Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Recenzie píšem aj na instagrame @patrishatheserpent
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
V priebehu pár mesiacov som zhltla celého Zaklínača a pri čítaní poslednej knihy som prežívala celú škálu pocitov, od radosti, cez nostalgiu, až po smútok, že sa s týmto svetom budem musieť za chvíľu rozlúčiť. Či už to boli komplexné charaktery postáv alebo nepretržité dobrodružstvá, ktoré zažívali, každá kniha ma držala v napätí a nepustila ma, kým som neotočila poslednú stránku.
Nebudem vám klamať, Zaklínač obsahuje aj mnoho zdĺhavých a občas aj nezáživných pasáží, no treba si uvedomiť, že každá informácia slúži na budovanie neuveriteľne komplexného sveta. Obsahuje mnoho postáv, či už hlavných alebo vedľajších a extrémme veľa politikárčenia. Ak teda hľadáte hĺbku vo fantasy žánri, tu ju určite nájdete, samozrejme za predpokladu, že občas zatnete zuby a prelúskate sa na prvý pohľad nudnejšími pasážami. Odmenou vám bude zase akčnejšia časť a v úplnom závere pochopenie, že v tomto veľkolepom diele nie je naozaj nič navyše.
Ťažko sa mi popisuje posledná časť, nakoľko vám nechcem prezradiť nič po dejovej stránke. Poviem vám asi len toľko, že mi počas čítania posledných strán padla sánka a zimomriavky som mala fakt na celom tele. Krásne vypointovaný záver, pre niekoho možno nevypovedaný, pre mňa úplne dokonalý. Šiestu a siedmu časť hodnotím ako najlepšie z celej série a môžem vám len vrelo odporúčať ponoriť sa do sveta Geralta, Yennefer a Ciri a naplno si ho vychutnať.
Nakoľko som na Twilighte vyrástla, ani na okamih som nezaváhala, či má zmysel čítať aj Polnočné slnko. Na sériu sa pár rokov po jej vydaní zniesla vlna kritiky, no to mi nemohlo prekaziť moju radosť. A nech je vzťah Belly a Edwarda v určitých ohľadoch akokoľvek toxický, pre mňa ostane navždy ikonickým.
Priznám sa, že som ešte do poslednej chvíle netušila, či bude prerozprávaná len prvá kniha, alebo väčšia časť ságy. Nečítala som si anotáciu, ani si o knihe zámerne nezisťovala nič viac. Chcela som sa nechať prekvapiť, čo mi prinesie, a jednodcho sa nechať unášať príbehom. Myslím si, že ak do toho pôjdete s týmto nastavením a bez nejakých veľkých očakávaní, budete príjemne prekvapení.
Polnočné slnko, ako som veľmi rýchlo pochopila, je prerozprávaním zrodu lásky medzi Bellou a Edwardom, a teda sledujeme dej z prvej knihy. Tentoraz však z pohľadu Edwarda. Akokoľvek nudne to môže vyznieť, ani na okamih som sa nenudila. V závere knihy bolo dosť udalostí úplne inak ako v Súmraku, takže túto časť knihy hodnotím ako najsilnejšiu a najpútavejšiu.
Na knihách od Stephenie Meyerovej ma najviac baví to, ako vie pracovať s vnútorným svetom postáv a ich emóciami. Nahliadnuť do Edwardovej psychiky bolo pre mňa fascinujúce a z môjho pohľadu to celému príbehu dodalo úplne nový rozmer. Nepredstaviteľný boj, ktorý musel Edward zvádzať pri pohľade na Bellu, vo mne rezonuje ešte doteraz. Áno, komplexnosť jeho charakteru občas poriadne lezie na nervy. Ale zároveň mi v Polnočnom slnku pripadal omnoho skutočnejší ako vo všetkých predošlých častiach dohromady.
Nahliadli sme tiež do minulosti Edwardových súrodencov, najmä Alice a Jespera. Hoci tých informácií mohlo byť pokojne viac, myslím si, že autorka skrýva viaceré esá v rukáve, nakoľko je už teraz známe, že v sérii pribudnú minimálne ďalšie dve časti. A ja si ich rozhodne nenechám ujsť.
„Keby sa po zotmení niekto prikradol k chalupe s prepadnutou, machom obrastenou strechou, keby nazrel dovnútra, vo svetle sviece a ohňa z ohniska by uvidel bielobradého starca zhrbeného nad hromadou koží. Uvidel by aj popolavovlasé dievča so škaredou jazvou na líci, aká vôbec nepristala k veľkým, detským zeleným očiam. Ale nemohol to uvidieť nikto. Chalupa stála v tŕstí uprostred močarísk, kam sa nikto neodvážil vkročiť.“
Zaklínač je láska. Je to knižná séria, s ktorou som sa prvýkrát stretla minulé leto, no naplno som sa do nej začítala len nedávno. Okamžite si ma však získala, a to až tak, že momentálne čítam jednu knihu za druhou. Veža lastovičky opäť splnila očakávania a udržala si oproti predošlým častiam podobné tempo.
Sapkowski má unikátny štýl rozprávania, pri ktorom má čitateľ nepretržite pocit, že sa nachádza priamo na bojisku so svojimi milovanými postavami. Na prvý pohľad komplikované vzťahy a motivácie sa každou knihou viac a viac vyjasňujú a začínajú dávať zmysel. Svet, ktorý čitateľ precestuje s postavami skrz naskrz, sa otvára a stáva sa takým reálnym, až je ťažko uveriť, že je len vymyslený.
V tejto konkrétnej časti dostáva najviac priestoru hlavná hrdinka Ciri, na ktorej je badať obrovský posun vpred. Autor jej vdýchol jedinečný, neokukaný charakter, no nezaostávajú ani ostatné postavy. Každá je úplne iná, no každá zároveň oplýva kusom Sapkowskeho humoru, ktorý je preňho taký charakteristický. Strieda sa tu akcia s vtipnými hláškami, čo robí z celej Zaklínačskej série perfektné oddychové čítanie.
S čistým svedomím vám teda môžem Zaklínača odporučiť. Ak sa vám zapáči prvá časť, nebudete mať pokoj, kým nezistíte, ako sa toto dobrodružstvo skončí.
„Cirkus prišiel bez ohlásenia. Jednoducho je tam, hoci ešte včera tam nebol.”
Nočný cirkus je jedna z kníh, ktorú som si chcela zamilovať tak, ako mnoho čitateľov na celom svete. Bola som si takmer úplne istá, že ma opojí svojou magickou atmosférou a zažijem niečo jedinečné a neopakovateľné. Žiaľ, nestalo sa a moja knihomoľská bolesť na duši je takmer až fyzická.
Niečo nefungovalo už na samom začiatku, keď som sa do knihy nevedela začítať a viackrát som ju odložila po pár stranách. Dokonca sa mi okrem nej podarilo v tom isto čase dočítať ďalšie dve knihy, z toho jednu náučnú. Čo, myslím, hovorí samo za seba. Nakoľko kapitoly v knihe sú krátke a striedajú sa tu viaceré dejové línie, akosi som sa nedokázala nechať príbehom unášať. Taktiež mi vadilo, že príbeh je napísaný v tretej osobe, a to mi úplne znemožnilo pociťovať akúkoľvek empatiu voči postavám. Pôsobilo to na mňa chladne a vzdialene. Samotné postavy som nedokázala rozlíšiť jednu od druhej, pretože autorka venovala minimum času ich charakterizácii či vývinu. A to napriek tomu, že Celiu a Marca sledujeme od raného detstva až po zrelú dospelosť.
Ďalším aspektom, ktorý mi veľmi prekážal pri čítaní, bol takmer neexistujúci dej. Na tom, že kniha mala magickú atmosféru, sa asi všetci zhodneme. No to žiaľ nestačí. Atmosféra cirkusu a optické ilúzie našich hlavných hrdinov nezakryjú fakt, že táto kniha je v mnohých ohľadoch problematická a pôsobí nedokončene. Akoby sa autorka sama nevedela rozhodnúť, čo je v nej konflikt a ako ho vyriešiť.
Po dočítaní sa čaro okamžite vytratilo a spolu s ním mi unikla aj akákoľvek jasná predstava, o čom to vlastne bolo. Ak to bol zámer, tak sa dokonale vydaril, no ja uprednostňujem príbehy, ktoré si budem navždy pamätať a nosiť v srdci, nie tie, ktoré sa mi budú zdať ako nejasný sen. Čítanie je však veľmi subjektívna záležitosť, a tak ak Nočný cirkus volá vaše meno, asi nebudete mať inú možnosť, než podľahnúť mu. Pamätajte, otvára za súmraku a zatvára za úsvitu.
„Vedzte, že je nebezpečné zísť z cesty. No oveľa nebezpečnejšie je neurobiť to.“
Nevlastná sestra je prerozprávaním príbehu o Isabelle, nevlastnej sestre Popolušky, z trochu iného uhla pohľadu. Kniha priamo nadväzuje na pôvodný klasický príbeh, no už od samého začiatku sa uberá vlastnou cestou, a to veľmi originálnym spôsobom. Isabelle nie je konvenčne krásna a dozvedáme sa, že aj jej túžby sa značne odlišujú od toho, po čom by taká mladá dáma túžiť mala. Dostane sa pred neľahkú úlohu - dokáže zobrať svoj osud do vlastných rúk?
Na knihu ma nalákala najmä vidina silnej ženskej hrdinky. Ktorá z nás občas nemá chuť siahnuť po inšpiratívnom príbehu inej ženy? A veru, neostala som sklamaná. Isabelle je neuveriteľne komplexná postava, ktorej charakterový vývin bolo vskutku zábavné sledovať. Ani chvíľku som sa nenudila. Kniha je nabitá akciou, dobrodružstvom, no taktiež láskou, a - ako to už v rozprávkach býva - poriadnou dávkou magickosti. Všetkého bolo tak akurát, príbeh bol krásne vyvážený a skvelo sa čítal. Vďaka krátkym kapitolám mi ubehol rýchlo, no zároveň sa skončil presne vtedy, kedy sa skončiť mal. Nádherný lyrický štýl písania dopomohol navodiť skutočnú rozprávkovú atmosféru, a tak som sa mohla v príbehu na pár hodín úplne stratiť a zabudnúť na okolitý svet.
Príbeh o Isabelle by si mala prečítať každá z nás. O tom, že žena je omnoho viac, než len krásna. O tom, že sa v nej skrýva omnoho viac, než si všetci myslia. Ja som v Isabelle našla priateľku, spriaznenú dušu, ktorá mi bude ešte dlho inšpiráciou v neľahkých chvíľach.
Do dodatkovej časti z magického sveta Harryho Pottera som sa púšťala s veľkými obavami a malými očakávaniami. Čítala som to pravdepodobne medzi poslednými ľuďmi na tejto planéte, a tak sa ku mne dostalo obrovské množstvo názorov. A možno práve vďaka tomu som neostala sklamaná.
Sledovať priateľstvo Albusa a Scorpiusa bolo ako zaspomínať si na krásnu nevinnosť detských čias. Páčili sa mi témy, ktoré boli do príbehu zakomponované nenásilným spôsobom, ako napríklad predsudky voči iným ľuďom či komplikovaný vzťah s rodičom. Celkovo mal príbeh veľmi odľahčený, no zároveň poučný charakter, najmä pre mladších čitateľov.
Čo ma ako fanúšika Harryho Pottera potešilo najviac, bolo vrátit sa do Rokfortu a zažiť ďalšie dobrodružstvo. Bavil ma aj trochu odlišný pohľad na postavy, ktoré dôverne poznáme z pôvodnej série. Alternatívna realita a cestovanie v čase sú aspekty, ktoré na mňa v príbehoch pôsobia ako magnet a aj v tomto prípade to fungovalo perfektne.
Knihe by som vytkla jedine záver, ktorý na mňa pôsobil trochu rýchlo a kŕčovito. Celkovo som však s knihou spokojná a určite by som si niekedy chcela pozrieť aj jej divadelné spracovanie.
Po sklamaní, ktoré som zažila na konci predošlej časti, som od finále zo sveta Gríš neočakávala obzvlášť veľa.
Prvú polovicu knihy som doslova pretrpela. Dej napreduje extrémne pomaly, máte pocit, že postavy sa len presúvajú z miesta na miesto a robia popri tom samé hlúpe rozhodutia. Až v momente, keď prichádza na scénu Nikolai, čo je niekde v polovici knihy, mi na okamih svitá nádej, že to ešte nie je úplne stratené. Celkovo sú Nikolai a Genya podľa môjho názoru jediné postavy, ktoré v tejto sérii stoja za zmienku. Ospravedlňujem sa všetkým fanúšikom Darklinga, no naozaj nechápem, čo je na ňom vlastne také zaujímavé. Odhliadnuc od bonusovej kapitoly, ktorá bola mimochodom lepšia, ako všetky tri knihy dohromady, o ňom nevieme vôbec nič.
Alina je takmer rovnako neznesiteľná ako v predošlých dvoch knihách, nehovoriac o Malovi, ktorý je z nepochopiteľných dôvodov objektom záujmu Aliny.
Aby to nevyznelo tak, že sa mi kniha vôbec nepáčila, vyzdvihla by som vskutku očarujúci svet, ktorý má premyslený systém mágie a vlastnú kultúru a legendy. Taktiež sa mi veľmi páčilo posolstvo o moci a jej dopade na charakter človeka, ktoré autorka zaujímavo zakomponovala do príbehu. Celkový záver trilógie bol pre mňa na jednej strane sklamaním, no na druhej strane dával dokonalý zmysel. Napokon pre mňa celá séria ostáva absolútnym priemerom. Ak vás príbeh láka, dajte mu šancu, no ak si ho neprečítate, myslím si, že o nič neprídete.
Po knihe Kým vychladne káva som siahla najmä preto, že mi anotáciou pripomenula jednu z mojich absolútne najobľúbenejších kníh - Polnočnú knižnicu. A tiež preto, že bol okolo nej obrovský rozruch a zdalo sa, že ju všetci zbožňujú. Čo by sa mohlo pokaziť, však? Ukázalo sa, že takmer všetko.
Zatiaľ čo ako divadelnú hru si tento príbeh dokážem živo predstaviť, ako kniha podľa mňa na plnej čiare zlyhal. Nejdem vám tu rozpisovať, o čom to vlastne je. Prečítajte si anotáciu a ak sa rozhodnete dať knihe šancu, zistíte, že obsah a pravidlá kaviarne sú v príbehu zopakované ešte asi stokrát. Noazaj neviem, prečo to autori robia, no ja osobne sa potom cítim ako nekompetentný idiot, ktorému treba všetko pripomínať a vysvetľovať. Dokonca aj atmosféra kaviarne, ktorá sa mi zo začiatku zdala fascinujúca, sa mi ku koncu už protivila, pretože nepotrebujem stokrát čítať o sépiovom nádychu lampy či stolčeku v rohu miestnosti. Repetitívne a nezáživné.
Príbehy, ktoré mali byť asi dojemné, so mnou neurobili vôbec nič, a to nie z toho dôvodu, že by som bola chladný kus kameňa, ale preto, že postavy sa od seba ničím neodlišovali a mali asi takú osobnosť ako kávové zrnko. Namiesto toho, aby sa im autor snažil vdýchnuť život, sa sústredil na totálne zbytočné a nudné opisy oblečenia každej postavy, ktorá do kaviarne vkročila. Som názoru, že čosi také patrí ako okrajová poznámka do scenára, nie do súvislého príbehu, v ktorom to len zbytočne odpútava pozornosť. Najmä ak tie postavy dokážete ledva rozlíšiť na základe mena, nie to si ešte pamätať, kto má čo oblečené.
Knihu som čítala niekedy v marci a už si absolútne nepamätám, ako sa skončila, čo je jasné znamenie, že ten koniec nestál za veľa. Vlastne som sa teraz počas písania recenzie mierne rozčúlila, ako môže byť táto kniha taká obľúbená. Ak si chcete prečítať naozaj dobrú knihu o cestovaní v čase a pochopení chýb z minulosti, ušetrite si čas a siahnite radšej po Polnočnej knižnici.
odobne ako prvá časť série ma aj pokračovanie s názvom Zajatie búrky okamžite vtiahlo priamo do deja, takpovediac ma zajalo. Príbeh sa začína veľmi dynamicky a číta sa skvelo od prvej strany. Dokonca som si zo začiatku naivne myslela, že druhá kniha bude omnoho lepšia ako prvá, čo sa však nakoniec bohužiaľ nestalo. V prvej polovici knihy je dej originálny a prináša veľa akcie a taktiež novú, pre posun príbehu pomerne kľúčovú postavu, ktorú som si okamžite obľúbila. V druhej polovici knihy sa však zopakuje podobná dejová línia, akú už mal čitateľ možnosť vidieť v Tieni kostí. Čo je teda celkom škoda, lebo príbeh mal podľa mňa našliapnuté na epickejší záver.
Ako problém vnímam najmä nedostatočný charakterový vývoj postáv. Zatiaľ čo v prvej knihe sa to dalo pochopiť a prehliadnuť, v druhej som očakávala aspoň nejaký posun. Hlavná protagonistka si síce začne uvedomovať pár dôležitých vecí a zvádza svoj vlastný vnútorný boj, no napriek tomu svoje správanie nemení. A tak sa z milostného trojuholníka stáva milostný štvorec, čo na mňa bolo už trochu príliš. Taktiež sa príbeh na môj vkus až príliš sústredil na romantickú líniu, čo išlo na úkor iných oveľa zaujímavejších aspektov v knihe.
Aby som však niečo aj vyzdvihla, páčilo sa mi vyobrazenie tenkej hranice medzi dobrom a zlom, svetlom a temnotou. V tejto knižnej sérii nenájdete vyslovene postavy kladné alebo záporné a celý príbeh je sprevádzaný zvláštnou ťaživou, až dusivou atmosférou. Napohľad jednoduchá kniha pre fanúšikov young adult fantasy tak v sebe ukrýva aj pár zaujímavých myšlienok, ktoré budú čitateľovi vŕtať v hlave ešte pár dní po prečítaní. Nakoľko som sa rozhodla dať tejto sérii šancu, určite si nenechám ujsť finále a potom budem pokračovať s obľúbenou spin off sériou Vrania šestka.
Kniha Tieň kostí oplýva všetkými atribútmi typickej young adult fantasy, aké si len viete predstaviť, no na druhej strane v nej objavíte aj fascinujúci temný svet, ktorý vás pohltí od prvej strany. Kniha má trochu pomalší rozbeh, no neprekážalo mi to. Práve naopak, ten zvláštny svet sa vďaka tomu mohol rozvíjať v celej svojej kráse a jedinečnosti priamo pred očami čitateľa. Avšak zatiaľ čo mi tempo v prvých dvoch tretinách knihy nadmieru vyhovovalo, ku koncu sa nejak pokazilo a zdalo sa mi prirýchle. Všeobecne na mňa príbehy od Leigh Bardugo pôsobia tak, akoby neboli dotiahnuté do konca a zanechajú vo mne trpký pocit. Môže to byť aj mojou osobnou preferenciou, nakoľko jej štýl písania vnímam ako až príliš jednoduchý a priamočiary, hoci zas na druhej strane ľahko čitateľný. Pocit nedostatočnej hĺbky som však mala aj pri postavách, ktoré sa občas správali nepochopiteľne a naivne. No prihliadnuc na to, že je to prvá kniha série, sa dal tento nedostatok odpustiť.
Čo sa mi však na knihe veľmi páčilo, bola mytológia inšpirovaná ruskými bájmi a legendami. Mýty sú pre mňa osobne srdcovou záležitosťou a vnímam ich ako niečo, čo aj tomuto príbehu dodalo potrebnú iskru. Celkovo knihu hodnotím ako príjemnú oddychovú fantasy, pri ktorej čitateľ nie je nútený sa nejak namáhať a pamätať si každý detail, no napriek tomu si užije kvalitnú dávku mágie a dobrodružstva.
