Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ján Čomaj: Neskutočné príbehy
Ján Čomaj patrí k autorom, pri ktorých človek pomerne rýchlo zabudne, že číta reportáž. Nie preto, že by sa faktov vzdával, ale preto, že ich vie premeniť na príbeh. V Neskutočných príbehoch sa stretávajú portréty osobností, spomienky, historické udalosti i horské príbehy a nad tým všetkým stojí autorov výrazný jazyk. Čomaj vie nájsť detail, ktorý zostane v pamäti, vie rozprávanie zrýchliť aj spomaliť a predovšetkým vie vytvoriť pocit, že za faktami vždy stojí konkrétny človek so svojím osudom.
Neskutočné príbehy preto nie sú knihou, ktorá by chcela svojich hrdinov systematicky katalogizovať. Každá kapitola si hľadá vlastný spôsob rozprávania a spolu s ním aj inú perspektívu. Raz je autor takmer klasickým reportérom, inokedy vstupuje do textu osobnejšie a niekde sa od reportáže posúva až k literárnej próze.
Najďalej týmto smerom zachádza kapitola o Gavrilovi Gryzlovovi. Je azda najosobnejšou časťou knihy a zároveň jej formálne najodvážnejším textom. Čomaj sa tu akoby rozlúčil s potrebou držať rozprávanie na uzde: text plynie ako jedna dlhá veta, ako prúd spomienok adresovaný mŕtvemu priateľovi. Má v sebe niečo z beatnickej poetiky, čo nie je náhodné, keďže práve beatnici patrili k autorom, ktorých mal Gryzlov rád. Z reportáže sa tak stáva osobná elegia. A práve tu sa ukazuje, že Čomajov najväčší talent možno neleží v zhromažďovaní faktov, ale v schopnosti dať faktom rytmus, hlas a atmosféru.
S tým však súvisí aj slabina knihy.
Čomaj nie je vždy rovnako kritickým pozorovateľom svojich protagonistov. Tam, kde ho jeho postava fascinuje, obdiv niekedy zatieni odstup. Výrazným príkladom je Andrej Žarnov. Čomajov portrét je pútavý a nepochybne prináša množstvo zaujímavého materiálu, no pri Žarnovovi akoby miestami chýbal kritický odstup. O to zaujímavejšie je čítať tento portrét vedľa Gettingových Studniach mutných, kde je Žarnov zachytený v podstatne problematickejšom svetle. Nie je pritom potrebné rozhodnúť, ktorý z portrétov je „pravdivý“. Práve ich rozdielnosť je poučná. Ukazuje, ako veľmi môže podobu historickej osobnosti určovať optika rozprávača.
Podobnú jednostrannosť cítiť v záverečnom príbehu o tatranskej kalamite. Čomaj sa tu prikláňa k lesníckemu pohľadu a na ochranárov, ktorí vystupovali proti ťažbe a chemickým zásahom, sa pozerá miestami až znevažujúco, ako na „deti“. Hoci lesnícke obavy z premnoženia lykožrúta sa následne do veľkej miery potvrdili, dnešný stav Tichej a Kôprovej doliny zároveň ukazuje, že otázka ďalšieho vývoja lesa bola zložitejšia. Aj tu by preto knihe prospela o niečo väčšia miera odstupu.
Drobné faktografické nepresnosti pritom nie sú tým, čo by knihu zásadne ohrozovalo. Výrok „pretože tam je“ je napríklad v knihe spojený s Edmundom Hillarym, hoci jeho autorom bol George Mallory, a pri Tonovi Mrvečkovi sa uvádza, že sa nedožil päťdesiatky, hoci zomrel ako päťdesiatjedenročný. Sú to skôr talafatky než chyby, ktoré by zásadným spôsobom menili charakter knihy. O to viac však pripomínajú, že reportážna presvedčivosť nie je totožná s faktografickou neomylnosťou.
Neskutočné príbehy sú napokon knihou, ktorú by bola škoda čítať ako definitívne portréty svojich hrdinov. Ich hodnota je možno práve v tom, že človeka provokujú k ďalšiemu čítaniu. Čomaj ponúka svoje príbehy, svoje sympatie, svoj jazyk a svoju perspektívu. Je to perspektíva skúseného rozprávača, ktorý vie zaujať a ktorý má dar urobiť z faktu príbeh. Nie vždy však poskytuje aj dostatočný priestor pochybnosti.
A tak sa po dočítaní Neskutočných príbehov oplatí pokračovať v pátraní. Pri Žarnovovi si prečítať iný portrét, pri tatranskej kalamite si vypočuť druhú stranu a tam, kde sa autor javí najpresvedčivejšie, si položiť otázku, čo zostalo mimo jeho záberu.
Práve v tom vidím najväčší prínos knihy. Nie je posledným slovom o svojich hrdinoch. Je dobrým rozprávaním, ktoré človeka prinúti hľadať ďalšie.
Tichá rebelka od Jozefa Banáša predstavuje ďalší autorov návrat k výrazným osobnostiam slovenských dejín. Po mužských hrdinoch sa tentoraz zameral na jednu z najdôležitejších ženských postáv našej literatúry Boženu Slančíkovú Timravu. Autor chronologicky sleduje jej životný príbeh od mladosti až po záver života a beletrizovanou formou rekonštruuje prostredie, ktoré ju formovalo. Žena, ktorá väčšinu svojho života prežila v nehostinnom kraji Ostrôžok, dokázala práve v tomto prostredí vytvoriť mimoriadne hodnotné literárne dielo. V tejto súvislosti sa ponúka aj paralela s Emily Dickinsonovou obe autorky tvorili mimo centier kultúrneho diania, v relatívnej izolácii, no napriek tomu zásadne ovplyvnili literatúru svojich krajín.
Čitateľ sa v texte stretáva aj s viacerými významnými osobnosťami regiónu a dobového kultúrneho života s Emou Goldpergerovou, Hanou Ponickou, Elenou Maróthy-Šoltésovou či Karolom Plickom. Je zrejmé, že Banáš vychádzal z dôsledného výskumu a snažil sa zachytiť širší spoločenský aj kultúrny kontext. V próze sú prítomné viaceré dobové reálie: tvrdý život na horskej planine, fungovanie evanjelickej cirkvi, dôsledky svetových vojen na dedinské spoločenstvo či fenomén jednodetstva a uzavretosti lokálnych komunít.
Práve dôraz na dokumentárnosť je však zároveň jednou zo slabších stránok knihy. Miestami text skĺzava k enumeratívnym výpočtom rodín, mien a miestnych názvov, čo narúša plynulosť rozprávania. Banáš neprináša výraznejšie invenčné postupy a skôr sa drží osvedčeného modelu svojich predchádzajúcich historických próz. Namiesto budovania dramatickej dejovej línie často prevládajú opisy a rekonštrukcia udalostí. Čitateľ tak môže nadobudnúť dojem, že autor stavil na istotu zvolil silnú historickú tému, ktorú spracoval čitateľsky prístupným, no menej ambicióznym spôsobom.
Autor si miestami prirodzene pomáha fabuláciou, čo je pri historickej próze legitímny postup. Otázne však zostáva, do akej miery je táto fabulácia využitá na vytvorenie skutočne živého literárneho sveta. Historická próza pritom nemusí zostať len pri faktografickej rekonštrukcii. Autori ako Michel Faber či Umberto Eco ukázali, že historický materiál môže byť zároveň priestorom pre výraznú autorskú imagináciu, psychologickú hĺbku aj formálnu invenčnosť. Kým u Fabera čitateľ intenzívne sleduje vnútorné peripetie hlavnej postavy, Eco dokázal historickú látku obohatiť o ďalšie významové vrstvy, v ktorých odkazy na filozofiu či literatúru nepôsobia samoúčelne. Banáš oproti tomu zostáva skôr pri rekonštrukcii udalostí a menej riskuje v rovine rozprávačskej výstavby.
V Banášovom prípade akoby absentovala ambícia vystúpiť zo zaužívaného autorského modelu. Viaceré vetné konštrukcie pôsobia klišéovito a chýba výraznejšia práca so sujetom či odvážnejšia kompozícia textu. Próze by možno prospela osobnejšia prítomnosť autora v rozprávaní alebo modernejšie uchopenie dejovej línie. V tomto smere je zaujímavé porovnanie s dielom Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej od Anny Gruskovej, kde je historická téma spracovaná omnoho intímnejšie a subjektívnejšie.
Dôležité je zároveň čítať Banášovu Timravu aj v kontexte útlej knihy Abelovský dom Hany Ponickej. Kým Ponická vytvorila osobnú, spomienkovo ladenú prózu preniknutú autentickým vzťahom k regiónu i k Timrave, Banáš pristupuje k látke skôr zvonka ako rekonštruktér historického príbehu. Práve tento kontrast medzi osobnou pamäťou a faktografickou beletrizáciou predstavuje jeden z najzaujímavejších momentov ich porovnania.
Napriek výhradám však Tichá rebelka zostáva dôležitou knihou. Vracia do kultúrneho povedomia výraznú ženskú osobnosť slovenskej literatúry a zároveň pripomína región, ktorý si dodnes uchoval osobitý genius loci a z ktorého vzišlo viacero významných osobností. Aj preto má táto próza svoje opodstatnenie možno nie ako literárne prevratné dielo, ale ako kultúrne potrebný návrat k Timrave a svetu severného Novohradu.
Spoveď viedenskej prostitútky patrí medzi tituly, ktorých popularita v nemecky hovoriacich krajinách môže prekvapiť. Text stojí najmä na explicitnom zobrazovaní sexuálnych scén, ktoré sa však rýchlo opakujú a po pár stranách začnú pôsobiť únavne. Namiesto hlbšieho ponoru do psychológie postáv či dobovej atmosféry Viedne ponúka skôr sled plochých obrazov bez výraznejšieho vývoja.
V porovnaní s autormi ako Arthur Schnitzler, Leopold von Sacher-Masoch či dokonca Vladimir Nabokov je rozdiel markantný: tam, kde títo autori pracujú s komplexnosťou, symbolikou a literárnymi alúziami, tu nachádzame skôr povrchné vrstvenie scén bez širšieho kontextu. Aj zobrazenie prostitútky postráda hĺbku, akú dokáže ponúknuť napríklad Michel Faber.
Zároveň textu citeľne chýba akýkoľvek nadhľad či už Bukowského suchá vtipnosť a sebairónia, alebo aspoň náznak parodického odstupu, aký evokuje napríklad Eva Ave od Cavalliere senza Nome. Ak by sme to chceli posunúť ešte ďalej, absentuje aj provokatívna filozofická rovina, ktorú by do podobnej látky vedel vniesť markíz de Sade; tu však ostáva len pri povrchu bez ambície čokoľvek problematizovať.
Čitateľ, ktorý očakáva autentickú atmosféru dobovej Viedne alebo psychologickú sondu, bude sklamaný. Kniha skôr pripomína mechanické približovanie sa k pornografii bez výraznej umeleckej ambície. Paradoxne môže byť prínosná najmä ako kontrastný materiál pri čítaní si človek jasnejšie uvedomí, čo všetko v texte absentuje.
Za mierne problematické možno považovať aj vydávanie tohto titulu pod menom Felixa Saltena, keďže otázka autorstva nie je celkom jednoznačne uzavretá a v literárnej obci sa stále diskutuje. Istou úľavou napokon zostáva, že ide len o digest, takže celkový čitateľský zážitok je aspoň časovo znesiteľný skôr ako nenáročné čítanie napríklad do vlaku, keď sa čitateľ nechce púšťať do náročnejších diel.
Sugestívna reportáž o posledných dňoch rodiny Clutterovcov. True crime o beštiálnom zločine. Príbeh vrahov a ich obetí. To všetko na takmer štyristo stranách textu. Autor na knihe - In Cold Blood, ako znie originálny názov - pracoval dlhých šesť rokov. Navštevoval svedkov, rodinných známych, priateľov a príbuzných, a nevyhýbal sa ani rozhovorom s dvojicou vrahov. Capote dokázal bravúrnym spôsobom zozbierané informácie pretaviť do čitateľsky neuveriteľne príťažlivého (nech už toto tvrdenie - vzhľadom na danú tému - znie akokoľvek absurdne) literárneho celku. Napísať veľmi osobný príbeh. Vyhnúť sa čiernobielemu hodnoteniu jednotlivých postáv. Udržať si vysoko nasadenú latku - od vstupnej expozície až po záverečný explicit.
Máte chuť na knihu plnú protirečení? Chcete stráviť hodiny svojho drahocenného času nad kolážou daromného mudrovania? Bažíte po nepoctivej literatúre (či skôr jej vzdialenej napodobenine)? Potrebujete naletieť? Zívať? Bohovať? Preskakovať strany? Topiť sa v balaste a redundancii? Vziať na milosť Paula Coelha (ktorý má aspoň sofistikovanejšiu stratégiu)? Ak ste na položené otázky odpovedali kladne, v tom prípade je Šlabikár šťastia pre vás ako stvorený.
Podľa môjho názoru je Camilla Läckberg neopodstatnene preceňovaná autorka. V románe Strážca majáka iba potvrdzuje vlastnú literárnu priemernosť. Pokračovanie príbehu s hlavným hrdinom policajným inšpektorom Patrikom Hedströmom ponúka čitateľovi - opäť - priemernú dejovú líniu plnú zaužívaných klišé. Či už je to radenie jednotlivých kapitol podľa komerčne najvýhodnejších algoritmov alebo trápne akcentovanie kontrastu medzi intelektuálne nadaným hlavným inšpektorom a jeho prostoduchým nadriadeným. "Kráľovná švédskej krimi" navyše recipienta unavuje viacerými digresiami a exkurziami do minulosti.
