Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ak ste fanúšikom kníh, ktoré Vás nútia otáčať jednu stranu za druhou, tak sa tejto oblúkom vyhnite. Autor v čriepkoch spomienok skladá obraz svojej mamy, okolia a krajiny svojho detstva, aby sa pokúsil nájsť cestu k samému sebe a identifikovať faktory, ktoré ho formovali. Zo začiatku je náročnejšie zorientovať sa v jednotlivých dieloch mozaiky, ale ak ste ochotní venovať knihe dostatok času a svoje plné sústredenie, odmení vás bohatým jazykom, závanom Jadranského mora, štedrou dávkou nielen rodinnej histórie a myšlienok, ktoré vám občas vyčaria úsmev na tvári, inokedy zamrazia. Moje prvé, ale rozhodne nie posledné stretnutie s autorom.
Vták na jednej nohe Dušana Dušeka má podnadpis Leporelo z dobrého dôvodu: ide o sled zo začiatku náhodne pôsobiacich obrazov, pri ktorých úsmev strieda povytiahnuté obočie, poetika naturalismus. Pár desiatok strán mi trvalo, kým sa mi podarilo prispôsobiť sa pravidlám hry autora, ale od toho okamihu sa mi dostalo nadmieru krás jazyka, slovných hračiek, hrejivého príbehu Adama a Škorice a k tomu jednej vtipnej divadelnej hry navyše.
Letmý sneh Pavla Vilikovského je ukážkou toho, ako vie umný spisovateľ vyťažiť z nášho jazyka to najlepšie a najkrajšie. Hovory nielen so sebou o práci spisovateľa, jazykovedca aj o osude manžela, ktorému manželku postupne vymazáva choroba. Smutno-úsmevný príbeh o menách, kožuchoch, dušiach, bilabiálnych konsonantoch, ale hlavne o láske. Lebo láska to je také slovo, pod ktorým si každý môže predstaviť, čo chce.
Ach. Sladko-trpký návrat do Medveďoviec. To, čo ma na Backmanovi neprestane udivovať, je - okrem majstrovského rozprávačstva - plastickosť jeho postáv. Hoci ich je v oboch mestečkách požehnane, človek ich vidí ako ľudí z mäsa a kostí. Sú absolútne uveriteľní so všetkými svetlými i temnými stránkami. Žiadni "elfovia a ohyzdi", i ten najväčší klaďas má svoje hriechy a viny a aj ten najväčší chuligán a výtržník ukrýva zásady a v podstate dobré srdce. A hoci s ich konaním človek nemusí vždy súhlasiť, chápe ich pohnútky. Aj po dočítaní knihy mu neprestáva vŕtať hlavou, ako málo by možno stačilo, aby sa tragédií predišlo, ale na "keby" sa nehrá a preto žiadne zázračné zvraty, alebo úniky v poslednej chvíli nečakajte. Backman je až príliš skutočný. A to je na ňom to úžasné.
To, že je Mankell skvelým autorom detektívok asi nikto, kto pozná Wallandera, nespochybňuje. Ale že na napísanie úžasnej knihy vôbec detektívnu zápletku nepotrebuje, to som zistila až teraz. Román Italské boty (ja som čítala v nemčine ako Die italienischen Schuhe) je ďalšou krásnou severskou sondou do zákutí ľudskej duše: nanajvýš citlivý román o samote, jeseni života, bilancovaní, ale i nových ránach a ľadových kryštáloch - naokolo aj vnútri nás...
Milujem Backmana. Už po pár odsekoch vám nebadane začne dvíhať kútiky úst, miestami dokonca nahlas rozosmeje, aby vám vzápätí dobre cielenou vetou vohnal slzy do očí. Štýlom, ktorým sa s čitateľom rozpráva ako s kamarátom na pive, zábavným, ale trefným. Žiadne vzletné frázy alebo vyumelkované prirovnania, ale naoko banálne vety, ktoré až zarážajúco presne pomenúvajú to, čo sa mne málokedy podarí vtesnať do slov. Milujem Backmanove knihy, lebo napriek mojej mienke o ľudstve ako takom vo mne udržuje vieru, že stále existuje pár jedincov, ktorí sa tomuto obrazu vymykajú a ktorí sú asi najdokonalejším stelesnením ľudskosti v podobe, v akej ju chápem ja – so všetkými pozitívami aj nedokonalosťami, ktoré k nej patria. A možno ich nakoniec ani nie je málo. Milujem Backmanove knihy, lebo vo mne prebúdzajú túžbu stať sa ich súčasťou... a to sa hociktorému spisovateľovi nepodarí.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Sám rozprávač nám román predstavuje slovami: „Toto je príbeh o zimných štadiónoch a srdciach, čo pre ne tlčú. O ľuďoch a športe a o tom, ako sa striedajú vo vzájomnej podpore. O nás, ktorí snívame a bojujeme. O zaľúbených a zničených, o našich dobrých aj najhorších dňoch.“
Nie je to ale celá pravda. Medveďovce a ich pokračovanie My verzus vy majú spolu cca 900 strán. Čím viac sa ale blížil záver knihy, tým častejšie som ju odkladala bokom. Nechcela som, aby sa skončila. Len vo výnimočných knihách, ako je táto, si nájdete priateľov, o ktorých nechcete prísť.
Autor má jedinečný dar vidieť aj do hlbín ľudskej duše, pomenovať a zobraziť to, čo tam vidí tak, že sa človek raz smeje, raz plače a často oboje zároveň. Pretože Medveďovce a ich obyvateľov je možné nájsť v každej krajine. A možno je kúsok Medveďovčana v každom z nás.
Dvojdielny román, ktorý ani zďaleka nie je len o športe. Je hlavne o ľuďoch. O tých, ktorí majú takmer všetko, ale to podstatné im napriek tomu chýba. O tých, ktorí nič nedostanú zadarmo, ale odmietajú sa vzdať. O sile priateľstva, rodiny, závisti i nenávisti. O bolesti, bezmocnosti, stratách i nových začiatkoch. O zásadových drsných chlapoch i bezcharakterných kravaťákoch. O tom, aké ťažké je byť iný („Nedožič sviniam, aby ťa videli plakať!“). O tom, že každý má v sebe svetlé i temné stránky, každý prežíva lepšie i tie najhoršie dni. O tom, aké dôležité je veriť snom a robiť niektoré veci len pre seba, iné zase nezištne pre druhých. A keďže to nie je žiadna rozprávka, darmo fandíte a držíte palce, váš tím vyhrá len málokedy. Pretože nikto nevyhráva vždy...
Román o stratách, odchodoch, o hľadaní, návratoch, o náhradných riešeniach a – samozrejme – o láske, hlavne tej medzigeneračnej. A keď sa navyše príbehom vinie popevok "I am the Walrus", listy od Ringa Starra, Jane Goodallovej alebo Stephena Hawkinga a defilé viac ako zaujímavých postáv, románu sa z môjho pohľadu nedá vôbec nič vytknúť. Práve naopak, chytil za srdce od prvej kapitoly.
Sú knihy, ktoré preniknú hlbšie ako by človek predpokladal a dotknú sa prachom zapadnutých miest, pretože sa im podarí do slov sformovať to, na čo sa niekedy človek obáva čo len pomyslieť. Takouto výnimočnou knihou sú aj Stefánssonove Ryby nemajú nohy. Kniha plná drsnej poetiky a nádherných obrazov. Veď v ktorej inej knižke má dievča oči ako dve piesne, jednu od McCartneyho a druhú od Lennona? Kde ešte krása ohrozuje matematické rovnice, ľúbostné básne sa píšu zatnutím pästí a k plavbe na mesiac chýba palivo?
Podtitul rodová sága je trochu zavádzajúci, pretože hoci sa ponárame do takmer sto rokov starej rodinnej histórie a po čriepkoch postupne zlepujeme osudy troch generácií, deje sa tak v spomienkach, zábleskoch minulosti, ktoré prepadávajú (nielen) hlavnú postavu príbehu – Ariho, básnika, ktorý v mladosti dúfal slovami zmeniť svet, no ako mnohým ďalším, ani jemu sa život neuberal celkom podľa predstáv. Kniha o tom, aké ťažké – až nemožné – je pochopiť druhých, ako dokáže všednosť prevalcovať sny a očakávania, ako jedna ruka, ktorá "preletí po stole ako výkrik", zničí krehkú rovnováhu rodinného šťastia... a mnohom ďalšom...
Po výbornom prvom a vynikajúcom druhom dieli nesklamal Winston ani po tretíkrát. Trezorovým lupičom síce chýba miera napätia a dynamika druhého dielu, ale stále ide o zábavné čítanie, ktoré rozhodne nenudí. Detektívnu líniu príbehu tu miestami zatieňujú "trampoty v láske", keď sa na scéne vynoria starí aj noví sokovia, a tak o svoju vyvolenú bude musieť bojovať nielen Winston, ale aj profesor Hagedorn. Kira s kamarátmi zase viac či menej úspešne zasahuje do policajného vyšetrovania a hoci sa dospelému čitateľovi asi podarí odhaliť "záhadu" skôr, detský čitateľ bude určite s napätím pátrať s Kirou až do úplného konca. Ani tentokrát nebude chýbať ruská babuška a môžem zodpovedne vyhlásiť, že zvolanie ?????? ?????! už u nás doma "zľudovelo" :). Určite odporúčam!
