Algernon

Čepiec sa dá čítať mnohými spôsobmi. Je na čitateľovi, ktorú šablónu si zvolí. Teda pokiaľ chce. Môže ísť aj voľne naprieč líniámi a vnímať pomaly sa rozmotávajúci príbeh ako nite na čepiec, ktorý sa učí šiť rozprávačka - autorka u čepčekárky, 80 ročnej Iľky zo Šumiaca. Spleť motívov z Iľkinho života: neľahké roky v studenom, nehostinnom kraji, ale napriek všetkému Iľka rozpráva svoj príbeh vecne, v malých útržkoch a bez trpkosti. Každým opakovaním sa obrazy odhaľujú o čosi viac, ako sa vzťah medzi učnicou - rozprávačkou a čepcekárkou stáva dôvernejším.
Cez rozprávanie a opisy drsnej krásy šumiackej prírody, preráža niekoľko rovín; náhmatkovo vyberiem niekoľko, čo mi utkveli najviac v pamäti: ťažko trpené súžitie vymierajúcej majority a rómskej minority. Mnoho (aj ked nie vždy očividných) odtieňov predsudkov a rasiszmu jasne vymedzujúceho, že oni nie sú my a “my tu s nimi žijeme”. Kraj, kde zomrel čas a poslednou kultúrnou revolúciou bola normalizácia. Domy a ľudia, na ktorých sa zabudlo. A tí zabudnutí ľudia volia Kotlebu navzdory partizánskemu rodokmeňu. Miesto, kde umiera všetko - školy, nemocnice, cesty, potraviny a postupne aj starousadlíci s ich oddretými, ale pevne zakotvenými životmi - detstvo cez druhu svetovú, dospievanie v 50-tých rokoch, mladosť cez vynútenú kolektivizáciu. Ľudia patriarchalneho kmeňa, kde rodina rozhoduje o osude jednotlivca, rodina, od ktorej sa neuteká. Rodina, ktorej sa všetko odpúšťa. Korene, ktoré nepustia. Neprikrášlené rozprávanie, ako sa kedysi žilo na vidieku, o predkoch v krokoch s valaškami a čepcami.
Pevne zakorenený život v komunite a večne dohliadajúcej rodine musí pôsobiť pre mnohých Slovákov a Slovenky 21. storočia, rozcestovaných na všetky štyri svetové strany ako úplné sci-fi. Niečo ako grécke mýty s nulovým presahom do autonómnych a možno trochu vykorenených životov. Asi sa nájdu viacerí, ktorí podobne ako rozprávačka nikomu nepatria a len zbierajú náhodných cudzincov poceste, s ktorými dokážu mlčať - najvyššia forma intimity a porozumenia.
Priznám sa, že ja absolútne neznalá folklóru, som pri tejto knižke začala uvažovať, čo znamená byť Slovenkou. Z veľkej časti príbeh, ktorý nepoznáme. Príbeh zanesený nesmiernym gýčom a zjednodušením, mýtmi, národno obroditelskými básňami zo šturovského romantizmu, skanzenmi, drevenými kolibami, fakovými krojmi. Dá to fúru práce zistiť, ako žili, čo i len dve generácie pred nami, a preto si Čepiec od pani spisovateľky Kucbelovej vážim. Ak hľadáte, či do väčšej hĺbky objavujete korene Slovenska ako krajiny alebo priamo svoje súkromné, kniha patrí aj na vašu poličku. Inšpirácia a meditatívne chvíľky zaručené.

Čepiec

• Katarína Kucbelová

4,1

272 Kč

Príbeh spod pera mozambického spisovateľa Mia Cutuo plný tajomna, omínajúceho pocitu blížiaceho sa nebezpečenstva, násilia, pomaly rastúceho šialenstva, ale aj snov, farieb, nepokojnej poetickocti a túžby páliacej ako buš, kde sa pribeh odohráva.
Príbeh, v ktorom sa skutočnosť plynule preklápa do snov, či skôr nočných mor, poloľudí - polozverov. Nie sú to však sureálne vsuvky, ktoré otrasú čitateľom, ale pomaly odkrývané hrôzy každodenného života ženských postáv v tradičnom kmeňovom spoločenstve v mozambijskom buši. Snové, magické epizódy slúžia skôr na zmiernenie a metafyzické zarámcovanie drsných útržkov naznačujúcich neduhy kmeňa - korupcia, nedostatok vody, rýchlo vyeskalované a beztresné násilie.

Po dočítani som si musela chvíľu utriasť v hlave, čím si vlastne každá postava prešla a poskladať si príbeh chronologicky nanovo. Couto totiž výpovede rád pretáča dozadu a pridáva zakaždým nové informácie a nový kontext. Navyše má zvyk si tak trochu “vymýšľať” - do opisu skutočnej udalosti (teda zlučiteľnej s reálnym svetom) primiešava magické vysvetlenia, pôsobivé metamorfózy človeka na leva. Postupne sa rozprávanie mení na jednu veľkú alegóriu. Človek je sám zvieraťom, predátorom a pácha väčšie krutosti než levy obchádzajúce osadu.

Oceňujem až absurdne zvláštne postavy, pološialené, ale perfektne zlučiteľné so svetom Cuotovho príbehu. Nebyť surealistickych prechodov do sveta mágie a zvierat, bola by kniha takmer nestráviteľnou výpoveďou o násilí a utláčaní žien v tradičných kmeňových spoločenstvách. Zaujímavé na ženských hrdinkách je však to, že napriek jasnej obžalobe domáceho a sexuálneho násilia, sa nejedná o žiadne utiahnuté chudery, ale silné postavy s vlastným svetom, vlastnými vášňami ako levice.

Ak máte radi magický realizmus a netrváte na chronologickom rozprávaní, trúfam si povedať, že sa vám tento Kafka spod rovníka bude páčiť. Knihu na Slovensku preložil a vydal Portugalský inštitút a súčasťou je aj krátky rozhovor prekladateľky Zuzany Greksákovej so spisovateľom

Spoveď levice

• Mia Couto

4,3

367 Kč