Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Recenzia na Pád Hyperionu od Dana Simmonsa
Keď som začal čítať Pád Hyperionu, okamžite ma pohltila umelecká estetika knihy. Simmons dokázal vytvoriť poetické plynutie deja v krásne vykreslenom svete Hegemónie v prostrediach, ktoré dýchajú harmóniou aj znepokojivou predtuchou.
Mimoriadne silno na mňa zapôsobil oživený kybrid Johna Keatsa. Jeho umelecká osobnosť, presiaknutá vedomím smrti a nadhľadom básnika, ktorý všetko cíti o niekoľko vrstiev hlbšie, dodávala príbehu nečakanú hĺbku. Jeho pohľad na udalosti Hyperionu, vnútorné monológy a úvahy, obohacovali každú scénu o filozofický podtón. Jeho umieranie a uvedomenie si toho, čo premrhal vo mne silno rezonovalo. Keats ma inšpiroval nielen ako postava, ale ako básnik. Viedol ma k jeho vlastným básňam, k ich opätovnému čítaniu a hľadaniu, čo v nich robí jeho pohľad na svet tak výnimočný.
Zásadný dojem na mňa urobil aj svet Božieho hája lesy, koruny stromov, západ slnka nad obzorom, súzvuk prírody a technológie. Miesto ako z meditácie, ale zároveň tak plné tajomstva. Celé dianie na Hyperione si uchovalo silný náboj neznáma nič nebolo vysvetlené príliš skoro. Fascinovalo ma, ako pútnici prišli, a namiesto „veľkého finále“ prišiel paradox museli sa vrátiť späť po jedlo. Simmons tým zlomil klasické očakávanie a vytvoril niečo živé, realistické a zároveň mýtické.
Znepokojujúca bola aj prítomnosť Shrikea ako sa ticho objavoval za nimi, ako si ich „vyberal“. Silenusovo trápenie na Strome bolesti jeho groteskná, a pritom poetická agónia bola silná literárna scéna. Jeho tvorba v bolesti, výkriky básne namiesto slov, to všetko znásobovalo náladu knihy. Silenus sa pre mňa stal zosobnením umelca, ktorý už nepozná, či trpí, alebo tvorí a kde sa tieto dve veci prelínajú.
Páčila sa mi aj tá podprahová hra s očakávaním myslel som, že kniha skončí otvorene, že nič sa nevysvetlí. Ale nie všetko postupne zapadlo, uzavrelo sa, aj keď ostalo dosť náznakov a nejasností, ktoré podnecovali ďalšie premýšľanie. Aj scéna s templárom bola geniálne vystavaná keď sa pútnici pýtali na jeho príbeh a Silenus len poznamenal: „To nám povie v ďalšom živote práve zomrel.“ Nečakané a silné.
Pád Hyperionu je kniha, ktorá nie je len sci-fi. Je to filozofia, poézia, literárne umenie v jednom. Je to príbeh o ľudskosti tvárou v tvár technologickej transcendencii, o duši v kovovom tele, o básni vo svete z dát.
Štvrtý diel série Expanzia začína sľubne tisíce otvorených brán a nové svety volajú po objavení. Hneď na začiatku som cítil nadšenie z nekonečných možností a chuť objavovať neznáme planéty. No to prvotné nadšenie trochu ochladilo zistenie, že nové svety už niekto osídlil a namiesto prvého kontaktu sa rovno riešia politické konflikty a vlastníctvo pôdy čo v kontexte stovák nových planét pôsobí až komicky obmedzene.
Zvláštne pôsobí aj prístup k mimozemskej biosfére vedci sa v predchádzajúcich dieloch dokázali rozplývať nad jedinou molekulou, no tu akoby celé ekosystémy boli len kulisa. Našťastie, príbeh naberá na tempe, keď sa objavia staré artefakty a dôjde k prírodnej katastrofe záplavy, boj o prežitie, slepota, hlad, a vražedné „slimáky“ vytvárajú napínavé a hutné momenty.
Prostredie planéty prináša osvieženie oproti predchádzajúcim vesmírnym staniciam a lodiam, a prekvapivo silne fungujú aj momenty katastrofického survivalu. Holden mi síce miestami liezol na nervy svojimi prehnanými reakciami, a Miller opäť raz tajuplne niečo "vie", ale správa sa detinsky a neochotne. Tiež sa opakuje známy motív "šialenca s poslaním", ktorý pôsobí ako umelé dramatizovanie deja.
Celkovo však ide o slušné pokračovanie so zaujímavým prostredím a napínavými scénami, aj keď občas narazí na nelogické správanie postáv a nie najlepšie zvládnuté politické zápletky. Som zvedavý, čo prinesú ďalšie diely verím, že objavovanie nových svetov ešte neskončilo.
Knihu som dostal ako darček a hoci som od Kinga doteraz čítal len „O písaní“, pustil som sa do nej bez veľkých očakávaní. Dej začal zaujímavo a keď do davu vrazil Mercedes, bolo jasné, že ma čaká napínavý príbeh. Kniha sa nesie v duchu súboja medzi detektívom a psychopatom, pričom striedanie pohľadu oboch postáv ma celkom bavilo. Aj keď to nie je klasická detektívka, páčil sa mi realistický vývoj udalostí nič nešlo hladko a postavy sa museli prispôsobovať situácii. štýl písania bol živý a pútavý. Napätie sa držalo až do konca a čítanie mi išlo svižne aj napriek rozsahu 600 strán. Celkovo príjemná kniha, ktorá ma potešila aj tým, že sa držala skôr realistického než hororového prostredia.
Planéta smrti bola pre mňa náhodný výber, o ktorom som vopred nič nevedel. Dej začína vcelku nenáročne, ľahko sa číta, ale nepôsobí tak vedecky a realisticky ako napríklad Expanzia. Je to skôr pohodové sci-fi dobrodružstvo s mysterióznym úvodom v kasíne, kde hlavný hrdina Jason dinAlt dostane úlohu znásobiť veľkú sumu peňazí. Postupne sa však príbeh presunie na nebezpečnú planétu Pyrrus, kde je všetko smrteľné extrémna gravitácia, nevyspytateľná klíma a agresívna fauna i flóra.
Najviac ma bavila samotná myšlienka adaptácie človeka na extrémne podmienky. Miestni obyvatelia Pyrru sú fyzicky vylepšení pre život v nehostinnom prostredí a pôsobia až ako superhrdinovia ked su mimo planetu. Kniha má však aj svoje slabšie stránky občas detinský štýl dialógov a trochu naivné správanie postáv. Napriek tomu si dokáže udržať čitateľovu zvedavosť a pripomenula mi atmosféru Nadácie nielen vesmírnym prostredím, ale aj náznakmi telepatických schopností ako dôsledku evolúcie.
Keď som zistil, že kniha pochádza z roku 1960, prekvapilo ma, aká je nadčasová. Záver bol pomerne predvídateľný, no fungoval v štýle klasického sci-fi všetko sa nakoniec vyrieši takmer samo. Celkovo to bolo príjemné čítanie, ale neviem, či by som sa chcel ponoriť do ďalších kníh z tohto sveta, keďže autor ich napísal viacero.
Vianočná nádielka od Dominika Dána ma trochu prekvapila. Už som ho dlhšie nečítal, keďže ma tie slovenské kriminálky prestali baviť. Ale povedal som si, že tomu dám šancu, a nebolo to zlé. Kniha sa odohráva v roku 2005, čo je fajn, lebo je to obdobie, ktoré si sám pamätám. Humor tam stále je, aj keď menej než kedysi, ale príbeh to celkom osviežilo.
Čo sa mi páčilo, bolo, že tie vraždy pôsobili realisticky. Žiadni geniálni psychopati s dokonalými plánmi, ale skôr také tie "obyčajné" zločiny opití násilníci, bežné tragédie. To knihe dodalo istú autenticitu. Čítala sa rýchlo, svižne, a ten ľahší humor bol príjemný.
Na druhej strane, trochu ma štvalo zbytočné naťahovanie deja a opakovanie už povedaného. Chápeš, keď píšeš knihy ako na bežiacom páse, asi sa tomu nevyhneš, ale občas to zbytočne spomaľovalo tempo.
Celkovo bola kniha fajn ako oddychovka, ale neviem, či by som sa pustil do ďalšej, ak by nešlo o niečo fakt výnimočné. Možno ak by prišiel s nejakou novou peckou, tak by som to ešte skúsil, inak asi nie.
Tretia časť Expanzie, Abaddonova brána, ma bavila viac ako druhá. Hlavne sa lepšie čítala žiadne politické ťahanice, menej komplikovaný dej. Príbeh sa hneď posunul protomolekula vytvorila prstenec na okraji slnečnej sústavy, ktorý nikto nechápal, tak sa tam všetci vydali. Už len tá atmosféra cesty vesmírnymi loďami bola super klaustrofobická, ale pritom útulná.
Najväčšiu motiváciu čítať ďalej mi dalo zistiť, čo je za prstencom. A keď tam prešli... bolo to zaujímavé, ale len čiastočne uspokojivé. Ocitli sa v akomsi rozvodnom uzle s ďalšími bránami a uviazli. Dejovo to bolo také stabilné všetko podstatné sa stalo na začiatku: objavil sa prstenec, oni doň vošli, spomalili sa, nastala vzbura, veľké spomalenie lodí, kríza s posádkami... a potom sa všetko nejako vyriešilo a brány do ďalších svetov sa otvorili.
Trochu sa objasnilo, čo je vlastne Millerov "prízrak", a naznačili sa nejaké staré mimozemské vojny, ale nič extra prekvapivé. Protomolekula mi v tejto knihe prišla akosi degradovaná oproti predchádzajúcim častiam. Ak mám byť úprimný, druhá kniha sa mi s odstupom zdá takmer zbytočná. Tá vec s naklonovanými vojakmi... meh.
Celkovo ma to však bavilo. Hlavne tá vesmírna atmosféra tam sa vždy rád vraciam. Aj akčné scény boli fajn, aj keď niektoré pôsobili trochu vykonštruovane. Len dúfam, že ďalšie knihy budú lepšie a lepšie. Prvá kniha je stále neprekonaná.
Druhá časť Expanzie, Kalibanova vojna, vo mne zanechala zmiešané pocity. Český preklad bol solídny, ale niektoré časti pôsobili ako recyklát z prvej knihy. Napríklad návrat k protogénu nebol presvedčivo vysvetlený a dej sa stále točil okolo politiky, čo ubralo na napätí. Zaujímavé prostredia, ako Ganymedes a Venuša, síce priniesli čaro, no očakával som viac vesmírneho prieskumu. Hoci dej nepriniesol veľké prekvapenia, určite pokračujem ďalšou časťou. Rozhodujem sa, či počkám na slovenský preklad, alebo čítam opäť v češtine.
Šepkár začína ako psychologický thriller s ústrednou zápletkou okolo únosu dieťaťa. Prvých sto strán pôsobí pomerne pomaly, s množstvom detailných opisov a zdĺhavých dialógov, ktoré môžu na prvý pohľad odradiť. Avšak tieto pasáže slúžia na hlbšie vykreslenie postáv, umožňujú čitateľovi vcítiť sa do ich psychológie a pochopiť ich motivácie, čo neskôr pridáva na sile emocionálneho prežitku.
Dej naberá na dynamike, keď sa objavujú nové vraždy a záhada sa prehlbuje. Zaujímavým prvkom je dieťa, ktoré údajne "vidí duchov" a má informácie, ktoré nemôže prirodzene poznať. Toto dodáva príbehu mystický nádych, no zároveň drží čitateľa v napätí, či ide o nadprirodzený prvok, alebo racionálne vysvetliteľný jav. Záver prináša uspokojivé vysvetlenie, ktoré sa opiera o realitu, čím kniha vyniká medzi typickými detektívkami.
Hoci niektoré odhalenia z pohľadu vraha môžu oslabiť napätie, emocionálna hĺbka postáv, ako napríklad boj s alkoholizmom hlavného hrdinu, pridáva príbehu na autenticite. Celkovo ide o štandardný thriller s niekoľkými originálnymi prvkami, ktorý poteší fanúšikov psychologických drám kombinovaných s detektívnou zápletkou.
C. J. Tudor v Kriedových správach ponúka napínavý thriller, ktorý sa pohybuje na hranici medzi detektívkou a mysterióznym príbehom. Dej sleduje protagonistu Eda, ktorý sa vracia k traumatizujúcim udalostiam z detstva, kedy sa on a jeho priatelia stali svedkami série desivých udalostí. Atmosféra knihy je prepletená nostalgiou a tajomstvom, no zároveň balansuje na hrane pochmúrnej melanchólie.
Kniha dokáže vtiahnuť do deja vďaka striedaniu minulosti a prítomnosti, pričom Edova osamelosť a životné sklamania sú vykreslené presvedčivo. Zaujímavé sú postupné odhalenia, ktoré udržujú čitateľa v napätí až do konca. Hoci niektoré zvraty môžu pôsobiť mierne vykonštruovane a záver prináša isté nejasnosti (napríklad otázky týkajúce sa reverenda a symbolických kresieb), príbeh zostáva silný v emocionálnom jadre.
Atmosféra síce nie je taká temná ako v psychologických thrilleroch Sebastiana Fitzeka alebo v hororových dielach typu Reviver, no kniha stále poskytuje kvalitné a svižné čítanie. Napriek niekoľkým menej uveriteľným momentom ide o príbeh plný nostalgie, tajomstiev a detských spomienok, ktorý dokáže ponúknuť relax a pripomenúť nevyriešené tiene minulosti.
Tichá pacientka bola svižným čítaním, ktoré som zvládol za tri dni. Príbeh si ma získal komorným rozprávaním z pohľadu psychoterapeuta, ktorý sa snaží preniknúť do tajomstva pacientky Alicie, obvinenej z vraždy. Na začiatku ma kniha zaujala jemne pochmúrnou atmosférou cesta na psychiatrickú liečebňu, opadané stromy a ponuré prostredie pôsobili sľubne. Postupne však táto temnota ustúpila „normálnejšej“ detektívnej zápletke.
Najviac ma držala Alicia a otázka, či je skutočne vinná. Záver priniesol zaujímavý zvrat retrospektívne odhalenie, že Aliciine zápisky pochádzajú z minulosti, ma prekvapilo a zároveň uspokojivo zapadlo do celého príbehu. Hoci som už tušil, že doktor bude nejako prepojený s jej tragédiou, rozuzlenie pôsobilo premyslene.
Napriek niektorým vykonštruovanejším momentom ako to, že by doktor ľahko unikol odhaleniu, keby Alicia nezasiahla bola kniha dobrým psychologickým thrillerom. Avšak pre moje chute chýbala temnejšia, klaustrofobická atmosféra, akú som zažil napríklad vo Fitzekovom Pacientovi alebo vo filme Shutter Island.
