Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
#fromtimetotime #booknerd
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Takéhoto spoločníka vo svojom živote potrebujem. Priateľa, pred ktorým sa nebudem hanbiť, lebo mi vždy pripomenie, aká je úprimnosť nádherná. Nechá ma si pod láskou slobodne predstaviť čokoľvek chcem. (Lebo pre každého jestvuje inak.) Túžim objímať toho, kto bude písať, zatiaľ čo ja budem plakať. A plakať ešte dlho po spoločne prebdenej noci. Bude si istý, ako splynutie dvoch duší je oproti splynutiu tiel ťažšie, ale nikdy nezapochybuje o dôležitosti splynutia duše s telom. Chcem pri sebe niekoho, kto ma naučí, že i keď láska jestvuje iba na chvíľu, a hoc nedokonalá, je jedinečná. Milujúceho, ktorý vie, že sa mení a každým dňom je iná. Kvitne i vonia, keď sa o ňu postaráme. Potrebujem milovať viac a do svojho života už navždy Vilikovského.
Taká je láska. Divoká, občas však veľmi pokojná. Je nepredvídateľná a nečakaná. Vlní sa. Lebo láska sú vlny, ktoré rozbúšia srdce, ale opúšťajú nás, utíšia sa a pomaly vzďaľujú, po jedných prichádzajú druhé. Niektoré sú viac boľavé, iné primálo búrlivé. Aj tak je každá vlna iná, vo svojej divokosti jedinečná, po každej túžme iným spôsobom a žiadnu nemožno nahradiť i keď sa nekonečne vzdiali. To, čo dokáže pohltiť, ostáva v nej navždy, a aj napriek neviditeľnosti je večná. K tomu ju neprekonateľné vzdialenosti s ľudskou bytosťou obzvlášť spájajú. Také sú Vlny, láska, ktorá hreje na duši a ostáva nekonečná.
Vďačnosť je niekedy príliš ťažká, posledné Slová vďaky také sú. Silné, až dokážu oživovať, ale tiež zabíjať. Niekedy tvoria nezmazateľnú stopu. A inokedy je práve ticho najviac potrebné. No Delphine de Vigan hovorí potichu. Píše o tom, že je treba ďakovať, včas, aby nebolo neskoro. A láskou objímať i svojich starých rodičov. Pretože nás túžia cítiť bližšie ako im častokrát sme, dostať bozk aj napriek vráskam. Všetci ľudia potrebujú zohriať. Tak sa zohrievajme navzájom! Chcem sa učiť viac ďakovať, túliť, dokázať tichom hovoriť, milovať a starať sa o svojich tak, ako sa moji starajú o mňa.
Mám rada poéziu, ktorá sa hýbe. Pri ktorej si ľudia utierajú slzy. Takú, ktorá spisovateľom pomáha odpúšťať a učí to aj čitateľa. A ktorá spája bytosti nebytostne. Toto sú básne objímajúce bolesti, také, čo smútok robia znesiteľnejším. Mám rada tú jednoduchosť, v ktorej sa tají veľkolepé čakajúc na svoj moment, najkratšiu večnosť byť poznaná, pochopená, prijatá a milovaná. A tie slová, ktoré počuť len v tichosti, venované tým, čo sú od nás najďalej. Toto je Rupi aj so svojou pohybujúcou sa poéziou a takúto ju mám rada!
Aké je smutné, niektorým bytostiam sa dáva pocítiť, že nie sú dosť. Tento príbeh je o nich. Ženách, ale aj mužoch, Hamnetovi i Hamletovi, rodičoch, deťoch, ich zlých vzťahoch a tiež o tom, že také sú občas potrebné. Príbeh o večnosti medzi matkou a jej milovaným dieťaťom. Tak je, niektoré osudy sú príliš plačlivé, no práve tie bývajú plné veľkých lások. Aj pre toto sa v Hamn(l)etovom svete verí rozprávkam, ale tiež kvôli skutočnosti, že sem prichádzajú deti na svet s vôňou lesa. A jestvujú so schopnosťou preniknúť cez povrch do veľkých hĺbok. Toto je o ľudskom vedomí, že v tichu sa ukrýva obrovská sila. A neexistujúcich istotách, ktoré sa v malých okamihoch menia na najčernejšiu čerň. Čo ak predsa len neistoty prinášajú istejšie šťastia?
Ach, láska. Domenico o nej nenapíše priveľa, ale povie dosť. Číta sa pomalšie, často medzi riadkami, a hľadá v jedinom slove množstvá emócií, tam, kde každá má svoj dôvod. Milujem jeho texty, ako na vzťahy pozerá, premýšľa, divoko ich prežíva. On milovanie naozaj žije. Dokáže porozumieť zvláštnosti i ľudským slabostiam. Veď neexistuje správny či nesprávny vzťah, len slobodná láska dokáže byť skutočná vďaka dôvere, úprimnosti, všemožným vysloveným dôvernostiam. Toto je Starnoneho text o večnosti dvoch sekúnd, nedokonalej, ale živej láske. Nevere, ktorej prílišná snaha chcieť jej zabrániť jej nikdy nezabráni. A ešte o tom, že nech je čas aj vzdialenosť akákoľvek, skutočne milovaní ostávame jeden v druhom navždy veční.
Ťažké čítanie. Silné a tak hlboko sa dotýkajúce. Slzavé, ale potrebné. Plné dlhotrvajúceho boja. O tom, aké je dôležité nebyť ticho, keď cítiť nespravodlivosť, a ak ani hlasno nestačí, tak kričať ešte hlasnejšie. Toto sú príbehy odsúdených mladých ľudí prežívajúcich nezmyselné fyzické tresty. Životy tých, ktorých budúcnosť je častokrát jasná už na samotnom začiatku. Nešťastné osudy, no i tak vytrvalé, bojujúce za seba i druhých. Tak veľa sa ešte od ľudí máme učiť, aj takých, od ktorých nás naše mylné presvedčenia vzďaľujú. Ach, aké je len nutné uvedomiť si, že každý človek je výnimočný a všetci sme rovnako dôležití. A aj to, že zlo zlom neporazíme. Veď láska je silnejšia nad ľudské nezmyselnosti a aj cez ťažké chvíle sa vždy usmieva posledná.
Toto je tak ozajstné. Príbeh lásky. Nedokonalej, ale skutočnej. O tom nikdy neprežitom poznaní milujúceho človeka v jeho vlastnej samote. Tej túžbe po tomto poznaní. O navždytrvajúcej samote. Ako existujú bytosti, ktoré ju potrebujú oveľa väčšmi než skutočnú lásku a sú s ňou tak prepojené, že ju nemožno ani citom alebo túžbou porušiť. Láska je krehká, nepochopená, neistá, plná nedorozumení, nevysloveného, a predsa otvorená, ale bojazlivá, prehnane prežívaná. Pravá láska býva bolestivá. Hádam ju tieto nedokonalosti robia takou srdca dotýkajúcou sa. Niektoré lásky sú silné a dávajú všetko i napriek tomu, že nie sú večné. Azda sú večné práve pre ten moment, lebo minulosť bude vždy súčasťou prítomnosti. Nuž, milovanie má príliš veľa pohľadov. Aj tento príbeh ich má, že ich nemožno spojiť a možno sú spojené už navždy, nech je koniec akýkoľvek.
Je pekné spoznávať našich obľúbených autorov. Prechádzať sa ich životom, stať sa jeho súčasťou, usmievať sa, keď je im pekne, plakať i objať ich. Schovať sa spolu na tajné miesto, a tam si spoločne nahlas čítať, milovať sa. A potom bojovať, ale znova zlyhať, byť na dne, opiť sa, napísať knihu, premýšľať a filozofovať nad všeličím. Mať deti, podaré aj nepodarené lásky. Osemnástim miestam na svete hovoriť domov. Vyskúšať najrozličnejšie povolania. Zažiť všetko s nimi. Občas je existencia našich obľúbencov veľkým zážitkom, inokedy túžime žiť v tom istom období a na tom istom mieste, aby sme ich skutočne bozkali, keď život až príliš prežívajú. A predsa nám niekedy práve tieto najsmutnejšie príbehy pomôžu zvíťaziť, tak ako to dokázali ich nešťastníci, lebo až primoc prežívame my.
Nádherné! Chcenie poznať nepoznané a dlhá cesta za týmto poznaním. Krásna je ľudská túžba, čo s tvorom hýbe. Tento príbeh je práve o takýchto túžbach, o tom, že jestvujú nekonečné záhady, potom ani vášeň nemožno úplne nasýtiť, takže v nás pre niektoré tajomná žije stále, a dobre tak! Aké to je príťažlivé, byť objaviteľom nepoznaného, nech je kdekoľvek a je čímkoľvek. Toľko toho nevieme o živote, jeho kolobehu, existencii človeka, bytí konkrétnej osoby, naozaj neobyčajných bytostiach i úhorovi. Ach, vo svete je rozličností, no práve viera nás vedie spoznávať (sa), vďaka tej nádeji stále hľadáme a hýbeme sa, pohýňame svetom. Viera kohokoľvek v čokoľvek, pokojne aj v úhora, knihu o ňom či človeka alebo nadprirodzeno, len nech navždy prebýva a kvitne.
