vzťah nevybuduje. Našťastie, obe hlavné postavy sú sympatické a to na takúto jednohubku bohato stačí. Suma summarum je Anatómia príbeh lásky, dobrou knihou na jedno daždivé popoludnie, ale čitateľa sa zásadne nedotkne, ani mu neostane dlho v pamäti. Ak máte chuť na niečo pochmúrnejšie, ale bojíte sa hororov, táto kniha by mohla byť to čo hľadáte.
Polovičný kráľ je dôkazom, že české fantasy má potenciál a dokáže konkurovať svetovému. Čítanie tejto knihy som si nesmierne užil. Rozjazd je síce pomalší a chvíľu mi trvalo, než som sa do knihy dostal, následne to ale naozaj stálo za to. Dej je rozdelený na tri dejové linky. Najviac ma bavila linka s kráľom Trat’Hysom. Je to silný charakter so zmyslom pre spravodlivosť. Súčasťou jeho linky je epická bitka, intrigy aj mágia. Prostredníctvom Lheiwen nám autor ukazuje život a utrpenie bežného človeka a tým príbehu dáva komplexnosť. Trochu menej ma bavila linka s kapitánom Garrom. Príde mi, že v jeho linke sa toho oproti zvyšným dvom zase až tak veľa neodohralo. Autor vie výborne pracovať s jazykom a dokáže čitateľovi ukázať nádherné prostredie Erenézie. V knihe sa nachádza zaujímavý magický systém. Dúfam, že sa o ňom ešte neskôr dozvieme viac. Čítanie si vyžaduje pozornosť, aj na prvý pohľad nepodstatný detail môže byť dôležitý a preto sa kniha číta pomalšie. Záver ma prekvapil, autor sa nebál postavám slušne naložiť. Trošku ma mrzí, že v knihe nie je mapa. Každopádne na to, že sa jedná o autorovu prvotinu, tak je to perfektné. Už sa teším na druhý diel. Odporúčam !
Atlasova šestka je fantasy typu dark academia, ktorej dej sa odohráva v alternatívnej súčasnosti, v ktorej existuje mágia. Predovšetkým sa má odohrávať v bájnej Alexandrijskej knižnici. Táto kniha predstavuje učebnicový príklad premrhaného potenciálu. Je totiž úplne jedno, kde sa kniha odohráva, pretože autorka síce opakuje, že postavy sú v knižnici, no my ju ako čitatelia nemáme možnosť spoznať. Pričom postava Reiny je ako stvorená na to, aby sme prostredníctvom nej mohli vidieť a objavovať. To isté sa týka mágie. Autorka nám niekoľkokrát opakuje aké sú postavy silné, akými schopnosťami disponujú, ale prakticky vôbec nám to neukáže. Neodohrá sa žiadny poriadny súboj, žiadna udalosť, kde by postavy svoju mágiu naozaj potrebovali. Magický systém sa nám autorka snaží popísať skoro na vedeckej úrovni, problém je však v tom, že jej to celkom nejde. Používa pri tom vedeckú terminológiu, snaží sa popisovať molekuly, energiu, je však na prvý pohľad jasné, že jej vedomosti o fyzike neprevyšujú úroveň základnej školy. Skrátka sa hrá na niečo, čo nie je. Nerozumiem prečo sa autorka rozhodla písať z pohľadu šiestich charakterov naraz. Všetky postavy sú šablónovité, ploché a sú si veľmi podobné. Za mňa najlepšie napísanou postavou knihy je Parisa. Nie je to síce tiež nič extra, ale je najlepšie zapamätateľná. Postavy Tristan a Callum by aj boli čitateľsky zaujímavé, keby si neboli tak podobné, že som miestami strácal prehľad z ktorého pohľadu vlastne čítam. Čo sa týka Reiny, tak tým, že autorka sa rozhodla nevyužiť jej potenciál, tak z nej spravila úplne zbytočnou postavou, ktorá akurát zaberá priestor. No a nakoniec postavy Nica a Libby, to bola úplná katastrofa. Obzvlášť Libby je neskutočne otravná postava. Stále počúvame ako je neskutočne úžasná a schopná, a najlepšia, ale ako sa hovorí, skutek utek. Po pravde, kým som nezistil, že s Nicom práve dokončili vysokú školu, tak som si myslel, že majú maximálne tak 12 rokov. Atlasova šestka by mohla slúžiť ako učebnicový príklad toho, ako sa fantasy nemá písať. Naozaj som nepochopil ten hype, ktorý kniha minulý rok mala. Zatiaľ najhoršia kniha, ktorú som tento rok čítal.
