Moje aktivity
Kniha sa mi čítala hrozne, pripisujem to technike prúdu vedomia, ktorá mi evidentne nesedí a vyzerá to tak, že Clarice sa priblížila Jamesovi Joyceovi, spisovateľovi, ktorý je autorom epigramu Blízko divokého srdca.
Štýl mi tiež pripomínal zmes Marquéza a Virginie Woolfovej.
Napriek ťažkému prehrýzaniu sa, na mňa niektoré formulácie ale zapôsobili, dotkli sa ma, vyrazili mi dych. A očakávanie, ktoré som nadobudla z predchádzajúceho poznania reálií a autorky, že pôjde o unikátne a obdivuhodné dielo - tie očakávania sa naplnili.
Pure joy.
joy personified. joy distilled. joy crystalized.
I love Talia Hibbert’s The Brown Sisters Trilogy, what can I say.
Is it real (how things happen in this book)? No way. But is it even the point? One view says that art should not depict and describe reality, but create a world of its own. Which this book totally accomplishes. It’s not real, but it’s still believable because it stands on real foundations.
Is it the best, most original piece of literature? No. But it doesn’t have to be for it to be cosy, unapologetically British, funny, witty, humane. Hopeful, psychologically deep.
All of the Brown Sisters is like a warm beverage (that doesn’t turn cold) or a hug (that ends just a bit too early, for my taste - because I don’t want to leave this literary universe just yet).
Product of love. Love of writing, creation, comfort and sharing it all. Which is scary - to be vulnerable and share what you’re excited about with the world - but at the same time it’s brave, mature and admirable.
Krásny preklad klasického príbehu. Absolútne si viem predstaviť, ako to moje decko recituje na vianočnej besiedke a ja smoklím.
Raw, sharp, deep (as open water). It is unbelievable how this relatively small book encapsulates such amounts. It does create a world of its own while it is so humane and real it cuts to the heart.
The abstraction and attention to detail interchange beautifully to create a picture which screams that in feeling we are all equal. That feeling is universal.
Brutally honest and mature message of being Black, young, (openly vulnerable) in love… looked at, yet unseen.
The second person narrative is modern, experimental and so very effective. Invasive, accute.
Istý môj kamarát (fanúšik Tima Burtona) by tento humor nazval láskavým. A ja s ním v konverzácií, ktorá sa nikdy neodohrala nemôžem nesúhlasiť. Cit pre jazyk a obrazotvornosť Burton má.
Osobne mi viac sadli originály, mám veľmi rada abstraktnosť a ostrosť anglického jazyka v poézii.
Každopádne takmer hlavným dôvodom, prečo na tejto knihe moje oko spočinulo kúsok dlhšie, je prekladateľ do slovenčiny. Už dlhšie som fanúšičkou vlastnej tvorby Vlada Jančeka.
Vkladala som doňho vieru, že so sebe vlastnou bravúrou zvládne prebásnenie, preklad. A nesklamal. Preklad poézie sa môže zdať nemožný, Vladovi Jančekovi sa ale podarilo zachovať esenciu Burtonovej tvorby.
je otázka, ktorú sa mnohí fanúšikovia pýtajú v priebehu vývoja tvorby tohoto autora.
Musím povedať, že pri knihe knihe Nie na ústa som videla, kde môže toto skúmanie prameniť. Naozaj išlo o menej rozšafnú, vulgárnu, bujarú knihu, bola z nej cítiť ľuďom vlastná prázdnota, úzkosť, nevedomosť, čo so životom, čo viac. Opadlo nadšenie z vecí, čo sú nosnými prvkami skorších matkinoviek.
Ale piliére pantheónu menom Matkin, ktorými sú ľudskoť a nádej sa nevytratili nikam, konštatujem, že aj po Nie na ústa pre mňa zostávajú konštantou.
Platónovmu Faidónovi vďaka emocionálnym udalostiam, ktoré zobrazuje, snáď odpustíme aj záverečný desaťstranový psychadelický eschatologický mýtus.
Dialóg sa zameriava hlavne na dokazovanie nesmrteľnosti duše, čo ide Sokratovi veľmi solídne. Vyvodzuje nesmrtrteľnosť duše od ústredného motívu Platónovej filozofie - (hypotézy) ideí.
Práve tie idey bolo celkom náročné vyhrabať *ehm ehm* odkryť, ale ďakujem Vám za kolokvium, pán P.
Matkin píše aj šokujúce zvraty s takou samozrejmosťou, že mu ich zožeriete ako hladná dlhodobá partnerka zásnubný prsteň ukrytý v nejakom jedle.
Aj v tejto knihe je hravé naťahovanie na prelomoch kapitol. No napriek nečakanosti, keď podstatu odhalíte, je takmer nemožné vyhnúť sa pocitu, že tam vlastne vždy bola. Minimálne priestor, potenciál. Ale bol tam. V príbehu, v postavách, a vo vás takisto. Pretože Matkin je autor predovšetkým ľudský.
Mužské interiéry ma presvedčili o tom, že tento náš unikát dokáže dôstojne pracovať s postavami v rôznom štádiu života. V skorších knihách išlo o bezdetných hľadajúcich sa ľudí, tu do rovnice prichádza pubertálne dieťa. (Postava Elvisa je, mimo iného, taká ostrovtipná, že keď aspoň raz pri čítaní scén o ňom nevydýchnete silnejšie nosom, tak je s vami asi niečo v neporiadku.) Pán autor dal relevantnosť prežívania všetkým. Nechýba im univerzálna ľudskosť v správnom pomere s jedinečnosťou.
Som nesmierne rada, že sa Matkin nachádza v matkinej knižnici, a teda som naňho mohla naraziť a byť odkázaná.
(Dosť som naňho odkázaná, čo sa týka humornej psychologickej tvorby s nadhľadom a láskavosťou.)
Platón - Dramaturgia lepšia ako Shakespeare (?)
Tento útlučký Plátónov dialóg je výborným odrazovým mostíkom pre niekoho, kto by chcel velikána samého za svoj život aspoň ochutnať. Rozsahom je ozaj k jednému dlhšiemu solitérnemu posedeniu s kávou alebo vínom.
Témou a problémom diskutovaným Sorkatom a práve Euthyfrónom je výmer zbožnosti. Nájdete tu exemplárne ukážky Sokratovych chytrých parafráz, formulácii, slovných zvratov a nuáns na ktorých stoja priepastné nedôslednosti.
A ako inak, na konci ostáva diskutovaná otázka bez definívnej odpovede, čo nám otvára priestor zapojiť sa. Tak môžete skúsiť, či sa týmto ikonám vyrovnáte aspoň natoľko, aby ste dokázali udržať tempo a nadviazať;)
Kniha Ahoj, vlky! je skvelým príkladom príbehu o detskom protagonistovi, pre detské publikum, pričom si zachováva všeobecnú relevantnosť pre všetkých ľudí, ktorí s ňou prídu do kontaktu. Takže vlastne si myslím, že to je detská kniha nielen pre deti.
Emócie, ktoré vo mne dielo Diany Kassjanowicz vyvolávalo, neboli vždy pozitívne. Vtedy som sa sama seba pýtala, nakoľko je to vhodné pre mladšie publikum (podľa anotácie vydavadeľstva - od 9 rokov).
Avšak, príbeh sa stále nesie v klasickej krivke rozprávky, ktorej úlohou je ak nie priamo doniesť hrdinov k šťastnému koncu, tak aspoň vzbudiť v čitateľovi nádej naň. Čo sa knihe Ahoj, vlky! jednonačne podarilo.
A za jeden z najprínosnejších považujem práve fakt, že hlavná postava Filipa v knihe je ľudsky uveriteľná - osobná a realistická. Skutočnosť, že zažíva pocity, ktorými prechádza každý z nás, a všetci vieme, že nie sú iba príjemné, pričom nádych nádeje prichádza práve do tohto kontextu, to považujem za najlepší prvok knihy. Darí sa jej byť ozajsnou aj vďaka aktuálnosti, avšak takisto preto, že detské prežívanie negatívnych emócií spravila relevantným, vylúčila mladosť ako magický štít proti všetkému zlému. Dej stavia na tom, ako tieto dojmy spracovávať, ako im čeliť, nie ako sa tváriť, že pri dieťati nie sú tieto emócie dosť veľké, hlboké alebo vážne. Pretože sú.
Ale vždy niekde na Modrej ulici čaká teta Agáta s Bodkom, s nachystaným koláčom, muštom, a hlavne s nekonečnou studnicou podpory a vôle pochopiť.
Nuž a Ahoj, vlky! je takisto metarománom, čo je veľmi pekný prvok v detskej knihe. Zdôrazňuje to význam a váhu slov. Ich moc a krásu. V spojení s fantáziou, o ktorú sa treba starať a vážiť si ju, aby nám nevyprchala.
Dokázala by som si Ahoj, vlky! predstaviť aj v dramatizovanej podobe.
