Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Prišiel som z dedinskej krčmy do bratislavskej kaviarne. Snažím sa prísť na to, kde sa cítim viac doma.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ako prežiť situácie, v ktorých je fyzické i psychické týranie bežnou dennou realitou?
Necítim sa teraz na obsiahlejšiu recenziu, napíšem len pár myšlienok a citátov, ktoré som si odniesol.
Zaujala ma časť o paradoxnej intencii, technike, ktorá dokáže okamžite uvoľniť napätie. Človek si má pri nej zámerne želať presne to, čoho sa obáva, že sa práve stane. Podvedome to občas skúšam a funguje to.
„Človek je schopný zmeniť svet k lepšiemu, keď je to možné, a zmeniť seba k lepšiemu, keď je to potrebné.“
„Lebo svet je na tom zle, ale bude na tom ešte horšie, keď sa tomu každý z nás nebude snažiť zo všetkých síl zabrániť.“
Útla kniha, ktorú ľahko prečítate na jedenkrát. Strieborná metalíza ma zaujala názvom, obálkou aj témou. Čakal som nostalgický návrat do detstva v 90. rokoch. Lenže ja som vyrastal v Dolnom Lopašove a autor v Bratislave. Trochu iný svet. :)
Kniha nemá klasickú formu. Skladá sa z fragmentov krátkych zamyslení a mikropríbehov, pričom niektoré strany obsahujú len jedinú vetu. Mnohé z nich sú nápadité, viaceré na seba nadväzujú a vytvárajú nenápadne poprepájanú mozaiku. Prítomný je aj motív strácania pamäti, ktorý vo mne občas nepríjemne rezonuje.
Opakujúce sa útržky spomienok sa vracajú k momentom, keď rozprávač „chodil pozerať“ svojho chradnúceho otca do zariadenia pre seniorov. Ako autor spomenul v podcaste Ľudskosť, tieto pasáže sú do veľkej miery autobiografické.
„Niekedy mám pocit, že všetko prehral bez toho, aby čokoľvek stavil.“
Zaujali ma aj drobné dobové detaily a odbočky, napríklad spomienky na scény z filmu Fontána pre Zuzanu 2 a podobné špeciality, ktoré dotvárajú atmosféru knihy.
Oceňujem autorovu schopnosť zachytiť podstatu v niekoľkých vetách. Sám občas skúšam písať krátke zamyslenia, no takmer vždy skončím pri dlhšom texte. Aj preto mi táto stručnosť prišla osviežujúca.
Smutný pohľad do „zákulisia“ dysfunkčnej rodiny. Narcistická matka, submisívny otec a chúdiatko dcéra Klára prežívajúca v tejto konštelácii bez možnosti úniku.
Kniha je napísaná nezvyčajným štýlom, keď niektoré situácie sú popísané z pohľadu troch postáv, čo vytvára pútavú dynamiku. V konečnom dôsledku je to ťažobné čítanie, ale dosť som sa pri tom aj bavil vďaka vtipnému štýlu písania autorky. Trefnými slovnými spojeniami mi to pripomínalo román Babička od Ivany Gibovej, ktorá na tejto knihe aj spolupracovala.
Román Krv je len voda má cez 400 strán, ale bavil ma a čítalo sa mi to ľahko, takže dávam plných päť hviedzičiek.
Žiaľ, mrzí ma, že takúto realitu žijú na Slovensku pravdepodobne mnohé rodiny. Aj keď asi menej vyhrotenú verziu. A tématicky je to asi spoločensky menšinová téma, keď sú ženy emocionálne násilné voči členom svojej rodiny. Dôležité je však o tom hovoriť.
Po prečítaní odporúčam vypočuť si aj podcast Ľudskosť (231. epizóda) s autorkou Janou Micenkovou.
Uvedomil som si, že čítam takmer všetko, čo Milan Šimečka napíše. Vyhovuje mi jeho štýl a spôsob zamýšľania sa nad spoločnosťou. Prirodzene som teda siahol aj po Výnimočnom stave a dostal som presne to, čo som očakával.
Podtitul „Ako v zlých časoch dobre žiť“ môže však vyvolávať prehnané očakávania. Autor sa pri zamýšľaní nad odpoveďou opakovane a intenzívne venuje najmä konceptu tzv. paralelnej polis a spája ho so svojimi skúsenosťami z obdobia disentu.
Ako vždy ma bavili všemožné mikropríbehy, ktorými Šimečka nápadito pretkáva témy. Obzvlášť ma potešila zmienka o knihe Hľadanie zmyslu života, ktorú som zhoodu náhod dočítal len pár dní predtým.
Martin M. Šimečka o sebe hovorí ako o autorovi, ktorému napísať do knihy jednu vetu trvá niekedy aj hodinu. Hovorím si, vďaka za tú trpezlivosť. Môžeme si potom v knihe prečítať aj toto:
„Ak vám naozaj záleží na vašej slobode, aspoň z času na čas vypnite mobily a choďte s priateľmi do lesa. Nie kvôli dobrému pocitu, že ste víťazne unikli dohľadu, ale aby ste ziskali návyk, ktorý sa vám v živote zíde. A skúste sa pri tom nefotiť.“
„Slobodný budeš vtedy, ak sa budeš správať tak, ako keby si slobodný bol.“
„Odvtedy len zvedavo sledujem životy tisícov priateľov, ktorí nie sú mojimi skutočnými priateľmi a ktoré nie sú ich skutočnými životmi.“ (O Facebooku)
„Život v malých komunitách je lepší ako v konformnej väčšine.“
„Čo robí človeka osamelým, je zbabelosť druhých.“ Albert Camus
„Nemôžete sa cítiť doma s pocitom, že je niečo zle.“ John Lewis
„Všade, kde sa dá žiť, sa dá žiť dobre.“ Marcus Aurelius
Prvotina Tomáša Hudáka Amerikáni prináša príbeh obyčajného Andreja z dediny, ktorý zažíva neobyčajné dobrodružstvá ako Andy v Pittsburghu. Tému masívneho vysťahovalectva do Ameriky som už mal navnímanú vďaka absyntovke Americký cisár. Tá hovorila o tejto téme najmä faktograficky a vo svetle historických súvislostí.
Amerikáni sú naopak románom, kde pozorujeme príbeh jedného konkrétneho človeka z jednej konkrétnej dediny. Oveľa jasnejšie som si tak uvedomil, aké obrovské odhodlanie museli nadobudnúť ľudia, ktorí sa rozhodli opustiť domov a vydať sa do neznáma. Situácie z pohľadu postáv prinášajú viac svetla aj do ich vnútorného sveta a emócií.
Mnohé slovenské rodiny majú príbuzných, ktorí takto odišli z ich životov. Niektorí sa vrátili, iní tam ostali navždy a aj dnes v Amerike žijú generácie ich potomkov, ešte stále nesúcich typické slovenské priezviská.
Za posledných 150 rokov nám do Ameriky odišli kvalitní ľudia z každej generácie. V najväčšej vlne vysťahovalectva (1880-1914) sa podľa dostupných údajov a štatistík vysťahovalo z nášho územia približne 600 000 ľudí. Vtedy tu žili len zhruba tri milióny ľudí, takže šlo až o takmer štvrtinu vtedajšej populácie.
Trochu mi v príbehu chýbala uveriteľnosť a nevedel som sa tak ním nechať naplno uniesť. Andy na mňa pôsobil ako dokonalý superhrdina a bol magnetom na výnimočné situácie. Čítalo sa mi to však s ľahkosťou a opisný štýl mi pomohol mať scény priamo pred očami.
Páči sa mi, že Tomáš do tejto knihy šiel a dokončil ju. Oceňujem tiež poctivú prácu so zdrojmi a snahu byť čo najvernejším historickej realite.
Na záver ešte pridám anekdotu od Martina M. Šimečku z Denníka N k vzniku tejto knihy:
„V septembri minulého roku sme sedeli vo vlaku do Košíc, kde sme mali mať debatu Ako zachrániť demokraciu, a Tomáš Hudák sedel na druhej strane uličky zahĺbený do počítača. „Dopisujem knihu,“ povedal previnilo. „Zajtra musím odovzdať rukopis.“
Tvrdil, že už len upravuje posledné vety, ale videl som, ako neustále ťuká do klávesnice. Za tých päť hodín vo vlaku mohol prepísať aj tretinu knihy! Ako autor, ktorému napísať do knihy jednu vetu trvá niekedy aj hodinu, som bol pobúrený, ale keďže Tomáš je môj priateľ, len som mlčky krútil hlavou.“
Blonďatý princ Ládík v aute-chladničke s ešpézetkou PROMINTE jazdí po Česku, rozpráva sa s ľuďmi a robí rôzne viac či menej plánované „rošťárny“. Posledná zo šiestich kníh Ladislava Ziburu, ktorú som prečítal a aj tejto dávam 5 hviezdičiek. Prečo? Jednoducho ma baví jeho humor a svojský prístup k životu.
Pri Ziburovi sa nenechajte odradiť kategóriou cestopis. Áno, jeho knihy sú o cestovaní (alebo skôr putovaní) po svete a opisovaní zážitkov. Autorov talent vtipne popísať aj banálne situácie ma nikdy neprestane baviť. Ide zároveň prirodzený spôsob, ako udržať čitateľskú pozornosť.
V tejto knihe navyše dostanete veľa tipov na zaujímavé, prekvapivé aj absurdné miesta v Českej republike. Mnohé som si priebežne značil na mapu. Posúvam vám aj jeho prehľad tipov na výlety v Česku, ktoré zozbieral od svojich fanúšikov: https://www.zibura.cz/vylety
Ladislava mám rád odkedy som ho prvýkrát stretol v PR tíme brnenského študentského Rádia R. Pamätám si, že som mu pripravoval cover fotku na Facebook udalosť k úplne prvej projekcii, kde rozprával o putovaní po Jeruzaleme. Vtedy sa mu tam prihlásili tisícky ľudí, namiesto kaviarne prenajal Kino Scala, a nakoniec z toho vznikla jeho vôbec prvá kniha [book:40 dní pěšky do Jeruzaléma|34661256].
Šikovný a dobrý človek ten Láďa. :)
Blonďatý princ Ládík v aute-chladničke s ešpézetkou PROMINTE jazdí po Česku, rozpráva sa s ľuďmi a robí rôzne viac či menej plánované „rošťárny“. Posledná zo šiestich kníh Ladislava Ziburu, ktorú som prečítal a aj tejto dávam 5 hviezdičiek. Prečo? Jednoducho ma baví jeho humor a svojský prístup k životu.
Pri Ziburovi sa nenechajte odradiť kategóriou cestopis. Áno, jeho knihy sú o cestovaní (alebo skôr putovaní) po svete a opisovaní zážitkov. Autorov talent vtipne popísať aj banálne situácie ma nikdy neprestane baviť. Ide zároveň prirodzený spôsob, ako udržať čitateľskú pozornosť.
V tejto knihe navyše dostanete veľa tipov na zaujímavé, prekvapivé aj absurdné miesta v Českej republike. Mnohé som si priebežne značil na mapu. Posúvam vám aj jeho prehľad tipov na výlety v Česku, ktoré zozbieral od svojich fanúšikov: https://www.zibura.cz/vylety
Ladislava mám rád odkedy som ho prvýkrát stretol v PR tíme brnenského študentského Rádia R. Pamätám si, že som mu pripravoval cover fotku na Facebook udalosť k úplne prvej projekcii, kde rozprával o putovaní po Jeruzaleme. Vtedy sa mu tam prihlásili tisícky ľudí, namiesto kaviarne prenajal Kino Scala, a nakoniec z toho vznikla jeho vôbec prvá kniha [book:40 dní pěšky do Jeruzaléma|34661256].
Šikovný a dobrý človek ten Láďa. :)
Prečo si bývalé Československo vybralo za svoj domov tak veľa vietnamských rodín?
Prečo druhej generácii prisťahovalcov z Vietnamu prischla prezývka „banánové deti“?
Prečo je štandardným biznisom tunajších Vietnamcov/iek gastro či predajňa s textilom?
Na tieto aj na mnohé iné otázky, ktoré ste si pravdepodobne nikdy nepoložili, dostanete odpoveď v tejto útlej knižke. Prečítal som ju za jeden večer za menej ako 2 hodiny. Čítala sa skutočne ľahko a každú chvíľu som sa dozvedel niečo nové o vietnamskej komunite na Slovensku. Nechcem prezrádzať viac detailov, odporúčam si ju prečítať. Mrzí ma však, čím si autorka musela prejsť ako dieťa len kvôli svojmu zovňajšku.
„Narodiť sa ako cudzinec vo svojej vlasti je existenciálny paradox,“ veľavravne cituje autorka Martina M. Šimečku.
Pozitívnou správou je tiež to, že aj vďaka snahe autorky bola v roku 2023 vietnamská komunita oficiálne uznaná za národnostnú menšinu na Slovensku.
Jediné, čo mi trochu chýbalo, bola určitá postupnosť jednotlivých kapitol/esejí alebo určitá linka, ktorá by sa postupne rozvíjala. A o niektorých témach by som si so záujmom rád prečítal aj viac ako 1-3 strany. Skúsim si však pohľadať rozhovory s autorkou. Pôsobila na mňa veľmi milo a príjemne.
Šimečku mám ľudsky rád. Vždy si rád prečítam jeho knihy, komentáre, názory a pohľady na svet a slovenskú politiku. Zdá sa mi, že čítam všetky knihy, čo mu v poslednej dobe vychádzajú (Medzi Slovákmi, Telesná výchova, Príhody tuláka po Slovensku ako reportáž, Jsme jako oni, predtým Džin).
Štandardne nevyhľadávam knihy vo forme rozhovoru, ale tu sa mi to čítalo celkom dobre. Znovu som sa dozvedel niečo nové o osobných názoroch a postojoch Martina M. Šimečku. Dotkli sa rôznorodých tém (napríklad aj klimatická kríza, či LGBTI), kde som si nebol istý, ako to vlastne má. Najviac ma bavili časti, kde rozprával o svojich záľúbách, postojoch, rodine, či iných osobných zážitkoch.
Ak by som mohol zmeniť jednu vec, tak by som vynechal poslednú zhruba štvrtinu knihy. Diskutovali tam súčasný politický vývoj po roku 2020. Najmä roky 2023-24 mi prišli ako zbytočná honba za aktuálnosťou.
„Musela som odmietnuť to, kým by som mala byť, aby som mohla byť tým, kým som.“
Dokonale vystihnutá pointa od skutočne múdrej a inšpiratívnej ženy.
Čítať si tento knižný rozhovor teraz, keď už v prezidentskom paláci a vo vláde sedia osoby, ktoré jej morálne nesiahajú ani po členky, je trochu náročná disciplína. Prepadá ma smútok, že sme o ňu prišli, zároveň som však porozumel jej rozhodnutiu.
Baví má slovenská politika a jej zákulisie. V rozhovore so Zuzanou Čaputovou som sa spätne dozvedel mnoho zaujímavého a nového o pohnútkach a dilemách, ktoré sprevádzali výkon mandátu našej prvej prezidentky. Hneď prvá kapitola odhaľuje nepredstaviteľnú dilemu na pomedzí jej súkromného a verejného života.
Erik Tabery sa podľa mňa pútavo pýtal a dotkol sa mnohých aspektov, ktoré mi pomohli lepšie spoznať Zuzanu Čaputovú nielen ako prezidentku, ale aj ako človeka.
