Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Recenzie píšem aj na instagrame @patrishatheserpent
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Leto porušených pravidiel ma lákalo pozitívnymi ohlasmi zo zahraničia a odkazmi na hudbu Taylor Swift, ktorú zbožňujem. Podľa anotácie som očakávala, že pôjde o letnú oddychovku, v ktorej sa hlavná postava bude vyrovnávať s minulosťou a popri tom sa zamiluje. A presne to som aj dostala.
Čo som však nečakala, bola hra Asasín, ktorá sa tiahla naprieč celým dejom knihy a bola dosť dominantná. Spravila z knihy jedno napínavé dobrodružstvo a z môjho pohľadu bola hlavným ťahúňom príbehu. Veľmi originálny nápad zakomponovať tento element do letnej knihy!
Hra Asasín sa koná počas rodinnej letnej dovolenky, ktorej súčasťou a vyvrcholením je svadba. Hlavná hrdinka Meredith sa vyrovnáva so stratou sestry, ktorá jej celý život bola veľmi blízka - a s týmto aspektom sa autorka popasovala veľmi dobre. Smútok Meredith bol na stránkach priam hmatateľný.
Čo sa mi už páčilo menej, bola insta love medzi Meredith a jedným z družbov. A tiež obrovské množstvo vedľajších postáv, ktoré boli totálne nezapamätateľné a stále som tápala, o kom to vlastne čítam. Škoda, že autorka nevyužila potenciál viac rozvinúť aj ostatné postavy.
Inak je príbeh pomerne klasickou tínedžerskou letnou odrhovačkou. Z môjho pohľadu osloví skôr mladšie ročníky, no poslúži ako milá oddychovka aj pre starších. Neurazí, nenadchne - za mňa to bol priemer a myslím, že o rok si už nebudem pamätať, že som to niekedy čítala.
„Ktovie, či by ma miloval, keby mi videl do hlavy: tú malichernosť, špinavú bielizeň mojich myšlienok, hrozné veci, ktoré som spravila.“
Papierový palác je presne ten typ knihy, ktorý by ste ľahko mohli zavrhnúť po prvých pár stranách. Nechuť pokračovať v čítaní u mňa spôsoboval štýl písania autorky. Chvíľami ma rozptyľovali siahodlhé opisy prírody, potom ma zas iritovali krátke, úsečné vety. No stačilo vytrvať a predostrel sa mi surový a boľavý, no zato jedinečný príbeh o dvoch zamilovaných ľuďoch, ich nešťastných rozhodnutiach z mladosti a o tom, ako ich tieto rozhodnutia formovali.
Elle je postava, s ktorou je ľahké sa stotožniť. Autorka veľmi dobre vykreslila jej charakter a následky celoživotnej traumy. V príbehu sa striedajú dve dejové línie - prvá ukazuje prítomnosť a trvá 24 hodín, druhá prebieha v minulosti počas 50 rokov života hlavnej hrdinky. Ako sa čitateľ dozvedá už v anotácii - Elle sa vo svojich päťdesiatich rokoch musí rozhodnúť medzi stabilitou a istotou, ktorú si roky budovala so svojím manželom Petrom - a vzrušujúcou neistotou, ktorá by ju čakala s láskou z detstva Jonasom. Kúsok po kúsku nám autorka odhaľuje udalosti z minulosti a pomáha nám pochopiť, čo Elle priviedlo až do daného horúceho okamihu v jeden augustový večer.
Za mňa je Papierový palác veľmi podarená letná kniha. Na jeden chladivý okamih ma preniesla na chatu pri jazere, v ktorom som si mala možnosť zaplávať s dravými korytnačkami. Zároveň mi však roztrieštila srdce na milión častí za všetky ženy, na ktorých sa páchajú odporné neprávosti. Papierový palác je osviežujúca kniha. Poukazuje na to, že nič nie je čierno-biele a že koniec koncov máme svoj život vo vlastných rukách.
Hviezdičku dole dávam za koniec, ktorý mi nie úplne ulahodil, ale chápem, prečo to autorka ukončila práve takto. A tiež ma trochu mrzí, že charaktery Petra a Jonasa neboli dostatočne rozvinuté. Elle bola hlavnou hviezdou príbehu, no i tak tomu čosi chýbalo k dokonalosti.
„Nuž, taký je život. Radosti a žiale, nádeje a obavy, a zmena. Neustála zmena! Nemôžete tomu zabrániť. Musíte opustiť staré a do srdca prijať nové, naučiť sa to ľúbiť, a potom, keď príde čas, znovu to nechať odísť. Jar, nech je akákoľvek krásna, musí ustúpiť letu a leto jeseni. Narodenie - svadba - smrť.“
Anna z Ingleside mi pripomenula prvú knihu zo série. Možno to bolo tým, že sa venuje najmä Anniným deťom. Ich radostiam, boliestkam a detským pohromám. Silnou stránkou Lucy Maud Montgomery je, že dokáže kúzelne opísať bohatý vnútorný svet detí - a inak to nebolo ani v tomto prípade. A Annine deti sú, nuž, človek by si pomyslel, že po Gilbertovi zdedia aj kúsok jeho strohej vecnosti a praktickosti… Deti Anny a Gilberta sú každé jedinečné, no napriek tomu ich spája vrúcna láska k ich rodičom a nekonečná detská zvedavosť.
Najviac mi k srdcu prirástol malý Walter. Svojou krehkou dušou a predstavivosťou mi zo všetkých detí najviac pripomínal samotnú Annu. Dúfam, že sa o osude Waltera a jeho súrodencov dozvieme v nasledujúcich knihách čo najviac.
Manželský život Anny a Gilberta konečne uspokojil moje romantické predstavy. Napokon spolu predsa len dostali dostatok priestoru a mali viac než tri interakcie za celú knihu. Tiež sa mi páčilo, že sa autorka rozhodla zakomponovať do deja aj bežné problémy, ktorými si manželia na spoločnej ceste životom prechádzajú. Naznačila manželskú krízu a stereotyp a tiež to, čo sa stane, keď sa ženská predstavivosť a domýšľavosť vymkne spod kontroly.
Po Anne zo Zeleného domu je Anna z Ingleside mojou najobľúbenejšou knihou zo série. S Annou Blythovou sme už zohrané, obe patríme do Jozefovho pokolenia a určite by z nás boli skvelé priateľky. Je pre mňa nekonečnou studnicou inšpirácie. Tá krásna a múdra, teraz už zrelá, no dušou navždy mladá žena.
„Vtom som však začul buchot dverí na aute a nezameniteľný zvuk štartujúceho motora. V tej chvíli sa naozaj začalo moje dobrodružstvo.“
Hugo je francúzsky buldoček, ktorý nadovšetko miluje svoju rodinu, no ešte viac miluje jedlo. Keď sa jeho majitelia rozhodnú stráviť tohtoročné Vianoce vo Francúzsku, je šťastím celý bez seba. To však ešte netuší, že ostane nešťastnou náhodou trčať doma úplne sám, teda presnejšie povedané v spoločnosti otravnej mačky Perdity. Mačky, ktorá celú túto katastrofu zapríčinila.
Hoci na prvý pohľad pôsobí kniha dojmom, že čitateľ bude prežívať Vianoce len zo psieho pohľadu, opak je pravdou. Sledujeme tu viacero dejových línií, ktoré sa priamo alebo nepriamo týkajú Hugovho života na Maple Drive. Nazeráme tak do života obyvateľov tejto ulice, ale tiež do diana vo Francúzsku. Dozvedáme sa, prečo je na Maple Drive už roky zakázaná vianočná výzdoba, a tiež ako funguje či nefunguje Hugova rodina.
Zatiaľ čo téma miestnej komunity ma veľmi bavila a užívala som si kapitoly z pohľadu jej obyvateľov, Hugova rodina ma poriadne vytáčala. Jedno nelogické rozhodnutie za druhým striedaly kapitoly, v ktorých egocentrický Hugo neprestajne riešil jedlo. Pochopiteľne, je to pes, ale žiaľ autorka mu okrem pažravosti nevymyslela žiadnu ďalšiu povahovú črtu. Podobne ako ani ostatným postavám. Každá a jedna na mňa pôsobila plocho a nezapamätateľne.
Hugo a Vianoce pod psa teda hodnotím ako oddychový príbeh o sile rodiny a komunity. Autorka sa do istej miery inšpirovala filmom Sám doma, len z toho urobila psiu verziu. Ak teda máte radi tento príbeh a hľadáte jeho variáciu, kniha by sa vám mohla páčiť. Na mňa však príbeh pôsobil tak trochu detsky a naivne a odporučila by som ho skôr mladšiemu čitateľovi.
„Niektoré príbehy sú ako smrtiace špirály, ktoré sa hrdzavými hákmi zarývajú stále hlbšie a hlbšie do vedomia toho, kto ich počúva. Nazývam ich perepetuum morbile. Príbehy, ktoré sa nikdy nezačali a nikdy sa neskončia, pretože sú o večnom umieraní.“
Fitzek - to je stávka na istotu. Hoci Zberateľ očí bola zatiaľ len moja tretia kniha od autora, už teraz môžem s istotou povedať, že autor mi sadol a dokáže ma zakaždým vytrhnúť z čitateľskej letargie. Pretože presne to sa mi v júni stalo, no od prečítania tejto knihy mám opäť chuť hltať jednu knihu za druhou.
Nechcem vám prezrádzať nič z deja, pretože čím menej o tejto knihe viete, tým lepšie pre vás. Nalákať by vás ale mohli dve informácie - a to že strany v knihe sú číslované zosupne, teda od najvyššieho čísla po najnižšie a že jednou z postáv je nevidiaca žena. Fitzekovi sa podarilo graficky a čiastočne aj príbehovo vystavať túto knihu od konca, čo je majstrovským dielom samo o sebe. Oceňujem tiež autorov podrobný výskum o nevidiacich a to, ako tieto informácie dokázal šikovne zakomponovať do deja. Príbehu to pre mňa osobne zásadne dodalo na hodnote.
Inak máme v Zberateľovi očí dočinenia s klasickými Fitzekovskými prvkami napätia a absurdným zamotávaním deja. No zatiaľ čo napríklad v Námesačnom mi to v závere pripadalo príliš pritiahnuté za vlasy, tu mi tých absurdít prišlo tak akurát a príbeh pôsobil uveriteľne. Autorovi sa podarilo oklamať môj úsudok a v závere som ostala sedieť s otvorenými ústami.
Príbeh ešte nie je vyrozprávaný celý. Na jeseň sa dočkáme pokračovania v slovenskom preklade a ja už teraz viem, že to budem potrebovať čítať medzi prvými. Zberateľ očí je totiž jedna z najlepších kníh tohto roka!
„Ach, pomyslel som si, keď som v záhybe prikrývky zazrel rožtek knihy. Mohol som sa dovtípiť. Ten úbohý starec trpel tou najnebezpečnejšou zo všetkých závislostí.“
Keď natrafíte na výnimočného rozprávača príbehov, spoznáte to v prvom momente. Príbeh vás obalí ako teplá deka či šálka horúceho čaju v chladný večer. Presne tak to bolo aj pri mojom stretnutí s Amorom Towlesom.
Príbeh, ktorému som sa úspešne vyhýbala od jesene minulého roka, ma s príchodom teplých dní neodolateľne priťahoval. Dostala som chuť na dobrodružstvo. A tak som nasadla spolu s Emmettom, Billym, Duchessom a Woollym do starého Studebackera a nechala som sa viezť naprieč Amerikou.
Lincolnova diaľnica je majstrovsky vyrozprávaným príbehom o mladíckych snoch, prchkých hlavách a hrdinských srdciach. Ťažko jednou vetou obsiahnuť komplexnosť tohto príbehu, stačí ho nechať odhaľovať sa vrstvu po vrstve a len tak pozorovať. No od príbehu nečakajte priamočiare závery a vysvetlenia. Toto je príbeh s mnohými odbočkami, zastaveniami, zdržaniami a okľukami. Mnohokrát neuveriteľne frustrujúcimi, no taký je predsa aj život sám. A nič nevystihuje túto knihu lepšie než veta: cesta je cieľom.
Amor Towles rozpracoval prostredníctvom štyroch jedinečných postáv pozoruhodnú charakterovú štúdiu. Prakticky a rozumne zmýšľajúci Emmett, jeho roztomilý, nadpriemerne inteligentný brat Billy, a Emmettovi kamaráti Duchess a Woolly, jeden zvláštnejší než druhý - všetci spolu vytvorili neopakovateľnú štvoricu a podarilo sa im navždy mi prirásť k srdcu.
Lincolnovu diaľnicu odporúčam milovníkom historickej fikcie a pomalšieho, nelineárneho deja zameraného skôr na charaktery postáv. Amor ma trafil šípom priamo do môjho čitateľského srdca a ja sa už teraz teším, ako si prečítam aj jeho Džentlmena z Moskvy.
„Zaneprázdnenosť sa v týchto časoch považuje za známku úspechu, za akési vyznamenanie. Pýtame sa jeden druhého: „Ako sa máš?“ a automaticky odpovedáme: „Mám toho veľa“, čo znamená, že všetko je v najlepšom poriadku. Žijeme v kultúre, kde robenie má väčšiu váhu než bytie. Mať toho veľa a nestíhať vyvoláva obdiv, definuje nás to.“
Škola štastného života je ideálnym sprievodcom na ceste každodennosťou pre tých, ktorí sa odtrhli od svojej podstaty a potrebujú si pripomenúť, čo znamená byť prítomný v danom okamihu. Pomnúva problémy dnešnej spoločnosti pravými menami, láskavo otvára oči a zároveň vedie za ruku von z toho všetkého emočného chaosu a nedostatku. No napriek jemne moralizačnému tónu nepôsobí násilne a ani nič nevnucuje.
Kniha ponúka meditáciu a bdelú všímavosť ako jednu z možností naplneného života a ukazuje čitateľovi rozličné spôsoby, ako ju postupne zakomponovať do každého dňa. Gelong Thubten vysvetľuje krok po kroku, čo tá meditácia vlastne v skutočnosti je a vyvracia mylné predstavy spoločnosti a predsudky.
Niečo si z knihy podľa mňa odnesie každý. Pre mňa už mnoho vecí bolo známych, nakoľko kniha je písaná dosť všeobecne, no oslovila ma myšlienka bdelej všímavosti a od prečítania sa ju aktívne snažím ešte viac praktizovať v bežnom živote. A pomaly už vidím aj prvé výsledky svojho snaženia.
Škola šťastného života je dobrou voľbou pre tých, ktorí toho o meditácii zatiaľ veľa nevedia, alebo pre čitateľov, ktorí majú radi zmysluplné úvahy o našej spoločnosti.
„Včely medonosné prežívali zimu tak, že sa schúlili k sebe uprostred úľa a rozbzučali sa. Svojím bzukotom zohrievali strednú časť úľa, kde sa nachádzala kráľovná, ktorá vďaka tomu zostala v bezpečí. V tomto úsilí pokračovali celú zimu, aby kráľovná prežila a mohla naklásť vajíčka, z ktorých sa vyliahnu ďalšie včely. Žasla som nad tým, ako si tento malý hmyz uvedomuje širšie súvislosti, usiluje sa o väčšie dobro a zrieka sa svojich vlastných potrieb, aby ochránil úľ.“
Sú knihy, ktoré sú technicky zvládnuté do najmenších detailov, a napriek tomu vo vás nezanechajú hlbší dojem. A potom sú knihy, ktoré majú celý zoznam drobných nedostatkov, nevysvetlené či nelogické miesta v deji, predvídateľné udalosti. No i tak vo vás zarezonujú a vyvolajú množstvo emócií. Premýšľate nad nimi celé dni po dočítaní. Malé láskavosti sú knihou, ktorá sa pre mňa zaradila do druhej kategórie.
Dej príbehu sa odohráva v izolovanej komunite uprostred lesov, v ktorých číha pradávne, na nejaký čas potlačené nebezpečenstvo. Dedinu však opäť začnú sužovať rozličné bizardné udalosti - od drobných krádeží, úmyselne či neúmyslene založených požiarov, zmutovaných zvierat, až po zmiznuté konvoje s obživou na nadchádzajúcu zimu. Prostredníctvom hlavnej postavy Ellerie sa čitateľ ocitá v zložitom ľudskom ekosystéme, ktorému pri zlyhaní čo i len jedného z členov hrozí úplné vyhynutie.
Malé láskavosti sú dômyselným žánrovým mixom. Snúbia sa tu prvky hororu, fantasy, romantiky a trileru. Nie je to kniha, ktorá sadne každému, no mne sadla ako na mieru. Má pomalší rozbeh, dusivú, stiesňujúcu atmosféru, dôkladne sa venuje vývinu charakterov postáv a v závere sa zmení na poriadne akčné, nervy drásajúce dobrodružstvo. Za mňa sú Malé láskavosti zatiaľ najväčším prekvapením tohto roka a plánujem si prečítať aj ďalšiu autorkinu knihu - Panstvo soli a smútku, ktorá vyšla už dávnejšie v slovenskom preklade. Odporúčam!
„Nepotrebujem oheň, aby som vám vedel predpovedať budúcnosť. Vidím šťastie vás všetkých, všetkých, šťastie Leslie a pána Forda, šťastie doktorovo a milostivej pani Blythovej, a malého Jema, a detí, čo sa ešte nenarodili, ale narodia sa. Šťastie vás všetkých, hoci nezabudnite, rátam, že vás postretnú aj trápenia, starosti a žiale. Nepochybne prídu aj tie, a žiaden dom, či už palác alebo len vysnívaný domček, sa im nevyhne. Ale nepremôžu vás, ak im budete čeliť spoločne s láskou a dôverou. Ak vám tie budú slúžiť ako kompas a kormidelník, prežijete každú búrku.“
Piate pokračovanie série Anna zo Zeleného domu bolo emočnou horskou dráhou. Počas čítania mi kvapla nejedna slzička, pretože život, tak ako opisuje v úryvku vyššie kapitán Jim, prináša každému z nás nielen radostné okamihy, no aj také, ktoré dušu na nejaký čas zahalia smútkom.
Anna sa vydá za lásku svojho života, svoju jedinú pravú lásku, a spoločne sa usadia na pobreží v domčeku svojich snov. Gilbert si buduje kariéru a reputáciu vychýreného lekára, zatiaľ čo Anna vytvára teplo domova. Do života im prichádzajú nové spriaznené duše a Anna s Gilbertom definitívne zapustia korene ďaleko od Avonlea.
Táto kniha bola tak krásne melancholická. Najviac ma očarilo prostredie, ktorom sa dej odohrával. Čarovná záhrada, aleje stromov a žblnkajúci potôčik za domom, burácajúce more a svietiaci maják na obzore. No tiež príbehy nových priateľov rodiny Blythovcov - slečny Cornelie, kapitána Jima a prekrásnej, no navždy nešťastnej Leslie. Tieto tri postavy vniesli po nie veľmi vydarenom štvrtom dieli do deja novú iskru a vrátili mi nadšenie z celej série.
Po dočítaní som hneď siahla po pokračovaní, také krásne to bolo! Touto knihou sa Anna definitívne zapísala do môjho srdca na prvé priečky obľúbenosti. Čítajte klasiku, nájdete hotové poklady!
Najkrajšie miesto je jednou z tých výnimočných kníh, ktoré majú čo ponúknuť aj dospelému čitateľovi. Kniha ma zaujala už na prvý pohľad v edičnom programe vydavateľstva vďaka svojim jedinečným ilustráciám. Presne tento štýl kresby je môjmu srdcu blízky. Bola to láska na prvý pohľad a v momente, keď som ju konečne držala v rukách, aj na prvé pohladenie. Jej obálka má totiž takú tú zvláštnu povrchovú štruktúru, ktorá vás núti hladkať ju, až kým vás to neomrzí.
Táto kniha prináša príbeh dvoch medveďov a ich putovania divokou prírodou. Je príbehom o hľadaní výnimočného miesta v panenskom lone prírody - miesta najkrajšieho na svete. Starý otec Veľký medveď sa o toto miesto zo starej pohľadnice podelí so svojím vnúčikom Malým medveďom a počas cesty mu vysvetľuje dôležitosť ochrany životného prostredia a zachovania prírody pre budúce generácie. Zažiju spolu úžasné dobrodružstvo a na konci obaja nájdu to, po čom tak túžili.
Rozprávka o Malom a Veľkom medveďovi je vizuálnym zážitkom, prekrásne spracovaným príbehom lásky medzi starým otcom a vnukom, no tiež hľadaním svojho miesta v tomto šírom svete. Vďaka cestovateľskému charakteru sa dokonale hodí na leto a viem si predstaviť, že sa stane jednou z najobľúbenejších a najčastejšie čítaných rozprávok letnej sezóny.
