Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Po prečítaní Sanatória som siahol aj po Ostrove, ale musím priznať, že tento príbeh vo mne zanechal skôr zmiešané pocity. Začiatok bol sľubný príchod na izolovaný ostrov, napätie a zaujímavá atmosféra uzavretého prostredia ma vtiahli. No potom sa dej začal lámať.
Opakujúce sa vzorce z predchádzajúcej knihy manžel architekt, rodinné väzby na mieste činu, priateľky s tajomstvami pôsobili skôr neprirodzene a miestami až vynútene. Niektoré situácie mi nedávali logiku, napríklad reakcie postáv po vraždách alebo zvláštne stopy, ktoré k prípadu nepasovali. Atmosféra sa po úvode vytratila a napätie sa už nedokázalo vrátiť.
Záver síce priniesol rozuzlenie, no premena vraha na akéhosi „naháňajúceho maniaka“ a nejasné motívy prvých vrážd ma nepresvedčili. Celkovo ide o priemerný thriller, ktorý možno zaujme nenáročného čitateľa, no pre tých, ktorí si viac všímajú logiku a detail, môže byť sklamaním.
Táto kniha pôsobí ako prechodná časť série, ktorá síce uzatvára konflikt s Marcom Inarosom, ale miestami stráca na dynamike. Čitateľ tu nájde veľa politických dialógov a niektoré rozhodnutia postáv môžu pôsobiť trochu náhle či nepresvedčivo. Akcia tu síce je, no je roztrúsená medzi dlhšie pasáže rozhovorov, čo môže niektorých fanúšikov trochu unaviť. Celkovo ju možno vnímať ako slabšiu časť série, ale stále je to dôležitý mostík k ďalším dielom.
Kniha má peknú obálku a zaujímavú atmosféru vyšetrovania v Londýne. Začiatok s mŕtvym dievčaťom ma síce veľmi neoslovil, ale vyšetrovanie bolo napínavé a dobre spracované. Najviac ma bavili postavy a ich osobné príbehy, hlavne situácia vyšetrovateľky Eriky. Záverečné rozuzlenie bolo trochu nečakané, hoci indície boli prítomné. Celkovo to bolo fajn, dobrá krimi na oddych, no chýbala mi väčšia dávka tajomna a hlbšia zápletka, aby kniha presiahla bežný priemer.
Táto kniha ma zo začiatku nadchla, pretože téma upírov v spojení s vedeckým pozadím a scifi prostredím je moja obľúbená. Dej sa čítal príjemne, hoci miestami obsahoval nadbytočné odbočky do minulosti menej významných postáv, čo ma trochu rušilo. Najviac ma bavila časť zasadená do postapokalyptického sveta, kde ľudia prežívajú v bunkroch a neustále im hrozí nebezpečenstvo. Záver však pôsobil trocha sklamaním a nenalákal ma pokračovať v sérii ďalej. Celkovo fajn, ale očakával som viac.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Kniha Nevzdávaj sa ma najskôr zaujala svojou tajomnou obálkou so starým opusteným domom. Po sci-fi knihách som mal chuť na zmenu, na detektívku s atmosférou a tajomstvom.
Musím povedať, že sa čítala ľahko a rýchlo, no celková atmosféra nebola celkom taká, akú som očakával. Dej často odbiehal do minulosti a tieto flashbacky boli niekedy zdĺhavé a nie príliš zaujímavé. Trochu rušivé boli aj rozhovory s imaginárnym, mŕtvym bratom.
Úvodná zápletka záhadný muž, ktorý sa objaví a všetko zamotá bola spočiatku celkom zaujímavá, no po prečítaní celej knihy mi príde dosť vykonštruovaná. Pomsta za smrť dcéry je možno dobrým motívom, ale spôsob, akým autor príbeh skomplikoval (falošná návnada, komplikovaný plán vraždy policajta), sa mi nezdal veľmi uveriteľný. Občas mi unikala aj logika príbehu, najmä ak išlo o postavy, ktoré sa mali spoznať a nespoznali sa.
Zhrnul by som to asi tak, že Nevzdávaj sa bola ľahko čitateľná kniha, ktorá nenudila, ale ani ma nijako extra nenadchla. Atmosféra bola slabšia, príbeh príliš prekombinovaný a zápletka nie dostatočne uveriteľná. Skrátka, nebola to úplne tá tajomná detektívka, ktorú som hľadal.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Po návrate z mimozemskej planéty som očakával, že sa v ďalšej časti série konečne naplno rozvinie potenciál nových svetov že uvidím kolonizáciu, prvé kontakty, nové civilizácie... namiesto toho sa Hry Nemesis začínajú veľmi zdržanlivo. Rosinante je v oprave, posádka sa rozdelí a každý rieši svoje veci. Priznám sa, bol som sklamaný, že nové svety ostali zatiaľ len na okraji príbehu.
Napriek tomu si ma dej opäť získal. Vrátil som sa do dobre známeho prostredia Marsu, Zeme, Pásu… kde som opäť cítil to, čo som mal rád už v jednotke technické detaily, život v rozdielnych gravitáciách, medziľudské vzťahy v sci-fi svete, ktorý pôsobí dôveryhodne.
Zlom prichádza s masívnym útokom na Zem asteroidmi. Nazývajú to „zhadzovanie kameňov“, no priznám sa, ten pojem ma rušil rovnako ako miera deštrukcie. Zničenie Zeme bolo podľa mňa prehnané, a predstava, že by civilizácia s pokročilými technológiami nedokázala zvládnuť dôsledky, mi prišla trochu pritiahnutá za vlasy.
Aj napriek výhradám som sa do knihy začítal. Zaujímavé bolo sledovať Amosovu linku na Zemi, aj zjednocovanie všetkých postáv po katastrofe. Ku koncu začínajú veci opäť naberať na tempe. Zmiznuté lode, nový náznak väčšej hrozby a návrat Rosinante s celou posádkou dokopy. Otvorený koniec však dáva jasne najavo príbeh sa ešte len rozbieha.
Celkovo hodnotím Hry Nemesis ako návrat ku koreňom série. Menej mimozemšťanov, viac klasickej vesmírnej politiky a prežitia. Po piatich knihách ale cítim, že si dám od Expanzie na chvíľku pauzu a pustím sa do niečoho iného než sci-fi.
Recenzia na Pád Hyperionu od Dana Simmonsa
Keď som začal čítať Pád Hyperionu, okamžite ma pohltila umelecká estetika knihy. Simmons dokázal vytvoriť poetické plynutie deja v krásne vykreslenom svete Hegemónie v prostrediach, ktoré dýchajú harmóniou aj znepokojivou predtuchou.
Mimoriadne silno na mňa zapôsobil oživený kybrid Johna Keatsa. Jeho umelecká osobnosť, presiaknutá vedomím smrti a nadhľadom básnika, ktorý všetko cíti o niekoľko vrstiev hlbšie, dodávala príbehu nečakanú hĺbku. Jeho pohľad na udalosti Hyperionu, vnútorné monológy a úvahy, obohacovali každú scénu o filozofický podtón. Jeho umieranie a uvedomenie si toho, čo premrhal vo mne silno rezonovalo. Keats ma inšpiroval nielen ako postava, ale ako básnik. Viedol ma k jeho vlastným básňam, k ich opätovnému čítaniu a hľadaniu, čo v nich robí jeho pohľad na svet tak výnimočný.
Zásadný dojem na mňa urobil aj svet Božieho hája lesy, koruny stromov, západ slnka nad obzorom, súzvuk prírody a technológie. Miesto ako z meditácie, ale zároveň tak plné tajomstva. Celé dianie na Hyperione si uchovalo silný náboj neznáma nič nebolo vysvetlené príliš skoro. Fascinovalo ma, ako pútnici prišli, a namiesto „veľkého finále“ prišiel paradox museli sa vrátiť späť po jedlo. Simmons tým zlomil klasické očakávanie a vytvoril niečo živé, realistické a zároveň mýtické.
Znepokojujúca bola aj prítomnosť Shrikea ako sa ticho objavoval za nimi, ako si ich „vyberal“. Silenusovo trápenie na Strome bolesti jeho groteskná, a pritom poetická agónia bola silná literárna scéna. Jeho tvorba v bolesti, výkriky básne namiesto slov, to všetko znásobovalo náladu knihy. Silenus sa pre mňa stal zosobnením umelca, ktorý už nepozná, či trpí, alebo tvorí a kde sa tieto dve veci prelínajú.
Páčila sa mi aj tá podprahová hra s očakávaním myslel som, že kniha skončí otvorene, že nič sa nevysvetlí. Ale nie všetko postupne zapadlo, uzavrelo sa, aj keď ostalo dosť náznakov a nejasností, ktoré podnecovali ďalšie premýšľanie. Aj scéna s templárom bola geniálne vystavaná keď sa pútnici pýtali na jeho príbeh a Silenus len poznamenal: „To nám povie v ďalšom živote práve zomrel.“ Nečakané a silné.
Pád Hyperionu je kniha, ktorá nie je len sci-fi. Je to filozofia, poézia, literárne umenie v jednom. Je to príbeh o ľudskosti tvárou v tvár technologickej transcendencii, o duši v kovovom tele, o básni vo svete z dát.
Štvrtý diel série Expanzia začína sľubne tisíce otvorených brán a nové svety volajú po objavení. Hneď na začiatku som cítil nadšenie z nekonečných možností a chuť objavovať neznáme planéty. No to prvotné nadšenie trochu ochladilo zistenie, že nové svety už niekto osídlil a namiesto prvého kontaktu sa rovno riešia politické konflikty a vlastníctvo pôdy čo v kontexte stovák nových planét pôsobí až komicky obmedzene.
Zvláštne pôsobí aj prístup k mimozemskej biosfére vedci sa v predchádzajúcich dieloch dokázali rozplývať nad jedinou molekulou, no tu akoby celé ekosystémy boli len kulisa. Našťastie, príbeh naberá na tempe, keď sa objavia staré artefakty a dôjde k prírodnej katastrofe záplavy, boj o prežitie, slepota, hlad, a vražedné „slimáky“ vytvárajú napínavé a hutné momenty.
Prostredie planéty prináša osvieženie oproti predchádzajúcim vesmírnym staniciam a lodiam, a prekvapivo silne fungujú aj momenty katastrofického survivalu. Holden mi síce miestami liezol na nervy svojimi prehnanými reakciami, a Miller opäť raz tajuplne niečo "vie", ale správa sa detinsky a neochotne. Tiež sa opakuje známy motív "šialenca s poslaním", ktorý pôsobí ako umelé dramatizovanie deja.
Celkovo však ide o slušné pokračovanie so zaujímavým prostredím a napínavými scénami, aj keď občas narazí na nelogické správanie postáv a nie najlepšie zvládnuté politické zápletky. Som zvedavý, čo prinesú ďalšie diely verím, že objavovanie nových svetov ešte neskončilo.
Knihu som dostal ako darček a hoci som od Kinga doteraz čítal len „O písaní“, pustil som sa do nej bez veľkých očakávaní. Dej začal zaujímavo a keď do davu vrazil Mercedes, bolo jasné, že ma čaká napínavý príbeh. Kniha sa nesie v duchu súboja medzi detektívom a psychopatom, pričom striedanie pohľadu oboch postáv ma celkom bavilo. Aj keď to nie je klasická detektívka, páčil sa mi realistický vývoj udalostí nič nešlo hladko a postavy sa museli prispôsobovať situácii. štýl písania bol živý a pútavý. Napätie sa držalo až do konca a čítanie mi išlo svižne aj napriek rozsahu 600 strán. Celkovo príjemná kniha, ktorá ma potešila aj tým, že sa držala skôr realistického než hororového prostredia.
Planéta smrti bola pre mňa náhodný výber, o ktorom som vopred nič nevedel. Dej začína vcelku nenáročne, ľahko sa číta, ale nepôsobí tak vedecky a realisticky ako napríklad Expanzia. Je to skôr pohodové sci-fi dobrodružstvo s mysterióznym úvodom v kasíne, kde hlavný hrdina Jason dinAlt dostane úlohu znásobiť veľkú sumu peňazí. Postupne sa však príbeh presunie na nebezpečnú planétu Pyrrus, kde je všetko smrteľné extrémna gravitácia, nevyspytateľná klíma a agresívna fauna i flóra.
Najviac ma bavila samotná myšlienka adaptácie človeka na extrémne podmienky. Miestni obyvatelia Pyrru sú fyzicky vylepšení pre život v nehostinnom prostredí a pôsobia až ako superhrdinovia ked su mimo planetu. Kniha má však aj svoje slabšie stránky občas detinský štýl dialógov a trochu naivné správanie postáv. Napriek tomu si dokáže udržať čitateľovu zvedavosť a pripomenula mi atmosféru Nadácie nielen vesmírnym prostredím, ale aj náznakmi telepatických schopností ako dôsledku evolúcie.
Keď som zistil, že kniha pochádza z roku 1960, prekvapilo ma, aká je nadčasová. Záver bol pomerne predvídateľný, no fungoval v štýle klasického sci-fi všetko sa nakoniec vyrieši takmer samo. Celkovo to bolo príjemné čítanie, ale neviem, či by som sa chcel ponoriť do ďalších kníh z tohto sveta, keďže autor ich napísal viacero.
