Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje aktivity
Manželka mezi námi by bola perfektná audiokniha. Bola by je zásadná informácie vo vete. Ono v podstate skvelá bola, ale prvá časť dosť zavádzala. Povedala by som, že to bol zámer autorov, ale nejak mi to neskôr aj tak nesedelo.
V druhej polovici sa už začali skladať jednotlivé kúsky príbehu a tvorili naozaj diametrálne odlišné skutočnosti, aké boli podsúvané čitateľovi, resp. poslucháčovi. Je tu dokonalý chlap, na ktorom čosi “nevonia”. Je tu učiteľka v škôlke, ktorá sa zamiluje a vstupuje do vzťahu a budúcnosti, ktoré jej všetci môžu závidieť. Je tu manželka, ktorá je nešťastná, pretože ju opustil manžel kvôli mladšej žene. Sú tu aj vedľajšie/tieňové postavy ako brat utopeného dievčaťa, kamáratka učiteľky, sestra dokonalého muža, nová snúbenica, teta exmanželky a terapeutka. Znie to ako riadny miš-maš, avšak nebyť toho úvodu, ktorý mal navodiť dojem, že nakoniec je všetko inak, čo sa síce podarilo, ale spätne mi to akosi nesedelo, bolo by to perfektné. Áno, zmiasť čitateľa je jedna vec, druhá, že to čitateľ musí veriť aj po odhalení skutočnosti a toto u mňa nefungovalo. Možno to je následok dvoch autorov, ktorí sa na knihe podieľali (Greer Hendricks a Sarah Pekkanen) a možno nie. Toľko ľstí v jednej knihe som už dávno nezažila a ako bonus, epilóg mi vybil poistky, takže aj keď trochu frflem, je to naozaj len trochu. Celkovo je príbeh naozaj skvelý. Lepší ako priemerný, ale nie perfektný. Počúvanie som si fakt užila a spoznala nový príjemný hlas Jany Štvrteckej. Za mňa ďalšie odporúčanie.
Čítala som českú verziu knihy.
Dcera Měsíční bohyně je kniha, ktorú som čítala naozaj dlho. Nie je to tým, že by bola zlá, to vôbec. Len som počas čítania stihla tri choroby a jednu dovolenku, čo je dosť rušné obdobie. Napriek tomu, že sa mi príbeh naozaj veľmi páčil, som si nevedela ku knihe sadnúť a prečítať na jeden záťah ani 50 strán. Myslím, že to bolo práve štýlom autorky (možno aj prekladom?), pretože príbeh na mňa pôsobil poeticky, akoby autorka používala príliš umelecký jazyk. To vôbec neberiem ako negatívum, u mňa však toto rozhodne nie je taká tá obyčajná jednoduchá fantasy knižka, i keď obsahovo by som ju skôr zaradila medzi rozprávkové fantasy pre mladých čitateľov.
Hlavnou hrdinkou je dcéra Mesačnej bohyne Sing-jin. Jej matka je uväznená na Mesiaci za trest cisárom, ktorý vôbec o existencii jej dieťaťa netuší (mama ju skrýva pred Nebeskými veličenstvami). Cisárova manželka je krutá, pomstychtivá, vypočítavá a obávaná panovníčka. Sing-jin a jej cesta do Nebeského kráľovstva je dychberúca a to sme len na začiatku príbehu. Objavuje svoju “schopnosť” skloniť hlavu, keď je treba a potlačiť vzdor pri neprávostiach. Zoznámenie s cudzincom Li-wejom bolo krásne a otvorilo Sing-jin kopec možností, ktorých sa utajovaná dcéra chopila. Ak som si myslela, že do tohto momentu bol dej, z ktorého som bola v napätí a očakávaní ďalších udalostí, od tohto momentu to bolo ešte intenzívnejšie. Sing-jin našla oddaného priateľa a rovnakou sa stala ona. Dostala sa do armády a so zlomeným srdcom bojovala ako najlepšie vedela. Prvá a jediná v Nebeskom kráľovstve získala titul První lučistnice (Prvá lukostrelkyňa ?) a tým sa jej postavenie na cisárskom dvore umocnilo. Zadania a bitky, do ktorých bola poslaná s vojskom a Wenč-om po boku boli neraz krvavé jatky, Sing-jin často utŕžila mučivé zranenia. Dokonca aj toto Sue opísala akosi bez agresie, preto je podľa mňa kniha vhodná pre mladých čitateľov. Naprieč knihou Sing-jin zápasí, trpí fyzicky aj psychicky, všetky rozhodnutia podriaďuje láske k matke a jej oslobodeniu. Koniec bol podľa mňa uzavretý, napriek tomu si ale rada prečítam aj druhý diel. Zaujíma ma, kam našu hrdinku vietor zaveje.
Ak máte radi rozprávkové fantasy s jemnou romantickou linkou, či hneď dvomi, kde česť a láska k rodine znamenajú prvé a posledné, kde hrdinovia trpia kvôli vyššiemu dobru, kde sa mihnú draky, prúdi mágia a stretajú sa mýty, kde láska a dobro (možno) zvíťazí nad ľsťou, krutosťou, zradou, pýchou a mocou, vtedy určite siahnite po knihe od Sue Linn Tan. Je úžasnou rozprávačkou.
Pan Masters bol môj prvý (od autorky!) chlapík a tvorbu Swan som si ním zamilovala. Pan Spencer veru nezaostáva a mňa už v čítačke čaká predošlá séria.
Jediné, čo sa mi v tomto príbehu nepozdávalo bolo, ako Charlotte často zmieňovala, že si Spencer berie čo chce a ako chce, no aby to autorka ospravedlnila, za každým dodá, že to tak chce a páči sa jej to. :/ nuž akurát z týchto monológov som zakaždým zostala taká, že- no na čo?!? Tak si poviem, že jeho dominantnosť mi imponuje a nie, že si berie čo chce a ako chce. To už vo mne evokuje skôr hru na “gumenú Anču”.
Ale!
Napriek tomu to zbožňujem. Swan vytvorila úžasné chlapské trio. Každý je svojím spôsobom pokazený, čakajúci na svoju “opravárku”. Píšem o troch, lebo aj nasledujúci Pan Garcia bol poodhalený a nejaké omrvinky o ňom sú nám už známe. Áno, pan Masters svoju opravárku našiel, prešiel si predpeklím kvôli svojej minulosti a nebolo tomu inak ani pri Spencerovi. Zápletky v druhej polovici boli vcelku prekvapivé. Naozaj som ich nečakala, ani konflikty a tie naozaj dramatické chvíľky, kedy boli postavy zaťaté a tvrdohlavé ako mulice odďaľovali záver. Charlotte sa sčasti dala chápať, ale srdcu nerozkážeš a to je holý fakt. O takýchto týpkoch sa naozaj dobre číta, žiaľ, píšu ich ženy, takže či veriť v jednorožce alebo takúto zmenu v povahe… je to asi za jedno. Čo však autorke nezazlievam, je jej rozprávačský talent a hrúbka kníh. Bolo mi na konci aj ľúto, a to sa pri 500 stranovej knihe nedá povedať, pokiaľ vás skutočne baví. Ja som si užívala každú stránku. T.L. vykreslila Lottiinu situáciu uveriteľne, neznelo to vôbec otrepane, podozrivo, či klišoidne. No a Spencerove eskapády sme zažili v predošlej časti, takže tu ma okrem jeho zmeny vlastne nemalo čo prekvapiť. A predsa… jeho detstvo bolo to, prečo bol aký bol. Je krásne čítať príbeh, kedy sa na pohľad absolútne rozdielni ľudia dajú dokopy a majú toho spoločného viac než dosť… Za mňa je Swanovej tvorba po druhej prečítanej knihe jedno veľké ÁNO!
Knihe Nevesta som sa dosť dlho vyhýbala. Bola to novinka z októbra minulého roka. Stále som bola presvedčená, že vlkolaci a vampíri sú už témou minulosti a aj keď Ali Hazelwood sa radí k autorkám mne srdcu a vkusu blízkym, krčila som nad jej najnovšou knihou nos.
Odvtedy si vravím- prečo som bola tak zbytočne tvrdohlavá?!? Skvelé ohlasy si kniha predsa nevyslúži len tak, pre nič za nič a Nevesta sa veru obľube u čitateliek vytešuje. Nedivím sa. Posledné dni mám akýsi divný typ jarnej únavy alebo čo, no Ali ma nakopla a po dlhšej dobe som prečítala viac ako 50 stránok knihy za deň. Jej štýl je svižný, čitateľ sa ani na 400 stranách nenudí a aj keď sú niektoré situácie predvídateľné, vôbec to nevadí.
Hazelwood zabŕdla do fantasy vsadenej do reálneho sveta. A aby sa tak úplne nedištancovala od svojich múdrych postáv z predošlých kníh, hlavná postava Misery, vyrastajúca vo svete ľudí, je laicky povedané IT-čkarka, kdežto Lowe(hmmm, Lowe <3 )je jej pravým opakom- tak sa mi zdá, že mal ešte tlačítkový telefón XD. Veľmi sa mi páčili myšlienky Lowea na začiatku každej kapitoly, pretože príbeh bol rozprávaný len z pohľadu Misery. Taktiež schvaľujem jej priamosť, aj že si vypýta čo chce a nečaká, kým jej niekto ponúkne omrvinky. Na Alinej Neveste obdivujem najmä prepojenie rás, vytvorenie akéhosi mieru medzi nimi, premyslenej symbiózy a vlastne dôvod medzidruhovej svadby dával oveľa väčší zmysel. Druhy si chránili teritóriá, ale tiež napádali iných, nebolo to však výnimkou. Ale len v Amerike. Mali sme možnosť nahliadnuť, ako sa žije napr. v Európe, na čo autorka nezabudla. Kapacitu stránok využila prefektne… nehovoriac o chémii medzi postavami-uuuffff. To ale Hazelwood píše vždy famózne. A že sa Ali vyšantila pri scénkach samotného aktu, tak to klobúk dolu. Až také detaily som veru nečakala :D. Taktiež priateľstvo, i keď Misery časom naštrbili pochybnosti, so Serenou zohrávalo veľkú rolu. Spočiatku som mala teóriu. Až som sa divila, že sa mi časť z nej potvrdila a to som príbehový konšpirátor- väčšinou úplne mimo •_•…
Takže! Ak sa vám téma nepozdáva, nevadí. Choďte do knihy, nebudete ľutovať.
Príbeh Evelyn a Sebastiána nie je jednoduchý. Autorka si zvolila náročnú cestu spletitosti, zamýšľania a núti čitateľa venovať pozornosť deju na 120%. Ak chcete oddychovku, siahnite po niečom inom(dám vám tip, stačí napísať;). Tia Esme, nový vietor v slovenskom spisovateľskom “klube”, svojím debutom rozhodne upúta pozornosť.
Čo sme nepovedali je skutočne o zamlčanom. Nevypovedaných citoch, ututlaných skutkoch, potlačených emóciách, tiež o boľavých srdciach, ale aj o čistej, čírej láske vo viacerých podobách.
Štýl Esme je veľmi špecifický. Odhliadnuc od toho, ako pomenúva kapitoly a v nich preskakuje v čase aj v rozprávačoch, čo nie je mätúce, len, ako som spomínala vyššie, príbeh si vyžaduje maximálnu pozornosť, píše v tretej osobe, no popisne. To sa až tak často u autorov nevidí. A že tie opisy jej idú, o tom bez debát. Avšak, namiesto detailných vyobrazení prostredia alebo postáv, sa Tia zameriava na pocity. Šťúra sa v nich, analyzuje, hrá sa so slovami i myšlienkami. Miestami som mala pocit, že jej vyjadrenia sú až poetické- naozaj netypické. Mnohé časti, celé pasáže, som si čítala opakovane, nie preto, že by som nechápala význam prečítaného, ale páčilo sa mi to natoľko, že som si to chcela zopakovať. Ja som túto knihu vlastne čítala akoby 2x.
Evelyn sa sťahuje k bratovi po nepríjemnosti, ktorá sa jej stala. Majú úžasný vzťah a spočiatku som im ho aj závidela. Neskôr už až tak nie, pretože za silou ich vzájomnej starostlivosti je príbeh. A ten veru závideniahodný nie je. Leo má okolo seba priateľov-Sebastiána, Dana a Ericha. Tvoria nerozlučnú partu a Evelyn je pod ich ochrannými krídlami akosi automaticky, bezpodmienečne k sebe všetci patria. Životné situácie ich osudy posúvajú rôznymi smermi, čo však má byť späté, bude. Je to prepracovaný príbeh mladosti a dospelosti, ťažkých a bolestivých rozhodnutí, čelenie ich následkom…skrátka, jedinečný debut, ktorý prekvapí svojou hĺbkou i hlavnou zápletkou(tú som veru napriek náznakom nečakala až v takom rozmere).
Obálka prezrádza, že zavítame do rodinky podivných bytostí. Ľudí? No, na prvý pohľad tak vyzerajú a zároveň ani nie. Nasťahujú sa do starého domu v jednosmernej ulici. Otília, dievča z domu oproti, je svedkom zvláštností nových susedov. Je však zvedavá a bez priateľov. A na nových deťoch ju čosti priťahuje.
Sabine Bohlmann skvele prepojila obyčajný život, jeho fungovanie, naše denné návyky, rutinu, s agentúrou, začleňujúcu rôzne bytosti do nášho sveta. A presne tu, v tomto momente, sa sťahujú Grausovci do domu číslo 13 v jednosmernej ulici.
Príbeh je zábavný, zvláštny, no najmä poučný. Poučný v zmysle, že nás denne obklopuje inakosť. Patrí do nášho sveta a je dokonca vítaná. Všetko iné, čo nepoznáme, je pre nás strach-vzbudzujúce, pritom to tak vôbec nemusí byť. Príkladom nám je práve malá Otília. Grausovcov učí, ako funguje náš bežný svet v praci, pretože v agentúre sa venujú výučbe len v teoretickej rovine a pre zvláštne bytosti je aj taký nákup v potravinách hotové peklo. Taktiež sa z Vitajte u Grausovcov deti naučia, že rodina nie je o tom, že ľudia spolu obývajú rovnaký priestor, alebo že priatelia sú priateľmi len za určitých podmienok a napríklad aj to, že láska kvitne v každom veku.
Sabine napísala úžasný príbeh, naozaj sme si ho s Pauli užili a okrem iného, nastal pred spánkom aj výbuch smiechu, keď som začala spievať časť o upratovaní na melódiu pesničky La Cucaracha… odvtedy občas začujem, že si Pauli pri upratovaní spieva: ja upratuuuu-jem, ja upratuuuu-jem, po-riadok je čo mám rád(pritom upratovanie neznáša). Je to fakt chytľavé a Pauli originál verziu “lakukarača” ani nepozná.
Farma zázraků je krásny príbeh. Jediné, čo som si každou stranou opakovala bolo… čo robili 10 rokov, dofrasa?!?
K mojej otázke, Luka je perfektný a autorka aj to desaťročné vzájomné “mučenie” platonickým vzťahom hlbokého priateľstva vysvetlila. Opäť moje milované malomesto, kde je Luka a Stella pod drobnohľadom. O ich vzťahu sa uzatvárali dokonca stávky, i keď, vzťah bol len naoko. Obaja si ho však užívali, čo bolo tak príjemné sledovať. Stella prišla i mamu, mali spolu krásny, no dosť kočovný život. Jej otec je iná káva a som rada, že Luka jej ako frajer bol po boku v prvých a pravých chvíľach. Jeho rodina bola plná žien a musím povedať, že aj keď prišiel o otca v najchúlostivejšom veku, jeho mama ho vychovala perfektne, dostal krásny základ vzorového partnerstva a chcel v živote to isté. Tie detaily, kedy sa pred influencerkou Evelyn, ktorá Stelle môže pomôcť pri výhre finančnej injekcie pre vianočnú farmu s kopou vychytávok(mimochodom, GENIÁLNE! Kedy budeme mať podobné farmy/firmy na Slovensku?), začali vyznávať s tým, že je to lož, no bola to pravda… mne sa dojatím a hĺbkou ich citov až tisli slzy do očí. Nepreháňam. Áno, Stella bola zvláštna povaha, no ak by bola iná, Luka by nemusel 10 rokov krúžiť okolo nej ako sup nad mršinou. Skrátka, bol by to úplne iný príbeh. Tento som si zamilovala aj s krimi vsuvkou, ktorá mala pre mňa prekvapivé rozuzlenie. Páčil sa mi šerif a jeho starostlivosť. Beckett bol zaujímavý od prvých riadkov-potetovaný odľud, magnet na ženské a veruže ma autorka navnadila na ďalšiu časť série.
Všetko, čo sa týka hokeja, je u nás doma vítané. Máme doma najväčšiu fanúšičku extraligy, pozná nitrianskych hráčov po mene aj po čísle, pokiaľ môže, na zápasoch nechýba a s maskotom je kamoška. Preto nebolo nad čím premýšľať, keď v edícii Babook vyša novinka Hokejový Denis.
Knižka je určená pre deti od 7 rokov. Odohráva sa v chlapčenskom kolektíve, čo ale nikomu nezazlievame, u nás sa až tak ženský/dievčenský hokej “nenosí”. Napriek tomu bola Pauli z knižky nadšená. Denis mal mamu baletku a otca hudobníka. Príbeh sa hodí k Vianociam, pretože chlapec si pod stromčekom nájde korčule, ale o kariére krasokorčuliara nechce ani počuť, čo jeho mamu akosi nezaujíma. Náhoda zariadi, že si na klzisku pri skúšaní nových korčúľ zahrá hokej. Na prvý dotyk hokejky si ho zamiluje. Dokonca mu ani chlapci nechcú veriť, že hrá hokej po prvýkrát. Podarí sa mu presvedčiť rodičov, aby ho prihlásili do miestneho hokejového klubu. Má to ale svoje nevýhody zahrňujúce podmienky spečatené dohodou.
Mohlo by sa zdať, že Denis je talent od prírody. Nuž, nie je to tak. Na tréningoch mu to veľmi nejde, prihrávky má nepresné a do brány sa mu nedostane žiadny puk. Je nešťastný, ani podporu od spoluhráčov nemá bohvieakú, ale… nový kamoš mu pomôže. Neviem síce presne, či by to mal byť konkrétny hokejový fenomén, alebo je táto postava vymyslená, no je úžasné, ako Július do bežného života vsadil niečo rozprávkové. Nový kamarát Denisa naučí rôzne finty, dá mu mnoho dobrých rád a podporuje ho v tréningoch, na ľade aj mimo neho. Denis sa zlepší natoľko, že dostane číslo na svoj dres (wau, nostalgická chvíľka asi len pre rodičov, no #nikdynezabudneme ) a zahrá si vo finále o majstrovský pohár.
V príbehu sú zobrazené situácie z kolektívu, ktorý nie je vždy súdržný, ukáže sa, kto je skutočný priateľ a tímový hráč, sú zachytené tréningy i napätie počas zápasov, spoznáme hráčov Bleskových korčúľ a nebude chýbať ani niekoľko napínavých zvratov či zápletiek. Na útlu knižočku je v nej toho dosť. Dej zdobia ilustrácie a keďže ide o prvú časť zo série, v závere máme aj malú návnadu, na čo sa môžu malý hokejachtivý čitatelia tešiť v pokračovaní Denisových zážitkov nielen z ľadovej plochy.
S Tessou Bailey “sa už poznáme”, práve preto som po jej najnovšom preklade siahla. Opäť nechýbala dávka správne trafeného humoru, nejaké tie boliestky a elektrizujúca chémia medzi postavami, ktorá vybíja poistky.
Tajně tvá je veľmi príjemným čítaním, pokiaľ hľadáte niečo ľahké. Neodporúčam čítať, ak vaše srdce trpí stratou milovaného človeka. Práve to je jednou z tém, ktoré si Tessa vybrala. Hallie stratí babičku a ani po čase sa nevie akosi nájsť. Rozhodnúť sa, akým smerom sa uberať. Trochu ju v neistote rozptýli jej stredoškolská platonická láska. Julian príde do mesta napísať knihu. On zápasí s úzkosťou, ktorá ho v minulosti prepadla a obáva sa, že sa to stane znova. Preto sa drží striktne svojho harmonogramu než... Hallie je jeho pravý opak, ale… protiklady sa priťahujú, všakže?! Práve preto je táto kniha super.
Čo však nie je až také super… no, vyhnem sa spoilerom, preto iba naznačím, že intímna scénka vo vinici mňa akurát tak schladila, lebo… kto čítal, vie. Toto je za mňa to najhoršie, čo si autor do príbehu môže zvoliť. Je to až tak neuveriteľné, ako večerať s jednorožcom. Opomenúc tento fakt, nemala by som čo vytknúť. Čo sa týka ozaj dobrej scénky, tak počas búrky v kuchyni to bolo eňo-ňuňo; toto je to, čo Bailey VIE! Okrem tej vinice(tej je veru fakt škoda) by som dokonca aj ten záver “skusla”, pretože také jednoducho rôzne diagnózy a úzkosti sú. Najmä nedorozumenia, takže konečná zápletka bola pre mňa celkom očakávaná a aj jej rozuzlenie. V podstate som fakt spokojná a celkom sa teším na príbeh alkoholičky a pseudovinára XD -toto vyzerá byť dvojka na pohľadanie a údajne už čoskoro bude tu.
Štvrtá kniha Natali ma opäť raz dostala do kolien. Našťastie čítam v sede, takže kolená ozaj obité nemám, no ak by som mala klobúk, snímam ho pred autorkou každú chvíľu.
Magické relikvie ll.zväzok som čítala hneď po prečítaní l.zväzku(ten som si dala tento rok až dvakrát a vôbec neľutujem, aj na druhýkrát to bola jazda ako sa patrí). Znova Natali, nič iné som ani nečakala, vytvorila prepletený príbeh. Keď už niekomu začnem dôverovať, naštrbí vzťahy u iných(čo tá kapitola Zradkyňa?!?). Robí to naozaj skvele. Vodí ma za nos a popritom nezaháľa. Hmla, Bravia, Dajkin, Liana, Svarog… všetko sa vyvíja, napreduje, každý má svoje plány. Do toho mám možnosť užívať si lásku Katje a Argosa, ale aj Rodana a Violy. Môže sa niečo pokaziť? Teda okrem toho, že dej sa odohráva vo vojne… jasné, že môže a musím povedať, že aj keď väčšinu zvratov som nečakala, ten týkajúci sa Argosa ma neskryte šokoval. Bravia je kráľovná ako sa patrí -_- a jej tajomstvá vyplávajúce na povrch budú, verím, náležite “odmenené”. Liana so Svarogom taktiež prekvapia a Natali sa neuspokojí s gryfónmi, drakmi či čarodejníkmi. Predstaví nám nové bytosti, nové schopnosti a pomaly, naozaj pomaly sa dostávame do veľkolepého finále, kde verím, už nebude autorka kántriť mne srdcu blízke postavy. Napätie, boje, úmrtia, misie, nerozvážne rozhodnutia, láska, odpustky, druhé šance, zlomené srdcia i šťastie… Fox a jej Katja by sa kľudne mohla rovnať svetovým fantasy sériám. Mňa si získala už Prebudenou mágiou a som stále väčším fanúšikom. Záver znova na porazenie, o to viac sa však teším na čokoľvek, čo autorka čitateľovi ponúkne. Či už štvrtú časť série, alebo novelu, tento svet sa mi raz bude len veľmi ťažko opúšťať.
