Plepo

4

Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?

Založit si profil

Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?

Založit si profil
Zobrazit více

Moje odznaky

Moje aktivity

4
Plepo

Peter Marosz získal odznak Máte čtenářský profil

29.11.2019 10:52

Váš čtenářský profil je na světě! Odteď se můžete každému pochlubit, jací úžasní čtenáři jste!

4
Plepo

Peter Marosz Nepřečtená

27.09.2019 06:59

4
4

Peter Marosz napsal recenzi

19.10.2018 08:51

Anasoftliteru 2013 vyhral Víťo Staviarsky s knihou Kale topanky. No už v roku 2010 sa Staviarsky dostal do top 10 najlepších prozaických diel s knihou Záchytka. Je poskladaná z 3 samostatných textov: Zápisky ošetrovateľa, Lacko Berger a Andyho žena. Sú spojené postavou rozprávača, ošetrovateľa na záchytke Jablonského, ktorý citlivo popisuje prostredie tohto „zariadenia“, jeho zamestnancov, policajtov, no predovšetkým farbisté postavičky alkáčov. Hlavne prvá, najdlhšia časť Zápisky ošetrovateľa je akousi správou o tom, čo sa na záchytke všetko môže stať. Už na úvodnej strane sa dozvieme, že sa tu nepracuje v rukavičkách, snáď len pri kontrole, kedy sa ošetrovatelia „krotia„. Inak sú bežné bitky, spútavanie či zvieracie kazajky, no iné na „pacientov“ neplatí. Rozprávač s kolegom Janym Pavúkom niekedy aj s nasadením života riešia problémy typu útok nožnicami, pokus o skok zo strechy či vyzliekanie roky neumývaného bezdomovca (musia použiť masky). Citlivý príbeh Lacko Berger čitateľovi predstavuje jednoduchého ale dobrosrdečného ošetrovateľa na záchytke Lacka, ktorému, hoci v živote nič výnimočné nedosiahol, „na pohreb prišli sestry, doktori, kolegovia, alkoholici, pijani z ulice, kulturisti, stará garda i mladí. Lacko?! Dobrý chlap to bol!“ V časti Andyho žena sledujeme Betku, ktorá je vydatá za nevyspytateľného ožrana a násilníka, viac menej blázna Andyho. Betka musí ujsť z domu, lebo Andy sa jej vyhráža zabitím. Nemá kde na noc ísť, ujíma sa jej Jablonský, lebo sa mu Betka „od prvej chvíle páčila„. Tá mu však ráno necháva odkaz: „Vraciam sa domov. Nech sa stane čokoľvek. Prepáč! Moje miesto je pri mužovi„. Sympatická knižka o nie najprívetivejšom prostredí. Zvlášť musím oceniť odvahu autora používať východniarčinu, ale napr. aj to, že na rozdiel od Kale topanky v Záchytke sú Cigáni Cigáňmi a nie Rómami, čo v tomto východniarskom prostredí znie oveľa presvedčivejšie.

Čti víc

4
4

Peter Marosz napsal recenzi

08.10.2018 12:10

Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.

Francúz Michel Houellebecq je označovaný ako provokatér. Hlavne zásluhou vizonárskeho románu Podvolení, v ktorom opisuje krajinu postupne prechádzajúcu z demokracie pod moslimskú šaríu. V blízkej budúcnosti sa (aspoň na chvíľu) ocitneme aj v Houellebecqovom staršom románe Mapa a územie (PT, 2011). Hlavnou postavou je Jed Martin, mladý umelec, fotograf a maliar. Je synom pomerne úspešného architekta. Matka v 40. tke spáchala samovraždu, ešte keď bol Jed maličký. S otcom však o tejto veci nehovoria, a vôbec, žijú oddelene, rozprávajú sa málo, pravidelne iba na Vianoce. Jed vyštudoval strednú školu u jezuitov a aj preto “poznal základné učenie katolíckej viery, ktoré zanechalo v západnej kultúre hlboké stopy – jeho súčasníci vedeli viac o živote Spidermana ako Krista“. Keď začne premaľúvať Michellinovské mapy, zoznámi sa s krásnou Ruskou Oľgou a aj s jej pomocou sa stane pomerne známy a uznávaný. No Oľga odchádza do Ruska a z Jeda sa postupne stáva samotár. Pustí sa do olejomaľby. Maľuje najrôznejšie zamestnania. Výrazné maľby mu prinesú slávu a aj peniaze. Pripravuje veľkú výstavu a hľadá niekoho, kto jeho dielo literárne zhodnotí. Voľba padne na spisovateľa Houellebecqa, známeho podivína. Stretávajú sa, možno sa aj trochu spriatelia. Pri debatách o umení spisovateľ Houellebecq vkladá románovému Houellebecqovi do úst aj takéto vety: „Picasso je ohavný, maľuje svet mrzko zdeformovaný, pretože sám má mrzkú dušu a to je všetko, čo možno o Picassovi povedať. V jeho výtvoroch nie je nič, čo by stálo za zmienku, iba ak hlúposť a priapistická machlanina, ktorá môže lákať niektorých šesťdesiatnikov s vysokým kontom v banke“. Výstava je megaúspešná, obrazy sa predávajú za státisíce €, Jed je finančne zabezpečený. No robí ho to šťastným? Otec napriek Jedovým výhradám odchádza do Švajčiarska podstúpiť eutanáziu (silná časť románu) a so spisovateľom Houellebecqom sa stane niečo strašné (neprezradím). Na scénu nastupuje starý policajný vyšetrovateľ Jasselin (a jeho manželka, starnúca profesorka ekonómie, ktorá je k svojmu odboru stále kritickejšia: „Ako možno disciplínu, ktorá nie je schopná poskytnúť ani len overiteľné predpoklady, pokladať za vedu?“). Komisár Jasselin s Jedom vytvárajú zaujímavý tím, snažiaci sa vyriešiť Houellebecqovu záhadu. To, ako sa im to podarí a aj to, ako skončí samotný umelec, sa dozvedáme v závere tohto čitateľsky veľmi príťažlivého románu.

Čti víc

4
4

Peter Marosz napsal recenzi

19.04.2018 03:58

Poľský novinár Mariusz Szczygieł je očividne čechofil. Napísal knihu o Čechách a Čechoch Gottland (áno, mihne sa v nej aj Kája Gott a spor o názov s jeho múzeom Gottland v Jevanoch), ktorá sa stala bestsellerom a bola preložená do mnohých jazykov. Dokonca ju vyhlásili za Európsku knihu roka. Neodolal som a kúpil som si ju. Ide v zásade o reportáže o najrôznejších ľuďoch, ktorí sa preplietli českými dejinami 20. storočia. Väčšina z nich je Slovákom určite známejšia než Poliakom (genéza úspechu rodiny Baťovcov, príbeh Marty Kubišovej, Goebbelsova milenka Lída Baarová…), no nájdu sa tu aj objavné veci. Najviac ma zaujal osud sochára Otakara Šveca, autora pražského Stalinovho súsošia. Ten si dva mesiace pred odhalením opachy v roku 1955 pustil doma plyn. Mŕtvy ležal 50 dní a nikomu nechýbal. Jeho meno sa na Stalinovi neobjavilo. „Dielo“ malo 30 m na dĺžku a 15 m na výšku. Obludu po 6 rokoch, v r. 1962, odstrelili, čo bola tiež celkom kovbojka. Dnes na tom mieste stojí známy metronóm. Zaujímavý je aj životný príbeh komunistického spisovateľa Karola Fabiana, mučeného nacistami. Celkom pekne sú spracované dva rozdielne paralelné osudy lekárky (odborníčky na popáleniny) a kandidátky na prezidenta ČR Jaroslavy Moserovej a upáleného Zdeňka Adamca. Slovenské vydanie Gottlandu je rozšírené o túto autorovu opravu: „Atentát na Heydricha nebol dielom dvoch Čechov, ale Čecha Jana Kubiša a Slováka Jozefa Gabčíka z Poluvsia„. Kniha sa dá hravo prečítať, no ja som po tej masívnej reklame čakal predsa len trošku viac. Vtipnú obálku spravil Shooty.

Čti víc

4
4

Peter Marosz napsal recenzi

19.04.2018 03:47

Historikovi Ivanovi Kamencovi vyšla v reedícii (2013) jemne doplnená jeho pomerne známa esej "Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947" z roku 1998. Pri hodnotení akejkoľvek Kamencovej práce treba mať od začiatku na pamäti, že bol komunista a navyše dôverník ŠtB a kandidát tajnej spolupráce s krycími menami Historik a Samo. Keďže vieme, že čosi ako „bývalý komunista“ existuje asi tak často, ako bývalý černoch (aj keď M. Jackson…), k prácam komunistov o tak rozporuplných osobnostiach ako Tiso treba preto pristupovať veľmi opatrne. Dielo o tragédii prvého slovenského prezidenta, ktorý stál na čele štátu počas najbrutálnejšej vojny v dejinách, neprináša príliš veľa nových momentov. Skôr recykluje známe fakty, predovšetkým z jeho prezidentovania. Pre mňa je preto najzaujímavejšia prvá časť knihy venujúca sa Tisovi ako výbornému študentovi prestížneho viedenského Pazmánea, jeho postupný príklon k slovenským národným témam, ktoré po r. 1918 u Tisa začínajú dominovať a vôbec pragmatický Tisov „rozchod“ s uhorskou štátnosťou v roku 1918. RKC kňaz Tiso pôsobil ako kaplán o.i. v Rajci (1911 – 13), kde sa spriatelil s národoveckou rodinou Ďurčanských, z ktorej vyšlo niekoľko zaujímavých osobností a sám Tiso zvlášť Ferdinanda Ď. neskôr dosť protežoval. Z Tisovho prezidentovania zaujmú jeho komplikované vzťahy s Vatikánom či systém (a počet) prezidentských výnimiek pre Židov. Kniha nie je príliš rozsiahla a je navyše písaná veľkými písmenami, takže sa dá hravo prečítať, no ak má niekto chuť dozvedieť sa o tejto etape našich dejín, ako aj o samotnom Jozefovi Tisovi niečo viac, treba siahnuť aj po iných publikáciách.

Čti víc

4
4

Peter Marosz napsal recenzi

28.03.2018 09:31

Na otázku, či sa niekedy stala nejaká kniha napísaná Slovákom svetovým bestsellerom, by som asi nevedel rýchlo odpovedať. A predsa. V druhej polovici 30. tych rokov preklad do všetkých svetových jazykov a obrovský úspech dosiahla v USA po anglicky vydaná kniha „Slováka, robotníka a svetobežníka“ Andreja Šmitha (a jeho manželky Márie) Bol som robotníkom v Sovietskom zväze (I Was A Soviet Worker). Prečo teda o tejto knihe a jej autorovi nevieme nič? Lebo komunizmus a jeho minulí a súčasní nasledovníci. Ale postupne. Šmith sa narodil v r. 1884 (približne) v Handlovej (pravdepodobne). Od detstva pracoval ako robotník, neskôr baník v Uhorsku. Bol odvážny a kritizoval ťažké pomery robotníkov. „Po rokoch biedy, keď som sa kde tu uchytil ako robotník, murár, nádenník rozhodol som sa vysťahovať do USA“. Pracoval vo fabrikách a baniach v Pennsylvánii. Organizoval sa v rôznych robotníckych spolkoch, v Socialistickej strane a nakoniec v Komunistickej strane. Tá ho v roku 1929 vyslala na exkurziu do „raja robotníkov“ – Sovietskeho zväzu. Boľševici delegácii pripravili dokonalý potemkinovský výlet. Hostiny sa striedali s divadelnými predstaveniami, pitkami, návštevami vyzdobených fabrík plných šťastných ľudí. Šmith bol nadšený. A hoci v USA mal vlastný byt a auto, rozhodol sa, že aj so ženou pôjdu budovať komunizmus do Ruska. Predali všetky veci a úspory venovali Strane (!). Druhý príchod v r. 1932 ich však rýchlo vyviedol z omylu. Žiadne slávobrány, žiadne žranice. Všade neporiadok, hladomor, kolaps, preplnené zavšivavené baraky, žobranie. Robotníci a hlavne roľníci umierali ako muchy. „Čo na tom, že milióny umierajú, len nech socializmus žije!“, vraveli Andrejovi vedúci straníci. Napriek všetkému ostali Šmithovci v ZSSR nakoniec 3 roky, aj preto, že mali oveľa vyšší plat ako miestni (aj tak sa z neho dalo vyžiť len ťažko) a hlavne preto, že ich nechceli pustiť späť. Šťastím bolo, že mali US pas a nemali deti. Hoci sa Šmith veľmi snažil meniť pomery (urobili z neho „inžiniera“), všeobecná apatia, otrocké podmienky robotníkov a celkovo pomery ho deptali. Dobre sa mali iba funkcionári strany, ostatní nemali vôbec nič. Chlieb bol hlavné platidlo, cennejšie ako zlato. Žena Mária sa psychicky zrútila. Poslali ju na rehabilitáciu na Krym. Zo sanatória sa stal v podstate bordel pre verchušku. Mária opisuje šialené príbehy ľudskej beštiality! Ženy si bežne privyrábali prostitúciou, aby uživili deti. Dramaticky narastal výskyt pohlavných chorôb. Nemocnice boli len pre komunistov, bežný človek zomieral na ulici. Po Kirovovej vražde (1934) sa začalo s masívnym zatýkaním a popravami. Situácia už bola neúnosná. Ľudia bežne „mizli“. Po mnohých peripetiách sa nakoniec Šmithovcom podarilo vrátiť do USA, kde svoje poznatky spísali a o zážitkoch prednášali. Ich kniha sa stala veľkou obžalobou komunizmu. Na Slovensko sa dostala v r. 1939. Najprv sa z nej čítalo v rozhlase, tlačou vyšla v 1941. No už v r. 1945 ju z knižníc stiahli, proti ZSSR sa nesmelo brojiť. Po 2. svetovej vojne bol Šmith v kontakte so slovenskou emigráciou. Aj preto, že bol bezdetný, však dnes nevieme, kedy zomrel a kde je pochovaný. Treba ešte dodať, že komunizmus šli budovať do ZSSR aj Dubčekovi rodičia. Ich syn, jednoduchý Šaňo, na rozdiel od Šmitha ostal červený až do konca života. Reedíciu tejto zabudnutej a neuveriteľne silnej knihy pripravil liberálno-ľavicovými médiami ostrakizovaný historik Martin Lacko, ktorý napísal aj doslov.

Čti víc

4
4

Peter Marosz napsal recenzi

22.05.2017 03:35

Veľká Morava (VM) je kľúčovým obdobím pre dejiny Slovenska a Česka. No až do polovice 20. storočia (!) sme nemali žiadne archeologické doklady o veľkomoravskej architektúre. Prevratom v poznaní sakrálnej architektúry z tohto obdobia boli postupne zisťované nálezy v Starom Měste (1949), Mikulčiciach (12 kostolov), Devíne, Bratislave, Nitre atď. Šlo len o artefakty základov, no objavy iniciovali vznik interdisciplinárnej vedy venujúcej sa tejto problematike. Súčasný stav poznania je vynikajúco zhrnutý v knihe Mgr. Ing. arch. Andreja Boteka, PhD. (Ústav teórie a dejín architektúry FA STU) Veľkomoravské kostoly na Slovensku a odraz ich tradície v neskoršom období (Post Scriptum, 2014, 200 str.). Úvod knihy sumarizuje dejiny územia VM od začiatku 9. stor. po zánik VM v r. 907. Venuje sa jednotlivým dôležitým osobnostiam (Pribina, Mojmír, Rastislav, Svätopluk, Mojmír II.) a cirkevno – historickému kontextu. Je známe (a potvrdzuje to v súčasnosti napr. nálezisko Bojná), že kresťanstvo na našom území bolo skôr, ako prišla byzantská misia sv. Cyrila a Metoda (863). Kresťanský objekt na Devíne sa datuje do 4. stor. Pribinovi posvätil kostol v Nitre biskup Adalram v r. 828. Odvtedy zaznamenávame rozmach cirkevnej architektúry. Sakrálne stavby odrážajú viaceré vplyvy (franský, dalmátsky, byzantský), sú materiálovo rôzne (drevené, kamenno-drevené, kamenné), majú rôznu typológiu (pozdĺžne stavby, kostoly s rovným uzáverom, s oblou apsidou, rotundy). Na Slovensku sa ako veľkomoravské najprv určili základy kostolov na Devíne, v Ducovom a Nitre a bazilika v Bratislave. Neskôr pribudli Trenčín a Skalka. No najprekvapujúcejšou skutočnosťou sa ukazuje to, že veľkomoravskými (aj keď s mnohými neskoršími úpravami) môžeme nazvať dodnes stojace a svojmu účelu slúžiace kostoly v Kopčanoch, Kostoľanoch pod Tríbečom („chronometrický rozbor dreva z južného múru priniesol výsledok v intervale rokov 713 – 915“) a Nitrianskej Blatnici. Autor všetky nálezy VM architektúr podrobne rozoberá. Prirodzene najviac sa venuje posledným trom stojacim objektom. Výpočet architektúr preduhorského a začiatku uhorského obdobia, ktoré typovo a ideovo nadväzujú na tie z VM obdobia, nemusí byť konečný a môžeme sa ešte dočkať prekvapení (napr. Bíňa, Poprad – Stojany, Chrasť nad Hornádom atď). Obohacujúce čítanie!

Čti víc

4
4

Peter Marosz napsal recenzi

19.04.2017 07:39

Čarovná Halič, ktorá do 1. sv. vojny patrila Rakúsko Uhorsku, bola v druhej polovici 19. a na prelome 19. a 20. stor. snáď najchudobnejším európskym regiónom, ktorý pravidelne postihoval hladomor a epidémie. Niet sa preto čomu čudovať, že práve Halič bola epicentrom emigrácie. Tento fenomén veľmi zaujímavo opísal rakúsky historik a spisovateľ Martin Pollack v knihe poskladanej z dobových novín a správ s názvom Americký cisár. (Pollackov otec bol fanatický esesák, ktorý organizoval transporty Židov a holokaust a „vlastnoručne popravoval zajatcov“. Zomrel rukou vraha pri nelegálnom prekročení hraníc v r. 1947). Rakúske úrady proti masovej emigrácii akože bojovali, no iba naoko, pretože väčšina úradníkov bola podplatená a na utečencoch zarábala. Utekali všetci: Poliaci, Rusíni, Židia, Slováci, Nemci. Poväčšine boli negramotní, nemali ani šajnu, kde vlastne idú, boli bez prostriedkov, veľmi často ich už v rodných dedinách oklamali prevádzači, ktorí im sľubovali raj na zemi. Utekalo sa hlavne do USA a Kanady, ale aj do Brazílie (väčšina utečencov sa stala otrokmi na plantážach) a aj do Ruska, no odtiaľ sa už takmer nikto nikdy nevrátil. Ženy poväčšine končili ako prostitútky v bordeloch oboch Amerík či v Istanbule. Dramaticky sa do dejín emigrácie z Haliče zapísali hraničné mestečká Wadowice a Osvienčim. Tu sa z vysťahovalectva stal takmer priemysel. Ľudský život v zásade nemal hodnotu. No samozrejme našlo sa aj zopár takých, ktorým sa nakoniec v emigrácii podarilo zarobiť, niektorým aj zbohatnúť, a podporovať rodinu doma. A prečo sa kniha volá Americký cisár? Podvodník Abraham Landerer, komplicmi nazývaný „lodný riaditeľ“, klamal svoje negramotné obete túžiace po Amerike tak, že pred ne postavil budík. Nechal ho zazvoniť, a tváril sa, že vytvoril telegrafické spojenie do Hamburgu. Tvrdil, že zisťuje, či majú na lodi voľné miesto pre toho a toho. Budík znova natiahol a akože prijal odpoveď. Kladnú. Za túto službu si zapýtal 6 guldenov. „Nakoniec sa budíkom zavolá „americkému cisárovi“, ktorého sa prefíkaný agent spýta, či bude taký láskavý a prijme do svojej ríše nového poddaného. Prenikavé zvonenie budíka zlomí aj najvzdornejších“. Interesantné, no pomerne mrazivé čítanie.

Čti víc

4
4

Peter Marosz napsal recenzi

19.04.2017 07:34

Veľmi zaujímavý spisovateľ židovského pôvodu (na konci života konvertoval na katolicizmus) Joseph Roth (1894 – 1939) dokázal vo svojich knihách výnimočne zaznamenať atmosféru rokov po skončení prvej svetovej vojny. Román Hotel Savoy je presne z tohto súdka. Gabriel Dan, potomok ruských židov, po troch rokoch v ruskom zajatí na Sibíri prekračuje hranice bývalej CK monarchie. Chce ísť do Európy, najlepšie do Paríža. Ubytúva sa v hoteli Savoy, v meste niekde na východe Haliče. Hotel je akousi výkladnou skriňou celej vtedajšej spoločnosti, ktorá netuší, čo sa s ňou po strašnej vojne bude diať. Štáty sa rozpadajú, rodiny sú rozdelené a roztrúsené po svete, práce je málo. Spodné poschodia hotela, teda lepšie izby, obývajú bohatší návštevníci. Vrchné, plné výparov z práčovne, kde sa nasťahuje aj Gabriel, sú útočiskom chudoby, ktorá musí využiť všetok svoj um a silu na to, aby vôbec prežila aktuálny deň. Gabriel si potrebuje po vojne „chvíľu odpočinúť“. „Neponáhľam sa. Nemám matku, ani ženu, ani dieťa. Nik ma nečaká. Nik po mne netúži“, zdôveruje sa podobne ako Remarqueovi Traja kamaráti. V hoteli sa stretáva so sympatickou Stasiou, smutným chorým klaunom Sančinom, liftboyom Ignácom či z vojny sa navracajúcim chorvátskym revolucionárom Zvonimirom. Sprvu sa snaží sa získať peniaze od strýka Phöbusa, no lakomý žid mu je ochotný venovať len akýsi starý oblek. Hotel aj celé mestečko túžobne očakávajú návrat rodáka Bloomfielda, milionára z Ameriky, ktorý tu chodieva na hroby rodičov. Všetci dúfajú, že boháčov príchod zmení ich biedne životy. Bloomfield si po príchode vyberá Gabriela za asistenta. Musí si vypočuť všetky žiadosti o finančnú pomoc, ktorú zástupy prosebníkov od milionára požadujú. No môže jeden Bloomfield zmeniť chod dejín a odstrániť všetku biedu sveta? Roth ako jeden z mála autorov na začiatku 30. tych rokov presne odhadol, čo sa stane po nástupe Hitlera k moci. Keďže dôverne poznal aj pomery v komunistickom Rusku, vedel, že komunizmus a fašizmus sú rodné sestry. Svojimi článkami proti obom bojoval. Zomrel v chudobe, priateľom mu ostal len alkohol, v predvečer strašnej vojny, ktorú predvídal.

Čti víc

„Literatura je literaturou, když ji člověk jistí svým životem.“

Eda Kriseová