Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilMoje aktivity
Pezinčan Juraj Bindzár vydal v r. 2016 knihu Mlčky a krátko s podtitulom Balada o živote a smrti šachového génia Richarda Rétiho. Meno pezinského rodáka a bývalého výnimočného československého šachového veľmajstra nie je veľmi známe. Bindzár mu svojim románom vystaval krásny literárny pamätník. Richard (Riči) Réti sa narodil v r. 1889 v židovskej rodine. Otec Samuel mal zavedenú lekársku prax. Liečil pohlavné choroby a o klientelu nemal núdzu, hlavne z Prešporka a Viedne, kde bolo „vždy veľa roztopašných mužov a záletných manželov a oveľa viac krásnych ľahkonohých slečien a poveterných žien“. Už od detstva bol Riči Réti výborným šachistom, porážal miestnu pezinskú smotánku. Po presťahovaní do Viedne hrával šach v Café Central s vtedajšou šachovou špičkou. Po vypuknutí 1. svetovej vojny Riči odchádza na front do Haliče. No nie na skutočné bojisko. Ako ordonanca si ho vyžiadal vášnivý šachista generál Fritz von Hohensteiner. V Haliči sa spoznáva s neskorším slávnym filozofom Wittgensteinom. Po vojne sa Réti stáva československým veľmajstrom, v r. 1924 v New Yorku poráža „neporaziteľného“ šachistu Capablancu, cestuje po celom svete a vyhráva. V Moskve pôsobí pod ochranou šachového nadšenca, všemocného generálneho prokurátora Nikolaja Krylenka, neskôr Stalinom popraveného arcivraha. Tu sa zoznamuje s mladučkou dcérou ruského básnika Sergeja Gorodeckého Roňou, ktorú si ako 16 ročnú berie za ženu. Odchádzajú z Ruska a žijú pomerne nákladným životom. No ich šťastie netrvá dlho, šachový génius zomiera v Prahe v r. 1929 ako 40 ročný na šarlach. Kniha je krásne „zaľudnená“. V Pezinku sa Réti zoznamuje s M. R. Štefánikom, vo Viedni spoznáva Hitlera, mihne sa tu Lenin s Krupskou, Stalin s kumpánmi Jagodom a Dzeržinským, Réti dokonca 3 krát poráža Bélu Kuna. V Prahe je šachistom (a hlavne jeho manželkou) očarený minister Milan Hodža a básnik Vítězslav Nezval. Skvelé čítanie! Mlčky a krátko sa dostala do top 10 Anasoftlitera 2017.
Skvelý rozprávač Juraj Bindzár ako režisér a scenárista dôverne pozná divadelné prostredie. Práve do neho zasadil svoj román Hekuba s podtitulom Román herečky. Hlavnou postavou diela je vynikajúca herečka Eva Juhásová. Po škole nastupuje do provinčného divadla, ktorému šéfuje starý komunista – partizán Pastucha, ktorého poznáme zo staršieho Bindzárovho románu Bez dúhy. Talentovaná Eva do divadla prichádza tesne pred príchodom okupantov v r. 1968. Pastuchova družka, Židovka, herečka a komunistka Sára túto „zradu“ spriatelených komunistických štátov nevie stráviť a preto sa priamo v divadle nad javiskom obesí. Evu to veľmi zasiahne. Postupne sa z nej však stáva hviezda, žije naplno. Vydáva sa za kolegu Miša. Chronický neverník Mišo Evu neustále podvádza. A pije. A Eva s ním. „Ja som sa nikdy netajila, pijem rada, pomáha mi to v zlom i v dobrom, pomáha mi to žiť, pomôže mi to zomrieť, dúfam“. Obaja vystriedajú niekoľko liečení v Pezinku. S alkoholom prichádzajú problémy, ktoré za Evu musí žehliť Pastucha. Eva podpisuje spoluprácu s ŠtB. Jej riadiacich „orgánov“ si však dobrá herečka omotáva okolo prsta. Pomáhajú jej napríklad s cestami do cudziny. Po rozchode s Mišom Eva strmhlavo padá do šialeného vzťahu s cigánskym hercom, s ktorým vytvára oceňovanú hereckú dvojicu v Hamletovi. S Hamletom majú celosvetový úspech, nielen kvôli vynikajúcemu herectvu, ale aj kvôli brutalite scény. Po páde komunizmu sa situácia mení, Evu viacerí kolegovia odsudzujú, no ona ako hviezda kupuje celé divadlo. „Jej“ eštebáci sa rýchlo prispôsobujú dobe, Mišo stále pije, cigáň Evu bije, podvádza a pije tiež. A Eva stále hrá. Vlastne ani nevie rozlíšiť, čo je hra a čo reálny svet. A na všetko dohliada mýtická Hekuba so psou hlavou, ktorá žerie svoje deti hneď potom, ako ich porodí... Výborné!
Nemecký lesník a milovník prírody Peter Wohlleben napísal zaujímavú knihu o stromoch a lesných ekosystémoch Tajný život stromov s podtitulom Čo cítia a ako komunikujú – objavte fascinujúci skrytý svet. Kniha je v Nemecku ale aj v iných krajinách bestsellerom. Na cca 200 stranách nás autor sprevádza fascinujúcim svetom stromov. Samozrejme strom nie je samostatná jednotka. Je prepojený s obrovským množstvom iných rastlinných a živočíšnych druhov, ktoré sú na neho viazané. Výraznú úlohu v živote stromu hrajú aj huby a tiež ďalšie stromy toho istého druhu. Keďže Wohlleben je Nemec, venuje sa predovšetkým drevinám, ktoré sú dominantné v Strednej Európe, predovšetkým bukom, dubom, boroviciam, smrekom a jedliam. Ak by sme do lesov našich zemepisných šírok nezasahovali niekoľko storočí, dominantným druhom lesa by sa jednoznačne stal buk. Bežne by sa dožíval 500 a viac rokov. No to je stále nič oproti smreku. Exemplár zo Švédska, ktorý bol analyzovaný metódou C14, mal neuveriteľných 9550 rokov! Smreky rastúce u nás sa samozrejme toľko nedožijú, nielen preto, že sú viac menej nepôvodné, ale hlavne preto, že sa pestujú na drevo na odlesnených plochách, kde hlavne v mladom veku nemusia priveľmi zápasiť o životodarné svetlo so starými jedincami, čo ich vo vyššom veku výrazne znevýhodňuje. Stromy vedia medzi sebou komunikovať. Viacerými spôsobmi. Napríklad prostredníctvom mycélií húb v koreňovom systéme či cez samotné vzájomne prepletené korene. Alebo pomocou najrôznejších „vonných látok“, na ktoré vedia reagovať špecifické hmyzie druhy. Špekuluje sa aj o tom, že nízkofrekvenčné zvuky, ktoré stromy vydávajú, majú tiež komunikačný význam. Veľmi zaujímavou vecou je mykoríza – symbióza medzi hubami a stromami. Ukazuje sa, že nie veľryba, slon či obrovský strom sú najhmotnejšie živé organizmy na Zemi. Bežná drevokazná huba podpňovka (hromadzinka, podpinka, václavka) môže mať podhubie na rozlohe „9 km2, podhubie môže vážiť až 600 ton a môže sa dožiť 2400 rokov“. Bez húb (podhubia) by strom nevedel efektívne hospodáriť s vodou, filtrovať ťažké kovy či bojovať s rôznymi škodcami. Iné pozitívne funkcie pre strom plnia machy a lišajníky. Musíme si uvedomiť, že je dôležité ponechať nejakú časť (napr. 5%) plochy našich lesov na úplný samovývoj. A aj to, že príroda je oveľa „múdrejšia“, ako si vôbec uvedomujeme. Hoci kniha neprináša nejaké extra nové poznatky, je namixovaná tak, že dohromady vytvára veľmi pôsobivý a obohacujúci pohľad na „tajný život stromov“.
František Mikloško je jednou z najzaujímavejších a najpozitívnejších postáv moderných slovenských dejín. Narodil sa v r. 1947 v Nitre. Rodičia boli učitelia, zvlášť VŠ vzdelanie jeho mamy (absol. v r. 1934 UK v Bratislave, odbor francúzština – slovenčina) nebolo v tej dobe bežnou vecou. Vyštudoval matematiku, do r. 1982 pôsobil na Ústave technickej kybernetiky SAV, potom bol robotníkom. Od mladosti sa angažoval v prostredí tajnej Cirkvi. Dlhé roky bol pravou rukou biskupa Jána Ch. Korca. Organizoval Sviečkovú manifestáciu (25. 3. 1988), vydával samizdaty. Mnohokrát bol vyšetrovaný ŠtB. Po Novembri 89 bol šéfom slovenského parlamentu, neskôr dlhoročným poslancom. Najprv bol vo VPN, neskôr v KDH, z ktorého nakoniec spolu s V. Palkom odišli. Napísal, resp. je spoluautorom viacerých dôležitých kníh (za všetky treba spomenúť Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989). Neprestal sa vyjadrovať k súčasným problémom Slovenska a Cirkvi, svoje názory uverejňuje napr. na Postoji či v Impulz revue. Dlhoročný starý mládenec sa v r. 2007 ako 60 ročný po 20 ročnej známosti oženil s Moravankou Jankou. V roku 2016 s ním spravil knihu rozhovorov Ján Štrasser. Mikloško je skvelý a dobre sa číta. No o opytujúcom to teda povedať nemôžem. Už prvá otázka zabije: „Keď som rozprával, že idem s tebou robiť rozhovor, viacerí sa ma pýtali: s tým módnym návrhárom?“ Dehonestovať respondenta akýmsi teplým krajčírom, no nechutné. Hoci sa hádam 2/3 knihy venuje komunizmu a komunistom pred aj po 11/1989, komanč Štrasser ani náznakom nedá vedieť, že sám je červený až za ušami. Slušný Mikloško to neprezradí, ja musím, lebo to strašne cítiť. Taktiež robiť rozhovor s legendou SK katolicizmu a neovládať základné pojmy používané v napr. v liturgii, to taktiež o autorovi niečo vypovedá. Skutočne netuším, prečo za túto knihu dostal Štrasser Cenu Dominika Tatarku 2017. Moje zhrnutie: teším sa na každý nový text či rozhovor s F.M. A už nikdy nič autorské od J.Š.
Vladimir Sorokin debutoval románom Rad (???????), ktorý vyšiel v r. 1985 v Paríži. Ocitáme sa v Rusku v čase rozkladajúceho sa komunizmu pred perestrojkou. Ľudia stoja v rade. Nikto ani poriadne nevie, na čo sa vlastne stojí, no davom sa šíria tie najzaručenejšie informácie, že „predávajú po dvoch“, majú „aj juhoslovanské“, nájdu sa „aj švédske“ a vraj majú dosť. Preto sa stáť oplatí. Rad má svoje zákonitosti. Nesmie sa predbiehať, ten, kto je za vami, miesto podrží, ak si potrebujete odskočiť do iného radu, napríklad na kvas alebo na polievku do bufetu. Aj tam je samozrejme rad. Na oplátku vy držíte miesto tomu pred vami, ak si potrebuje zatelefonovať alebo si sadnúť do tieňa. Rad strážia žandári, ktorí do megafónu vreštia „Súdruhovia! Po jednom! Netlačte sa!! Zachovajte pokoj!“. Večer sa tí, ktorí neprišli na rad, zapisujú do poradovníka. Ten sa overuje aj v noci, aj ráno. Menám sa prideľujú čísla. Kto vypadne z radu, škrtá sa. Samozrejme vznikajú problémy, ľudia sa hádajú, závidia tým, čo majú vyššie číslo, niektorí sa opijú a robia problémy, deti behajú a kričia, niektorí debatujú o literatúre, futbale a aj filozofii, rozprávajú sa skúsenosti z iných radov. Proste situácie, ktoré poznáme zo socializmu aj u nás, keď bol nedostatok tých najnákladnejších potrieb. Román nemá hlavného hrdinu, no v jeho závere sledujeme Vadima, ktorý sa pred lejakom skrýva v akomsi dome, kde sa ho ujíma Ľuda. Prežijú románik, Vadim u nej prespí. Ráno s hrôzou zisťuje, že mal byť v rade. Ľuda ho ale upokojuje, aby nestresoval, že ona robí v tej predajni, kvôli ktorej rad stojí a že ho zoberie do skladu, kde si vyberie. No dosť husté, veľmi nezvyčajné, ale pútavé čítanie. Rady (poradovníky) nezmizli. U lekára, na dopravnom inšpektoráte, u mobilných operátorov. Pri akomkoľvek čakaní si na tohto Sorokina spomeniem. Na pekne urobenej knihe mi vadila jediná vec: neustále pritakávanie „Uhm“. Takto Štrasser preložil ruské citoslovce „???“. A keďže je tohto „???“ plná kniha, tak to nezmyselné „Uhm“ až oči a uši kole.
Skvelý český ilustrátor s nezameniteľným výtvarného štýlom Jaroslav Vodrážka (Smelý zajko, Budkáčik a Dubkáčik, Div a zázrak...) bol aj spisovateľom. Jednou z jeho kníh je milé rozprávanie o medvieďati, ktorému poľovníci zastrelili mamu. Chlpáňa sa ujíma bača Ďurica, ktorý pasie ovce pod vrchom Rovný. Macko, ktorého nazval Mrmláč, vyrastá v idylickom prostredí pri psíkovi Dunčovi, starom baranovi a čriede oviec. Bača ho postupne učí všetko, čo má vedieť správny valach. Spolu s Dunčom strážia ovce, aby sa pri pasení neroztratili, zaháňa ich do košiara, aby ich bača mohol podojiť, po búrke pomáha bačovi kolibu opravovať či nosiť ťažké hrudy syra. Bačova žena mackovi upravuje staré šaty, ktoré z neho robia veselú postavičku. Popri tom všetkom zažíva množstvo veselých príhod. Objavuje chuť medu lesných včiel, ale aj bolesť po ich žihadlách, zachraňuje ožrana Mateja Bodora, ktorý sa nazdáva, že ho prepadla mátoha, okoštuje pálenky, ktorá mu hlavu pomoce, zabáva dedinčanov aj turistov. Na jeseň, keď bača s ovcami odchádzajú dole do dediny, macko ostáva strážiť kolibu, kde sa ukladá na zimný spánok, aby na jar znova mohol pomáhať svojmu bačovi. Vodrážkova detská knižka Macko Mrmláč valachom, s podtitulom Maliarova rozprávka, je čarovným návratom do detských liet a je fajn, že jej nežná romantika funguje aj u dnešných detí.
Juraj Bindzár je neuveriteľne talentovaný rozprávač. Od jeho textov, hoci často aj veľmi brutálnych, sa odtŕha veľmi ťažko, viď jeho romány (Bez dúhy, Tanec s mŕtvou slúžkou). No Bindzár je majstrom aj kratších žánrov. Jeho kniha Prázdny hrob (Ikar 2003, ilustrácia na obálke J. Bindzár) je poskladaná z piatich poviedok, ktorých spoločným menovateľom sú hrôzostrašné vraždy spáchané ľuďmi, od ktorých by sme niečo takéto nikdy nečakali. Prvý text „Natali, only for you“ nás privádza do Bratislavy 90. tych rokov a do komunity ukrajinských gastarbeitrov. Musia tvrdo drieť, sú zdieraní, doklady im pobrali. Jedným z nich je jedináčik, „mamičkin miláčik Dmytro“, lekár veterinár, ktorý s vidinou zárobku prichádza na Slovensko. Doma necháva krásnu ženu Natali, ktorú nekonečne miluje. No ona miluje hlavne peniaze. Za každú cenu. Veterinárom pohŕda. Prichádza tiež do Bratislavy a roztáča sa špirála násilia. Dmytro vo finále vraždí hlavu mafie a aj seba, Natali po krátkej kariére luxusnej šľapky končí na Slovnaftskej. Text "Vianoce vrahov“ čitateľa ponára do duševných pochodov šialeného úchylného vraha mladých dievčat, ktorý končí svoj mizerný život rukami pomstiteľov priamo v base. Exkurziu do pomerov v Hronskej Dúbrave absolvujeme v príbehu „Návrat Metoda Šlosera". Do dediny sa po rokoch vracia kňaz Metod. Akurát v tom čase má v obci ako učiteľ nastúpiť teplý Belko z Bratislavy, ktorý si tu našiel milenca. Dedinčanom sa nepáči ani jedno, ani druhé. Na zločin je zarobené. Detských vrahov a nervydrásajúcu rodinnú drámu v Pezinku predstavuje posledná poviedka „Prázdny hrob“, ktorá dala zbierke meno. Severské detektívky či krimiromány momentálne valcujú svet. Juraj Bindzár dokazuje, že ak má niekto v obľube literatúru tohto druhu, nemusí vôbec chodiť až tak ďaleko. Uff, uff, husté!
Pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej zmienky o Žiline vydal redakčný kolektív pod vedením Jána Ničíka peknú knihu Žilina - príbehy jedného mesta. Je poskladaná zo siedmich kapitol, ktoré autori nazvali okamihy, ktoré reprezentujú sedem významných momentov v histórii tohto mesta. Prvým okamihom je návšteva uhorského, poľského a dalmátskeho kráľa Ľudovíta I. Veľkého, ktorý žilinským Slovákom svojim Privilégiom zo 7. mája 1381 zabezpečil rovnosť s Nemcami v mestskej rade. Ďalším okamihom je rok 1542, kedy škola v Žiline začala mať „charakter gymnázia podľa vzoru nemeckých protestantských škôl. Kapitola následne podrobne rozoberá žilinské školstvo vedené jezuitmi, františkánmi až po Žilinskú univerzitu. Jedna z kapitol sa venuje živelným pohromám, ktoré mesto devastovali, ďalšia sa venuje železnici, doprave a priemyslu. Ľubomír Viliam Prikryl napísal kapitolu O cirkvách v meste, kde o.i. rozobral „barbarskú noc“, akciu K, teda likvidáciu reholí 14. 5. 1950, ktorá sa dotkla aj Žiliny. Kniha je plná zaujímavých fotografií, starých máp, rôznych historických vsuviek a vtipných ilustrácií. Aj samotný text je pútavý. Celkom vydarená publikácia, ktorá môže zaujať nielen Žilinčanov.
V roku 1998 uverejnila Jana Teleki na dvadsiatej strane akéhosi regionálneho plátku anonymnú veršovanku na vtedajšieho primátora Považskej Bystrice Ľubomíra Lackoviča. Pranierovala v nej primátorove klamstvá a jeho šafárenie v meste. A to sa jej stalo osudným. Lackovič bol totiž vtedy podpredseda všemocného HZDS a jeho sestra JUDr. Loduhová bola podpredsedníčka Okresného súdu v PB. Táto dvojica sa rozhodla mstiť. Preto na novinárku podali trestné oznámenie za „trestný čin útoku na verejného činiteľa v súbehu s trestným činom ohovárania". A začala sa dych vyrážajúca neuveriteľná tortúra, ktorá trvala, a teraz pozor – 17 (!!!) rokov. Na pani Teleki sa vyvŕšil celý systém našej „spravodlivosti“ rad za radom. Novinárka celý tento príbeh opísala v mrazivej knihe Keď satira zabíja. Rozum človeku zastáva, keď vidí, čo dokážu zo seba vyplodiť právnici. So sudcami na čele. Bez ohľadu na to, či je pri moci Mečiar, Dzurinda alebo Fico. Mafia v talároch samu seba kryje. Kniha je dôležitá aj preto, že sa v nej uvádza meno za menom. Len ako perlička nech poslúži fakt, ako sa „demokratická opozícia“ a médiá triasli, aby bol vymenovaný za GP parlamentom zvolený Čentéš. No jeho žena sa v tomto prípade tiež zahnojila. To, čo tento štát napáchal na pani Teleki (o.i. pokusy o fyzickú likvidáciu, musela mať policajnú ochranu, utiekla do ČR, tlačili ju do „nesvojprávnosti“, pripravili o prácu, zdravie), je ohyzdné. Knihu Keď satira zabíja by si mali prečítať všetci študenti práva povinne. A tiež všetci tí, ktorí sa nazdávaj, že súdy dokážu privodiť spravodlivosť. Po voľbách 2016 si na post ministerky spravodlivosti sadla L. Žitňanská. Synonymum oportunistu. Nečakajme zlepšenie.
Škandinávska literatúra prežíva boom. Aj do slovenčiny sa prekladá kvantum kníh. Jednou z posledných je román Muž menom Ove od švédskeho spisovateľa Fredericka Backmana. Hlavným „hrdinom“ je dôchodca Ove. Je to nepríjemný, ufrflaný, nespoločenský a zúrivý chlap. Snáď jedinou jeho sympatickou vlastnosťou je vernosť. Manželke a značke SAAB. No milovaná manželka Sonja. pred pol rokom zomrela a Oveho už na tomto svete nič nedrží. Preto chce spáchať samovraždu, aby sa so svojou ženou opäť stretol. Pokúša sa obesiť, potom otráviť výfukovými plynmi, zastreliť a skočiť pod vlak. Zakaždým ho však ktosi vyruší. Pri poslednom pokuse dokonca pred prichádzajúcim vlakom zachráni akéhosi chlapa, ktorý odpadol rovno na koľaje. Z Oveho sa stáva hrdina. Jeho okolie, ktorým on sám pohŕda, sa k nemu začína správať s úctou, dokonca aj deti, ktoré Ovemu neboli dopriate, si ho obľubujú. To je v skratke všetko (teda bez prezradenia úplného konca). V zásade nič moc. No v tejto knihe ma ani tak veľmi neoslovil samotný dej, ako dokonalý opis švédskeho sociálneho štátu. Oveho bývalý priateľ aj nepriateľ v jednej osobe Rune je doma paralyzovaný a imobilný. Sociálny úradník ale rozhodol, že rodina sa už o neho nevie starať, tak aj napriek odporu ho chce umiestniť v starobinci. Štát vie predsa lepšie než rodina, čo je pre človeka najlepšie! Ove a celá ulica je proti a organizujú protest. Kniha je do špiku presiaknutá multikulti politickou korektnosťou, najkladnejšími postavami je utečenka z Iránu a teploš. Dá sa to prečítať, je to nenáročný oddychový žáner, ale čakal som viac.
