Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Čitateľ prevažne Post-apokalyptických románov :) ale som otvorený akémukoľvek žánru.
Vyštudoval som SPU v Nitre a momentálne pracujem :)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Ponurosť za ponurosťou sa vznáša,
Doktor s rodinou majetok prenáša.
Z Chicaga až do ďalekého Maine,
Len to najlepšie k životu im prajme.
Sused s manželkou a veľkorysou dušou,
Ukážu rodine cintorín s názvom napísaným tušou.
Od tej chvíľky začnú perné časy,
Hlavným postavám stoja strachom vlasy.
Neskoro bude proroctvo rieknuté,
Rodinné puto bude smrťou pretnuté.
Na známosť - všetkým fanúšikom Kinga sa dáva,
Že príbehom bude hutná, čierna a horkastá káva.
Na úvod by som chcel len tak trochu do povedomia dať, že si v podstate zapisujem kedy som akú knihu začal a skončil čítať. U Kinga, ktorého som začal čítať iba dva roky dozadu (predtým úplný ignor ah ja nešťastník), prečítam každé 3 mesiace jednu jeho knihu. V podstate som si od neho prečítal dokopy 7 kníh (8 mám v e-knihe rozčítanú) a začal som knihou O písaní, ktorá mi otvorila svet do jeho spisovateľskej mysle a v podstate len vďaka nej som sa navnadil na tohto autora. V polovici Marca 2024 som sa začítal do jeho ďalšej knihy ku ktorej budem písať, snáď krátku, recenziu.
U Kinga v knihách prevláda na začiatku vždy taká rodinná, pohodová, priateľská atmosféra pri ktorej sa čitateľ iba zoznamuje s postavami a v podstate sa nič vážneho, desivého či mysteriózneho nedeje. Ako keby som prvých XXX strán (v tejto knihe približne prvých 100) čítal akýsi rodinný román pri ktorom sa len dozviem kto s kým kedy začal, kde pracuje, aké sú jeho hobby. Keby som niečo takéto čítal od iného autora, knihu by som zahodil do koša, no King má dar z nebies a dokáže nám čitateľom predostrieť tak skvelo, niekedy aj zábavne, životopisy svojich postáv, že aj taká maličkosť nás baví. Napríklad aj o hlavnej postave Louisovi Creedovi ma bavilo čítať a zároveň sledovať jeho nový život v Ludlowe a v podstate ma niekedy v podvedomí sklame, že v knihe už začne ísť do tuhého.
V tomto prípade však do tuhého išlo, ale v trochu inom ponímaní. Bola to ponurá a smutná tuhosť, nostalgická a zároveň tragická. Udalosti nabrali enormnú rýchlosť a časové úseky sa mihali rýchlosťou týždňov ba i mesiacov. Tieto riadky, strany, kapitoly som doslova hltal a citovo na mňa riadne narazili. Cítil som horkosť toho smútku ktoré prevládalo v príbehu, vnímal som atmosféru dusnú a ťaživú ktorá sa prelievala v samotnom mestečku Ludlow. Cyntoryn zvieratiek je totižto mystické miesto ktoré má moc a tá moc je z počiatku nebadaná, no postupom času si podmaní každého, kto ho navštívil či navštívi.
Čo sa týka poslednej tretiny knihy po tých „tuhších“ udalostiach tak mi to opäť prišlo také, akoby sa King zamotal do svojho, možno drogového, opojenia. Dej sa moc neposúval dopredu, človek už presne vedel čo sa stane a na tých 100 stranách sme sa takmer nikde neposunuli. Opäť bol kladený dôraz skôr nad vnútorným premýšľaním hlavnej postavy ako nad prepracovanosťou príbehu. Koniec to ako tak zachránil, veci sa opäť dali do pohybu a strany utekali ako šialené, no opäť tomu niečo chýbalo a vyvrcholenie bolo z časti otvorené.
Aby som však pravdu povedal, čakal som niečo úplne ale úplne iné. Očakával som dávku mysteriózneho, no krvavého hororu a miesto neho som dostal ťaživú drámu s prvkami thrilleru alebo aspoň v podobnom duchu. Nie žeby kniha bola zlá, to veru nie len som očakával scény ako z cyntorynu zvieratiek budú vychádzať zvieracie beštie a budú páchať masaker. Veľmi som sa však mýlil. Kniha sa skôr zameriava na postavy, ich psychiku a vytrvalosť v náročných a zložitých životných situáciách dopĺňaná mysterióznymi pohnútkami sveta za hranicami nášho vedomia.
Kým severné kráľovstvo vojna zužuje,
Geralt so skupinkou krajinou putuje.
Nečakaný spojenec v podobe krásnej dámy,
K tomu skupina trpaslíkov, to bude veru drámy.
Čarodejky v pozadí, tajné plány kujú,
Nad činmi svojich pánov silno horekujú.
Nenávisť, intrigy - idú však bokom,
Zachrániť ľudstvo musia svižným krokom.
V poradí 5 kniha zo sveta Zaklínača nám rozšírila obzory a predostrela ďalší skvostný príbeh týkajúci sa putovania Geralta za svojim Dieťaťom prekvapenia Ciri, ktorá sa po predchádzajúcej knihe túla šírim nebezpečným svetom spolu so skupinkou nazývajúcou sa Potkani. Okrem samotného putovania nám autor vložil skvelú vsuvku dopĺňajúcu príbeh a to v podobe rozhovorov na smrť rozhádaných čarodejníc. Taktiež nám ukázal temnú stránku vojny v ktorej sa zmieta celý Sever na ktorého útočí Nilfgaard. Koniec koncov keď sa to všetko spojí, tak vznikne opäť ďalšia skvelá kniha, aj keď po dočítaní knihy som sa ja osobne nad tým pozastavil, popremýšľal a postupom času mi doplo v zmysle ahá, tak takto. Aspoň čo sa týka čarodejnícke úseky priznám sa, zamotal som sa v nich. Piata časť však mala akúsi temnú auru a to hlavne zo spomínanej vojny medzi Severom a Nilfgaardom. Pri putovaní Geralta spustošenou krajinou som mal doslova zimomriavky.
Jediná vec ktorá ma tak trochu na tejto knihe zarazila bolo Geraltove správanie. Ak ma pamäť neklame, tak je Geralt mĺkvy, tichý a hlavne chladný muž, no v tejto časti akoby to ani on nebol. Minimálne čo sa týka komunikácie so svojou rôznorodou skupinou dokonca Blyskáč mi pripadal mužskejší a chlapskejší ako samotný Geralt.
Kniha bola opäť super, až na malé výnimky pár strán ma takmer unudilo k smrti ale Zaklínač je Zaklínač, je to kvalitný fenomén z Poľska od Sapkowskeho. Túto knihu by som nehodnotil tak úplne na jednotku, ale ani na dvojku, ale dať tomu plný počet by nebolo fér.
Prvá kniha, veľkolepá,
Pohár Holby k nej však treba,
Traja borci v prvej časti,
Blúdia cestou, plnou strasti.
Rázny Stein už spriada plány,
Ako Turkov vyhnať z brány.
Kaprál Jaroš pridať sa smie,
Na zloduchov nožík tasie.
K tomu už len Barbariča,
Otočí sa každá .... čiča.
Zrady, intrigy a aj vraždy,
V Štiavnici v tom lieta každý.
A tak mŕtvy na tom vrchu,
Vyvoláva veľa vzruchu.
Číta sa to ľahko, svižne,
Spomienok však na tri týždne.
K Jurajovi Červenákovi som sa dostal prekvapivo cez ďalšieho Slovenského spisovateľa Marka Epochu. Žánre síce tvoria (resp. tvorili Mark je už vraj v spisovateľskom dôchodku) rôzne, no práve Mark mi raz Jurajovu tvorbu odporučil. Dlho však trvalo, kým som sa odhodlal zakúpiť si knihu v tomto žánri. Z počiatku som ho sledoval na sociálnej sieti, no v niektorých témach stojíme na dvoch stranách barikády a tak som ho prestal sledovať. No iba čo sa týka názorových rovín v oblasti politiky a celkového svetového diania. Čo sa týka literatúry, dal som jeho tvorbe šancu (aj keď som podľa neho len spodina, odpad, dezolát :) ) a to konkrétne sériu Stein a Barbarič. Aj napriek teda názorovým rozdielom, som sa od toho úplne odosobnil a čítal knihu s názvom Mŕtvy na Pekelnom vrchu s hlbokým záujmom a zvedavosťou.
Začiatok knihy začal zaujímavo a zároveň zábavne aj s doplnkami stredovekých slov či slovných spojení, ktoré sa s nami niesli celou knihou. Predstavil nám prvú z troch dôležitých postáv, kapitána Steina, skúseného bojovníka v radoch Habsburgovcov bojujúcich proti Turkom a ich invázii. Nazreli sme na kratučký okamih do kapitánovej nedávnej minulosti a autor nás ponoril do jeho ďalšieho poslania. Do cesty mu však, ako pomocníka, priradili Jaroša, pomerne mladého muža s veľmi dobrými skúsenosťami v určitej, nie celkom príjemnej oblasti. Putovanie sa teda začína Steinom a Jarošom, pátrajúcich po zradcoch, ktorí umožňujú vpády Turkov na územie Uhorska konkrétne do Štiavnice a jej okolia. Aby im nebolo ľúto (veď predsa v trojici sa pátra lepšie, či ani nie?), osud im prihrá svojrázneho notára Štiavnice Barbariča, ktorý však nad svoju prácu kladie ženy a alkohol. Už takáto kombinácia nám na prvý pohľad má veru čo ponúknuť. Počas putovania trojica odhalí zaujímavé intrigy, kruté vraždy, nečakané zrady a nezákonné činnosti spojené so sodomiou či s mystickými čarodejníckymi rituálmi.
Musím uznať, že kniha ma veľmi bavila prostredie a atmosféra, ktoré autor dokázal do knihy dostať boli naozaj famózne. Počas čítania som si vyhľadával rôzne zaujímavosti z histórie nie len v okolí Štiavnice, ale aj Levíc či dokonca Nových Zámkov. Našlo sa niekoľko podarených vtipných scén či vtipných hlášok, ktoré ma dokázali aj rozosmiať. Hlavné postavy boli taktiež skvelo napísané a ich život aj celkom rozvetvený a už sa teším, čo nového sa o nich podozvedám v ďalších knihách (ej ten Stein je ale nepoddajný mrzút). Pozeral som rozhovor s autorom v ktorom opisuje, ako sa pripravoval pri tvorení historických románov a je to v knihe aj badateľne vidieť. Pracuje so slovami, dopĺňa a správne pokladá vety a myšlienky tam, kde majú byť a históriu tejto doby má dobre naštudovanú. Žiadne zbytočné zdĺhavé opisy a vďaka Bohu (nerúhaj sa), žiadne filozofovanie. Tým by knihe len a len uškodil a dúfam že v ďalších knihách tomu inak ani nebude. Jediná vec ktorá mi tak vo vnútri mojej čitateľskej duše tak vadila, bolo ako také rozuzlenie príbehu (o zradcoch). Možno to však bude len tým, že ide o prvú knihu zo série a že som čakal z tej kriminálnej zápletky niečo iné nehovorím že to bolo zlé a ani hodnotenie o to neznižujem, je to len môj osobný pocit.
Kto váha, tak nech neváha. Juraj Červenák načrtol skvelú historickú krimi sériu so zaujímavými postavami, skvelou atmosférou, úžasným historickým prostredím a sľubným príbehom.
Po necelých ôsmych mesiacoch som sa dostal k pokračovaniu série Expanzia s názvom Hry Nemesis. Už podľa recenzií ale i samotnej anotácie som vytušil, že táto kniha bude iná, zameraná na detaily života členov posádky Rosinante. Príbeh nám teda neponúka úplne nové postavy za ktoré budeme čítať a prežívať ich príbeh (ako tomu bolo napríklad pri Millerovi, Bobbie, Praxovi či Avasaral), ale v konečnom dôsledku sme dostali príbeh štyroch úplne najdôležitejších postáv séria a to posádky Rosinante.
Ako k tomu vôbec mohlo dôjsť? Posádka Rosinante sa po predchádzajúcom bláznivom a vyčerpávajúcom výlete za bránami nášho sveta ocitla v nelichotivej situácií s poškodenou a zničenou Rosinante. Tá kotví na stanici Tychoo u Freda Johnsona, vodcu SVP. Opravy na lodi budú trvať istú chvíľu a po niekoľko mesačnom turné za prstencom sa naša štvorica dozvedela mnohé informácie, ktoré je vhodné vyriešiť v pokoji a v kľude. Príbeh sa nám teda rozvetvuje medzi Amosa, Alexa, Holdena a Naomi.
A teraz, bez akéhosi prezradenie spojlera k nim niečo napíšem.
Amos – drsný chlapík ktorý mal zaujímavú, dlhú ale i smutnú udalosť. Aj napriek predošlým knihám o ňom mnohé veci nevieme a práve v tejto knihe sa o ňom dozvieme mnoho súkromných informácií a detailov, ktoré nám dokážu pochopiť prečo je tým, kým je. Zo súkromných dôvodov si berie dovolenku a vyráža na Zem, aby sa stihol vysporiadať s minulosťou. To, čo ho však na Zemi v priebehu jeho návštevy čaká, nečakal on ani v najhoršom možnom sne. To by však nebol Amos, keby aj v tých najhorších možných chvíľach nebol drsňákom so skvelým humorom a ľudským srdcom. Keď sa k nemu pridá postava, ktorá sa protiví celej posádke Rosinante, naberie to tie správne grády. Osobne ma príbeh Amosa dojal a zaujal najviac a vychutnával som si ho na každej možnej strane.
Alex – pilot, pri ženách hanblivý, no profesionál na plnej čiare sa neubráni snom a musí cestovať na Mars, aby vyriešil svoju rodinnú minulosť. Ani u neho však nejde všetko tak hladko, akoby si predstavoval a keď sa do toho zamiešajú problémy celovesmírneho problému, musí svoje sily spojiť s osobou, ktorú si veľmi obľúbil. Nie je to nik iný, ako Bobbie, obrovská Marťanská mariňáčka, ktorú si Alex obľúbil. Ani oni dvaja však netušia do akej veľkej veci sa zaplietli a keď sa k tomu pridá aj záchrana člena posádky Rosinante, všetko naberie úplne iný smer. Príbeh Alexa sa stal mojim druhým najobľúbenejším – jeho minulosť a rovnako tak aj prázdnota bez Rosinante na mňa doľahla na plnej čiare, o to viac ma teší, že sme sa v jeho príbehu zaplietli s Bobbie, ktorá u neho vytesala iskierku nádeje, nadšenia a chuti žiť.
Naomi – jediná žienka, vlastne nie žienka, poriadny kus ženy v posádke Rosi tento krát zamávala rukou Holdenovi a vyparila sa riešiť si, rovnako ako ostatní – svoju minulosť, ktorá ju zaviala do oblasti pásu. Príbeh Naomi bol asi najosobnejší zo všetkých, no dej nebol taký akčný a zaujímavý ako u iných postáv. Mali sme možnosť nahliadnuť do jej srdca, do jej minulosti a predovšetkým nám autori umožnili nazrieť do tvorby a vývinu jej charakteru – čím si prešla, čo si zvolila, čo spravila a nespravila, čo ju trápi, čo bola a je ochotná podstúpiť – kým sa ňou stala tá Naomi, ktorá chodí s Jimom Holdenom a je oddanou členkou Rosinante. Doteraz bola v knihách Naomi, aspoň čo sa týka jej familiárneho života ako tak v úzadí, no tu to vypláva všetko na povrch. No ani to, aspoň mne, nedokázalo navodiť kvalitu jej príbehu a počas rôznych myšlienok a polemizovania som mal chuť ju úplne odstrihnúť z tejto knihy.
Holden – vodca, charismatický, no zbrklý trubiroh (v dobrom slova zmysle) nám po odchode posádky ostal na stanici Tychoo sám. No nie tak úplne sám, bolo tam ďalších desať-tisíc ľudí, no on sa cítil úplne opustený. Jeho parťákom sa stal Fred Johnson s ktorým má vzťahy nastavené rovnako, ako násťročná pubertiačka s nápadníkmi – raz sa nenávidia, raz sa milujú a tak dokolečka. Našťastie sa im do toho primontovala stará známa Monica Stuartová – reportérka a tých troch dať dokopy – to zaváňa poriadnym prúserom. Nie lenže sa musia zachraňovať oni sami, ale musia zachraňovať aj celý vesmír a tak sa v príbehu Jima Holdena nebudete rozhodne nudiť. V tomto príbehu však chýba to, čo predcházajúce majú – to osobné spoznávanie postavy, aj keď teda Jima už poznáme dostatočne, no jeho príbeh by som zaradil na tretie miesto.
Kniha bola miestami dojemná, akčná, bombastická, apokalyptická a úžasná. Príbehy ma ohúrili a postavy si ma získali už v predchádzajúcich častiach a tu si moju náklonnosť získali ešte viac. Stále mi však chýba v knihách to veľkolepé odhalenie mimozemskej rasy, akési mystérium ktoré by nás konečne odvrhlo od sociologizovaných problémoch Zeme, Marsu a Pásu.
Neal Schusterman je určite spisovateľ, ktorý vie ako vygradovať príbeh. Taktiež vie, ako daný príbeh ukončiť. Je to vskutku tak brilantné, že má človek chuť jeho knihy čítať jednu za druhou. Prvú knihu s názvom Kosec som dokázal ohodnotiť iba kladnými myšlienkami a tak som sa tešil aj na druhú časť s názvom Nimbus.
Kto už čítal prvú časť tak vie, že Nimbus je umelá inteligencia, ktorá riadi všetko. Teda až na pár maličkostí – podstatných a dôležitých maličkostí. Neriadi Spoločenstvo koscov – čo sú v súčasnom svete najvýznamnejšie osobnosti, ktoré zhodou okolností – prinášajú len a len smrť. Sú to vysoko rešpektované osoby, ktoré sú nad všetkými zákonmi a ktoré sa riadia svojimi vlastnými zákonmi. Zákony sa však dajú ohýbať tak, aby im to vyhovovalo – musíte byť však šikovní. Nimbus má však aj zopár slepých kútov, do ktorých nevidí z vlastnej iniciatívy, no čo ak sa dozvie, že má aj slepý bod, ktorý mu bol odopretý samotnými ľuďmi – jeho stvoriteľmi? Bude to brať ako zradu alebo len ako skúšku? Bude v ňom vrieť hnev, sklamanie, či len adrenalín z toho, že on sám neprišiel na všetko?
V prvej knihe sledujeme dva príbehy – príbeh Rowana a príbeh Citry. V druhej knihe sa do popredia dostáva Citra, pričom Rowan sa stávam akousi vedľajšou, no dôležitou postavou. Taktiež sledujeme príbeh Graysona, Faradaya a zápisky Nimbusa, pri ktorých sa dá pochopiť jeho podstata a zmýšľanie, až si ho človek zamiluje.
Celkový dej knihy mi v prvej polovici prišiel poslabší a nudil ma. Takmer sa nič nedialo, no až časom som pochopil, že všetko malo svoje správne načasovanie a svoj správny čas. Ako sa hovorí – na to dobré treba počkať. Druhá polovica však už bola o niečom inom a ja som sa nedokázal odtrhnúť od knihy. Z násťorčného pubertiaka som už dávno vyrástol, no autor ma dokázal doslova pripútať k tejto knihe a k tomu deju. Ani som sa nenazdal a ja som čítal posledné stránky, nad ktorými budem dlho premýšľať. Ihneď som musel čítať anotáciu k poslednej, tretej knihe.
Ako som spomínal na začiatku, Neal vie vygradovať príbeh a vie ako ho ukončiť. Druhú polovicu som bol napätý ako guma v trenkách obézneho vodiča kamiónu a ten koniec som myslel, že pukne nie len guma, ale aj ja sám. Posledné stránky som si musel prečítať dva krát, aby som dokázal vstrebať toľko informácií (nie žeby ich bolo veľa, ale boli také – akčne šťavnaté až mierne apokalyptické).
Knihu som pôvodne ešte v polovici chcel ohodnotiť na slabé 4 hviezdičky, no ten zvyšok bol famózny a hodnotím opäť, plným počtom.
Začnem vo všeobecnosti. Za tých niekoľko rokov som si pri trilógiách všimol a uvedomil, že pokračovania, respektíve druhé časti, bývajú tie najslabšie. Nie len najslabšie, ale aj najtenšie. Akoby autori pri písaní druhej knihy už mysleli na tú tretiu a tu len dopísali akýsi príbeh, aby sa nepovedalo. Aj z toho dôvodu sa vždy obávam pokračovaní a tieto obavy sa preniesli aj do tohto roku.
Prvá kniha trilógie bola pre mňa nezabudnuteľným zážitkom a v rámci svojho žánru mala v podstate všetko na správnom mieste. Atmosféra, prostredie boli brilantné, postavy taktiež a príbeh – čerešnička na torte. Moje obavy boli o to väčšie, pretože prekonať prvú knihu by bol skutočný zázrak.
Počiatočné strany čítané s veľkým rešpektom a predovšetkým slimačím tempom mi pomohli utriediť si myšlienky a aj napriek veľkej snahe som sa prichytil pri tom, ako si hovorím – tak toto nemá na prvú knihu. Bolo to však len niekoľko desiatok strán, ako náhle sme sa dostali do bodu, kedy nám hlavný hrdina predstavil tú hlavnú myšlienku, to gro jeho novej misie a spoznávali sme postavy ktoré s ním poputujú z Mesta v oblakoch (Višegrádu) na spustošenú, opustenú a predovšetkým nebezpečnú zemskú plošinu, príbeh sa odviazal, rozpútal, rozvetvil a nasadil to správne tempo. Každá z postáv nám bola predstavená na niekoľkých stranách a počas celého príbehu sme sa o nich dozvedali vždy niečo nové. Niektoré informácie ma šokovali – boli takými zvratmi, až som musel imaginárne otvárať ústa a zapadalo to do seba ako puzzle. Dokonca stretnutie s istými starými známymi postavami z prvej knihy vo mne vyvolalo riadnu dávku eufórie a radosti.
Svet však na povrchu je veľmi kruté miesto, o tom sme sa presvedčili aj v prvej knihe, no pri druhej mi opäť imaginárne – tuhla krv v žilách. Cestovatelia alias Céčka a časom aj niečo horšie našej družine poriadne skomplikovala výpravu a verte či nie – zbaviť sa ich nie je vôbec jednoduché.
Autorka nám v príbehu celkom pekne popísala, aký rôznorodý život vedú medzi sebou nie len obyvatelia medzi povrchom a mestami v oblakoch, ale aj medzi jednotlivými mestami v oblakoch. Kým jedno mesto si isté povolania váži, druhé nimi opovrhuje. Kým jedno mesto zadržiava informácie a cenzuruje všetko ohľadom zemského povrchu, druhé má tieto informácie voľne dostupné a nezasahuje pri ich učení. Keď si človek uvedomí, že tých miest na svete je mnoho, dostáva sa nám rôznorodej kombinácii spôsobov života.
Koniec bol, no v podstate očakávaný a taký trochu jednoduchší. Po dočítaní však človek začne premýšľať nad tým, akou cestou sa príbeh bude v tretej a to záverečnej knihe uberať.
Kniha bola opäť skvelá, zaujímavá, mala trošku slabší rozbeh, no postupom stránok nám je všetko krásne vysvetlené. Atmosférou a prostredím sa mi páčila viac prvá kniha, no ani u tejto nemôžem dať menej hviezdičiek a preto hodnotím plným počtom a teším sa na záverečné pokračovanie série.
Živí mŕtvi 8 – Zrození k utrpění. Po prečítaní tejto časti komiksu musím povedať, že názov napovedá presne obsahovej stránke – ak aj ho nepodceňuje. Už z predošlých častí, ako aj zo seriálu som vedel, aký masaker sa približne odohrá a aký krutý dokáže byť Guvernér, ale to čo som videl a čítal, to prekonalo moje očakávania.
Človek ktorý by komiks Živí mŕtvi chytil prvý krát do ruky a pred ním sa nestretol so seriálom, tak by si v duchu povedal – veď toto musí byť koniec komiksu. V podstate takmer nikto neprežil, hŕstka preživších, ktorí majú beztak slabú šancu na útek, nie to ešte na prežitie či dokonca znovuvybudovanie akejsi skupiny. Aj z toho dôvodu ma táto časť ešte viac nabudila do tých ďalších, pretože ma neskutočne zaujíma, ako sa to celé vyvinie.
Samozrejme, pospomínal som si na tieto časti seriálu, ktoré ešte boli cítiť nie len ľudskou náturou a ľudskou zlobou, ale aj samotnou post-apokalyptickou krajinou, atmosférou a zombie potvorami. V týchto častiach to bolo ešte ako tak vyvážené – nevedomosť, zúfalosť, zloba ale predovšetkým neistota. Neistota ďalšieho dňa vo svete živých.
Túto časť svojim spracovaním a predovšetkým koncom musím ohodnotiť najviac ako sa dá a to plným počtom hviezd.
Stromček svieti, sniežik padá, Harry Hole do lietadla sadá.
Z Hongkongu až do Osla, bude vražda honosná.
V Prízrakoch to celé vrie, Dubaj tam už riadne drie.
Feťákov je plné mesto, neprežil to fešák Gusto.
O život však blížnym ide, každá pomoc sa im zíde.
Harry, Martine a Beate, kombo súce na karate.
Pašeráci, to sú svine, majú svoje tajné fígle.
Harry však sa nikdy nevzdá, kriminál on tvrdo trestá.
Týmto končí básnička, snáď vyčarí úsmev na líčkach.
Od roku 2020 sa v mojom literárnom živote musí počas Vianočných sviatkov čítať kniha s Harrym Holeom. Je to už taký môj nevyslovený sľub, respektíve zvyklosť, ktorú sa snažím dodržiavať. Tento rok sa mi to podarilo až po Vianociach a do rúk sa mi na druhý sviatok Vianočný dostala kniha od Jo Nesbo – Prízraky.
Život detektíva, predovšetkým toho Nórskeho s menom Harry Hole, je, ako sa dá očakávať – plný vrážd. Kým však iní detektívi si oddeľujú prácu / súkromie a majú svoju rodinu ktorej nič nechýba, Harry ju má aj nemá. Harry ju chce mať, ale aj nechce. Počas tých niekoľkých rokov (kníh) si Harry uvedomuje, že ak je sám, tak ubližuje len sebe a nie iným. Tento krát – v knihe Prízraky – sa však musí z Hongkongu a jeho obľúbenej samoty vrátiť do Osla a dostať sa, ak to tak môže povedať - k svojej rodine. Vo väzení sedí človek blízky jeho srdcu a keďže Harry je veľký človek s veľkým srdcom, tak je ochotný danej osobe pomôcť. No sám si uvedomuje, že svojou pomocou zároveň ubližuje. Nie len sebe, ale aj svojim blížnym.
Kniha Prízraky mi pripomína akúsi kombináciu dvoch kníh – Zrady a Spasiteľa. Čo sa týka zrady, tak mi to pripomína posledná závet, respektíve posledné slová sprevádzajúce nás celou knihou od Gusta – obete okolo ktorej stojí Harryho vyšetrovanie. Čo sa týka Spasiteľa, tak by som povedal že sa vraciame do Armády spásy a k starej známe Martine. Tak isto aj lokalitou a akýmsi ponurým a spustnutým prostredím by som Prízraky prirovnal k Spasiteľovi. Je to však skvelá kombinácia a ja som bol za ňu veľmi rád.
V knihe som skutočne cítil ako sa Jo Nesbo pasuje s postavou Harryho. Keďže príbeh je od začiatku osobnejší, vidieť aj Harryho spomínanú dilemu, až mi bolo Harryho skutočne ľúto. Prišiel už takmer o všetkých ľudí, ktorých mal skutočne rád a aj tí, ktorí mu ostali teraz čelia veľmi vážnym problémom. Harry však v dobe, kedy sa nachádzal v Hongkongu, dozrel a zmenil sa. Veľmi som mu držal palce, aby opäť nepodľahol (veď vy viete čomu) a do konca knihy som vážne pri akejkoľvek zmienke, pri akomkoľvek náznaky, zatínal päste a zuby, aby vytrval.
Ten koniec však pre mňa bol vskutku ako šoková terapia, kedy som ju dočítal s otvorenými ústami a musel som si prečítať anotáciu ďalšej knihy, aby som tomu celému vlastne uveril.
Prízraky boli skvelou knihou, aj keď mi žiaľ, v priebehu čítania tejto knihy zomrel môj milujúci 12-ročný králik s ktorým som verne, bok po boku čítal každé Vianoce jednu knihu s Harrym. Aj z toho dôvodu na knihu Prízraky nikdy nezabudnem a ďalšie Vianoce s knihou o Harrym, bude pri mne minimálne duch môjho domáceho miláčika. Tým ma to len utvrdilo, že Vianočné sviatky budem najbližšie roky tráviť s Harrym.
Knihu som prečítal už pred dvoma týždnami a s odstupom času hodnotím kvalitou, obsahom, príbehom, dejom a postavami plnými 5 hviezdičkami.
Stephena Kinga som si obľúbil hlavne kvôli tomu, že svojim knihám dáva kus svojho skutočného JA. Na to, že píše väčšinou hororové mysteriózne knihy sú jeho postavy uveriteľné, zaujímavé a ich príbehové linky záživné a pútavé. Tak isto svet a prostredie, do ktorého King radí svoje príbehy sú skvostne spracované s nádychom akejsi tajomnej a ponurej atmosféry, ktorú dokáže brilantne vykresliť na akejkoľvek strane a v akejkoľvek knihe.
Žiarenie som v prvom rade videl ako filmové spracovanie, ktoré malo síce zaujímavú atmosféru a skvelý herecký výkon Nicholsona, no neohúrilo ma. Aj z toho dôvodu som nemal akési nutkanie si zadovážiť knihu. Je pravda, že som tento film vzhliadol ešte v dobe, keď som o Kingovu spisovateľskú tvorbu ani len prstom nezavadil a ak by som si ho pozrel po prečítaní knihy, určite by som sa na celý film a príbeh pozeral inak a to vďaka literárnemu spracovaniu.
Príbeh začal ihneď od začiatku zaujímavo, spoznávali sme hlavných protagonistov samotnej knihy – Jacka Torrenca, jeho ženu Wendy a ich syna Dannyho. Oťukávali sme sa aj so samotným hotelom s názvom Pekná vyhliadka a jeho osadenstvom – z počiatku s tým živým. Dej sa síce nerozbehol razantným tempom, skôr pomalým slimačím, no to vôbec nevadilo. Kingove postavy sú zaujímavé a ak by nám on sám predostrel na 500 strán ich životopis, tak by sme ho hltali ako týždeň hladujúci kanibali. Z počiatku to na hororovú knihu ani nevypadalo, no postupom času sa všetko vyostrovalo a samotný hotel a jeho – už neživé osadenstvo – dávalo našej trojici poriadne zabrať. Osobne som nemal potuchy, čo všetko v príbehu na mňa vyskočí (aj keď film bol pomerne dobre spracovaný) a keď už išlo do tuhého, začala sa poriadna dráma. Je síce škoda, že takmer všetko také dramatické sa odohrávalo až za prvou polovicou knihy, no vynahrádzala to stúpajúca intenzita samotného zla. sa stane.
Žiarenie som čítal v decembri a dočítal ho vo Vianočnom období, čo mi len stupňovalo atmosféru zo samotného čítania. Dej sa odsýpal, dramatická intenzita príbehu gradovala a k tomu sa žiaľ pridávali aj rôzne gramatické chyby v preklade – pri niektorých som sa celkom zasmial. To však nič nemení na tom, že ma kniha bavila, no aby som pravdu povedal – nedosahovala kvality na knihu TO či Pod kupolou. Aj z toho dôvodu knihu hodnotím 4 hviezdičkami - avšak vynikajúce 4 hviezdičky.
Jeseň, padajúce listy, skorá tmavá noc. Pochmúrne počasie, sviatok všetkých svätých, návšteva hrobov. Čas ako stvorený pre čítanie niečoho hrôzostrašného. Pri pohľade na poličku plnú kníh mi oči ihneď spočinuli na knihe, ktorá sa v inom období ani nedá čítať. Ide o antalógiu poviedok Noc oživlých mŕtvol od Jonathana Maberryho. Je to v poradí druhá antalógia od tohto spisovateľa v rozmedzí 3 mesiacov, ktorú som mal k dispozícií. Kým prvá bola plná krvilačných beštií mimozemského druhu s názvom Vetřelci : Hon na brouky, druhá so spomenutým názvom je taktiež plná beštií, no tých ľudských.
Knihy o Zombie sú v mojom TOP 3 žánrov a preto som sa až priveľmi tešil na túto zbierku poviedok. Na začiatku som spomínal, že jeseň, predovšetkým November je obdobím ako stvoreným pre čítanie niečoho hrôzostrašného. Netušil som však, že kniha Noc oživlých mŕtvol bude hrôzostrašná v tak trochu inom ponímaní. V tom kvalitatívnom.
Kým úvod knihy nezačal úplne najhoršie a vety jednotlivých poviedok mi utekali ako na bežiacom páse, vždy som čakal že príde niečo lepšie. Niečo také, pri ktorom by som zo seba dostal jednoduché citoslovce – WAU. Bohužiaľ, až na dve výnimky som pri čítaní poviedok trpel. Ani tak veľké mená, akými sú Romero (Noc oživlých mŕtvol), Jay Bonansinga (séria Živí mŕtvi) či sám Maberry – nedokázali využiť svoj potenciál a tak vytvoriť kvalitné, strach naháňajúce poviedky. Jednotlivým poviedkam chýbal život, spustnutá atmosféra či dokonca záver, ponaučenie. To ma na tých poviedkach neskutočne hnevalo. Akoby jednotlivé poviedky písali na čas, niečo ako písomka v škole a keď odbije hodina, autor musel ukončiť písanie a či sa mu niečo podarilo alebo nie, musel to odovzdať. Väčšina poviedok bola fádna, prípadne príliš roztiahnutá a kým som sa dostal k tomu hlavnému – zombie – tak už bol koniec.
Je faktom, že v polovici čítania tejto knihy som v mojom živote prišiel o to najcennejšie – mamku. V týchto momentoch človek nemá príliš chuť na čítanie, navyše na tému oživlých mŕtvol. Možno aj to zavážilo na mojom celkom poňatí zvyšných poviedok, no aj s odstupom času niekoľkých týždňov musím úprimne povedať, že ma poviedky vôbec nedokázali pohltiť. Ani dejom, ani postavami, ani atmosférou – jednoducho ničím. Budem sa opakovať, ale boli nezáživné a tak nudné, že som pri nich takmer zaspal.
Antalógia s názvom Noc oživlých mŕtvol sa teda veru príliš nevydarila a ja som nesmierne rád, že už je za mnou. Hodnotím po dlhom čase veľmi slabými 2 hviezdami.
