Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Publicista a vydavateľ magazínu Sietovka, spoluautor románov Šokujúca aféra, Vieme prví and Škandál v lepšej spoločnosti.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Adriana Macháčová aj tento rok nesklamala svoje čitateľky a prichádza s novým románom, v ktorom opäť potvrdila, že bravúrne zvláda jemnokresbu nielen svojich postáv, ale aj vzťahov medzi nimi. Ak Tolstoj povedal, že každé nešťastné manželstvo je svojim spôsobom osobité, ona ukazuje, že aj zásahy rodičov do nich nie sú univerzálne a neraz možno až tragické.
Román V tieni jej mena prečítate na posedenie. Autorka sa netají tým, že vychádza miestami aj z vlastných skúseností, keďže sama má svokru a navyše už je aj svokrou. Ktoré pasáže sú autentické, ktoré odpozorované alebo vymyslené, samozrejme neprezrádza, ale je vysoko pravdepodobné, že ak máte čo i len trochu problémové vzťahy v rodine, potom tam niečo z toho, čo zažívate, nájdete.
A ako to už v prípade Adriany Macháčovej býva pravidlom, nech budete akokoľvek predvídať záver, alebo si myslieť, že ju už dobre poznáte, predsa vás prekvapí úplne nečakaným záverom. Nehovoriac o tom, že mnohé situácie sú svojou akčnosťou ale aj vtipom opäť viac televízne ako knižné. V rámci žánrového zaradenia by sa jej román dal rozhodne zaradiť do Dark Romance. Čo ale neznamená, že podlieha novým trendom, pretože tak píše už roky.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Tento príspevok nechce byť hejt. Je len prejavom roztrpčenia, keď si prečítate 688 stranovú knihu a zistíte, že ani zápletka a ani všetok informačný materiál v nej vás neoslovil.
Snáď neprezradím príliš, keď poviem, že dej Secrets of Secrets alias Posledného tajomstva Dana Browna sa točí okolo tém ako je sledovanie ľudí skrz všade prítomné kamery, či vedomie je viazané na telo a ako sa to dá prakticky využiť. No a keďže sme v Prahe, tak legenda o Golemovi je priam povinná jazda. Avšak ako sa dozviete z anotácie, profesor Robert Langdon nepríde, na rozdiel od pána Tragáčika, odhaľovať jeho tajomstvo či dokonca poklad. Robí garde svojej frajerke Katharine Solomonovej, ktorá má vedeckú prednášku na Pražskom hrade (sic!). Odborníčka na noetiku, ktorá sa už v minulosti objavila v Stratenom symbole, navyše práve dokončila knihu a tá sa nachádza v jedinom súbore na serveri newyorského vydavateľstva Penguin Books. Keďže toto dielo má úplne otočiť všetko, čo vieme o ľudskom vedomí (ako inak), tak sa ho niekto pokúša zničiť. Po zistení, že existuje aj vytlačená kópia, lebo x hviezdičkový hotel má bežne v ponuke tlačiareň s balíkom papiera, vedkyňa zmizne a nastáva peklo (zas anotácia).
Dan Brown v každom interview, ktoré som čítal, spomína tri základné aspekty svojej tvorby. Po prvé píše také knihy, aké by sám chcel čítať a je bonus, že sa to páči aj iným. Po druhé kým sa do nejakej témy a miesta pustí, načíta si o tom všetko, čo dokáže nájsť. No a napokon nezabudne zdôrazniť, že hoci beletriu píše, sám žiadnu nečíta. Ako sa toto všetko premieta do Posledného tajomstva?
Čitatelia opäť dostávajú miestny bedeker. Autor si za tých osem rokov, ktoré uplynuli od Počiatku, prešľapal všetko, čo opisuje. Plus na fakty dohliadol zástupca českého vydavateľa. Tým pádom sú tam miesta, ktoré vraj nepoznajú ani samotní Pražania. Je preto takmer isté, že si ich budú chcieť prešľapať aj jeho fanúšikovia, čo na jednej strane Prahe prinesie určite veľa peňazí, ale domácim obyvateľom len pridá vrásky z už aj tak preplneného mesta, ktorým sa môže pohybovať niekto v maske Golema bez obáv, že by ho odhalili. Naopak, nadšení turisti si s ním budú robiť selfie.
Ak ste nikdy nepočuli nič o noetike vede, ktorá sa zaujíma otázkami o vedomí alebo mimotelových zážitkoch na vyše sto stranách sa o tom ústami Katherine S. dozviete. Brown rád cituje reakcie, že jeho čitatelia vedia, že v jednej jeho knihe nájdu ďalších deväť. Ak ste ale niekedy čítali napríklad Moodyho Život po živote, tak môžete podľa mňa tieto časti pokojne preskočiť. Aj skutočnosť, že ľudstvo od svojho zrodu používa objavy primárne na vojenské účely, za mňa lepšie demonštroval A. C. Clarke vo svojom slávnom románe 2001 Vesmírna odysea, ktorá práve teraz vyšla konečne v kvalitnom slovenskom preklade, kde sa predkovia človeka naučili, že ohlodanou kosťou sa dá aj zabíjať.
Takmer každá príručka o písaní hovorí, že spisovateľ by mal predovšetkým veľa čítať. Romantická linka v Poslednom tajomstve je ukážkovým príkladom, že absencia poznania nazvime to „ľúbostnej beletrie“, je veľmi citeľná. Akčné scény prebíja totálne klišé.
Avšak môj najväčší problém spočíva v odsunutí Langdona na druhú koľaj. Miesto toho, aby sa ľavou rukou prebíjal k odhaleniu onoho „posledného tajomstva“, tak je prevažne len zamilovaným príveskom svojej partnerky, kvôli ktorej z lásky skočí aj do studenej Vltavy, len aby ju zachránil. V knihe je na rozdiel od predchádzajúcich románov, veľmi veľa predvídateľného a využitie noetiky na vojenské účely miestami hraničí s totálnou absurditou. Preto ten pocit roztrpčenia.
Ale tí z vás, ktorí patríte medzi tých, čo boli ochotní stáť v rade na novinku aj niekoľko hodín v deň vydania, asi budete spokojní, že ste dostali nového Browna, opisy pražských zákutí a oných deväť odborných kníh s tým. V konečnom dôsledku, číta sa to veľmi rýchlo, naozaj si nespomínam, kedy som zvládol tak rozsiahlu knihu za tri dni.
P.S.
Dan Brown je inak na živo mimoriadne milý človek. Mal som možnosť zúčastniť sa 12. októbra 2017 tlačovej besedy na frankfurtskom veľtrhu, kde predstavil svoj román Počiatok a položiť mu pár otázok, napríklad či má rád Umberta Eca - Odpovedal, že on jeho áno, ale Eco jeho nie. Taliansky semiotik mu skutočne pri jednom stretnutí povedal - "Vy ste postava z môjho románu. Ja som vás vymyslel!" Čím narážal na fakt, že ak si prečítate Foucaultovo kyvadlo, nepotrebujete čítať Da Vinciho kód.
Pozoruhodné ale na tej tlačovke bolo, ako sa hlásili ľudia z rôznych krajín a ich otázky boli sťa cez kopirák. "Dobrý deň pán Brown, som novinárka/novinár zo štátu XY , máme strašne zaujímavú a tajuplnú históriu, nemohol by Robert Langdon prísť riešiť budúci príbeh k nám?"
Brown to sledoval s pobavením a dokonca spomenul príbeh, ako v raz Taliansku nedostal jedinú otázku od novinárov a musel si to odmoderovať sám. Nakoniec sa zdvihla ruka čínskej novinárky s tým, či by sa ďalší diel nemohol odohrávať v Číne, veď sú taký starobylý národ!
Takže týmto blahoželám dotyčnému novinárovi z Prahy, že to nakoniec vyšlo.
Tiež sa vám stalo, že ste si s niekym nedokázali všetko v živote vysvetliť alebo až po jeho odchode navždy, ste si uvedomili, že ste žili vo falošnej ilúzií? Ja som si to opäť pripomenul pri čítaní románu Omyly a dohry, ktorý napísala moja vzácna priateľka Adriana Macháčová. Hlavná hrdinka Laura po predčasnej smrti mimoriadne milovaného otca prerušila styky so svojou matkou a najmä jej novým partnerom. Až smrteľná choroba jej matky prelomi ľady a mladá žena stojí nielen pred stratou druhého rodiča ale aj pred bolestivými faktami o minulosti, ktorú by za "normálnych" okolností nikdy nepripustila.
Veľmi rozumiem tomuto príbehu, nakoľko som sa nestihol rozlúčiť s otcom a ostáva mi len dúfať, že raz si predsa len všetko povieme. Ak ste si niečim podobným prešli, verím, že sa vám Omyly a dohry budú páčiť a nehanbite sa, ak vás na konci premôžu emócie. Môžem potvrdiť, že to človeku urobí veľmi dobre.
Dej románu Daj mi svoj strach sa točí okolo rodiny prekladateľky Moniky Regentovej, jej manžela Romana, ktorý je generálnym riaditeľom jednej z najúspešnejších stavebných firiem a ich takmer pätnásťročnej dcéry Rebeky. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ich príbehu chýba len ten povestný zvonec, ktorý ukončí šťastný koniec rozprávky. Lenže príde úplne iný, ten tolstojovský, nešťastím a strachom presiaknutý.
Na Adriane Macháčovej ma vždy nadchne skutočnosť, že nepríde len so zaujímavým námetom, ale totálne ma prekvapí ako ho spracuje. Svoju novinku začína skvelým nápadom, ako sa dá skrz možné darovanie obličky odhaliť roky ututlávané tajomstvo.
Román je písaný prevažne z pozície Moniky, ktorú dopĺňa tzv. vševedúci rozprávač, vďaka čomu čitateľ vidí do duše všetkým postavám. Pribúdajú vrstvy využívania moci, straty ideálov, roky dusenej pomsty alebo zľahčovanie miery ubližovania. A toto ma osobne na románe najviac zaujalo, ako ľahko dokážu tí, čo sa správajú nečestne, komentovať svoje činy spôsobom, že veď sa predsa až tak veľa nestalo.Ak sa voči tomu nepostavíme v rodinách, tak bagatelizáciu zla na úrovni spoločnosti v zmysle, vyšetrovanie sa skončilo, zabudnite, nezastavíme.
Knihe želám veľa spokojných čitateľov a už som zvedavý, s čím príde Adriana nabudúce.
Ján Babarík už vo svojom debute Jumper ukázal, že tému cestovania v čase zvláda na výbornú. A v téme nevysvetliteľných prípadov sa cíti natoľko komfortne, že si vymyslel špeciálne oddelenie Hlava 13, ktoré vzniklo nariadením ministra vnútra SR č. 72/2019 ako útvar pre vyšetrovanie trestných činov neštandardného druhového objektu, podriadený priamo prezidentovi Policajného zboru SR.
Babarík je perfekcionista a má všetko do detailu naštudované počnúc vzhľadom domu na Digby Street v mestečku Scunthorpe, kde sa nachádza najväčšie centrum na jej spracovanie v Spojenom kráľovstve.
Autorova práca s jazykom a myslením postáv je v románe skvelá. Či je to gauner Rolo, detektív Karol alebo slovenská Vietnamka Tatiana, všetko sú to uveriteľné postavy rečou aj konaním. Aj opisy možných psychologických porúch alebo fyzikálneho pozadia tajného projektu faktograficky sedia, hoci im možno nebude rozumieť každý.
Záver knihy ukazuje, že Babarík nielenže vie čitateľa dokonale zmiasť, ale má v malíčku aj akciu a keby bol anglicky píšuci autor, možno by z námetu vznikol skvelý sci-fi film. Zabiť sa je málo proste stojí za vašu pozornosť.
Vždy sa teším na novinku Adriany Macháčovej. Tým, že sme pred takmer desaťročím spolupracovali na troch románoch, je to pre mňa vždy intenzívnejší zážitok ako pri iných knihách. Nadchýňam sa stavbou príbehu, nad plnokrvnými postavami, ich vzájomnými vzťahmi a jazykom, ktorým rozprávajú. Páči sa mi, že sa venuje témam, ktoré sú osobné pre veľký okruh ľudí. V románe S tvárou do neba prichádza s doslovne šokujúcou a neraz veľmi vtipnou víziou možného očistca. Už Shakespeare vo svojom slávnom monológu hovorí, že nevieme, čo sa v tých neznámych končinách odohráva. Prečo by sme nemohli ostať nejak pri vedomí vo svojich hroboch, kým sa nevysporiadame s nedopovedanými vzťahmi? V Nemecku vysielajú každú nedeľu tzv. Herzkino čiže televízne filmy, ktoré chytia za srdce. Adrianine výborne vypointované romány by medzi ne skvele zapadli.
Som dlhoročným fanúšikom špionážnych románov amerického spisovateľa Daniela Silvu. Alexander J. Kenji je pre mňa slovenským Silvom. Dokonale pozná žáner, má poctivo naštudované detaily a vie udržať napätie do konca. Verím, že sa od neho dočkáme ešte mnohých pokračovaní káuz Olivera Bellowsa.
Fitzekove romány vychádzajú viac menej v ročných intervaloch a väčšinou v októbri nielen preto, že sa vtedy koná frankfurtská Buchmesse, ale obdobie prechodu jesene do zimy považuje za ideálny čas na čítanie. Aj keď nepracuje na viacerých knihách naraz, prvotné impulzy bývajú neraz staršie. Cesta domov vďačí za svoj vznik e-mailu, ktorý dostal pred desiatimi rokmi na adresu uvádzanú na konci svojich kníh od dobrovoľníčky na rovnomennej telefónnej službe, s tým či by to prípadne nebol zaujímavý námet pre nejaký jeho psychotriler. Tiesňovú linku tohto typu iniciovala pôvodne priamo polícia v Štokholme. V Nemecku tento typ aktivít štát nepodporuje. Existuje ale dobrovoľnícka služba Heimweg Telefon (www.heimwegtelefon.net), v rámci ktorej môže na číslo 030/120 74 182 zavolať ktokoľvek v piatok a sobotu od 20:00 do 3:00 a v nedeľu až štvrtok medzi 20:00 až 12:00 nasledujúceho dňa a trénovaní pracovníci mu urobia sprievodcu domov. Na rozdiel od knihy nie je obmedzená na ženy.
Nikdy nemeň víťaznú schému. Aj tak by sa dalo parafrázovať dávne pravidlo futbalového trénera Anglicka, ktoré zodpovedá spôsobu, akým Sebastian Fitzek úspešne dobýva nemecký knižný trh. Na čitateľa čaká divoká jazda rozprávaná z pozície dvoch hlavných hrdinov s nečakanými zvratmi v závere takmer každej kapitoly. Čím boli za čias Pavla Dobšinského Prostonárodné rozprávky, sú dnes psychotrilery, ktoré mávajú väčšinou dobrý koniec. Rovnako ako ich o vyše sto rokov starší predchodcovia, sú ale plné násilia. V rozprávke o vlkovi a Červenej čiapočke je každému jasné, že títo dvaja nepôjdu na romantické rande. Zožratie na konci vnímame tým pádom skôr metaforicky. Lenže spôsob, akým uvažujú niektoré z postáv Cesty domov o ženách, má ďaleko od rozprávky.
Cesta domov je najmä nemeckou kritikou označovaná za Fitzekovo najbrutálnejšie dielo. On sám sa ohrádza, že v minulosti prišiel už aj s drsnejšími scénami. Na začiatku románu cituje správy, podľa ktorých každá štvrtá žena v Nemecku zažila najmenej raz v živote fyzické alebo sexuálne násilie zo strany svojho partnera. Ženy, ktoré mu boli v detstve vystavené zo strany rodičov, zažili v dospelosti týranie zo strany partnera trikrát častejšie. Citlivejšie vnímanie násilnosti vo Fitzekovej novinke spočíva najskôr v tom, že hoci autor neopisuje skutočné príbehy, je to pre niektorých čitateľov až príliš známa téma, než aby považovali scény ponižovania manželiek a matiek za čosi abstraktné.
Rebríček predajnosti ako aj recenzie nielen skalných fanúšikov ukazujú, že jeho publikum je s novým románom nadmieru spokojné. Možno sa Fitzek venuje vážnej téme literárne fastfoodovo, ale je to trojhviezdičkový kuchár, ktorý vie pokrm primerane žánrovo ochutiť a a podať ho priam na striebornom podnose. A vďaka svojej popularite určite dostane informáciu o možnej pomoci k ľuďom, ktorí ani netušili, že čosi podobné existuje. Z toho hľadiska možno len súhlasiť s tými, ktorí považujú Cestu domov za autorovo najlepšie dielo.
Takmer presne pred rokom vyplavili na slovenský knižný trh brakické vody pri Štokholme, kde sa slané more mieša so sladkovodnými prítokmi jazier zmrzačenú mŕtvolu. Román 1793 potomka jednej z najstarších šľachtických rodín Švédska Natt och Daga svojou drsným opisom konca 18. storočia, kedy sa škandinávska krajina ocitla v bezvládí jedných čitateľov nadchol a iných natoľko zhnusil, že knihu nedokázali ani len na polici mať.
Román 1794 nemal pôvodne vôbec vzniknúť. Keď sa pustil bývalý šéfredaktor švédskeho lifestylového magazínu Slitz a veľký fanúšik Umberta Eca Natt och Dag do písania svojej prvotiny 1793, bol viac menej presvedčený, že temný príbeh zasadený do konca 18. storočia by mal byť uzavretý bez pokračovania, nakoľko nepredpokladal nejaký veľký komerčný úspech. Ten sa však dostavil a miesto vysnívaného počtu 35 000 výtlačkov sa predal len vo Švédsku desaťnásobok. Kniha získala aj cenu za najlepší švédsky krimidebut a na naliehanie autorovho priateľa, vynikajúceho švédskeho spisovateľa, Fredrika Backmana neostalo len pri jednom pokračovaní, ale čitatelia sa môžu tešiť na trilógiu, ktorej druhý diel práve vychádza v slovenskom preklade Alexandry Debnárovej vo vydavateľstve Tatran.
Román 1794 má čosi spoločné so Star Wars. Aj Impérium vracia úder malo pre fanúšikov šokujúci záver. Niklas Natt och Dag nám ukazuje, že pokiaľ ide o opis najtemnejších zákutí sklonku 18. storočia, ešte zďaleka nepovedal posledné slovo. Pokračovanie síce nie je tak šokujúco brutálne ako o rok mladší román, ale autor do bodky naplnil význam slova cliffhanger a nechal svojich čitateľov zavesených nad útesom desivo otvoreného konca. Ostáva dúfať, že záver trilógie bude omnoho svetlejší.
Viac informácii o knihe 1794 nájdete na internetovom magazíne Sieťovka.
Dátum 26. máj 2020 bude raz svietiť v prehľadoch výročí ako deň, kedy na Slovensku vyšiel Chlapec,krtko, líška a kôň.
Teda aspoň podľa mňa by to tak malo byť.
Vydavateľstvo Tatran mi v posledných rokoch vyrazilo neraz dych napríklad s Džentlmenom v Moskve alebo s Kirké, ale toto útle dielko je jedna z najkrajších a najmúdrejších kníh akú som kedy držal v rukách.
Kresby zobrazujú prevažne chlapca, krtka, líšku a koňa. Chlapec je osamelý, keď sa zrazu objaví krtko. Chlapec má kopu otázok a krtko by večne len koláče jedol. Spolu pozorujú prírodu, ktorá podobne ako život je aj strašidelná, ale krásna.
Na potulkách stretnú líšku. Pre krtka veľmi neľahká situácia. Líška padla už raz do pasce, preto väčšinou mlčí a iba pozoruje. Kôň je najväčšie a zároveň najláskavejšie zviera, aké doteraz videli.
Každý z nich je iný a každý má svoje slabosti. Možno sa podobne ako autor Charlie Mackesy uvidíte vo všetkých štyroch.
Malý zázrak výborne preložila Lucia Halova a dohľad nad všetkým mala pani Eva Mládeková, ktorá nielen šéfuje Tatranu, ale sama je vynikajúcou prekladateľkou napríklad nobelistu Petra Handkeho mnohých ďalších.
Tak ako vie dušu pohladiť Macko Pú so svojimi dialógmi, aj Chlapec,krtko, líška a kôň obsahuje podobne múdre a vtipné postrehy, pri ktorých pookrejete.
