Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Viete o mne vela podla zakupenych knih v Martinuse za niekolko rokov. Myslim si, že je málo citatelov, ktori si rocne kupuju tolko knih, co ja. Mam 64 rokov, citam od detstva a je to najkrajsia a najzmysluplnejsia cinnost v mojom zivote. Vybudovala som základ kvalitnej kniznice aj u mojej dcery a zata v Nemecku.
Oblíbené literární žánry
Moje odznaky
Moje aktivity
Pri čítaní príbehu o Sylvií Beach a jej kníhkupectve Shakespeare & Co. som sa ocitla v svojej mladosti. Z časti som príbeh poznala od Hemingwaya, z jeho Pohyblivého sviatku, kde spojil množstvo obrázkov, príbehov, postrehov o "stratenej generácii" amerických autorov, žijúcich v 20-tych rokoch minulého storočia v Parízi - F.S.Fitzgerald, E. Pound, G.Steinová, J. Joyce a jeho nadčasové dielo Odyseus su práve v popredí tohto románu Kerri Maher.
Američanka Sylvia Beach si vybrala Paríž za svoj domov, plní si svoj sen a jej kníhkupectvo spojené s knižnicou je oázou modernej literatúry po Veľkej vojne. Miestom, kde sa stretávajú mladí americkí spisovatelia, predstavitelia francúzskej moderny, či umelci z druhej strany kanála La Manche. Všetci podstatne ovplyvnia literatúru 20.st. Debatujú po večeroch s pohárom dobrého vína v ruke o literatúre, umení, o živote v Paríži po vojne, kde je každý deň "ako pohyblivý sviatok".
Pre mňa kníhkupectvo Shakespeare &Co. a Silvia Beach boli po celý život symbolom Paríža
medzivojnového obdobia. Som veľmi rada, že som mohla túto atmosféru prežívať znovu v jednej ucelenej biografií, či literárnej fikcií.
Najkrajšie na literatúre je, keď sa dva póly stretnú, autor a čitateľ. Keď si uveria. Čo viac si tvorca môže priať?
Úprimný a citlivý príbeh svojej vlastnej viery a pochybností je spletený s históriou prvých rokov kresťanstva v Rímskej ríši. Ten jednoduchý príbeh o dieťatku v jasličkách, príbeh, z ktorého sa stalo jedno z najväčších náboženstiev. Čítame o evanjelistoch Lukášovi, Jánovi, či Markovi, ktorého prekladu zasvätil autor dva roky života. O burlivákovi Pavlovi. Vidíme ich ako živých ľudí so svojimi slabosťami, pochybnosťami, so svojou vierou, ktorí chceli podať svedectvo. A tu sa začnú vynárať otázky - Ktoré svedectvo Ho probližuje generáciam najvernejšie? Čo chcel On? Chcel to takto? Otázky pýchy a pokory. Dostaví sa príjemný pocit, že mám v rukách výnimočnú knihu. To je literatúra. Neodložím ju po prečítaní len tak do poličky, ale príbehom žijem. Určite veľa čitateľov siahne po niektorých z kníh, na ktoré sa autor v príbehu odvoláva, prípadne po Evanjeliu Lukášovom či Jánovom, či po Liste sv. Pavla Galaťanom.
Moc neverím tomu, že sa autor po období aktívneho veriaceho kresťana stal ateistom. Myslím, že jeho zadné dvierka nie sú len trochu pootvorené, sú pootvorené dostatočne.
Mám prečítané takmer celé dielo Stefana Zweiga, preložené do češtiny a slovenčiny. Preto nebolo ťažké po pár stranách uhádnuť, prečo práve Montaigne. Popri Erasmovi Rotterdamskom, Sebastianovi Castelliovi našiel v ľudských dejinách ďalšiu spriaznenú dušu, šľachtica, esejistu, humanistu de Montaigne. Potvrdilo sa mi to na s. 95.
V ťažkých časoch Európy s nástupom fašizmu v Nemecku i svojicj vlastných, keď musí opustiť milovaný Salzburg, uteká do Anglicka a neskôr nájde útočisko v brazilskom Petrópolise. V tomto období pátra v histórií po osobnostiach, ktoré zviedli svoj nerovný boj s dobou, v ktorej žili - Erasmus, humanista, "svedomie Európy" proti Lutherovi, Sebastian Castellio, ktorý sa postavil na obranu upáleného Michela Serveta proti tyranovi Kalvínovi.
Nakoniec posledné mesiace svojho života nájde svetlo v tme. Humanista Montaigne si dokázal nájsť vnútornú slobodu v kamennej veži svojho zámku, oprostiť sa od šialenstva svojej doby, rokov ukrutných náboženských vojen, rokov reformácie, ktorá chcela lepšie kresťanstvo za cenu úplneho rozvrátenia európskych krajín. Tam v svojej veži, oddaný klasickým autorom, udržuje si svoju slobodu aj v čase neslobody, tak ako Rotterdamský, tak ako Castellio.
Možno si aj Zweig predstavoval, že tisíce kilometrov od besnenia v Európe mu pomôžu nájsť vnútorný pokoj a mier. Nepomohli.
Odporúčam túto biografiu ako prípravu na prečítanie Montaignových Esejí, či spomenutých diel - Triumf a tragika Erasma Rotterdamského a Svedomie proti násiliu - Castellio proti Kalvínovi.
Už dávno ma tak nenadchla literárna postava. E.F. Jej opis je až dojemne úprimný, mohol by slúžiť ako vzor dokonalosti pre študentov, keď sa učia slohové útvary a žánre. Tak, ako si získala mňa, získala si postupne aj svojich poslucháčov na prednáškach o kultúre a civilizáciach. A hlavne očarila Neila, ktorý príbeh rozpráva, cez ktorého príbeh pokračuje esejou o rímskom cisárovi Julianovi s prívlastkom Apostata - Odpadlík, ktorý mu ostal naveky. Posledný pohanský cisár.
E.F. si musí získať každého, kto sa túžil vzdelávať v súvislostiach. Myšlienky, témy jej prednášok by sa dali obsiahnuť ako základy tolerancie, slobodného myslenia, všetkého, čo ostalo po predchádzajúcich generáciach, teda večného, bez nánosov doby, časov, náboženstva či politiky. Popri tom sme svedkami počiatkov kresťanstva, keď bohovia Ríma ustupovali jedinému kresťanskému Bohu. Núti nás to premýšľať, klásť si otázky. Kam odchádzali pohanskí bohovia? Ako to zasiahlo myslenie a bežný život ľudí v Rímskej ríši?
Dejiny nejde tak ľahko "prekoľajiť" ako Alpy alebo Šumavu. Winterbergovi sa to podarilo, hlavne, ak ich má vo svojom srdci, tak ako bitku z r. 1866 pri Hradci Králove. Bitku, ktorá bola začiatkom zlého konca strednej Európy v 20.storočí.
Wenzel Winterberg, tak starý ako Československá republika, ako krematórium jeho otca v Liberci, kedysi Reichenburg trpí záchvatmi histórie. Cestuje so svojim opatrovateľom z Berlína do Sarajeva. Po železnici. Autobusová doprava je dehonestáciou cestovania.
A hoci históriu nikdy neštudoval, díva sa z okna vlaku cez príbehy osobné i dejinné udalosti v súvislostiach. Je len málo takých, čo to dokážu. O to je tento príbeh silnejší, aktuálnejší a tak ľahko ho z hlavy nedostanete.
Kultúrne dejiny Európy 19.st, zrod pojmu "západna kultúra", svet veľkej opery a operných hviezd a hudobných skladateľov, obchod s výtvarným umením, formovanie autorského práva ako ochrana duševného vlastníctva spisovateľov, hudobných skladateľlov, vydávanie kníh, vznik literárnych časopisov, turizmus, cestovanie, trávenie voľného času vo vychytených európskych destináciach.
Toho všetkého sme svedkami pri čítaní tejto obsažnej knihy. Som uprimne dojatá z toho, akú veľkú dôveru mali ľudia 19.st. v zjednotenú Európu. Rozvoj železničnej dopravy naprieč kontinentom, od západu na východ, od severu na juh zjednodušil nielen výmenu tovaru, obchod, ale umožnil, aby sa umenie z Paríža šírilo závratným spôsobom do všstkých európskych centier - do Londýna, Berlína, Viedne, Budapešti až po Petrohrad a Moskvu.
Dôležitú rolu tu zohrali už dnes zabudnuté osobnosti -Louis Viardot, zberateľ starých majstrov, odborník a znalec španielskeho umenia, obzvlášť výtvarného a jeho nanželka operná diva Pauline Viardotová, ktorá počas svojej kariéry spievala na všetkých európskych operných pódiach. Na premiére Mayerbeerovho Proroka v Paríži 16. apríla 1849 sa zišli vrcholní prestavitelia z celej Európy. Pre Pauline to bol triumfálny večer. Jej štvrtkovych hudobných večerov v ich dome na ulici Douai sa zúčastňovala európska umelecká elita - Rossini, Berlioz, Saint-Saëns, Delacroix, Corot, Doré, spisovatelia Renan, G.Sandová, ale aj A. Rubinstein, Gercen, Bakunin a Dickens . Na okraji ich manželstva žil po celý svoj literárne aktívny život Ivan Sergejevič Turgenev, veľmi blízky priateľ rodiny, najmä Pauline.
Sme svedkami nielen jeho vlastnej literárnej tvorby, ale predovšetkým aktivít, ktoré dnes realizujú umeleckí agenti, príp.agentúry. Koľko toho stihol a dokázal, aby Francúzom i Európe priblížil a sprostredkoval ruských spisovateľov, keď nebol spokojný s prekladom, prekladal aj sám. Tieto aktivity však realizoval i opačne, podporoval európskych spisovateľov v Rusku. Ruská inteligencia spiznávala Flauberta, Zolu, Maupassanta či Daudeta.
Tým, že väčšinu svojho živots precestoval, dlhodobo žil v Paríži, Nemecku, Anglicku, blízke mu boli myšlienky európskeho zjedmotenia, európanstva či kozmopolitného prístupu k životu. Preto sa v 60-tych rokoch dostal do konfliktu s ruskými umelcami, s krídlom slavjanofilov i s hudobným nacionalizmom.
Všetky tieto pokusy o zjednotenie európskej kultúry boli narušené obdobím nacionalizmu, ktoré začalo Franc.-pruskou vojnou, Bismarckovým zjednotením Nemecka a na dlhé roky skončili v zákopoch Veľkej vojny.
Je len obdivuhodné, čo všetko napadlo autorku v súvislosti s dnes všadeprítomnym fenoménom "nepokoja, ktorý ťahá človeka z miesta na miesto". Ten nepokoj bol na svete pravdepodobne vždy, len sa tomu nehovorilo turizmus. Boli to pútnici, objavitelia, dobývatelia, príslušníci náboženskej sekty. Autorka svoje asociácie nespája len s pohybom v priestore a čase. Ide ďalej. Je evidentné, že ju fascinuje svet anatómie, prirodných vied všeobecne, preto je podstatná časť knihy venovaná "cestovaniu" po ľudskom tele.
Krátke príbehy sa striedajú s voľne plynúcimi myšlienkami, postrehmi, všeobecnejšie s filozofoiu cestovania.
Knihu nemusíte čítať od začiatku do konca, dá sa znova vrátiť k hociktorej časti, kapitole, bez toho, že by to narušilo plynulú líniu deja. Námet i forma knihy sú pre mňa veľmi ojedinelé, zaujímavé a určite sa po čase k niektorým kapitolkám vrátim.
Od svojich študentských čias sledujem s oveľa väčším záujmom dianie vo Francúzsku, než v ostatnom svete. Potešilo ma, keď v minulom roku získala NC za literatúru francúzska spisovateľka. Začala som dobiehať svoje čitateľské medzery.
"Roky" ma zaujali hneď svojou formou, netypickou pre tento žáner literatúry. Strohé, neosobné vety, ktoré chcú byť viac výpoveďou jednej generácie. Generácie narodenej počas vojny, ktorej mladosť a dospelý život plynú na pozadí piatej francúzskej republiky a striedaní sa prezidentov od de Gaula cez Mitteranda až po Sarkozyho.
Témy spoločenské striedajú témy intimné, kde hlas autorky je viac osobný. Hanba. Morálka povojnových rokov. Interupcie. Rodina versus osobná sloboda ženy, matky i krásne opísané nedeľné rodinné obedy, keď bola ešte dieťa i tie, ktoré chystala pre svojich už dospelých synov.
"Roky" sú aj o hľadaní slov, vhodného slovníka, ktorým chce autorka vyjadriť sny, pocity svojej generácie. Niektoré slová sa v plynutí čadu vytrácali - vlastenectvo, česť alebo menili svoj význam - úcta, hrdosť. Iných sa nedá zbaviť - reklamné slogany, čas vecí, ktoré produkujú ďalšie veci, ďalší tovar a tisíce zaručených návodov ako zdravo jesť a žiť.
Cez zdánlivú strohosť textu viem o autorke práve toľko, aby som okamžite siahla po jej ďalšej osobno-generačnej výpovedi.
Ak vás na začiatku neodradí hrúbka knihy, čítajte ďalej. Dej neplynie v jednej línií. Uberá sa mnohými odbočeniami, zákutiami, aby sa opäť spojil s osudmi hlavných hrdinov. Ak vás ani to neodradí, čítajte ďalej. Povzbudí vás skutočnosť, že stránkovanie je zostupné, od 848 nadol. Odmenou je dokonale vyrozprávaný príbeh židovskej herézy v poľskom kráľovstve, v priebehu niekoľkých desaťročí 18.storočia.
Podolie - historická oblasť Poľska, Rohatýn, Kamenec Podolský, Ivaň, Ľvov, Černovice - mestečká a mestá, kde Židia tvorili podstatnú časť ich obyvateľstva. Dnes sú súčasťou juhovýchodnej Ukrajiny.
Ukrutná bieda Židov po masakroch kozáckeho povstania Bohdana Chmelnického, neustály strach prec pogromom i nové myšlienky, ktoré obchodníci prinášajú z juhu Európy, plné mystiky, kabaly, mesianizmu. To všetko vedie Židov k hľadaniu spoločného s kresťanskou vierou, konkrétne v Poľsku katolíckou. Veď kresťan môže vlastniť pôdu, má spokojný život, je skutočným človekom.
Karavány obchodníkov tvoria Židia, Poliaci, Rusíni, Turci, Arméni, putujú zo severu do južných častí Európy - až do Smyrny, Solúne. Prechádzajú cez mestá Bukoviny Uhorska, Rumunska a Osmanskej ríše. Predmetom obchodu, výmeny nie je len tovar. Po večeroch, vo chvíľach odpočinku veľa debatujú obohacuje sa ich jazyk, do hebrejčiny a jidiš prenikajú slová z poľštiny, turečtiny, gréčtiny a jazyka sefardských Židov, ktorí utekajú zo Španielska. Dohovoria sa. Stretávajú sa tu tri veľké náboženstva - judaizmus, kresťanstvo a islám. Hľadajú k sebe cestu, hľadajú to, čo ich spája.
Keď nás príbeh Jakuba Franka a jeho pravoverných Židov naplno pohltí, keď už nevnímame hrúbku knihy, či počet strán, potom si uvedomíme, že nám priestore východnej Európy, od severu na juh niekto chýba.
Aj ja patrím k tým čitateľom, ktorí si vedome pestujú zidealizovanú predstavu na Belle Époque, či fin de siècle. Nehanbím sa za to. Viem, že táto epocha, ktorú ukončilo ukrutné besnenie Veľkej vojny, je bohatá nielen na literárne skvosty, rodiaci sa moderný román, na výtvarné umenie nevyčísliteľnej hodnoty, ktoré dodnes zapĺňa svetové galérie a súkromné zbierky, vedecké objavy, ktoré preniesli ľudstvo na prah 20.st. Je to aj epocha Dreyfusovej aféry a antisemitizmu, nacionalizmu, pompézneho dandysmu, rôznych pohľadov na homosexualitu, nezmyselných vrážd, súbojov a tých najnižších ľudských pudov.
J. Barnes cez postavy, postavičky, osobnosti z oboch strán kanála La Manche, cez ich umelecké dielo, ale najmä extravagantný spôsob života, chce práve zachytiť atmosféru tejto doby. Gróf Robert Montesquiou, knieža Edmond de Polignac, Oscar Wilde, Marcel Proust, J.K. Huysmans, Sarah Bernhardtová, Jean Lorrain. Všetkých spája osoba chirurga, prvého Monsieur le professeur francúzskej gynekológie, znalca a zberateľa umenia a dobrosrdečného človeka, "muža v červenom kabáte", ktorý poznal každého, kto v tej dobe "niečo znamenal". Ak ste tiež milovníkom tejto epochy, neváhajte a pozrite sa bližšie na záhadný portrét dr. Samuela Pozziho od J. Singera Sargenta.
