Sedem beletrizovaných biografických príbehov (či literárnych reportáží) podáva strhujúce sondy do životných osudov a zlomov výnimočných slovenských osobností... Číst víc
Vycházíme z průměrného údaje o rychlosti čtení 230 slov za minutu, od knihy ke knize a od čtenáře ke čtenáři se to však může lišit.
Sedem beletrizovaných biografických príbehov (či literárnych reportáží) podáva strhujúce sondy do životných osudov a zlomov výnimočných slovenských osobností... Číst víc
Pevná vazba
Slovenština
Vyprodané
Mrzí nás to, všechny kusy tohoto titulu se už bohužel prodaly a nemáme ho na skladě my ani distributor :( Teoreticky ale můžete mít štěstí v některých jiných obchodech, které ještě neprodaly poslední kusy.
Mrzí nás to, všechny kusy tohoto titulu se už bohužel prodaly a nemáme ho na skladě my ani distributor :( Teoreticky ale můžete mít štěstí v některých jiných obchodech, které ještě neprodaly poslední kusy.
Sedem beletrizovaných biografických príbehov (či literárnych reportáží) podáva strhujúce sondy do životných osudov a zlomov výnimočných slovenských osobností (prof. F. Šubík alias A. Žarnov – Katyň ako prekliatie; A. Hirner – Kauza Hirner a spol.; J. Jamnický – Zahral si vlastnú smrť; G. Gryzlov – Tretí list ta vysoko, až nad Vlčí laz; I. Mistrík – Let s prestreleným srdcom; horolezci J. Just a J. Psotka – Justov splnený sen) a netradične podaný príbeh tatranskej víchrice. Výnimočné dielo výnimočného autora sa číta na jeden dúšok a otvára nám dvere do trinástych komnát osobností a udalostí, o ktorých sme si mysleli, že vieme... a ani sme netušili...
Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.
Ján Čomaj patrí k autorom, pri ktorých človek pomerne rýchlo zabudne, že číta reportáž. Nie preto, že by sa faktov vzdával, ale preto, že ich vie premeniť na príbeh. V Neskutočných príbehoch sa stretávajú portréty osobností, spomienky, historické udalosti i horské príbehy a nad tým všetkým stojí autorov výrazný jazyk. Čomaj vie nájsť detail, ktorý zostane v pamäti, vie rozprávanie zrýchliť aj spomaliť a predovšetkým vie vytvoriť pocit, že za faktami vždy stojí konkrétny človek so svojím osudom.
Neskutočné príbehy preto nie sú knihou, ktorá by chcela svojich hrdinov systematicky katalogizovať. Každá kapitola si hľadá vlastný spôsob rozprávania a spolu s ním aj inú perspektívu. Raz je autor takmer klasickým reportérom, inokedy vstupuje do textu osobnejšie a niekde sa od reportáže posúva až k literárnej próze.
Najďalej týmto smerom zachádza kapitola o Gavrilovi Gryzlovovi. Je azda najosobnejšou časťou knihy a zároveň jej formálne najodvážnejším textom. Čomaj sa tu akoby rozlúčil s potrebou držať rozprávanie na uzde: text plynie ako jedna dlhá veta, ako prúd spomienok adresovaný mŕtvemu priateľovi. Má v sebe niečo z beatnickej poetiky, čo nie je náhodné, keďže práve beatnici patrili k autorom, ktorých mal Gryzlov rád. Z reportáže sa tak stáva osobná elegia. A práve tu sa ukazuje, že Čomajov najväčší talent možno neleží v zhromažďovaní faktov, ale v schopnosti dať faktom rytmus, hlas a atmosféru.
S tým však súvisí aj slabina knihy.
Čomaj nie je vždy rovnako kritickým pozorovateľom svojich protagonistov. Tam, kde ho jeho postava fascinuje, obdiv niekedy zatieni odstup. Výrazným príkladom je Andrej Žarnov. Čomajov portrét je pútavý a nepochybne prináša množstvo zaujímavého materiálu, no pri Žarnovovi akoby miestami chýbal kritický odstup. O to zaujímavejšie je čítať tento portrét vedľa Gettingových Studniach mutných, kde je Žarnov zachytený v podstatne problematickejšom svetle. Nie je pritom potrebné rozhodnúť, ktorý z portrétov je „pravdivý“. Práve ich rozdielnosť je poučná. Ukazuje, ako veľmi môže podobu historickej osobnosti určovať optika rozprávača.
Podobnú jednostrannosť cítiť v záverečnom príbehu o tatranskej kalamite. Čomaj sa tu prikláňa k lesníckemu pohľadu a na ochranárov, ktorí vystupovali proti ťažbe a chemickým zásahom, sa pozerá miestami až znevažujúco, ako na „deti“. Hoci lesnícke obavy z premnoženia lykožrúta sa následne do veľkej miery potvrdili, dnešný stav Tichej a Kôprovej doliny zároveň ukazuje, že otázka ďalšieho vývoja lesa bola zložitejšia. Aj tu by preto knihe prospela o niečo väčšia miera odstupu.
Drobné faktografické nepresnosti pritom nie sú tým, čo by knihu zásadne ohrozovalo. Výrok „pretože tam je“ je napríklad v knihe spojený s Edmundom Hillarym, hoci jeho autorom bol George Mallory, a pri Tonovi Mrvečkovi sa uvádza, že sa nedožil päťdesiatky, hoci zomrel ako päťdesiatjedenročný. Sú to skôr talafatky než chyby, ktoré by zásadným spôsobom menili charakter knihy. O to viac však pripomínajú, že reportážna presvedčivosť nie je totožná s faktografickou neomylnosťou.
Neskutočné príbehy sú napokon knihou, ktorú by bola škoda čítať ako definitívne portréty svojich hrdinov. Ich hodnota je možno práve v tom, že človeka provokujú k ďalšiemu čítaniu. Čomaj ponúka svoje príbehy, svoje sympatie, svoj jazyk a svoju perspektívu. Je to perspektíva skúseného rozprávača, ktorý vie zaujať a ktorý má dar urobiť z faktu príbeh. Nie vždy však poskytuje aj dostatočný priestor pochybnosti.
A tak sa po dočítaní Neskutočných príbehov oplatí pokračovať v pátraní. Pri Žarnovovi si prečítať iný portrét, pri tatranskej kalamite si vypočuť druhú stranu a tam, kde sa autor javí najpresvedčivejšie, si položiť otázku, čo zostalo mimo jeho záberu.
Práve v tom vidím najväčší prínos knihy. Nie je posledným slovom o svojich hrdinoch. Je dobrým rozprávaním, ktoré človeka prinúti hľadať ďalšie.
Opravdu mě po dočtení dorazilo, že když skončíte se čtením, přejete si, aby byl autor váš úžasný kamarád a mohli jste mu zavolat, kdykoliv se vám chtělo.
