Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Predstavte si, že žijete sami, prídete domov a tu posunutý pohár, tam chýbajúci jogurt či odpitý džús - halucinácie, paranormálne javy či nespochybniteľný prípad pre psychiatra?
Éric Faye, francúzsky spisovateľ a novinár, rozohráva v tejto útlej novele psychologickú hru. Osamelý meteorológ Shimura-san si jedného dňa všimne, že mu miznú veci z chladničky. Najprv si myslí, že ich len omylom zabudol kúpiť, ale keď tieto javy začnú byť častejšie, začne byť Shimura-san podozrievavý, ba priam paranoidný a rozhodne sa konať.
Priznám sa, že na túto knihu som natrafila náhodou, ale jej anotácia ma zaujala natoľko, že som som sa ju rozhodla prečítať.
Novela Nagasaki je niečo ako zákusok ku káve, či povestná čerešnička na torte - malá, ale zato si ju možno vychutnať do posledného kúska, v našom prípade vety, slova či slabiky.
Tejto knihe nič nechýba a nenájdete tu nič navyše. Je to úplne perfektný príbeh od začiatku až po koniec. A ten koniec bol naozaj čosi! To rozuzlenie bolo geniálne vo svojej jednoduchosti. PERFEKNÉ!
Odporúčam všetkými desiatimi!
Adept je ďalšou z kníh, ktoré by som si fyzicky nekúpila a to z jedného jediného dôvodu: obálka knihy (fyzickej či eknihy) ma vôbec neoslovila, skôr ma odradila. Možno si poviete, že netreba súdiť knihu podľa obalu, ale narovinu - vydarená obálka je polovica úspechu v predajnosti.
Chvalabohu niekto niekedy v minulosti vynašiel takú skvelú vec akou sú audioknihy a tak sa i táto kniha s nevydarenou obálkou dostala ku mne. Mimochodom, audiokniha ju má úplne inú, pre mňa oveľa viac príťažlivejšiu. Ale obálka nebola to jediné, čo ma presvedčilo “prečítať” si túto knihu. Počuli ste už rečový prejav Filipa Stančíka? Priznám sa, pre mňa je to v oblasti audiokníh úplne nový interpret, ale jeho hlas som si hneď zamilovala a dávam ho na piedestál k mojim obľúbeným interpretom: Lukášovi Hlavicovi a Vasilovi Fridrichovi. A nie raz som už skonštatovala, že šikovný rozprávač dokáže urobiť aj z priemernej knihy neopakovateľný čitateľský zážitok. Tak poďme nato.
Autor, s pre mňa nevysloviteľným priezviskom, stvoril kombináciu fantastického a realistického sveta, teda jeden svet uprostred iného, tzv. enklávy, ktoré sa vyskytujú vo Varšave, Moskve či v Petrohrade. Dej sa odohráva na začiatku 20. storočia, v období pred a počas prvej svetovej vojny. Aj keď je príbeh vymyslený, autor, volajme ho familiárne Adam, zakomponoval do príbehu množstvo historických faktov a udalostí.
Takisto sa v deji mihne množstvo predmetov, kombinácia ktorých pôsobí niekedy neuveriteľne, ba až kuriózne - na jednej strane ľudia jazdia na kočoch, ale v boji používajú obrnené vozidlá, telefóny v domácnostiach sú skôr vzácnosťou ako bežným javom, ale použitie snajperskej pušky v prestrelke je úplná normálka. Takže mi to nedalo a popýtala som sa uja googla na historické pozadie jednotlivých predmetov a predstavte si, Adam sa nedopustil žiadneho bohapustého vymýšľania si a kombinovania - aj keď sa mi to sprvu nezdalo, roky jednoducho sedia a menované predmety sa už v tom období bežne používali. Ale vráťme sa k deju.
Hlavnou postavou je poľský alchymista Olaf Rudnický a v prvej časti mu sekunduje ruský šľachtic, dôstojník elitnej cárskej gardy Alexander Samarin. Autor šikovne vplieta reálne historické fakty a postavy do vymysleného sveta a tak čitateľ zažije nielen množstvo stretov s fantastickými tvormi z enklávy, ale i politických konšpirácií, či spolu s Olafom zavíta na dvor cára Mikuláša II., kde Olaf za pomoci spagirickej medicíny pomôže zmierniť ťažkosti cárovho syna Alexeja, ktorý trpí hemofíliou a ktorému nedokázal pomôcť ani ambiciózny Rasputin.
Vidíte sami, jedna reálna osoba za druhou a k tomu zaujímavý fantasy príbeh, ktorý síce miestami pripomína hru na politickej šachovnici, ale napriek tomu sa to počúvalo dobre a nenudilo.
Ako jediné mínus som vnímala neskutočné množstvo postáv, ale chvalabohu tých dôležitých až tak veľa nebolo a “komparzisti” rýchlo upadli do zabudnutia.
Ešte sa však vrátim k interpretácii. Ako som už spomínala, v knihe vystupuje množstvo postáv, napriek tomu je to po interpretačnej stránke “one man show” a Filip Jančík je hotový hlasový chameleón, takže či mal práve slovo Olaf, Alexander “Saška” Samarin či hocikto iný, nebol problém identifikovať postavu. Jediná postava ktorej rečový prejav mi trhal uši bola kňažná Mária Pavlovna, ale tá k slovu neprišla veľmi často - našťastie.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Najlepšia priateľka. Spýtajte sa hociktorej ženy, každá ju má, hoc niekedy to môže byť i najlepší priateľ. Ale nie v tomto príbehu.
Cassie a Júlia, dve dievčatká, slečny, teenagerky, kamarátky od škôlky - best friends. Dve dievčatá ako deň a noc a predsa sú kamošky. Cassie, ľahučká ako vietor v tráve, éterická bytosť s platinovými vlasmi, porcelánovou pokožkou, láskavá a zároveň ustipačná, žije sama so svojou matkou - otec jej zomrel, keď bola maličká. Júlia, Juju, je Cassin presný opak - tmavovláska s plnšími tvarmi, žije v usporiadanej rodine a ako sa neskôr ukáže, je to dievča s pevnými koreňmi.
Spočiatku mi tento príbeh, taký všedný a predsa iný, pripomenul minulosť. Pripomenul mi mňa a moju kamošku, ktorú poznám od škôlky. V niektorých momentoch sa mi zdalo, že príbeh Juju a Cassie sa prelína s tým naším - s tým mojim a mojej kamošky. Ale len podchvíľou. Náš príbeh nie je príbehom straty a rozpadu priateľstva, hoci k čiastočnému odcudzeniu prišlo i v našom prípade, ale podarilo sa nám nájsť cestu späť. Júlia a Cassie toto šťastie mať nebudú.
Príbeh Dievča v plameňoch je o vzťahoch, nielen tých kamarátskych, ale i o vzťahu rodič-dieťa, o dôvere, o pravde a polopravdách, ale je to i dobrodružstvo, ktoré Cassie a Juju spája. Sú to tajomstvá, ktoré ich puto súdržnosti posilňujú a potom príde odlúčenie, odcudzenie, rozpad priateľstva. Dej tejto knihy vás nezavedie do fiktívnych svetov, ale ukáže vám realitu v škole, i mimo nej, poukáže na nezdravé vzťahy (možno aj vašich) detí, teenagerov a aj niektorých dospelých.
Príbeh skončí takmer tragicky. Napriek slovu takmer, je realita na hony vzdialená happy endu. Záver je až príliš realistický, takmer až surový a hoci tu prichádza ku katarzii, nie každý čitateľ sa s výsledkom tohto príbehu stotožní.
Mne sa kniha páčila práve kvôli jej znepokojivej realistickosti, kvôli tomu, že autorka sa nesnažila idealizovať vzťahy a poukázala na to, aké toxické môžu byť a ako rýchlo sa situácia môže nepriaznivo vyvinúť a kam to celé môže viesť.
Je to skvelá kniha, len si musí nájsť správneho cieľového čitateľa.
“Veci nie sú také, ako sa zdajú!”
Čítate (slovenské) fantasy? - Ja fantasy môžem a je mi jedno akého druhu, či je to historické, urban, high alebo dark fantasy a tiež neriešim, či je autorom zahraničný spisovateľ alebo ten náš slovenský. Keď ale dobrý príbeh napíše náš domáci autor, v tomto prípade autorka, tak je to len veľké plus. A že som sa tento rok so slovenskou tvorbou rozbehla! Katja je od januára v poradí piatou knihou od slovenského autora!
Tak sa jej poďme pozrieť na zúbok! (Nie, zubár nie som ani náhodou!)
Táto historická fantasy sa odohráva vo svete, kde panujú králi, žijú princovia i princezné, nájdeme tu dobré i zlé víly, čarodejnice a iné magické tvory ale i obyčajných ľudí, ktorí síce nemajú žiadne čarovné schopnosti, ale zato majú čisté srdce a podajú pomocnú ruku keď treba.
Postáv je tu teda neúrekom.
KATJA je hlavnou postavou románu a zdá sa byť fajn baba - zo začiatku je to síce také trochu rozmaznané dievčatko, ktoré uteká pred svojimi “povinnosťami” a nalinkovaným životom svojim kráľovským tatkom, ktorý zase naopak od Katje netrpel panskými, teda kráľovskými maniermi - predstavte si, že sám si zastrihol a začesal fúzy a bradu! Vždy som žila v presvedčení, že toto všetko robia sluhovia! No, bol to pokrokový kráľ!
Ale vráťme sa k našej hrdinke - Katja je odvážna, častokrát tvrdohlavá, niekedy pochabá, ale i verná, obetavá a hlavne nefalšovaná 17-ročná teenagerka, ktorá dokáže meniť nálady ako chameleón farbu.
V priebehu deja má čitateľ možnosť sledovať ako sa Katja mení a to nielen po charakterovej stránke!
RODAN - Katjin kamarát, poradca, jej svedomie. Je to chalan, o ktorom nikdy nikto nezloží hrdinský epos, ale zato si Katja môže byť istá jeho vernosťou a oddanosťou.
ARGOS - chalan dvoch tvárí, o ktorom som niekedy nevedela čo si myslieť. Keď bol sám sebou, tak bol fajn spoločník, priateľský a dokonca i milý, ale keď mu na nos sadla “mucha”, tak bol protivný a nebola s ním reč. Autorka mu v príbehu celkom dosť naložila a v závere knihy dokonca ešte pritvrdila…
Z postáv stoja za zmienku ešte gryfón BRIAM, ktorého som prekrstila na Brian (hlava si šla proste svoje), úžasný to tvor! Chcela by som takého mať! Vynechať nemôžem ani ARIU. Fú, tak tá bola vskutku prekvapko! Nebudem prezrádzať podrobnosti, aby som vám nepokazila zážitok z čítania, ale, no, bola to… Eh, radšej mlčím.
Dej bol bez hluchých miest a mal spád. Na prvý pohľad bolo vidno, že autorka mala príbeh premyslený do detailov a nezbúchala ho z večera do rána, ale určite ju to stálo nemálo času a premýšľania. Trochu ma škrel len klišéovitý vývoj medzi Katjou a ehm nemenovaným týpkom (aby sme sa vyhli spojlerom). Ale na druhej strane je to kniha určená predovšetkým teenagerom, resp. YA a tu akosi treba rátať aj s trochou romantiky.
Záver knihy bol úžasný, skvelý, ohromujúci, no proste veľkolepý! Posledných ca. 50 strán boli čistý adrenalín a knihu som dočítala skoro na jeden nádych, maximálne dva! Natali Fox dokázala vytvoriť zaujímavý fantasy príbeh, ktorý v sebe skrýva viac ako sa na prvý pohľad zdá. V priebehu deja sa vynoria mnohé otázky, na niektoré dostanete aj odpoveď, ale pripravte sa, že v závere budete mať otázok milión a nebyť toho, že pokračovanie knihy: KATJA - Zrodení z mágie je už na pultoch kníhkupectiev, tak by som asi musela autorku preklínať! Nie som trpezlivý človek. Nuž, o knihe by som vedela rozprávať ešte siahodlho, verte je o čom, ale lepšie si raz prečítať knihu ako milión kecov okolo.
Želám vám pekné sviatky!
Byť slúžkou, na prvý pohľad vysnívané povolanie, mať strechu nad hlavou, mať čo jesť, pracovať v domácnosti a dostať za to i zaplatené. Ak si k tomu ešte zoberieme ružové okuliare a opätovne sa pozrieme na povolanie slúžky, tak možno ešte uvidíme bezstarostný život, laškovanie s nejakým urodzeným pánom, darčeky… Skutočnosť? Byť neustále poruke, nemať osobný život, nemať žiadne vyhliadky do budúcnosti, len na osamelú starobu…
Slúžka bola poslednou marcovou knihou, ktorú som prečítala a ktorá zamestnala na niekoľko dní moju hlavu. Kniha sa čítala ľahko, aj keď štýl, ktorým bola písaná by som nenazvala práve štandardným, ale zvykla som si (hoci občas som sa cítila ako mucha lapená v mede). Moje očakávania boli naplnené tak spolovice - dostala som strohý príbeh slúžky, ktorá ako trinásťročná išla pracovať do Viedne a očakávala som kvetnatý príbeh slúžky, ktorej život autorka rozoberie na drobné, jej radosti, starosti, dievčenské sny, klebety, škandály, veľkomestký život. I keď z deja vyplynulo, že von, do mesta snov, Viedne sa dostalo služobníctvo zriedkakedy, vo vnútri, medzi múrmi sa v tých dobách viedol rušný život. Je mi jasné že na ca. 200 stranách sa nedá dopodrobna rozpovedať život jedného človeka, ale chcela som viac, chcela som spoznať Anku do hĺbky, nielen skĺznuť po povrchu a mierne pod kožu. Chcela som objať celú tú atmosféru v období rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie, všetky tie excesy, škandalózne prešľapy pomaly zanikajúcej šlachty, chcela som čítať o najtajnejších myšlienkach a pocitoch služobníctva. Chcela som…
Vo februári t.r. prišiel do kín rovnomenný film, ktorý natočila Mariana Čengel Solčanská. Tento sa však v mnohých veciach odkláňa od knihy. Predpokladám, že zámerom scenáristky a režisérky bolo urobiť film príťažlivým pre dnešného, náročného diváka. Film som zatiaľ nevidela, ale rozhodne si ho nenechám ujsť.
A komu by sa mohla páčiť kniha? Všetkým, ktorí neočakávajú prácu patológa, ktorý všetko rozpitve do detailov, ale stačí im čistý chirurgický rez, všetkým, ktorí chcú nahliadnuť do minulosti.
Myslím, že dnes už snáď takmer nikomu netreba hovoriť o čom/kom Ove je - kto ešte nečítal knihu, tak videl minimálne jednu z natočených filmových verzií, či už tú švédsku alebo americkú s Tomom Hanksom.
Tentokrát som mala na výber: buď siahnem po klasickej knihe alebo stavím na audio. Konečný duel vyhrala audiokniha s interpretom Jánom Vlasákom, ktorý bol skvelý, ako inak.
Ak sa na príbeh o Ovem dívam ako na čistú fikciu, tak to bolo celkom fajn, hoc takého ufrflaného chlapíka (Česi majú na to pekný výraz - morous) ako Ove by ste mohli mikroskopom hľadať - nehovoriac o x pokusoch spáchať sebevraždu a nikdy to nedotiahnuť do konca kvôli nejakej malichernosti.
Z postáv som si najviac obľúbila Parvaneh - iránsku prisťahovalkyňu, ktorá asi najlepšie rozumela Ovemu a asi ako jediná, teda okrem jej dvoch dcér, sa mu dostala pod kožu.
Kostra príbehu je jednoduchá: 59 ročný Ove príde o manželku a vzápätí o prácu a keďže nevie čo so svojím životom, tak sa ho rozhodne ukončiť, čo nie je také jednoduché ak má človek takých susedov ako Ove.
Okrem susedov sa mu rozhodne “strpčovať” život aj jeden kocúr, ktorého Backman vykreslil miestami takmer ľudsky - ako tvrdohlavého zákeráka, ktorý si poradí takmer so všetkým, len akosi nedokáže hospodáriť so svojimi deviatimi životmi. Tu som mala i menšiu výhradu a dovolím si tvrdiť, že pán spisovateľ asi nikdy nevidel mačku robiť malú potrebu, lebo mačka nie je pes a preto neocikáva cedule, tak ako to bolo v príbehu.
Ako oddychovka to bol fajn príbeh, ktorého pridanou hodnotou bola práve skvelá interpretácia Jána Vlasáka.
Kde bolo tam bolo, bolo raz mestečko Glipovo a na jeho okraji žili tri deti - Janner, Tink a Leeli, so svojou matkou Niou a starým otcom Podom.
Nejak takto by mohla začať aj táto rozprávka. Namiesto toho vás autor hneď v úvode zasype rôznymi údajmi o svete Aerwiar, kontinente Skríria a zahltí vás množstvom exotických rastlín (rajmiaky, zebuľka…) a zvierat (zubaté kravy, rohaté psy, jaskynné škrekopiere, ostnaté bodavce, tľapovia - malé zvieratká, v podstate škodná, ale nemožno si ich nezamilovať).
Na základe množstva informácií môže vstup do deja trochu škrípať, ale akonáhle sa prehryziete počiatočnými kapitolami a naskočíte na vlnu príbehu, už sa len veziete a užívate si fantastické, občas i riadne strašidelné dobrodružstvá troch súrodencov.
“Do kočiara boli zapriahnuté štyri lesklé čierne kone s očami pripomínajúcimi prázdne hroby. Tátoše s roztiahnutými nozdrami hrabali hlinu, pohadzovali hrivami a chvostami. Navrchu kočiara sedela mátožná postava v dlhom čiernom rúchu s kapucňou, ktorá v pomalom vetre poletovala ako zástava. Na pleci jej sedela vrana. Tesák, človek alebo duch, či čo to vlastne bolo, sedel obrátený dopredu a v bledých kostnatých rukách zvieral opraty. Útroby koča vyzerali bezodné a okolo dverí sa ako stekajúca zaschnutá krv vynímali slizké čierne škvrny. Cez dvere dnu a von poletoval roj bzučiacich múch a z času na čas sa z nich vyplazil belavý červík, spadol na zem a skončil v zobáku niektorej z mnohých vrán poletujúcich naokolo.”
Život mladých Igibyovcov nie je vôbec jednoduchý - žijú pod nadvládou nadrozmerných jašteríc, ktoré terorizujú celý kontinent, vyrastajú bez otca a Podove nároky na najstaršieho vnuka sú obrovské, nebráni im to však v tom, aby občas dačo vyviedli.
V knihe sa mihne množstvo postáv, ich charakter je väčšinou buď čierny alebo biely, hoci pri niektorých človek môže len tipovať, ako sa dotyčný vyfarbí. Veľmi markantnou postavou je Podo - večne ufrflaný, všetko musí byť podľa neho, nič nie je dosť dobré. Napriek tomu má zlaté srdce, je obetavý a občas prekvapí bláznivými nápadmi. Veľmi mi pripomínal Backmanovho Oveho. Ďalšou významnou a veľkú časť príbehu aj záhadnou postavou bol Ponožkár Peet. Tak trochu pomätený, utáraný, ale oddaný rodine Igibyovcov. Tiež som si ho veľmi obľúbila.
Zo Ságy rodu Wingfaetherovcov som prečítala zatiaľ iba prvú časť zo štyroch, ale už teraz sa teším na druhú, pretože takýto nápaditý, vtipný, dômyselný a hlavne enormne dobrodružný príbeh som už dávno nečítala a veľmi som si ho užila.
Teraz by som si ešte chcela sňať pomyselný klobúk z hlavy a vzdať hold prekladateľke Jane Kyseľovej za jej skvele odvedenú prácu, pretože preložiť túto knihu musela byť riadna fuška - nájdete tu množstvo vymyslených slov, či rastlín alebo zvierat a nehovorím o Peetovej hatlanine, nad ktorej prekladom by som som si asi vylámala všetky zuby:
“Nemôžete ma navštevovať. Srozne hmrdím. Hrozne smrdím. Ste sladké vtáčatká, ktoré by mohol zožrať bvakajúci codavec - cvakajúci bodavec, mávajúci hlodavec, Igibyovci. Alebo zubatá krava! Ó, hrôza. A aj ja môžem byť nebezpečný – mohol by - som vám ublížiť.” A toto bola len malá ukážka Peetovych jazykových kotrmelcov, ktoré spestrovali už i tak farebný svet Skrírie.
Ak sa vám toto dielo ešte nedostalo do rúk a nemáte problém čítať aj literatúru určenú predovšetkým mladším ročníkom, tak vám Ságu rodu Wingfeatherovcov odporúčam všetkými desiatimi!
První osoba jednotného čísla je útlou zbierkou ôsmych poviedok. Niektoré boli celkom zaujímavé (Charles Parker hraje bossanovu, With the Beatles), niektoré miestami až príliš absurdné (Zpověď opice z Šinagawy) a niektoré, nechcem povedať, že úplne nudné, ale rozhodne sa nepričinili o to, aby si udržali moju plnú pozornosť (Básně o Yakult Swallows).
Celkovo knihu hodnotím ako priemernú a uzavrela by som to slovami samotného autora: “Přesto jsem četl dál, napůl z pocitu povinnosti a napůl ze zvyku. Odjakživa nerad odkládám rozečtené knížky. Třeba to na samém konci ještě vezme zajímavý obrat - jakkoliv bývá pravděpodobnost, že k tomu dojde, reálně jen hodně nízká.”
Moje druhé stretnutie s Murakamim nevyšlo podľa mojich predstáv, ale možno naozaj platí, že výnimka potvrdzuje pravidlo a tak toto malé nedorozumenie medzi mnou a autorom naberie ešte iný smer.
Aj keď je trilógia Therra (vydanie druhej časti je plánované na jún 2023) primárne určená skôr čitateľovi v teenagerskom veku, napriek tomu som ju i ja, “čitateľ senior” zhltla ako malinu.
Bavilo ma to od začiatku až po samý koniec a hoci pri 70% knihy mi bolo jasné, že rozuzlenia sa nedočkám a budem si musieť počkať na pokračovanie, napriek tomu som si užila každú jednu stranu. Rozprávanie bolo pútavé a nebola by som povedala, ale miestami to bolo aj napínavé, akčné a občas aj riadne nechutné. Hlavné postavy Zoe a Zoria boli sympatické a hlavne uveriteľné, neboli to žiadne vyumelkované kvetinky a viem si predstaviť, že minimálne každé druhé dievča vo veku 12-13 rokov by chcelo byť také ako oni dve.
Knihe nemám v podstate po obsahovej stránke čo vytknúť, hoci po grafickej by som uvítala zopár ilustrácií či potešila by aj mapka Therry pre lepšiu orientáciu, veď ústredné postavy príbehu podnikajú cestu naprieč celou krajinou.
Takisto sa mi veľmi páčilo prepojenie Therry a sveta, kde žijeme my - táto myšlienka nie je síce novátorská (prepojenie Zeme a inej dimenzie použil už aj slovenský spisovateľ Tomáš Galierik vo svojej knihe Linda a kľúč od Andary), ale toto spracovanie sa mi naozaj páčilo. Dokonca veľmi.
Mafiánska poprava? je prvý diel zo série Páchateľ neznámy. Autorom je bývalý policajný plukovník Peter Chudý, píšuci pod pseudonymom Peter Šloser. 14.03., teda včera, som mala tú česť stretnúť sa s p. Šloserom osobne na besede v Mestskej knižnici v Šuranoch. Je to veľmi príjemný človek, ktorému môžete položiť akúkoľvek otázku a takmer na všetky vám odpovie. Ale ako sám povedal, nepýtajte sa ho kto sa skrýva pod pseudonymom Dominik Dán! Na túto otázku zaručene dostanete odpoveď: “Zahrajte sa na vyšetrovateľa a potrápte Google!”
Pri príležitosti tejto besedy som sa i ja začítala do jeho prvotiny, veď sa nepatrí prísť na besedu a byť nepripravený!
Kniha Mafiánska poprava? je britkým zrkadlom nielen policajných zložiek, štátnych úradníkov či politikov, ale aj našej spoločnosti ako celku. Na to, že autor mal prvotný nástrel knihy napísaný behom troch mesiacov a potom ho ešte nejaký čas nechal dozrievať v zásuvke (písacieho stola), tak hodnotím túto knihu viac ako vydarenú.
Samozrejme sa tu nájdu i nejaké tie nezrovnalosti, ale nebyť toho, že ma na to upozornil sám autor, tak si to ani nevšimnem.
Veľmi pozitívne hodnotím jazyk - policajný žargón dodáva príbehu autenticitu a hoci v závere knihy nenájdete slovník použitých policajných skratiek a terminológie, vysvetlenie sa skôr či neskôr dozviete v samotnom príbehu. Kladne oceňujem aj absenciu dnes už takmer neodmysliteľných vulgarizmov v tvorbe (nielen) našich, slovenských autorov. Bolo celkom príjemné natrafiť na starú otrepanú nadávku alebo slovo štetka namiesto ku**a.
Pobavili ma i symbolické priezviská: Aneta Bystrá, šikovná novinárka, ktorá aj napriek svojmu menu môže byť občas nechápavá; Agáta Lacsná, poštárka poháňaná zvedavosťou; plukovník Vilo Strach, z ktorého občas naozaj išiel strach.
Postavy, teda predovšetkým tie kladné, boli sympatické a kriváci, nuž zostali krivákmi, hoci jeden sa nakoniec predsa len ukázal, že disponuje chrbtovou kosťou.
Zaujímavé boli aj názvy politických strán: Čistota a GÓÓL! No, Čistota nebola veru vôbec čistá a bol to teda naozaj gól!
Po obsahovej stránke tiež veľmi nemám čo reptať: úvod do deja bol promptný, čo bolo fajn, len to more postáv dávalo zabrať mojim šedým bunkám - už som si myslela že si budem musieť urobiť “pavúka”, aby som nestratila prehľad kto, kedy a s kým! Jadro príbehu sa na môj vkus trochu vlieklo a záver bol opäť TOP. Autor drží čitateľa takmer do poslednej strany v neistote a vy môžete len hádať, kto bude vrahom. Poviem vám, takéto rozuzlenie som naozaj nečakala. Nuž a epilóg bol síce stručný a strohý, ale autor myslel na všetko a dozviete sa odpovede na všetky otázky “čo bolo potom”.
Takže za mňa áno! Jasne o tom vypavedajú aj ďalšie 4 časti čakajúce na poličke. A pre tých, ktorí majú predo mnou náskok a prelúskali už všetkých 5 častí série Páchateľ neznámy, mám potešujúcu správu. Podľa autorových slov sa na jeseň môžeme tešiť na šieste pokračovanie - názov však Peter Šloser prezradiť nechcel.
