Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Plus:
- text je písaný štýlom, kedy sa strany “otáčajú samy”
Mínusy:
- postavy sú veľmi plytké a v priebehu deja sa nevyvíjajú (len jedna z nich veľmi minimálne)
- myšlienkové pochody a vnútorné monológy všetkých postáv (od tínedžerky až po dvoch najmocnejších ľudí planéty) sú úplne identické; ich vek, skúsenosti, postavenie či moc nehrajú žiadnu úlohu
- mnoho rozhodnutí hlavných postáv (čo by sa ešte dalo chápať), ale aj niektoré kľúčové zvraty deja sa dejú prvoplánovo, bez premyslenia základných logických súvsťažností a vzájomných náväzností na iné skutočnosti z okolitého sveta, spomenuté len pár strán predtým
- dej sa odohráva vo svete roku 3300+, no akoby sa v ňom od roku 2020 nič nezmenilo, žiadne zmeny či vývin v spoločenských postaveniach, systémoch vlády, ľudskej reči, technológiách, profesiách, obliekaní, skrátka v ničom; čo navyše nie je nijak vysvetlené (rozhodne sa nedá hovoriť o žánri science fiction, maximálne len o fikcii)
- opačný extrém k predchádzajúcemu bodu: do textu sú nasilu pretlačené referencie na nedávnu minulosť (postavy citujú Harryho Pottera, celá ženská garderóba pozostáva len z korzetov a sukní a podobne)
- slovná zásoba autorky je veľmi slabá, slová a výrazové prostriedky sa pričasto opakujú, chýbajú synonymá, extrémne nadužívanie superlatívov a absolútnych vyjadrení
- dielo akoby neprešlo redakčnou úpravou (v tiráži nie je uvedený redaktor, iba korektor), čo ďalej kvalite textu len ubližuje
jedno z mála diel v oblasti filozofie stoicizmu (a navyše v takejto hĺbke), ktoré sa slovenské vydavateľstvo rozhodlo preložiť do slovenčiny. chvályhodné. Rovnako aj preklad p. Okála je na veľmi solídnej úrovni (mám načítaných niekoľko stoických diel a viem, že preklad zo starogréčtiny je značne problémový aj do samotnej angličtiny).
samotná kniha sa číta ťažšie ako iné diela v tejto oblasti, nakoľko ide o fragmenty vyňaté z diel iných filozofov a historikov. Textov od samotného Zenona, Kleantha a Chrissipa je tam veľmi málo, až žiadne. Z uvedeného dôvodu sa text ťažšie číta a vstrebáva, je potrebné sa značne sústrediť, nielen na jazyk, ale aj podkladové myšlienky, ktoré sú opisované. ocenia najmä čitatelia, ktorí v stoickej filozofii nie sú nováčikom (pre tých neodporúčam začínať týmto dielom, ale skôr zvoliť Epiktétov Manuál/Enchiridion)
Autor a prostredie v dvoch vetách:
Ryzsard Kapuściński bol významný poľský reportér, novinár a publicista, ktorý vďaka svojmu celoživotnému pôsobeniu na pozícii zahraničného korešpondenta v mnohých krajinách Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky patrí medzi najprekladanejších poľských autorov, za čo obdržal viac ako 40 cien a vyznamenaní. Šachinšach popisuje obdobie vlády šacha Rezu Pahlavího, ktorý uveril a až do konca veril, že je milovaným vládcom svojho ľudi, pričom strieľaľ do davov a všetkých svojich odporcov väznil alebo rovno popravoval.
Šachinšach sa od Impéria a Ebenu značne odlišuje. Zatiaľ, čo v predchádzajúcich dielach Ryzsard takpovediac skladal celkový obraz kontinentu z jeho jednotlivých sklíčok (v podobe odlišných geografických lokalít), v tejto knihe sa zameriava na jednu krajinu počas štyroch dekád jej existencie. Ide o obdobie päťdesiatych až osemdesiatych rokov, obdobie vlády jedného z najkrutejších diktátorov Stredného východu - Mohammada Rezu Pahlavího.
Irán, ako pozostatok mocnej Perzskej ríše, bol počas vlád svojich predchodcov jednou z najvyspelejších a najmodernejších krajín regiónu. Ako to však býva, stačí jedna osoba s dostatočnou mocou, aby zmenila celú krajinu na nepoznanie.
Ryzsard popisuje genézu šachovej moci, pričom v úvode nás oboznamuje so situáciou v krajine za jeho predchodcu a s okolnosťami vedúcimi k šachovmu vzostupu. Následne spoznávame šachovu povahu. V tomto bode Ryzsard zapína svoj výnimočný opisný štýl na plné obrátky, príbeh sa stáva osobným a výstrelky zvrchovaného vládcu prežívame takpovediac spolu s obyčajnými ľuďmi. Šach sa dostal k takmer neobmedzeným finančným prostriedkom tečúcim z ropy, ktorá bola hlavným vývozným artiklom krajiny, navyše v období, kedy jej cena a produkcia určovali pohyby svetovej ekonomiky.
Ryzsard skvelo opisuje paradoxy iránskeho vládcu. Šach chcel napríklad urobiť z iránskej armády jednu z najmocnejších vo svete - objednal zo zahraničia tisíce tankov, stíhačiek a inej vojenskej techniky. Po ich dodaní však zistil, že tieto stroje vlastne nikto z iránskej armády nevie ovládať, tak zostali odparkované v púšti a nikdy sa nepoužili. Následne sa za túto nevzdelanosť nahneval na svojich poddaných (pričom v krajine neexistovali školy, ktoré by ich na to pripravili). A kolotoč sa rozkrútil.
Krátke zhrnutie:
Na 160 stranách menšieho formátu sa ocitnete v Iráne. Na rozdiel od iných Ryzsardových kníh nesledujete vzostup krajiny, ale jej postupný úpadok spôsobený samoľúbosťou a rozmaznanosťou jej šacha. Na rozdiel od iných Kapuścińskeho kníh sa nestretávate s množstvom rôznych ľudí na rozličných miestach; dej sa odohráva v jedinej krajine a jeho hlavnými hrdinami sú (okrem obyčajných ľudí) vládca a jeho dvorania.
Moje hodnotenie: 3/5
Z môjho pohľadu príbeh trpí geografickou a charakterovou uniformitou. Sledovať úzky okruh ľudí v jedinej krajine z môjho pohľadu (v porovnaní s inými Ryzsardovými dielami) bránilo autorovi v plnom rozvinutí jeho opisného majstrovstva. Na druhej strane, ešte som sa nestretol s tak pútavým opisom (de facto) historickej periódy hociakej krajiny. Kiežby takto boli písané učebnice dejepisu.
Autor a prostredie v dvoch vetách:
Dmitry Glukhovsky je ruský 38 ročný sci-fi autor, ktorého preslávilo najmä dielo Metro 2033 s jeho neskoršími voľnými pokračovaniami (Metro 2034 a Metro 2035). V nich popisuje život fragmentu obyvateľov Moskvy, ktorí sa na začiatku jadrovej vojne stihli ukryť v metre a žijú v ňom ďalších dvadsať rokov.
Arťom je mladý chalan vyrastajúci na stanici VÚNH, patriacej do spoločenstva VÚNH. Podľa staničného rozvrhu chodí striedavo na stráž do tunelu a zbierať či krájať hríby, z ktorých sa vyrába najlepší čaj v celom metre. VÚNH obchoduje s Hanzou - okružnou linkou spájajúcou všetky ostatné vetvy metra. Ďalej je tu Červená linka s obnoveným komunizmom a štátnou informačnou službou, fašistická trojica staníc zjednotená do Štvrtej ríše, hlásajúcej potrebu rasovej čistoty Rusov, Polis - hlavné mesto metra a posledná bašta civilizovaného života a mnoho ďalších staničiek, federácií či zoskupení.
Ľudia síce prežili globálnu katastrofu, no ich spôsob života, viera a princípy sa nezmenili. A hoci ich ostalo už len zopár desiatok tisíc, nič im nebráni tieto princípy brániť a vnucovať iným aj za cenu vzájomného zabíjania. Ľudstvo ako také navyše po jadrovej vojne stratilo pozíciu najvyššieho predátora a v potravinovom reťazci sa prepadlo o pár priečok nižšie. Povrch planéty križujú tvory poznačené, zmenené či vytvorené extrémnym žiarením a mutáciou. Niektoré z nich sú zvedavé na hluk v podzemí či občasných stalkerov vychádzajúcich na povrch po cenné zásoby a tak občas "navštevujú" obyvateľov Metra.
Arťom jedného dňa stretáva Huntera, legendárneho stalkera moskovského metra, priateľa jeho otčima, ktorého prišiel navštíviť. Keď ich troch otčim na chvíľu opustí, Hunter podá Arťomovi neznámy predmet a požiada ho, aby ho odniesol do Polisu, ak by sa Hunter do dvoch dní nevrátil. Arťom si splnenie takejto úlohy nedokáže predstaviť, nakoľko v doterajšom živote bol najďalej len na susednej stanici. Pevne dúfa, že sa Hunter vráti.
Druhá kniha (2034) je akýmsi rozšírením príbehu. Odohráva sa rok po udalostiach v prvej knihe, avšak nijako s nimi nesúvisí. Sleduje líniu iných postáv riešiacich nový problém, ktorý ohrozuje existenciu celého metra a ľudí v ňom.
V treťom diele (2035) sa, naopak, autor vracia k udalostiam prvej knihy a ďalej ju rozširuje. Objavujú sa v nej aj niektoré postavy druhého dielu (je ťažké písať recenziu, ak nechcem nič prezradiť). A práve tretia kniha je podľa môjho názoru tým najsilnejším článkom trilógie, ku ktorej oba príbehy smerujú a v ktorom gradujú a vrcholia. Dmitry postupom rokov a písaním ako autor vyzrel (medzi druhým a tretím dielom navyše napísal Budúcnosť - ďalší skvelý príbeh) a v treťom diele ponúka čitateľovi svoje spisovateľské majstrovstvo.
Krátke zhrnutie:
Trilógia Metro sleduje životy ľudí v moskovskom metre dvadsať rokov po jadrovej vojne, ktorá zanechala povrch planéty dlhodobo neobývateľný a zamorený zmutovanými tvormi, ktoré vytlačili človeka z vrcholu tvorstva. Obyvatelia metra však napriek tomu pokračujú v zažitom spôsobe ľudského fungovania - ich malicherné spory a ideové rozdiely často vedú k tým istým omylom, ktoré ako civilizácia robíme už od nepamäti.
Moje hodnotenie: prvý diel - 3,5/5, druhý diel - 3/5, tretí diel 4/5
Ak ste fanúšikom post-apokalyptické žánru, pokojne si pridajte pol bodíka či jeden celý. Metro netradične uchopilo katastrofický žáner, v ktorom vrhá ľudstvo do podzemia, ktoré núti jeho obyvateľov racionálne nakladať s priestorom, surovinami či pôrodnosťou (aspektami, ktorých je v iných post-apokalyptických svetoch dostatok).
Autor a prostredie v dvoch vetách:
Dmitry Glukhovsky je ruský 38 ročný sci-fi autor, ktorého preslávilo najmä dielo Metro 2033 s jeho neskoršími voľnými pokračovaniami (Metro 2034 a Metro 2035). V nich popisuje život fragmentu obyvateľov Moskvy, ktorí sa na začiatku jadrovej vojne stihli ukryť v metre a žijú v ňom ďalších dvadsať rokov.
Arťom je mladý chalan vyrastajúci na stanici VÚNH, patriacej do spoločenstva VÚNH. Podľa staničného rozvrhu chodí striedavo na stráž do tunelu a zbierať či krájať hríby, z ktorých sa vyrába najlepší čaj v celom metre. VÚNH obchoduje s Hanzou - okružnou linkou spájajúcou všetky ostatné vetvy metra. Ďalej je tu Červená linka s obnoveným komunizmom a štátnou informačnou službou, fašistická trojica staníc zjednotená do Štvrtej ríše, hlásajúcej potrebu rasovej čistoty Rusov, Polis - hlavné mesto metra a posledná bašta civilizovaného života a mnoho ďalších staničiek, federácií či zoskupení.
Ľudia síce prežili globálnu katastrofu, no ich spôsob života, viera a princípy sa nezmenili. A hoci ich ostalo už len zopár desiatok tisíc, nič im nebráni tieto princípy brániť a vnucovať iným aj za cenu vzájomného zabíjania. Ľudstvo ako také navyše po jadrovej vojne stratilo pozíciu najvyššieho predátora a v potravinovom reťazci sa prepadlo o pár priečok nižšie. Povrch planéty križujú tvory poznačené, zmenené či vytvorené extrémnym žiarením a mutáciou. Niektoré z nich sú zvedavé na hluk v podzemí či občasných stalkerov vychádzajúcich na povrch po cenné zásoby a tak občas "navštevujú" obyvateľov Metra.
Arťom jedného dňa stretáva Huntera, legendárneho stalkera moskovského metra, priateľa jeho otčima, ktorého prišiel navštíviť. Keď ich troch otčim na chvíľu opustí, Hunter podá Arťomovi neznámy predmet a požiada ho, aby ho odniesol do Polisu, ak by sa Hunter do dvoch dní nevrátil. Arťom si splnenie takejto úlohy nedokáže predstaviť, nakoľko v doterajšom živote bol najďalej len na susednej stanici. Pevne dúfa, že sa Hunter vráti.
Druhá kniha (2034) je akýmsi rozšírením príbehu. Odohráva sa rok po udalostiach v prvej knihe, avšak nijako s nimi nesúvisí. Sleduje líniu iných postáv riešiacich nový problém, ktorý ohrozuje existenciu celého metra a ľudí v ňom.
V treťom diele (2035) sa, naopak, autor vracia k udalostiam prvej knihy a ďalej ju rozširuje. Objavujú sa v nej aj niektoré postavy druhého dielu (je ťažké písať recenziu, ak nechcem nič prezradiť). A práve tretia kniha je podľa môjho názoru tým najsilnejším článkom trilógie, ku ktorej oba príbehy smerujú a v ktorom gradujú a vrcholia. Dmitry postupom rokov a písaním ako autor vyzrel (medzi druhým a tretím dielom navyše napísal Budúcnosť - ďalší skvelý príbeh) a v treťom diele ponúka čitateľovi svoje spisovateľské majstrovstvo.
Krátke zhrnutie:
Trilógia Metro sleduje životy ľudí v moskovskom metre dvadsať rokov po jadrovej vojne, ktorá zanechala povrch planéty dlhodobo neobývateľný a zamorený zmutovanými tvormi, ktoré vytlačili človeka z vrcholu tvorstva. Obyvatelia metra však napriek tomu pokračujú v zažitom spôsobe ľudského fungovania - ich malicherné spory a ideové rozdiely často vedú k tým istým omylom, ktoré ako civilizácia robíme už od nepamäti.
Moje hodnotenie: prvý diel - 3,5/5, druhý diel - 3/5, tretí diel 4/5
Ak ste fanúšikom post-apokalyptické žánru, pokojne si pridajte pol bodíka či jeden celý. Metro netradične uchopilo katastrofický žáner, v ktorom vrhá ľudstvo do podzemia, ktoré núti jeho obyvateľov racionálne nakladať s priestorom, surovinami či pôrodnosťou (aspektami, ktorých je v iných post-apokalyptických svetoch dostatok).
Ľudská bytosť, vzhľadom na krátke trvanie svojho života, vníma plynutie času veľmi relatívne. Hoci mnoho ľudí by povedalo, že počas ich života sa toho vo svete veľa nezmenilo, opak je pravdou. Svet sa mení a to stále rýchlejším tempom. Telefóny, ktoré nosíme vo vrecku, majú väčšiu výpočtovú kapacitu ako raketa, čo vyniesla prvých kozmonautov na Mesiac. Autá, pred polstoročím drahé a ťažkopádne, dnes dokážu jazdiť samé, na elektrinu a v prepočte cien stoja o polovicu menej. Máme sa lepšie a sme vyspelejší, ako akákoľvek iná generácia minulosti. Každým dňom ľudstvo robí pokroky v takej miere, že bežný človek ich nestíha sledovať. Prečo teda nie sme schopní si to uvedomiť?
Autor(i) a prostredie v dvoch (troch) vetách
Peter Diamandis je grécko-americký podnikateľ, inžinier a fyzik, zakladateľ známej nadácie X-Prize a spoluzakladateľ Univerzity Singularity. Steven Kotler je taktiež americký podnikateľ, ale aj spisovateľ a žurnalista. Ich spoločné dielo Hojnosť: Budúcnosť je lepšia, než si myslíte opisuje rozpor medzi exponenciálnym rastom technológií a lineárnym rastom mozgovej kapacity človeka (inak povedané, prečo ľudia nie sú prirodzene schopní vnímať smerovanie vývoja technológií také, aké v skutočnosti bude - pozitívne).
Nasledujúca recenzia je písaná bez "spoilerov" (informácii, ktoré prezrádzajú kľúčovú udalosť deja alebo isté predom nečakané formálne postupy či zvraty v príbehu).
Aby ste súčasnosťou ohúrili vášho predka z minulosti, museli by ste ho sem preniesť v čase spred sedemdesiatich rokov. Hoci vo svojej dobe vedel, že existujú nemé filmy, dvojplošníky a jednoduchý telefón, dnešná virtuálna realita, komerčné lety a videohovory by ho "odpálili". Váš predok by však na podobné odpálenie vášho ešte vzdialenejšieho predka potreboval väčší časový odstup, povedzme 150 rokov. Ten by prišiel z obdobia priemyselnej revolúcie, no ani znalosť parníkov či konskej železnice by mu nezabránili nemo hľadieť v úžase na lietadlo, telefón a film. Ak by sme takto pokračovali v ohurovaní našich predkov, do industriálnej revolúcie by sme museli preniesť niekoho zo stredoveku, tedá pár stoviek rokov dozadu. Ten by na podobný kúsok musel zájsť po svojho predka takmer dvetisíc rokov dozadu do čias antického Grécka a ten, ak by chcel v tomto ohurovaní pokračovať, pár tisíc rokov po lovca-zberača.
Ak by sme pretočili tento príbeh naspäť, všimneme si, že potrebujeme stále kratší časový interval na to, aby sme nášmu minulému ja ukázali, ako sa kompletne zmenili alebo radikálne vylepšili naše technológie. A tento trend bude ďalej pokračovať. Naše deti sa na nás budú pozerať ako na technologických dinosaurov a ich mladší súrodenci sa budú po pár rokoch rovnako pozerať na nich.
Napriek tomu však pri čítaní týchto riadkov určite nemáte pocit, že sa za vášho života toho veľa zmenilo, hoci ste si práve prečítali nezvratný dôkaz. Je to preto, že ako ľudia sa vyvíjame lineárne - náš život plynie postupne po jemne stúpajúcej krivke a bod, na ktorom sme sa nachádzali pred rokom, sa veľmi neodlišuje od bodu v súčasnosti. No zoberte si bod spred 30 rokov a odrazu máte v grafe "skok". Oproti tomu technológie sa vyvíjajú exponenciálne. Každých 18 mesiacov sa (podľa Moorovho zákona) zlepšujú dvojnásobným tempom. Ak by sme teda povedali, že v najbližších dvadsiatich rokoch sa svet zmení viac než za posledných tristo, možno by to bol ešte slabý odhad.
Tento "úvod do problematiky" bol dlhší, ale nutný pre pochopenie Hojnosti. V nej autori postupne rozoberajú jednotlivé technológie súčasnosti, o ktorých predpokladajú, že budú pre náš ďalší vývoj kľúčové. Rovnako ide o technológie, v ktorých sme momentálne vo "fáze nula" alebo za bodom 2, keď sa pozriete na predchádzajúci obrázok. Inak povedané: už dnes sa dejú neuveriteľné veci. Autori popisujú fungovanie jednotlivých technológií, ich raketový vývoj a ich primárne, sekundárne a terciárne dopady na svet a život nás všetkých.
Zoberme si príklad exponenciálneho rastu technológií na výrobu elektrickej energie. Dnešné technológie už umožňujú za pár desiatok EUR kúpiť malý domáci generátor so solárnymi panelmi. Umiestnime ho do domu v subsaharskej Afrike a sledujme, ako technológia ovplyvní človeka a jeho budúcnosť. Domácnosť získa prístup k elektrickému prúdu, syn sa bude môcť učiť aj po zotmení (lebo budú mať v dome žiarovku) a otec si kúpi lacný mobil z Číny s pripojením na internet, lebo ho má kde nabíjať (primárne dopady). Otec sa na internete dočíta, že si z kúskov šrotu môže vyrobiť malú čističku vody a od zajtra budú môcť variť s pitnou vodou. Rodina bude mať oveľa viac času na iné aktivity (nemusia už chodiť kilometre po vodu) a vzdelanosť syna začne rásť oveľa rýchlejším tempom (sekundárne efekty). Po nejakom čase sa zdravie rodiny radikálne zlepší rovnako, ako ich priemerná dĺžka života (vďaka čistej a pitnej vode), syn môže vzdelávať ďalších členov komunity a nakoniec odísť študovať do zahraničia, čím ešte zvýši blahobyt svojej rodiny a ďalšia generácia bude začínať na ďaleko vyššom stupienku rozvoja (terciárne efekty).
A to je iba príklad malej elektráničky, ktorá môže zlepšiť miliónom v Afrike. Pri čítaní knihy sa tak postupne dostanete do stavu, kedy si uvedomíte, že všetko je super, svet smeruje k nekonečným možnostiam a žijeme v najzaujímavejšej (alebo pre niekoho najdesivejšej) epoche ľudskej histórie. Niekto môže počas čítania tejto knihy nabitej skrytým optimizmom získať pocit, že je to len fikcia a pýtať sa, kde je teda ten úžasný svet, keď každý deň sa aj tak dejú neprávosti. A tu sa dostávame naspäť k rozporu lineárneho obmedzenia ľudského uvažovania. Čítanie Hojnosti vám okrem nádhernej vízie budúcnosti pomôže prekonať hranice ľudského uvažovania a dovolí vám pozerať sa na svet úplne inou optikou.
Krátke zhrnutie
Kniha má 368 strán väčšieho formátu. Písaná je faktografickou formou, avšak nenudí odbornými výrazmi či vedeckými štúdiami. Jednotlivé kapitoly rozoberajú súčasný stav vybraných technológií (kniha je z roku 2013, takže už teraz de facto žijeme v popisovanej budúcnosti), ich predpokladaný vývoj, stav, ktorý nimi dosiahneme a všetky dopady a efekty s nimi spojené.
Moje hodnotenie: 4/5
Atlas pokrčil plecami je najlepšia kniha, akú som kedy čítal. Bodka. Tu by som mohol recenziu s čistým svedomím ukončiť, nakoľko som povedal to najdôležitejšie a vy by ste mali utekať do najbližšieho kníhkupectva a jeden výtlačok si hneď kúpiť. Keďže ma však nie každý pozná, poďme na to aj štandardným spôsobom.
Autor a prostredie v dvoch vetách:
Ayn Rand, ktorá sa narodila v Rusku a žila v Amerike, sa okrem úspešnej spisovateľskej kariéry zapísala do histórie aj ako filozofka, nakoľko vyvinula nový filozofický smer - objektivizmus. Atlas pokrčil plecami, jej najznámejšie dielo, písala 6 rokov a hoci bolo publikované v roku 1957, jeho neuveriteľná nadčasovosť z neho aj v súčasnosti robí jednu z permanentne najpredávanejších kníh.
Nasledujúca recenzia je písaná bez "spoilerov" (informácii, ktoré prezradzujú kľúčovú udalosť deja alebo isté predom nečakané formálne postupy či zvraty v príbehu).
Dej sa odohráva v dystopických Spojených štátoch amerických, ako jednej z poslednej krajín sveta, kde ešte stále vládne demokracia a kapitalizmus (hoci už v značne zdeformovanej a ďalej sa deformujúcej podobe). Ústrednými postavami príbehu sú priemyselníci, majitelia veľkých spoločností a predstavitelia politickej moci, unikátne vyprofilovaní ako nezameniteľné charaktery, ktoré bez problémov nájdete aj v dnešnej spoločnosti. V širokom a farebnom spektre týchto postáv si takmer každý nájde obraz seba samého a v iných postavách zbadá črty svojich známych, priateľov či spolupracovníkov. Zážitok z čítania sa tým posúva na úplne inú úroveň, keďže dostáva osobný rozmer. Niekedy som sa dokonca pristihol (a známi, ktorí čítali knihu mi podobnú skúsenosť tiež potvrdili), že som musel odložiť knihu na chvíľu nabok, nakoľko som bol rozčúlený z konania postáv a bral som ich konanie osobne. Knihu som však musel po chvíli chytiť opäť, nakoľko vtiahnutie do príbehu je famózne a kniha sa len veľmi ťažko odkladá.
Poznámka (nie tak úplne) pod čiarou:
Tu musím poukázať na ďalší veľmi zaujímavý aspekt diela - každý čitateľ sa bude na príbeh pozerať z prizmy svojho vlastného pohľadu/postavy, čím následné diskusie o knihe s inými (charaktermi) čitateľmi sú viac než zaujímavé. Rozhodne odporúčam sa do nich púšťať
Okrem nezameniteľných postáv sa Atlas točí okolo tém, ktoré sú aktuálne a kontroverzné pre každú fázu vývoja spoločnosti. Okrem filozofickej stránky zaoberajúcej sa "etickým egoizmom" či "racionálnou sebeckosťou" si Ayn Rand berie na mušku širokú škálu problémov, akými sú napríklad rozpor medzi vládou a podnikateľmi, vlastníckymi právami a individualizmom či tzv. súhlasom obete, ktorý je zvládnutý priam majstrovsky.
A hoci sa to možno z predchádzajúceho odseku nezdá, Atlas je stále plne beletrické dielo s ťažiskom na príbehu, postavách a ich vývoji, do ktorého žiadna z daných tém nevstupuje priamo. Nemusíte sa teda báť, že by ste narazili na filozofické, ekonomické či politické odseky, pasáže, monológy či dialógy. Atlas je vynikajúcou kombináciou žánrov mystery, romantiky a science fiction (nakoľko však kniha bola vydaná v roku 1957, dnešnému človeku ako sci-fi nepríde.)
Ďalšou nezameniteľnou črtou knihy je vysoký počet "wow" efektov na stranu. Poznáte to, keď si prečítate nejakú vetu, myšlienku či metaforu, poviete si "wow" a prečítate si ju ešte dva- či trikrát, uznanlivo pokývnete hlavou nad majstrovstvom autora, prípadne si ju chcete zapamätať alebo zapísať? Takýchto "wow efektov" nájdete v bežnej knihe možno zopár. V Atlase často nemáte problém ich narátať päť na jednej dvojstrane!
Krátke zhrnutie:
Dielo je (v našich reáliách) rozdelené na tri samostatné knihy, každá presahujúca štyristostranovú hranicu, tretí diel dokonca šesťstostranovú. Nemôžem ale povedať, že jednotlivé diely majú kvalitatívne klesajúcu tendenciu (druhý diel je podľa môjho názoru ešte lepší, ako prvý). Príbeh popisuje súboj niekoľkých hlavných postáv žiť a tvoriť systémovo v nesystémovom svete, konať logicky v realite, ktorá o posledné zvyšky logiky prichádza.
Moje hodnotenie: 6/5 (absolútne najlepšia kniha, akú som kedy čítal)
Dnes vám poviem o knihe, pri ktorej zaplesá srdce nielen všetkým milovníkom hier, ale najmä fanúšikom osemdesiatych rokov. A to napriek tomu, že sa jej príbeh odohráva v roku 2045.
Autor a prostredie v dvoch vetách
Ernest Cline americký štyridsiatnik, zaoberajúci sa výlučne hovoreným slovom, písaním prózy a scenárov (scenáristom sa pritom stal len nedávno, nakoľko práve kniha Ready Player One bude v roku 2018 sfilmovaná Stevenom Spielbergom). Dej sa odohráva v nie príliš vzdialenej budúcnosti, kde ľudia žijú viac-menej už len vo virtuálnej realite, no zároveň je to krásny výlet do rokov osemdesiatych.
Úvod do deja nepatrí medzi tie originálne. Ľudstvo vyťažilo väčšinu zdrojov planéty, v dystopickom svete vládne chudoba, vysoká nezamestnanosť, väčšina populácie žije natlačená na malom priestore a v neľudských podmienkach. Na druhej strane stojí veľká multi-odvetvová korporácia, ktorá vlastní väčšinu výrobných kapacít a služieb. Úvod je však rýchly (zaberie len pár strán), ponúkne ideálny rozbeh pre čitateľovu predstavu a ďalej nezasahuje do primárnej problematiky. Čiže aj keď sa bavíme o roku 2045, nejde o science fiction v pravom zmysle slova.
Bezútešné podmienky v tomto reálnom svete nútia jeho obyvateľov utiekať sa do sveta virtuálneho. James Halliday, predstavujúci v knihe Marka Zuckerberga budúcnosti, vytvoril tzv. OASIS - komplexný svet virtuálnej reality. Ľudia sa v ňom ocitajú prostredníctvom svojich avatarov a žijú v ňom svoje životy, ktoré by v realite iba prežívali. OASIS je natoľko populárny, že v ňom žije takmer každý. Je to svet vo svete, s vlastnými pravidlami a vlastnou ekonomikou rozvinutý do takej miery, že ľudia v ňom majú "reálne" zamestnania, za ktoré dostávajú plat.
Jedného dňa však jeho tvorca, bezdetný miliardár, zomrie. V OASISe (naschvál som nepoužil termín internet, nakoľko v danom prostredí ide už o prekonanú technológiu) sa objaví video, ktoré je tvorcovým dopisom na rozlúčku. Halliday v ňom všetkým oznámi, že v gargantuovskom svete OASISu ukryl tzv. easter egg. Tento termín je prebratý z video hier, ide o malý detail, výnimočne skrytý oku hráča a absolútne nesúvisiaci s hrou samotnou. Kto tento easter egg objaví a rozlúšti, stane sa dedičom celého jeho majetku a OASISu samotného.
Medzi ľuďmi sa strhne masový a šialený lov na toto tajomstvo. Halliday bol veľkým fanúšikom osemdesiatych rokov, preto sa predpokladá, že odhalenie tajomstva bude mať čo-to spoločné s jeho záľubou. Svet OASISu však zahŕňa stovky planét a "hráči" vôbec nevedia, čo majú vlastne hľadať. Až sa jedného dňa neznámemu chlapcovi podarí rozlúštiť hádanku vedúcu k prvej stope a celosvetové šialenstvo naberie nepredstaviteľné obrátky.
Dejová cesta za rozlúštením tohto tajomstva predstavuje nádhernú prechádzku osemdesiatymi rokmi. Kniha obsahuje mnoho odkazov a malých vtipných príbehov odkazujúcich na popkultúru tejto dekády života. Počas čítania si spomeniete na všetky svoje obľúbené filmy, seriály a najmä hry z tohto obdobia. V tomto bode vám nemôžem povedať viac, aby som vám toho nepovedal priveľa. Ak ste fanúšikom osemdesiatych rokov alebo videohier ako takých, kniha sa vám určite bude páčiť. Ak máte radi obe tieto "veci", knihu budete milovať.
Krátke zhrnutie
Kniha má 511 strán malého formátu, ktoré sa veľmi dobre čítajú. Dej miestami trochu trpí pomalšími miestami, ktoré vznikajú vtedy, ak vám pár za sebou idúcich odkazov na popkultúru osemdesiatych rokov nič nehovorí. Akonáhle si však prečítate niečo, čo vám je blízke (napr. hra Pac-Man na veľkom arkádovom automate), tvár sa vám rozžiari nostalgickým úsmevom.
Moje hodnotenie: 3/5
Hodnotenie je v tomto prípade veľmi subjektívne. Ak ste fanúšikom videohier alebo popkultúry 80tych rokov, pridajte si ďalší bod. Ak oboch zároveň, pridajte si rovno dva. Ľuďom, ktorí si toto obdobie našej histórie nepamätajú a nemajú radi videohry, by som túto knihu neodporúčal.
Autor a prostredie v dvoch vetách:
Oliver Burkeman je britský, 41-ročný autor a publicista The Guardian zaoberajúci sa psychológiou, držiteľ ocenenia Mladý žurnalista roka od Zahraničnej novinárskej asociácie. Skúma nepriaznivé účinky "pozitívneho myslenia" a odporúča "negatívnu cestu" k ľudskému šťastiu.
Keď vám niekto dá za úlohu najbližšiu minútu nemyslieť na bieleho medveďa, čo budete robiť? Samozrejme myslieť na bieleho medveďa. Na tejto hre, ktorou trápil Fyodor Dostojevskij svojho brata, je postavená takmer celá kniha. Ako môže byť človek šťastný, keď v podvedomí musí porovnávať svoj život so šťastnou predstavou, ktorú nikdy nedosiahne (už len preto, že si ju časom meníme stále k lepšiemu). V tomto procese sa človek zacyklí a šťastie napokon nedosiahne rovnako, ako my nedokážeme nemyslieť na bieleho medveďa.
Oliver rozpracoval túto hypotézu samozrejme podrobnejšie a naznačuje, že pozitívne myslenie nemôže fungovať už len preto, že je... pozitívne (nemôžete jednoducho silou vôle potlačiť negatívne udalosti a myšlienky, rovnako ako bieleho medveďa). Zameranie na pozitivizmus je z vedeckého hľadiska v protiklade s prirodzenými podvedomými aj vedomými procesmi v našej hlave. Aj štúdie ukazujú, že tento koncept jednoducho nemôže fungovať. Šťastný život vidíme ako istú formu prokrastinácie, ktorá je už-už tu za rohom, ale nikdy ju v skutočne nechytíme. Budem šťastní, keď budem bývať sám. Keď budem mať auto. Ešte trochu väčší byt. Lepšie auto. Viac peňazí, ženu, dieťa, druhé auto, chatu... Dozvedáme sa, že byť za každých okolností šťastný je novodobý trend a medzi najznámejšími filozofickými učeniami histórie nikdy nič také neexistovalo. Naopak, stoicizmus aj Budhove učenie vyzdvihujú práve neurčitosť, smútok a nešťastie ako bežné súčasti života, MEDZI ktorými sa nachádza šťastie v prítomnej dobe. Prichádza na to, že novodobý koncept pozitivizmu nemôže fungovať a na konci dňa z nás robí ešte nešťastnejších jedincov, akými sme boli na začiatku. Ćiže presne opak toho, o čo sa snaží.
Zopár myšlienok z knihy (môj voľný preklad, nakoľko kniha je u nás dostupná zatiaľ iba v angličtine):
- Porovnávanie sa z inými alebo prikladanie hodnoty samému sebe vytvára predpoklad, že môžete byť nielen dobrí ale (a to väčšinou) zlí či horší. Pridajte k tomu vlastné sebavedomie a máte recept na mizériu. Tak, ako nemá zmysel porovnávať jablko s hruškou, nedajú sa porovnávať ani dvaja ľudia, nakoľko ide o dve úplne odlišné "veci".
- Čím viac sa vyhýbame utrpeniu, tým viac trpíme, pretože pri hľadaní pokoja nás rozčuľujú stále menšie a bezvýznamnejšie veci (idete do lesa kvôli tichu a hoci tam je zvukov menej a aj tie sú tichšie, stále to nie je ticho). Je to niečo ako budovanie hradných múrov proti nepriateľovi. Problémom ale je, že nepriateľa si v hlave vytvoríme ešte predtým, než ich postavíme. Nehovoriac o tom, že kde sú múry, tam už je na čo zaútočiť. Alebo múrmi sme obránili hrad, ale čo obráni naše múry? Riešenie jedného problému nám vytvorilo dva ďalšie.
- Úspešní ľudia vám hovoria, že existujú len oni a vy, ktorí môžete byť ako oni. V skutočnosti je však drvivá väčšina tých, ktorí (hoci za podobných podmienok ako tí úspešní) neuspeli. Akurát oni o tom nepíšu knihy (kto by čítal o neúspechu, všakže), takže neúspech a možnosť zlyhať akoby vôbec neexistovali.
- Moderná doba zmenila hocijaké ľudské pochybenie z výtlku na ceste, ktorý s nami zatrasie a na ďalšej ceste si na ďalší dáme väčší pozor, na bezodnú jamu, na ktorú keď natrafíme, (pre spoločnosť) zomrieme.
Krátke zhrnutie:
Kniha má 212 strán a napriek tomu, že je v angličtine, text je písaný veľmi zrozumiteľne, bez použitia extrémneho množstva cudzích termínov či ťažkých slov. Keďže autor mnohé z opisovaných techník sám pri písaní knihy vyskúšal, text má skôr príbehový charakter podávaný z prvej osoby. Nakoniec možno prídete na to, že k dosiahnutiu šťastia vám najviac pomôže akceptovať fakt, že aj nešťastie je súčasť života. Toto samotné uvedomenie je už značný krok k šťastnejšiemu životu.
Autor a prostredie v dvoch vetách:
Ryzsard Kapuściński bol významný poľský reportér, novinár a publicista, ktorý, vďaka svojmu celoživotnému pôsobeniu na pozícii zahraničného korešpondenta v mnohých krajinách Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky, patrí medzi najprekladanejších poľských autorov a za čo obdržal viac ako 40 cien a vyznamenaní. Eben je súbor reportážnych cestopisov z jeho ciest po Afrike, na ktoré bol vyslaný ako vôbec prvý korešpondent v histórii Poľska.
O Ryszardových cestách po Afrike by sa dalo povedať, že mal tú smolu, že sa vždy ocitol v krajine vtedy, keď práve prebiehal vojenský prevrat, historické sucho alebo iná katastrofa. No keďže tohto skvelého reportéra už poznáme, v jeho prípade išlo o šťastie. Ryzsard nielenže vyhľadával oblasti a udalosti, "kde to vrelo", on si ich vyslovene užíval. A to nie nejakým sado-masochistickým spôsobom. Postupne, ako spoznávam Ryzsardovu tvorbu, totiž nadobúdam pocit, že sú to práve hraničné a extrémne udalosti, ktoré z tohto človeka vyžmýkajú literárne maximum.
Eben v sebe opisuje toľko krajín a udalostí, že aj teraz, krátko po jeho prečítaní, mám problém rozpamätať sa, v ktorej krajine som ocitol v prezidentskom paláci deň po štátnom prevrate. Na aký ostrovný štát som letel ešte počas iného prevratu, v ktorej časti Sahary ma s Ryszardom nechali v strede rozpálenej púšte, v ktorých krajinách nás okradli, kde takmer Ryzsard zomrel na maláriu... Mohol by som pokračovať do nekonečna. Každá z jeho kníh obsahuje v sebe toľko zážitkov, na ktoré by obyčajný človek potreboval niekoľko, ak nie rovno desiatky životov.
Hoci sa nám africký kontinent a jeho obyvateľstvo môže odtiaľto zdať ako masa krajín bez veľkých rozdielov, opak je pravdou. Ryzsardove opisy Afriky a jej ľudí sú nielenže extrémne živé, ale krajinu od krajiny iné a odlišné. Počas svojich reportážnych ciest navštevuje vojenské kasárne, kmeňové dediny, džungľové spoločenstvá, prezidentské paláce, veľkomestá, prístavy, náhorné plošiny, samotnú Saharu a dokonca aj púť cez ňu so skupinou Beduínov. A hoci každá krajina, každá skupina ľudí a každá udalosť je iná, predsa len majú niečo spoločné. Sucho, horko a večný smäd. Pri čítaní knihy máte neustále pocit, že vám je teplo, máte vyschnuté na jazyku a cítite sa zle, ak po ruke nemáte pohár vody.
Skrátka ďalšie skvelé dielo od tohto skvelého autora.
Krátke zhrnutie:
Na 344 stranách menšieho formátu sa vydáte do Afriky 20. storočia. Krajiny, pomaly ochutnávajúce nezávislosť po dlhom období vykorisťovania, otroctva a kolonializmu, sa zobúdzajú do novej éry samostatnosti. V tejto ére štátnych prevratov, mierumilovných, ale väčšinou surových, sa ocitáte priamo v strede diania vďaka skvelému opisnému a metaforickému majstrovstvu poľského reportéra.
Moje hodnotenie: 4/5
Hoci som precestoval už desiatky mimoeurópskych krajín, Eben ma prekvapil. V mnohých pasážach som síce nachádzal isté paralely so životom a ľuďmi v tretích krajinách, ktoré som navštívil. Ale Afrika je Afrika. Je to kontinent, na ktorý treba mať špeciálnu psychickú odvahu, aby sa človek rozhodol ho navštíviť. Je to iný svet, ktorý si my, Europánia, len s námahou vieme predstaviť, nieto ho ešte pochopiť. A táto kniha to len potvrdzuje.
