Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilMoje aktivity
Na Mars prichádza misia s ľudskou posádkou Ares 3. Na šiesty marťanský deň - sol - sa však stane nešťastie. Pri piesočnej búrke sa uvoľní jedna z antén a zasiahne astronauta Marka Watneya. Ten stráca vedomie. Jeho ostatní kolegovia, ktorí sú kvôli búrke sami v ohrození života, sú presvedčení, že Mark zahynul a v poslednom možnom momente opúšťajú planétu bez neho. Mark sa však po istom čase preberie, podarí sa mu opraviť poškodený skafander a zisťuje svoju situáciu. Zranenie nie je vážne. K dispozícii má kompletne zariadenú stanicu dimenzovanú pre 6 ľudí na 31 dní. A 2 marťanské rovery. No najväčší problém je ten, že sa nemá ako spojiť so Zemou, lebo antény sú zničené. Jeho nádej spočíva v tom, že o 4 roky má na Mars prísť ďalšia misia Ares 4, ktorá už má pripravenú základňu. Tá je však od Marka vzdialená niekoľko tisíc km. Jeho vyhliadky teda nie sú veľmi ružové. Zisťuje, že má niekoľko zemiakov. Pripraví si pôdu a púšťa sa do ich pestovania, čo sa mu s úspechom darí. Jeho vynachádzavosť je možné prirovnať k Mac Gyverovi. Po nevyhnutných prípravách a testoch sa vydáva sa na cestu k starej sonde Pathfinder, cez ktorú sa spája so Zemou. Vedci z NASA sa snažia zorganizovať Markovu záchranu. Ich narýchlo zostrojená zásobovacia loď však stroskotá. Obracajú sa so žiadosťou o pomoc na Čínu, ktorá má k dispozícii silnú loď schopnú doletieť na Mars. No pomôcť musí aj posádka na Zem sa vracajúcich Markových kolegov, pred ktorými najprv informáciu o tom, že Mark žije, tajili. Podarí sa nakoniec odvážneho a výnimočne technicky zručného astronauta zachrániť? Kniha Marťan od amerického spisovateľ Andyho Weira je napínavá, plná zaujímavých marťanských reálií a celkom humorná. Výborné oddychové čítanie.
Pakistansko – britský spisovateľ Mohsin Hamid napísal vydarený román Jak nechutně zbohatnout v rozvojové Asii. Je to akási paródia na zaručené príručky najrôznejších rýchlokurzov. Hlavnou postavou je bezmenný NĚKTO, ktorý sa narodil chudobným rodičom na vidieku v niektorej z rozvojových krajín strednej Ázie (aj keď to nie je explicitne povedané, vyzerá to na Pakistan). Otec pracuje ako kuchár v meste u bohatých ľudí, matka spolu s NĚKOHO súrodencami ho vídava iba pri sporadických návštevách. No rodina chýba aj otcovi, preto ich berie do mesta. NĚKTO tu začína chodiť do školy, sestru rýchlo vydajú a brat ťažko pracuje. Už na škole NĚKTO vidí, ako je celý systém prerastený všadeprítomnou korupciou. Zoznamuje sa s „krásnou dívkou“, ktorá bude jeho femme fatale celý život. Po konfliktoch s hlúpym učiteľom začína aj on tvrdo drieť. Postupne sa vypracúva na jedného z hlavných dodávateľov vody v krajine, postupuje na spoločenskom rebríčku, kupuje si nehnuteľnosti, zamestnáva širokú rodinu a učí sa kľučkovať v systéme, kde nič nejde bez známostí a úplatkov. Aj "krásnej dívke“ sa darí, pracuje v móde, stáva sa z nej emancipovaná žena, ktorá taktiež stúpa hore pomocou najrafinovanejších trikov. Občas sa stretávajú, aby sa zas na roky rozdelili. Keď NĚKTO zbohatne, ožení sa a má syna. Toho má veľmi rád, aj keď láska k dieťaťu sa na verejnosti neprejavuje. Má rád aj svoju ženu, no nemá na ňu čas a postupne sa jeden druhému vzďaľujú, hlavne potom, ako syn odchádza študovať do USA. Nakoniec sa rozvedú. Starnúcemu NĚKOMU sa horší zdravie a po jednom z infarktov ho ženin brat, ktorý s ním roky pracoval, kompletne okradne. No má zarobené na relatívne pohodlnú starobu. Opäť sa stretáva s „krásnou dívkou“, aby si obaja uvedomili, že svoje životy mali prežiť spolu. Snažia sa všetko dohnať, veľa sa rozprávajú, smejú, prechádzajú. Netrvá to však dlho, „krásná dívka“ zomiera na rakovinu a NĚKTO ostáva sám. Zomiera s pocitom, že „miloval svého otce, matku, bratra a sestru, také syna a ano, i bývalou ženu. A hlavně miloval krásnou dívku. Krásná dívka ho drží za ruku a všechno se propojí...“. Celkom silné čítanie z pre nás exotického prostredia.
Peter Pišťanek sa vo svojej tvorbe na pomerne dlhý čas odmlčal. Od fajnového výberu Traktoristi a buzeranti v r. 2003 mu nevyšla (okrem peknej knihy o koňakoch Živý oheň z vína) žiadna beletria až do roku 2014, kedy sa vrátil s novelou Neva. Treba povedať, že tento text Pišťankovi fanúšikovia už v základných rysoch poznali, pretože koloval na internete. Do Petrohradu prichádza po rokoch slovenský spisovateľ, vo svojej podstate skôr rusofób. K mestu, ktoré mnohí nazývajú Benátkami severu, necíti žiaden vzťah, skôr sa mu pred oči tlačia jeho chyby. Kedysi tu bol ako spisovateľ, dnes ako zástupca akejsi PC firmy. Všetko sa však mení, keď na recepcii uvidí úžasnú ženu. Nevu. Pôsobí tam ako prekladateľka. Nášmu hrdinovi sa hneď lýtka zapália, oslovuje ju, dávajú sa do reči. Dievčina je vzdelaná, sčítaná a navyše zábavná. Strávia spolu zvyšok času spisovateľovej návštevy. Uvedomuje si, že bez Nevy už nechce byť. Navrhuje jej, očarený jej krásou a dôvtipom, aby sa presťahovala do Bratislavy. Tá sa smeje nad jeho romantizmom a objasňuje, že ona nemôže žiť bez Ruska. Kniha je veľmi pekne spravená, radosť ju držať v rukách. Aj nie príliš dlhý text sa dá, aj keď starý Pišťanek je starý Pišťanek. Ej, škoda ho!
Kniha Podvolení, ktorú napísal francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq, vyvolala nielen vo Francúzsku širokú diskusiu. Dej románu sa odohráva vroku 2022 v období volieb. Vyhráva pravicová strana Le Penovej Národná fronta, no socialisti spolu s Moslimskou jednotou Mohameda Ben Abbesa majú spolu viac percent. Spájajú sa a začína islamizácia krajiny. Už dávnejšie sa najväčšie univerzity dostali do rúk Saudov a Katarčanov, ktorí presadzujú svoje moslimské predstavy o vzdelávaní. Rektorom Sorbonny sa stáva konvertovaný moslim, profesormi rôzni antisemitskí autori. Hlavná postava knihy, 44 ročný profesor literatúry zaoberajúci sa francúzskou literatúrou 19. stor. a predovšetkým katolíckym spisovateľom Huysmansom, prežíva krízu stredného veku. Jeho židovská priateľka Myriam s rodinou uteká pred islamistami do Izraela, ktorý má už viac rokov s Francúzskom zlé vzťahy. Životné problémy profesor rieši alkoholom a prostitútkami. Odhodláva sa, podobne ako jeho obľúbený Huysmans, na vstup do kláštora, no nevydrží tam dlho. Vracia sa do Paríža, ktorý sa stáva bojovým poľom medzi radikálnou pravicou a novovznikajúcimi štátnymi štruktúrami ovplyvnenými islamom. Prichádza o miesto na univerzite. No môže ho získať späť, ak sa prispôsobí novým pomerom, v ktorých majú mať francúzske deti „od začátku do konce školní docházky přístup k islámskému vzdělání“. Dievčatám dovolia študovať iba vybrané odbory. Ako sa náš smutný hrdina rozhodne? Konvertuje na islam? Prijme miesto, ku ktorému dostane aj manželku (manželky)? Záver knihy dilemu vyrieši. Podvolení je hustá, čitateľná, no smutná kniha. Takto napr. Houellebecq pranieruje francúzskych intelektuálov: „Kolik intelektuálů podporovalo Stalina, Maa nebo Pol Pota, aniž by jim to kdy bylo zásadně vyčítáno? FR intelektuál není vázán zodpovědností, tu v povaze nemá“.
Futuristická novela súčasného ruského spisovateľa Vladimíra Sorokina Opričníkov deň (2006) sa odohráva v roku 2028 v „Obrodenej svätej Rusi“, ktorej pevnou rukou vládne „Panovník“. Jeho moc po tom, ako porazil všetkých svojich nepriateľov, sa opiera o „opričníkov“, všetkého schopných katanov bezhlavo poslúchajúcich Panovníkove príkazy tak, ako kedysi poslúchali opričníci Ivana Hrozného. Rusko je od prehnitej Európy plnej „cyberpunkov“ oddelené „Veľkým ruským múrom“ a postupne jej zastavuje aj posledné kohútiky na plynovodoch. Ani s Čínou nemá Rusko najlepšie vzťahy, no lepšie, než so Západom. Množstvo Číňanov za úplatky skupuje pozemky na Sibíri. „Číňanov je v Západnej Sibíri 28 miliónov“. Panovníka podporuje aj lokajská pochlebovačná pravoslávna cirkev. Novela sleduje jeden deň v živote opričníka Komiagu, jedného z najvyššie postavených opričníkov, ktorých vedie „Baťko“. Komiaga si ráno po ťažkej noci hrkne „pohár kvasu, kalíštek vodky a pol pohára kapustnej juchy“ a vyberie sa na prvý záťah, zabiť a vypáliť „odbojného bojara Kunicyna“, oligarchu, ktorý sa dostal do nemilosti. Jeho manželku všetci brutálne znásilnia. Robia to tak vždy. „Teraz ručanie ruského medveďa čuje celý svet. Nie iba Čína s Európou, aj za oceánom nášmu ručaniu načúvajú“, mudruje Komiaga pred ďalšou akciou. Okrem iného má Komiaga na starosti aj cenzurovanie rôznych textov, rozhlasového vysielania a nájde si čas aj na „prehrávku“ plánovaného divadelného predstavenia o múdrosti Panovníka v Národnom divadle. Komiaga predstaveniu po úpravách dáva zelenú. Vulgarizmy sú zakázané, Panovník udelil výnimku iba „katom a armádnym práporčíkom kvôli ich ťažkému povolaniu“. Z divadla uteká vyťažený Komiaga plniť roztopašné chúťky Panovníkovej manželky, potom opäť nejaký záťah, pri ktorom treba niekoho „zhasnúť“, prípadne nasadiť „červeného kohúta“. Nečudo, že pri takejto náročnej práci opričníci strácajú veľa síl. A hoci je v Rusku povolených veľa drog, niektoré si pre seba vyhradili iba opričníci, napríklad akvárium s rybičkami“ (riadna haluz!). Večerná siesta, pri ktorej "zhasnú“ aktuálne do nemilosti upadnutého Panovníkovho zaťa, sa končí alkoholovo – drogovými orgiami po ktorých nasleduje vrchol – opričnícky homosexuálny vláčik utužujúci mužské puto. No je to proste husté čítanie. Vnímavý čitateľ si všimne prvky Solženicynovho Denisoviča a Orwellovho 1984. Hoci sú tu iste veci pritiahnuté za vlasy, sú nereálne? Veď vlastne všetko tu už bolo. Sorokinovi asi v Rusku veľmi kvety nekvitnú, lebo nie je práve Putinovým fandom. Preto mu aj Putinova mládež verejne páli knihy. No čo už. „Slovo a čin! Hajde! Hajde!" Vrelo odporúčam prečítať ako rusofilom, tak rusofóbom.
Vo februári 2016 nás zarmútila správa o smrti výnimočného talianskeho spisovateľa Umberta Eca. Jeho posledným románom je Nulté číslo. Už na prvý pohľad ide o najkratšie Ecovo beletrické dielo (180 strán). Autor nás dejom privádza do Milána v roku 1992. Nie príliš úspešný spisovateľ, starnúci novinár Colonna, sa zamestnáva v redakcii denníka Zajtra, ktorý sa akože pripravuje na svoj rozbeh. No iba Colonna a šéfredaktor Simei vedia, že v skutočnosti noviny nezačnú vychádzať nikdy asvojmu mecenášovi, tajomnému „komendátorovi Vimercatemu“, majú slúžiť len ako akýsi spôsob vydierania jeho nepriateľov. Od 6. 4. 1992 sledujeme postupný rozbeh novín a kreovanie redakcie, do ktorej sa dostávajú zaujímavé postavičky, ktoré si rozdeľujú jednotlivé rubriky novín. S jednou z nich, Maiou, nadväzuje Colonna vzťah, ktorý však obaja skrývajú. Najbizarnejším členom redakcie je Braggadocio, človek žijúci v konšpiračných teóriách. „Noviny nie sú na to, aby informácie šírili, ale aby ich ututlávali“, vraví. Braggadocio zoširoka rozoberá teóriu, že Mussolini nebol na konci vojny popravený a že telo, zavesené v Miláne dolu nohami, nepatrilo Ducemu, ale jeho dvojníkovi. Okolo tejto svojej teórie spriada takmer dokonalú pavučinu, ktorá sa tiahne od saleziánov a Vatikánu cez NATO, CIA, RAI, komunistov, mafiu až po Andreottiho. Avšak 6. 6. 1992 niekto konšpirátora Braggadocia zavraždí. Simei z nariadenia „komendátora Vimercateho“ projekt novín zastavuje. Colonna sa začína až paranoidne báť o holý život. Kniha sa dá hravo prečítať, aj keď za seba musím povedať, že napr. Tajuplný plameň kráľovnej Loany či Pražský cintorín sa mi akosi lepšie čítali.
Spisovateľ Peter Juščák sa dlhodobo venuje osudom ľudí, ktorí boli na sklonku vojny odvlečení do ZSSR, kde boli nútení drieť v nepredstaviteľných otrockých podmienkach „súostrovia GULAG“. Známy je jeho vynikajúci film Môj otec Gulag, ktorý rozpráva o osudoch Jána Antala, ktorý sa narodil niekde na Kolyme ako Ivan Kawasch matke unesenej Rusmi z Popradu. Antal s dcérou hľadajú stopy po svojom otcovi/dedovi. Treba vidieť! Juščák však teraz tému posunul ešte ďalej a spracoval ju do románovej podoby s názvom ... a nezabudni na labute! Slovenku Irenu Kawasch po „oslobodení“ Popradu na jar 1945 zatknú Rusi a obvinia ju zo špionáže. Len preto, že jej muž Johann je karpatský Nemec a ona vie po nemecky. Sovietskym NKVD barbarom neprekáža ani to, že je v 6 mesiaci tehotenstva. Dieťa zomiera pri pôrode v dobytčáku pri ceste na Sibír. Irenu odvlečú na tzv. Planétu, do lágrov severne od Magadanu, do tých najnehostinnejších miest na Zemi, kde musí holými rukami ťažiť zlato. Hlad, brutálna zima, všadeprítomná smrť a udávanie sa stávajú na dlhých 9 rokov súčasťou jej života v ženských lágroch. Norma: 2 g zlata na deň, inak si bez jedla. Po tom, ako ju s poľskou priateľkou zavalí zemina, pri čom Poľka zomiera (po rokoch pri ceste domov Irena stretáva jej muža, ktorý ju hľadá) a Irena je zranená, sa dostáva do nemocnice, v ktorej neskôr ostáva ako zdravotná sestra. Tým sa jej podmienky trochu zlepšia, no stále je ako „kontra“ tŕňom v oku dozorcom a dozorkyniam. Po čase sa zoznámi s Gruzíncom Šotom, ktorý je už prepusteným trestancom, no ostal na Sibíri ako údržbár. Irene je veľkou oporou, opäť sa cíti ako žena. Keď otehotnie, začnú sa problémy, lebo dieťa na Planéte je nežiaduce. Dôstojníčky to riešia potratmi, väzenkyniam deti berú do detských domovov, kde z nich vychovávajú „nových sovietskych ľudí“. Takmer všetci dozorcovia a politruci z táborov sú z decákov. Irene sa narodí Iváňuška, ktorému Šota vybaví dojku či náhradnú mamu Kaťu v osade, takže až do 3 rokov uniká sovietskemu „detskému priemyslu“. Dieťa však navštevovať až na pár výnimiek nesmie. Šota zomiera pri havárii a Irena je na pokraji zúfalstva. Po Stalinovej smrti sa situácia zlepšuje a nakoniec Irenu spolu s preživšími otrokmi prepúšťajú. No Iváňušku medzitým premiestnili najprv do Vladivostoku, potom do Moskvy. Irena ho zúfalo hľadá. Nakoniec jej ho po množstve útrap privezú do Popradu. Irenin muž Johann má medzitým novú rodinu, pretože pred pár rokmi po mnohoročnom beznádejnom pátraní nechal svoju ženu vyhlásiť za mŕtvu... Kniha je zaplnená množstvom postáv, či už väzňov alebo väzniteľov, tých najneuveriteľnejších charakterov. Za všetkých treba spomenúť brutálnu dozorkyňu Parasku, ktorá vie dobiť ženu bičom na smrť. Tiež vyrástla v domove. Svoj osud spojila s budovaním komunizmu. Keď začnú prepúšťať väzňov, rúti sa jej svet a vešia sa na šnúru od variča. Výnimočná, silná kniha na základe skutočných udalostí, ktorá reže až do kostí. Zločiny komunizmu nesmú ostať zabudnuté! Juščákova kniha ...a nezabudni na labute! bola nominovaná v top 10 Anasoft litera 2015.
Čarovný a tajomný Lukáš Luk nás po Príbehoch Považského Sokolca a Záhade Považského bula potešil svojou treťou knihou Zlodeji medu, opäť bibliofilsky veľmi peknou. Predchádzajúce knihy ilustrovali R. Krivoš a M. Laluha, no tentoraz si Luk svoje dielo ozdobil vlastnými vydarenými obrázkami, čo sa nevída veľmi často. Tí, ktorí poznajú Lukovo ľahké pero a nezameniteľný štýl, nebudú sklamaní ani po prečítaní Zlodejov medu. Tentokrát nás autor privádza do 11. storočia niekde na Považie do okolia Skalky, ako môže čitateľ z náznakov vydedukovať. Už niekoľko generácií sa ľud zhromažďuje okolo kresťanských chrámov, no staré povery sú stále živé. Na územie si nárokuje kráľ Štefan i Boleslav Chrabrý. Sledujeme viacero postáv: bratov brtníkov, z ktorých mladší sa fatálne zamiluje do Medny, dcéry polanského kupca („Nikdy nedovolím, aby si sa vydala za takého horalského trhana!“, vraví otec) , kňaza otca Damiána, „slúžiaceho liturgiu v starej reči“, starú Kvasomilu, „ktorá ovláda čary a zaklínadlá predkov“, mníchov pod „Zubrím vrchom“, kráľovský pár Gizelu a Štefana a mnohých ďalších. Je to obdobie, kedy sa v hornom Uhorsku šíri vlašský orech, vinič a včelárstvo. Vydarený je aj snový prestrih do súčasnosti na ženu „s divotvorným hríbikom“, proroctvo o „pastierovi, čo bude nosiť červené krpce“ či návod na 40 dňový pôst s jedným orechom denne. No radosť si nového Luka prečítať.
