Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Rada čítam, snívam a popíjam kávu pri rozhovoroch odhaľujúcich duše. Recenzie píšem aj na instagram pod menom Knihomoľka z lesa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Mám rada osobité charaktery, výnimočné príbehy a netradičné názvy kníh. Toto všetko kniha splnila, dokonca nad očakávania. Príbeh by sa dal prirovnať ku krimi, ale krimi to úplne nieje, pretože ma vlastne počas celého čítania vôbec nezaujímalo, kto bol vinníkom a čo sa vlastne stalo. Namiesto hľadania odpovedí som sa skôr musela nechať unášať ľahkým, nie veľmi akčným dejom s občasnu dávkou poetiky a irónie premýšľajúc nad triviálnymi otázkami o živote, ekológii či o hodnotách, ktoré vyznávame. Tokarzcuk píše priamo, originálne bez prehnaných citových výlevov, čo vás núti knihu dočítať do konca aj keď neudržiava v napätí.
Hlavná postava Janina, vegetariánka, ezoterička, milovníčka prírody a zvierat sa zapletie do čudesných vrážd v jej okolí. Má na všetko svoj vyhradený názor a nebojí sa ho komunikovať s miestnou políciou. Je veľmi svojská, nie každému asi sympatická, no veľmi vnímavá a vtipná. Je charakter, na ktorý sa nezabúda a tak je to aj s touto knihou. Hoci nemám chuť si ju prečítať znovu jej atmosferickosť a inakosť mi ostane v pamäti. A opisy prírody. Tie boli dychberúce!
Aj malí a bezvýznamní ľudia dokážu veľké veci. Ani predsudky druhých ich neodradia od odvážnych činov. Už dlho si ma postava tak nezískala ako Kalmann. Tak veľmi čistý, úprimný a prostoreký.. a preto nepochopený druhými. Chcela by som ho objať a chrániť ho. Hoci má okolo seba pár dobrých ľudí. Starého otca, ktorý už na tom nieje zdravotne dobre, ale naučil ho umeniu lovenia žralokov. Matku, ktorá ho síce vždy chcela dať do ústavu, ale má ho rada a navštevuje ho, či skvelého online kamaráta.
Keď Kalmann nájde v snehu stopy ľudskej krvi, jeho zabehnutý život sa obráti naruby a stáva sa súčasťou jedného prípadu, o ktorom vie trochu viac ako si myslia ostatní. Príbeh je tak trochu detektívny, poprepletaný Kalmannovými spomienkami na školu, detstvo či priateľov. Zároveň je plný opisov čarovnej i divokej islandskej prírody čo mi veľmi lahodilo, pretože Island je môj zatiaľ nesplnený sen. Vlastne aj do knihy som sa pustila najmä kvôli krásnej obálke a Islandu. To je u mňa vždy výhra.
Kniha je tak milo šokantná a vtipná zároveň, číta sa sama a hoci som sa cez prvé strany predierala pomaly, na konci som nechcela aby skončila. Autor použil jednoduchý jazyk, no v jednoduchých slovách často nájdeme hlboké myšlienky. Nútia nás hľadať v príbehu čosi viac, ísť pod povrch.
Ach, ako rada píšem o knihách, ktoré si ma získali! Viac Kalmannov v knihách poprosím.
Keď som sa do tejto knihy pred pár dňami začítala, vôbec som netušila o čom bude a či ma bude baviť, avšak veľmi milo ma prekvapila. Hoci je určená pre mladších čitateľov má čo povedať aj dospelým.
Ústrednou témou je boj proti masovému zabíjaniu zvierat na bitúnkoch. Čiže sa týka témy, ktorá je aktuálne veľmi v kurze. Autor sa na nás obracia s túžbou poučiť a poukázať na tieto hrôzy, ktoré zvieratá musia zažívať.
Hlavné postavy sú sympatické, vtipné a v neposlednom rade nevinné. Ich detskosť sa však rýchlo zmení na spoznávanie krutosti ľudského sveta.
Príbeh začína idylicky. Jefferson si žije svoj spokojný život v ríši zvierat až kým ho neobvinia z vraždy. So svojim dobrým priateľom, veľmi zábavným prasiatkom, sa snaží vypátrať vraha a popri tom sa dostáva do mnohých vtipných a menej vtipných udalostí plných akcie.
Štýl písania mi sadol, autor ma zábaval aj prinútil zamyslieť sa nad sebou, nad svetom. Knihu som chcela čo najskôr dočítať a zistiť čo sa vlastne stalo a kto bol vrahom. Veľké plus boli aj ilustrácie. Niektoré ma skutočne dojali. Sú tam veľmi pekné obrazy a myšlienky avšak aj dosť kruté, takže ak máte citlivejšie dieťa tak to s ním určite prediskutujte.
Chcela by som, aby sa kniha dostala medzi veľa detí, aby sa mohli inšpirovať v odvahe a guráži, ktorú zvieratá v príbehu majú. Deťom sa bude najviac páčiť dobrodružnosť a akčné scény, ale tiež milá romantická zápletka :)
Strom žije tam, kam padlo jeho semeno, a keď chce byť šťastný, musí si to zariadiť tam.'' No vlk sa neustále presúva za zverou a nedokáže sa usadiť či nájsť pokoj. Objavuje ďalšie a ďalšie lesy, ktoré by mu mohli poskytnúť hojnosť a šťastie. Ale dá sa to vôbec nájsť? Ako dlho to trvá? Je šťastie spojené s miestom, kde človek žije?
Paolo Cognetti patrí k trojke mojich aktuálne veľmi obľúbených talianskych autorov.
Jeho najnovší román ma opäť raz zasiahol. Rozpráva o čistých dušiach a ich potrebe po láske, o túžbe urobiť krok vpred, o hľadaní šťastia a tiež o bolesti, ktorú človek prežíva, keď sa cesty rozdelia. Príbeh je pomalý, treba si ho malými dúškami vychutnať a dovoliť mu preniknúť do celej mysle. Ak milujete hory tak ako ja, z jeho slov ucítite majestátnosť, pokoru a pokoj, ktorý dávajú.
Fausto je kuchár v reštaurácii, kde varí pre drevorubačov, lesníkov a v lete aj pre turistov. Vo svojom voľnom čase veľa píše, no nechce sa páčiť druhým. Píše najmä pre seba. Vďaka Santorosovi, žijúcemu v horách, zisťuje ako veľmi mu kopce a miesta kde žije prirástli k srdcu. Znovu objavuje radosť z maličkostí, z rannej rosy, vône živice i prvých mrazov. Vysoko v horách tiež nachádza odpustenie a novú lásku- Sylviu, ktorá odišla z mestského ruchu nájsť seba i šťastie. Fausto jej vonia lesom a júlom. Vedú medzi sebou neskutočne krásne a dôvtipné dialógy. Mohlo by ich byť kľudne viac!
Z Cognettiho slov ide jednoduchosť bytia, žitia, láska k horám a k druhým. Je to jemný príbeh, ktorý vás prenesie do prírody a poteší. Kniha je útla, prečítate na posedenie, na deke v tráve.
Rozpráva o sile slova, o jemných odtieňoch jazyka, o láske k cudzím jazykom i o tom svojom, o dare písania, o knihách. O hľadaní zmyslu života, keď sa život vlastne už končí a nemenej o nachádzaní priateľstva a nádeje. Kniha nie je akčná, nečakajte zvraty, avšak Pascal Mercier sa svojimi slovami a úvahami dostáva pod kožu a tak sa aj ťažkopádny a chaotický dej stáva čitateľným a pútavým. S filozofickými vsuvkami autor tiež nešetril a často premýšľa, okrem už spomínaného zmyslu života, napríklad aj nad strateným časom. Niekde v recenzii som čítala zhrnutie, ktoré by som lepšie nenapísala ,,Čitateľ akoby s ním plával v oceáne slov, ktoré ho príjemne nesú.”
Hlavnou postavou diela je prekladateľ Leyland, asi šesťdesiatnik. Miluje jazyky a knihy sú jeho vášňou. Ocitá sa na rôznych miestach v Taliansku, Londýne či Oxforde. Každé miesto má svoj význam, iný príbeh. Postavy sú opísané cez ich životné udalosti a v Leylandovych listoch mŕtvej manželke, ktoré umožňujú ísť do hĺbky a byť dôverný. Každou stranou mi bol Leyland bližšie a v reálnom živote by som ho chcela stretnúť. Rozprávať sa s ním o slovách. O ich krásnosti a sile. O okamihoch života, ktoré sa zdajú byť dôležité a sú tak veľmi pominuteľné.
V závere knihy bol veľmi pekný obrat od prekladania slov druhých k nachádzaniu vlastných. Tu mi kniha začala dávať ešte hlbší význam.
Myslím, že som ešte úplne na túto knihu ,,nedorástla” a som zvedavá akým čítaním bude pre mňa také Hľadanie strateného času od Prousta, ktorý je i v texte viackrát spomínaný.
Urcite odporúčam všetkým študentom jazyka, učiteľom, prekladateľom, ale aj tým, čo milujú jazyky.
Obdivujem prekladateľku, myslím, že napriek množstvu zložitých výrazov v rôznych jazykoch vystihla atmosféru, ktorú do nej vložil autor.
Kniha je dosť dlhá, vyžaduje si veľa času a tiež zastavenie sa nad niektorými časťami. Tak si ju dajte, keď budete chcieť spomaliť.
Posledné týždne za mnou syn často chodí s knižkami a chce, aby som mu ich čítala ja. Veľakrát sa mi nechce a musím sa premáhať. Keď však v rukách drží túto knihu teším sa aj ja, pretože má príbeh, má zmysel, oboznámi ho s novou slovnou zásobou a navyše má aj krásne ilustruácie. Kubko nás jednoducho baví!
V najnovšej časti poznávame jeho vzdialenejšiu rodinu, mestské časti či Kubkovu bytovku. Keďže momentálne trávime viac času v meste ako v lese, všetky miesta, ktoré Kubko navštívi so svojou rodinou syn dobre pozná a o to zaujímavejšie je preňho čítať ju.
Kubka navštívia jeho starí rodičia a spolu sa vyberú napríkld do múzea, do tatovej práce, autobusom do parku, na zmrzlinu či železničnú stanicu a stavenisko. Navštívia aj nejaké naše obľúbené miesta ako trhy s kaviarňou či centrum.
Knihe sa potešia aj deti, ktoré nežijú v meste - je skvelým spôsobom ako im ukázať mestský život predtým, ako budú raz mať možnosť ho navštíviť.
Hoci je určená od 4+, sama autorka v úvode píše ako čítanie prispôsobiť mladším deťom už od 1. roka. Oproti iným častiam (máme prvé dve ) je tu o dosť viac textu a číta sa ako ucelený príbeh. Spodná časť dvojstránok obsahuje otázky k textu pre mladšie deti a tiež pre staršie, takže si ľahko vyberiete čo potrebujete :)
Kubkova rodina je už aj naša rodina a vždy sa tešíme aké novinky majú a aké nové zážitky ich tento raz čakajú.
Sú knihy, ktoré chcem obíjmať, a sú knihy, ktoré obíjmajú mňa. Slová, ktoré mi roztancujú dušu a stanú sa radosťou mojich dní. S pani Dallowayovou som súznela a kniha sa veľmi dotkla môjho srdca. Možno to bolo tým, že som počas čítania organizovala menšiu oslavu, kupovala kvety a, ako pani Dallowayová, tiež premýšľala o pozvaných.
Pani Dallowayová nevie hrať na klavíri, ani písať. Vie len, že dni plynú, že po Štvrtku prichádza Piatok, že sa ráno zobudí a vidí oblohu. Má rada Londýn a júl. Život a prítomnosť. Nenávidí smútok a chce aby ju ostatní obdivovali. Čo všetko sa zmestí do jej jedného dňa? Chystá večierok aj napriek tomu, že sa cíti byť na večierkoch kýmsi iným. Túla sa Londýnom a popritom premýšľa. Myšlienky pretekajú jej mysľou, občas narazia, zastavia sa, alebo idú do ďalších údolí. Pozvaných hostí vlastne nemá až tak rada a hodnotí ich. Výzor, skutky, minulosť. Rozpitve človeka a potom pozliepa. A čas plynie. Hodiny tikajú. Na večierok sa pripletie smrť.
Viriginia Woolf sonduje mnoho charakterov priamo či nepriamo spätých s pani Dallowayovou. Poznávame aj Reziu- ženu s túžbou zdôveriť sa niekomu, alebo sa len porozprávať o počasí. Či nie sme všetky také? Hľadajúce pochopenie. O to viac ak by náš najbližší blúznil.
Peter Walsh. Och, aký premárnený čas je čas bez naplnenej lásky. Nečakane vstupuje do dňa Pani Dalowayovej, prináša so sebou spomienky a zistenie, že vášne ostávajú rovnako silné ako kedysi.
V knihe je aj mnoho symbolov. Môjmu srdcu drahé sú najmä kvety. Symbol krásy. Jednoduchosti. Ťažké hľadať v každodennosti, no o to potrebnejšie. Veď život je prikrátky, treba si vychutnať každý okamih, jeho príchuť, vysať každý dúšok radosti, každý významný odtienok.
Kniha ma potešila, utešila, zastavila. Pripomenula, že nie vždy sa treba rozohodovať racionálne. ,,Veď čo je mozog v porovnaní so srdcom?”
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
,Aj v rozprávkach sa pri vlčom vytí niektorí ľudia chvejú, iní zamkýnajú dvere. Pre mnohých však emotívne zavýjanie vlka predstavuje mágiu divočiny- mágiu, ktorá kedysi obnovila neúrodnú krajinu.”
Táto knižka je tak jedinečná svojou témou a ilustráciami! Pri čítaní som sa úplne ponorila do divokej kanadskej prírody a jej veľké plus je, že rozpráva skutočný príbeh.
Z Yellowstonského národného parku kvôli lovu poľovníkov vymizli vlci. Za 70 rokov bez nich sa život v parku zmenil. Zelene je málo, premnožili sa jelene, stromy prestali rodiť, vtáky nemajú kde hniezdiť a niektoré zvieratá stratili úkryty.
Toto je príbeh štrnástich vlkov, ktoré dlhé dni prevážali z kanadských Skalnatých vrchov, aby mohli vrátiť do poškodeného yellowstonského ekosystému život.
Okrem čítania príbehu plného dobrodružstva sa čitateľ dozvie mnoho zaujímavých informácií nielen o vlkoch, ale aj jeleňoch, líškach či hmyze, ktoré sú oplyvňované týmito predátormi.
Upozorňuje na dôležitosť rovnováhy v prírode a tiež učí aká je úloha človeka pri jej obnove. Zároveň je varovaním pred zásahmi do divokej prírody, kde má každé zviera a rastlina svoju úlohu. Príbehom sa tiež tiahne myšlienka, že tu nie sme na to, aby sme ničili, ale na to aby sme prírodu zdieľali. Aj s predátormi.
