Moje aktivity
Táto kniha má všetko.
Piliére klasickej literatúry sú tu obrastené brečtanom detského optimizmu - ktorý chladný mramor reality robí tak krásne mäkkým, živelným a prístupným pre mladšie publikum.
Od pr(a)vého priateľstva, cez platonickú lásku dospievajúcej rozprávačky, až po nezabudnuteľné dynamické dialógy, je tento výpravný román výnimočným dielom. Možno stále nedokážem naplno obsiahnuť, ako sa mu darí tak krásne fungovať ako detská kniha a zároveň hádam všetkým prekračovať medze žánru a formátu. Nedokážem si totižto predstaviť, že by trebárs muža s krízou stredného veku a otvoreným umeleckým citom Jaternice nechali chladným.
Druhý raz ma donútilo prečítať sí túto knihu to, že som ju odporúčala zákazníčke až tak, že som na ňu sama dostala chuť. A ani druhý raz nesklamala. Dokonca aj na raz druhý ma dokázala rozplakať a nahlas rozosmiať na verejných miestach, kam som ju so sebou vláčila. Pretože Jaternice sú môj komfort, a Jaternice sú hlavne návykové. Skutočne, nech sa mi ozve niekto, kto ich načal a nedočítal.
Mireille má svoje Slnko (možno by sa hodilo povedať to životne: svojho Slnka) a ja vďačím tomu, ktorý sa do môjho života priplietol medzi dvoma prečítaniami Jaternice tiahnu na Paríž za to, že im vdýchol nový rozmer a realistickosť. Tentokrát ustrelenosť tohto diela pôsobila, vďaka mojej osobnej dennej hviezde, oveľa dosiahnuteľnejšie. Lebo rúbať treba vysoko a žiadne také, že strieľať sa má na mesiac a omylom zasiahnuť hviezdu - jediný správny cieľ je Slnko samotné.
Úplne z iného súdka, ale aj formátovanie textu bolo nezvyčajné, ja vlastne neviem, ako sa to technicky volá, ale text nebol zarovnaný zľava. A pôsobilo to organicky.
Nuž a práve som si prečítala postrehy po svojom prvom prečítaní, tak z nich ešte doplním, že cesta z provinčného mestečka do Paríža je paralelou pre dospievanie a vnútorný rast tria hlavných hrdiniek. A napokom sa ešte zacitujem: “Kniha Jaternice tiahnu na Paríž má všetko, no nie je príliš. A verím, že v komkoľvek, kto jej dá šancu, zanechá znesiteľnú, ba až žiadúcu, ľahkosť bytia.”
Rakovina nie je taký ojedinelý motív v umení, o tom by Vám Solženicyn mohol vravieť svoje, avšak frekvencia jej výskytu v realite, jej nevyspytateľnosť a invazívnosť (tá na telo, i tá na spoločnosť, na tých čo tu zostanú) z nej robia tému stále akútnu a tvárnu. Niekedy sa obávam, že skĺzne do klišé, Vo vlnách sa tomu podarilo vyvarovať.
Takisto analógia žiaľu s prívalovými vlnami či správaním vody nie je práve zriedkavá, ale toto prevedenie bolo veľmi veľmi úderné. A krásne. Nikdy nezabudnem na snímky, na ktorých pomyselná, graficky však expliticne znázornená vlna zaliala nemocničnú izbu.
Ako citlivý a čistý nápad vnímam skombinovanie spomienky na Kristen s tribútom tomu, čo milovala, a čo napokon naučila milovať aj autora samého - surfovaniu. Ono je tým, čo ich spojilo, spájať neprestalo a čo AJ Dungovi pomáha vyrovnávať sa so stratou.
Farebne je tento grafický román jednoduchý a rozlíšený nasledovne: odtiene tyrkysovej patria Kristen, okrová škála zase histórii surfingu.
Musím sa priznať, že na mňa o niečo viac zapôsobil príbeh než autorov vizuálny štýl, osobne mi prišlo, že symplistickosťou občas skĺzaval do bezemočnosti.
Celkovo ma ale tento textovo vizuálny zážitok nie len raz dohnal k slzám a pripomenul mi väčšinou implicitné presvedčenie, s ktorým niekedy stratím kontakt, a síce, že žiť sa má a žiť treba - naplno - vlastne navzdory konečnosti života.
A robí to kurva dobre.
Konzistentná zbierka poézie, naozaj precízne a autenticky spravená.
Témy, ktoré otvára sú akútne a univerzálne. Telo, jeho zdieľanie; cítenie, prežívanie. Dospievanie, starnutie, kontinuálna a konštantná zmena tela. Mikroskopické prvky - týkajúce sa indivídua - v mozaike širších spoločenských javov.
Ostro grafická práca so zmyslovosťou mi veľmi sadla, bola až invazívna, nedovoľovala uniknúť a odtrhnúť sa.
Krásna práca s nuansou.
Také citlivé vykreslenie mužskosti, až z toho vrieskala ľudskosť. A skúsenosť. Toto musí byť odžité, verím tomu, že je, a bolo to krásne to čítať. Autor to jednoducho robí veľmi dobre a bodka.
Básne boli také vplyvné, že som mu závidela, že som tie najbrilantnejšie pasáže nenapísala ja. A boli také mocné, že vo mne vyvolávali fyzickú reakciu - čo viac si priať.
Budem sa opakovať, ale Telo aj Čas hier sú perfektné zbierky poézie.
Bravo slovenskému prebásneniu Michala Talla. Pátos ho obišiel a neobzrel sa, cit formy aj emócie obsahu sa podarilo zachovať a preniesť až k prijímateľovi.
Užila som si a bola som smutná po dočítaní, že už som prelúskala všetko.
Dôvod na radosť nie je dostatočne dobre napísaný, aby som mu prepáčila či akceptovala neinventívnosť tém a motívov na našej domácej scéne.
Skutočne, ak tam nejaký dôvod na radosť mal byť, tak bol signifikantne prevážený - Slovákom a Slovenkám tak vlastným - rochnením sa v sebaľútosti a neotrasiteľnom pocite menejcennosti.
Poviedky mi neprišli prevratné námetom a ani forma ich nevytiahla z otravnej priemernosti.
Vytáčala ma vulgárnosť čisto pre vulgárnosť a drsnosť, nedostatočne účelná.
Jediná poviedka ma chytila atmosférou - Marika, stavila totižto na prostredie dysfunkčnej rodiny v prieniku s náboženským spolkom. A mala pomerne klasickú dejovú krivku aj koniec. Čo mi vlastne nevadilo, keď je niečo klasické, funguje to, tak to asi treba vydojiť, čo to dá. Až kým sa to nepreklopí v trpké klišé. V záujme čitateľa tejto recenzie týmto ukončujem motivačnú kázeň.
Niekto by mohol namietať, že príbehy sú predsa realistické. Mohli by sa stať. Vlastne je možné, že sa už aj odohrali. A to práve je, podľa mňa, problém. Nezaujíma ma realita, na to sú reportáže, memoáre, svedectvá, (auto)biografie. Fikcia a táto odnož beletrie sa má vyznačovať osobnosťou a originalitou, ktorá Dôvodu na radosť chýba.
Toto dielo nebolo v mojom vlastníctve v čase, keď som sa ním nechávala unášať. Pre Kôstku som odložila spánok a keď už som mala oči na zápalky, tak som šla spať neochotne s jedinou útechou - predstavou, že to pri raňajkách jednoducho dočítam. A girl must get rehydrated and fed in the morning. Dočítať Kôstku bola potreba, ktorá sa vyrovnala týmto. Rozumejte, že som dokonca riskovala, že ju zaprasím Grankom, tak veľmi som bola investovaná do príbehu a chcela vedieť, kam sa osudy postáv budú uberať.
Nádherné, citlivé, reálne, vlastne archetypické, čo sa týka reprezentácie spoločensky aktuálnych tém (identita, korene [as in pôvod], mentálne zdravie, homosexualita, transsexulita, cirkev, vzťahy od rodinných po tie milostné, ich zlyhania). Vizuálne stvárnenie rozhodne pomáha individualizácii fenoménov. Postavy sú zobrazené v podstate jednoducho, majú však ikonické detaily, ktoré by sme optikou estetického ideálu dnešných dní mohli nazvať nedokonalosťami. A tie z nich robia pre mňa niečo nesmierne krásne. Zrazu je tu postava, ktorá má kde-tu fald na bruchu, ovísajú jej prsia, má chlpy pod pazuchou. A predsa jej niekto explicitne hovorí, že ju ľúbi, a predsa ju niekto pritúli.
Mojou jedinou výčitkou je, že kniha netrvala dlhšie. Keby som chcela byť nekorektná, tak poukážem na ázijske korene autorky a poviem, že by mohla naskočiť na vlnu nekončiacich sérií komiksov z týchto zemepisných šírok. Kôstkou sa však vinie nádej, podľa ktorej viem, že hrdinky sú na dobrej ceste, aj keď ja už nie som jej svedkom. Ale je fakt ťažké nechať ich ísť, keď ste si ich obľúbili.
Chcela by som ešte spomenúť zoskupenia (2-5) čiar, ktoré autorka používa. Prišli mi ako pekný jedinečný rukopis. Super hrajú s jednoduchými líniami a pridávajú im rozmer, jemnosť, oblosť.
K hravosti zase prispieva prvok centrálnej detskej postavy. A vnáša do komplikovaného sveta dospeláckych citov a miskomunikácie optimizmus a nádej.
Občas bývam predpojatá voči obmedzenej farebnej škále a bojím sa, že pre to celé dielo padne do ponurosti alebo monotónnosti. Tu som voľbu, naopak, vnímala ako vďačnú, nakoľko jednoduchosť vo farbách nechala vyniknúť veci, na ktorých v tomto prípade záležalo predsalen viac.
Význam kôstky, zdanlivej maličkosti, ma takisto dostal a vyrazil mi dych.
PS: Hľadajte v sebe divosť a dravosť, nechajte sa unášať.
Nehovorí sa mi to ľahko, ale Zvláštne šťastie je jediná Matkinovka, ktorá mi nesadla. Nechcelo sa mi sa k nej vracať, Dočítavala som ju akoby z povinnosti.
Po dlhom rozmýšľaní som prišla na nasledovné:
Kniha ako taká nemusí byť zlá, avšak do (pre mňa čitateľsky a aj chronologicky) poslednej Matkinovky som šla s očakávaním surovej ľudskosti ako kotvy, ako centrálneho bodu. Avšak v tomto prípade politické motívy prevážili tie ľudské, a preto si myslím, že mi kniha nesadla - očakávania sa nestretli so skutočnosťou.
Keby som povedala, že Zvláštnemu šťastiu chýba matkinovská nádej, nebola by to tak celkom pravda, čo som ale postrádala bola skutočná viera v danú nádej - viera, že bude lepšie, lebo ľudskosť vždy vyhrá. Lebo zo Slovenska v matkinovom prevedení som vždy mala pocit, že hoci je divne, tak je dobre divne, hýbeme sa vpred, a bude lepšie. Zvláštne šťastie je to, kam sme Matkina dohnali, zničili sme si ešte aj Matkina, vážení, neostalo mu nič iné než napísať latentne agitačný politický roadtrip román o únose prezidenta. Áno, takto na prvý pohľad to znie funky a odtrhnuté z reťaze, over the top, ako Matkin má byť.
Vyšší rozmer, ktorý vo zvyšných Matkinovych dielach zastáva istá osobitá mágia či metafyzika, je tu vytlačený politikou.
Na Absynt sa vždy spolieham, že by si nepustili čokoľvek iné ako banger. Sú pre mňa stálicou na slovenskom trhu a zárukou kvality všetkého, čo vezmú pod svoje krídla. Komiks Dom nie je výnimkou.
Ide o skutočne krásny vizuálno-textový zážitok. Teplé farby evokujú teplo Dom-ova a zároveň tak viscerálne v sebe nesú teplo Stredomoria - Španielska, v ktorom sa Dom odohráva. Farby tu považujem za majstrovské.
Nikdy nezabudnem na prácu so svetlom (a tieňmi) na obrázkoch v tejto knihe, to je skrátka krásne, nie je o čom. A tiež som doslova cítila vôňu citrusovníkov, rozmarínu a olivovníkov. Počula som hlasné cikády serenádujúce za pokojných intímnych stredomorských nocí.
Nuž a príbeh troch súrodencov pozostalých po zosnulom otcovi, ktorého životným dielom bol práve dom, je silno emocionálny. Taký akurát ľudský, že sa v ňom hádam každý nájde. Predať či nepredať, to je otázka. Môžeme si dovoliť nechať si niečo, čo zosobňuje a obsahuje naše spomienky bez toho, aby sme sa o to starali?
Dom je jednoducho krásny, už teraz viem, že ma niekedy určite chytí silná túžba znova sa doň ponoriť pre hlboký pôžitok.
PS: Epilóg je pecka.
Po dočítaní som ostala rozložená na prach so sopľami až na brade. Nemohla som si ísť po vreckovku, nemohla som sa odtrhnúť. A teraz nemôžem existovať vo svete, kde nie je kniha Jewish cock. Ďakujem všetkému zodpovednému za to, že s týmto dielom môžem zdieľať univerzum.
Once in a lifetime zážitok.
Nie, ale teraz vážne. Dokážem si predstaviť, že v anglickom origináli text pôsobí ešte o niečo lepšie, pretože rozprávač v prvej osobe nemusí voliť v akom rode o sebe hovorí. Hovorím momentálne o rode jazykovom, ktorý však má nepochybne presah do vyjadrenia identity. Pridalo by to rozmer abstraktnosti a univerzálnosti.
Nerozumiem ako sa podarilo vytvoriť takýto intímny spovedný monológ bez akéhokoľvek iného členenia textu než do odsekov a viet. A predsa nikdy nestratil na dynamike. Na šokantnosti, ostrosti, jemnosti. A ľudskosti.
Čo sa niektorí hanbíme priznať a formulovať čo i len vo vlastnom vedomí, Katharina Volckmer predostiera a verbalizuje s perfektnou dávkou grácie. Tzv. na plnú hubu. Alebo na plnú stranu, ak chcete. A verte, že ani jedna jediná nie je vyplytvaná, ani jediná hláska tu nie je navyše, jediné oslovenie doktora Seligmana…
Pár veciam, s ktorými som sa v živote stretla, sa podarilo priblížiť sa dokonalosti a dýchnuť mágiou nenapodobiteľnosti. Toto dielo je jednou z nich.
Celý čas, od prvého slova až po to posledné, som neverila, že kniha má cez jeden a pol storočia. Ani si nemyslím, že sa jej darí starnúť s gráciou, Posmrtné pamäti Brása Cubasa skrátka nestarnú vôbec. Vyjadrenia a satira sú také ostré a nadčasové.
Hranice humoru nie, že posúva, ale priam búra skutočnosť, že tento fiktívny memoár je skomponovaný po smrti rozprávača. Čo znamená, že sa môže všetko. Servítku si pred ústa klásť netreba, nikomu sa nechceme zalíškať, nepotrebujeme svetské zisky a výhody. Tzv “v lásce a válce, a po smrti je všechno povoleno”. Jednoducho nie je vec, ktorej by sa Machado de Assis štítil alebo ju ironicky nekritizoval - otroctvo, náboženstvo, ješitný človek sám.
Psychologičnosť vlastná Dostojevskému a iným ruským klasikom sa tu snúbi s hispánskym temperamentom.
Som toho názoru, že Posmrtné pamäti Brása Cubasa nejde čítať bez ceruzky. Ruka sa k nej načahuje priam reflexívne. Je to totižto aj slovne krásna kniha, za čo vďačí naozaj brilantnému prekladu Lenky Cinkovej.
Hoci som zo začiatku čakala, že krátke briskné kapitoly udajú takú kadenciu, že knihu zlupnem za dva dni, ja a Brás sme mali omnoho dlhšiu journey. Je to nerozsiahle ale aj tak obsiahle dielko, hutná vec skrátka, každopádne si ale zaslúži váš čas a Vy si zaslúžite tento zážitok.
Aj keď sú edície, ktoré mám od Portugalského inštitútu radšej, tak tuná neni o čom, choďte do toho!
PS: akrobatizujúca myšlienka na hrazde v mozgu forever in my <3
Matkinovská renesancia, vážení!
Hoci Hviezda jasná nie je zrovna tak excentrická ako prvé trio tohto tajomného slovenského klenotu, nesie v sebe pôvodnú matkinovskú nádhernosť. Meta- či hyper- realistická, fantastická. Predovšetkým však matkinovsky ľudská. Mohli by ste byť každou jednou postavou tohto románu, a každou tak trochu aj ste - niekde, niekedy, či voči niekomu v priebehu Vášho života. Práve preto je táto kniha taká návyková, ako horoskopy.
Opojnosť leta, mladosti a relevantnosti mladosti vytvára perfektnú dynamiku.
Keďže Matkina čítam prevažne chronologicky, tak po Nie na ústa a Úplne najviac som naozaj nečakala, že ma ešte takto poteší. Ale toto ma donútilo odložiť učenie sa na skúšku z predikátovej logiky.
Ďakujem pekně.
