Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Misha Glenny opäť nesklamal. Nemesis nám priblíži život vo favelách Ria. Väčšina z Vás si predstaví film Mesto bohov a zásahovú jednotku BOPE snažiacu sa uplatniť autoritu vnútri favely. Glenny opisuje život Nema, ako sa pridal ku gangu, ako stúpal po rebríčku až sa stal donom. Nem síce nie je takou hviezdou ako bol Escobar, ale na jeho príbehu môžeme pochopiť politické súvislosti v Brazílii, ako a kedy sa objavil v Brazílii kokaín, odkiaľ prichádza, kde sa konzumuje a kde odchádza. Oboznámite sa s veľkoobchodom, maloobchodom.
Musím uznať, že doposiaľ som nečítal taký podrobný opis ekonomiky a štruktúry gangu, vysvetlenie obchodu v číslach, vysvetlenie jednotlivých rolí v rámci gangu. Kokainová pasta príde z Bolívie, Kolumbie do favely mimo veľkoobchodníkov. Vo favele je laboratórium, v ktorom pastu zmenia na prášok a ten distribuujú v Riu. Rio je bohaté mesto, trafiky z Rocinhy zásobujú kokaínom predovšetkým spotrebiteľov zo štvrtí Leblon, Galeu, Vidigal, Ipanema a Copacabana.
Do Rocinhy sa polícia nedostane bez výraznej posily špeciálnej jednotky BOPE. Okrem toho, že polícia je systematicky uplácaná, pokiaľ je pokoj, nemá dôvod riešiť chudobných ľudí vo favele neohrozujúcich stredný stav mimo nej.
Je to ekosystém, ktorý funguje z obchodu z drog. Je založený najmä na (i) nemožnosti kontrolovať favelu kvôli jej geografickým podmienkam a labyrinte uličiek s prepracovaným informačným systémom, (ii) z nemožnosti utíšiť dopyt stredných stavov po kokaíne. Vo favele býva nižšia trieda, ktorá obsluhuje stredný stav, pracujúci z nej prúdia v skorých ranných hodinách do mesta a v neskorých hodinách prichádzajú unavení späť z mesta, aby z biedneho zárobku uživili svoju rodinu. Vo favele vládne relatívny pokoj, pokiaľ vládne osvietený don.
Don riadi svoj podnik ako akúkoľvek inú korporáciu o cca. 300 ľuďoch, vrátane „corporate responsibility“, „public relation“. Don zabezpečuje samosprávu, prípadne ovplyvňuje lokálnu politiku, vytvára pravidlá (napr. zákaz krádeží, zákaz neodborného napájania sa na elektrinu, zákaz predaja cracku, zákaz účasti neplnoletých v gangu, atď.), vynucuje pravidlá, prípadne aj rozhoduje o sporoch. Prispieva na jednotlivé sviatky, pre odkázaných vytvára akési sociálne a zdravotné zabezpečenie (zásobuje potravinami, zeleninou a liekmi nemohúcich, odkázaných). Požičiava peniaze (to, ale skôr z dôvodu ich prepierania, ako ľudomilnosti). Korumpuje politikov, udržiava svoju armádu, to všetko za účelom ochrany výroby a distribúcie kokaínu. Gang je založený predovšetkým na domácom, podporne turistickom konzume.
Zdá sa, že napriek týmto nákladom je to lukratívny biznis, ktorý bude vždy pokúšať ostatných, najmä pokiaľ nemajú možnosť inak legálne zarobiť. Ukazuje sa však, že ani tu hrubá sila nepomôže a je potrebné ovládať kopec zručností, ako komunikácia, líderstvo, účtovníctvo.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Kniha sa číta rýchlo. Informácie sa vstrebávajú ľahko. Niektoré príklady pôsobia simplicitnejšie, ale bez nich by bol text ťažkopádny.
Človek má telo a mozog prispôsobené životu na savane. Moderná doba, internet a všadeprítomné informácie nás zaskočili. Čoraz viac podliehame civilizačným chorobám, a preto nie je na škodu sa zamyslieť aké rozdiely sú medzi životom lovca/zberača, prípadne človeka poľnohospodáriaceho na poli a dnešného moderného homo sapiensa sediaceho za kompom celý deň v kancelárii.
Náš mozog sa skladá zo staršej časti z tzv. mozgu dinosaura, ktorý je viac menej inštinktívny (emočná pamäť). Modernejší mozog sa vyvíjal s kognitívnou revolúciou, kedy nám postupne začalo pribúdať v hlave niekoľko kilogramov mozgu naviac oproti iným cicavcom. Vďaka tomuto mozgu, sme začali spolupracovať a aj so slabou telesnou schránkou sme svojim umom ovládli planétu a postupne ju kultivovali, možno aj zničili, ale to nie je teraz podstatné.
Medzi lovcami a zberačmi bolo pre život nevyhnutné zapamätať si nebezpečné zážitky a spoliehať sa na inštinkty, vďaka ktorým nám zovrie krv a sme pripravení na útok alebo útek. Žiaľ tieto reakcie nám zostali dodnes aj bez nebezpečných situácií. Tieto hormonálne reakcie nás vyčerpávajú a prispievajú k stavom úzkosti a depresie.
Po odbornej stránke by sa kniha dala zhrnúť do nasledovných dvoch odsekov.
V našom tele sa nachádza hypotalamo-hypofýzo-adrenokortikálna os. Ak mozog vyhodnotí nebezpečenstvo, hypotalamus vyšle signál hypofýze. Tá vyšle do nadobličiek hormón adrenal a nadoblička vylúči kortizol, ktorý zintenzívni tlkot srdca, svaly sa prekrvia a sme maximálne sústredení a pripravení na útok/útek. Poplašný systém je zabudovaný v amygdale, tá vysiela signál o nebezpečenstve. Kortizol však na naše telo pôsobí ako jed. Dlhodobý stres nás ničí. Ideme až na dno imunitného systému. Telo a mozog musíme naučiť, preformátovať, aby pochopilo, že nedochádza k nebezpečenstvu. Žiaľ emočná pamäť je ťažkopádna, akonáhle zavetrí nebezpečenstvo, spúšťa sa stres a následne aj negatívne emócie. Štúdie dokazujú, že šport je vhodný spôsob ako pri stresoch zvyšovať kortizol stále menej a ako ho dostať na nižšie úrovne, aby neničil telo. Brzdou pre amygdalu je čelový lalok, avšak aj ten musí byť prekrvený a to dosiahneme zase iba športom a ich vzájomným prepojením, vďaka čomu síce amygdala stresuje, ale senzor čelového laloku vyhodnotí, že ide o planý poplach a nedôjde k hormonálnej reakcii, teda k vylúčeniu kortizolu do tela.
Zaujímavé je, že kortizol bráni telu spaľovať tuky a pri jeho vysokej hladine v krvi začne telo ukladať väčšie množstvo tuku najmä v brušnej oblasti. Takže nielen, že športom predídeme stresu, ale aj chudneme, resp. nepriberáme.
Okrem kognitívneho čelného laloku má náš mozog aj systém odmeňovania prostredníctvom neurotransmiterov (noradrenalín, dopamín a serotoním). Tieto neurotransmitery ovplyvňujú našu motiváciu, dobrú náladu a sebavedomie. Problém je, že ich je obmedzené množstvo, ale ako sa ukazuje, náš mozog ovládame my a nie on nás.
Serotonín pôsobí upokojujúco a udržiava mozgovú aktivitu v rovnováhe.
Noradrenalín ovplyvňuje mieru pozornosti a schopnosť sústrediť sa. Nízka hladina vyvoláva pocit únavy a skleslosti, príliš vysoká hladina spôsobuje hyperaktivitu.
Dopamín ovplyvňuje našu motiváciu a pohnútky.
Človek má tendenciu prenášať pozornosť z jednej aktivity na druhú s cieľom dostatočne zvýšiť hladinu dopamínu. Zrejme viacerí máme do určitej miery ADHD, ale nebezpečné to je najmä u detí, ak sa nenaučia vytrvalosti a podľahnú hrám, sociálnym sieťam, vtedy si dopamín vyberú po každom liku na facebookovom poste a nebudú schopné si vybrať dopamín, pri dôležitejších aktivitách, resp. budú roztržité. Nechcem vyvolávať u nikoho žiadne pocity choroby, pri tých, čo ozaj majú ADHD má mozog menej receptorov, na ktoré sa viaže dopamín. Čelný lalok ovláda naše správanie, plánovanie, sústredenie a športom ho tiež posilujeme, utužujeme.
Zdá sa, že telo je predurčené k pohybu, k tomu máme ešte jednu mňamku, a to endrofín, čo je vlastne telu vlastný morfín.
Vďaka súčasnému životnému štýlu sme zmenili fyzickú námahu o viac ako polovicu. Nemáme problémy s kalorickým prísunom ako naši predkovia. Potravu, ktorá bola k dispozícii naši dávni predkovia okamžite zjedli, možno aj náš mozog chce, aby sme všetko okamžite zjedli. Toto nutkanie nám spôsobuje obezitu. Aj naši predkovia pri slabom kalorickom príjme sa vyhýbali zbytočnému spaľovaniu energie, aj nám zostalo nutkanie leňošiť a šetriť sa, žiaľ, robíme to pri plnej špajze a ladničke.
Náš mozog nie je vyvinutý k súčasnému životnému štýlu, a preto je nevyhnutné športovať. Pri športe sa nám dostaví aj zdraví mix neurotransmiterov, endorfínov a zároveň budeme do tela vypúšťať menej kortizolu. Istotne je to omnoho komplexnejšie, ale dáva mi to logiku a vďaka prípadom v knihe som si to aj zapamätal. Možno to bude aj tým behaním. Dovidenia pri športe.
Kniha je prudko čitateľná. V úvode musím pochváliť námahu a um prekladateľky. Dialógy postáv s bohatým francúzskym slangom a vulgarizmami neznejú vôbec rušivo a neautenticky ani v Slovenskom jazyku.
Páči sa mi, že ma autorka bezprostredne vtiahla do prostredia Paríža, a to nielen do marginalizovanej spoločnosti, ako by človek čakal u niekoho, kto používa na facebooku meno "Subutex", ale dostaneme sa aj do umeleckej bohémky, medzi vyššiu strednú triedu, rentierov a komoditných maklérov.
Autorku prirovnávajú k Houellebecqovi. Možno časť dialógov z Mapy a území a časť z Elementárnych častíc, je podobná. Despentes však neskúma vnútorné rozpoloženie a konflikty postáv až tak do hĺbky, ale veľmi trefne zaznamenáva, čo prežívajú a čo robia postavy v prítomnosti. Je výborná pozorovateľka a vie sa vžiť do role rôznorodých osobností.
Trocha mi jej skoro až reportážny štýl pripomína Kureishiho, prípadne Remarqua.
Dej je surový, bez hodnotenia, ale veľmi pútavý. Okolo zdanlivo banálnej príhody hlavnej postavy dokázala vyskladať pútavú mozaiku medziľudských vzťahov súčasného Paríža.
Na pozadí sa odkrýva beznádejnosť niektorých postáv, ich zanikajúce povolania a novo vznikajúce povolania, ktoré už aj u nás existujú.
Spočiatku som zažíval pri jej postavách pocit hnusu, opovrhnutia, pobavenia a obdivu zároveň, ako keď som objavil na Pohode kapelu Die Antwoord. Myslím si však, že jej postavy nie sú tak štylizované a nefičia na "zef culture", že by ste mali pocit, že ste v panoptiku. Dovolím si tvrdiť, že to nie je ani ich životný štýl, ale skôr dáka nevyhnutnosť žitia. O to je kniha desivejšia a provokujúcejšia.
Nechcem vyznieť ako svätuškár, čo by slintal nad niektorými sexuálnymi scénami, alebo by mal strach, že nezapadne do malomešianskej konformnej morálky. Istotne, Paríž je omnoho liberálnejší ako Bratislava a ľudia sa nepozastavujú nad rôznymi subkultúrami, zaráža ma však, že postavy sú štyridsiatnici, kokain, beznádej a duševná vyprahlosť postáv, sú všadeprítomné, naprieč všetkými vrstvami spoločnosti. Znie to až dystopicky a zamýšľam sa nad tým, či to nie je aj príčina, prečo Houellebecq, ktorý tak rád provokuje a zatracuje, zašiel vo svojich románoch až do dystopických opisov francúzskej spoločnosti.
Je to tak moderné klásť ľudské práva a individualizmus do popredia? Chceme byť elementárne častice s popretŕhanými väzbami na rodinu? Túžime po dialógoch, kde nám borderlineri budú velebiť svoj rozkolísaný životný príbeh? Uspokojíme sa s tým, že nám nevzdelaní influenceri budú predkladať svoj nevkus a my to budeme stádovito nasledovať, pretože je to cool a in a my nemáme silu nazapadnúť do života s rodinou a hodnotami? Ja osobne odporúčam knihu každému, kto chce byť slobodný a zakladá si na svojom imidži, bez toho, že by si šľachtil telo a dušu, aby si predstavil, aké to je a kam to môže zájsť, keď takí prázdni budeme všetci.
Omnoho zarážajúce je, že si Francúzi akoby ani nevážili svoju kultúru, inštitúcie a životnú úroveň, ktorú dosiahli.
Rád si zájdem do Viedne pozrieť Kunstkammer. Rád sa pobavím nad Ecovými Dejinami škaredosti, ale na uliciach a v spoločnosti by som rád vnímal podnety, ktoré mi cibria vkus a upevňujú civilizačné hodnoty, ktoré sme v Európe dosiahli. Ak je táto spoločnosť okolo Subutexa dôsledkom zužujúcej sa strednej triedy, chudoby, a nedostačujúceho vzdelania, je najvyšší čas sa spamätať.
