Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
1. rozprávačský talent Neala Shustermana: Pri Poslovi som si uvedomila, do akej miery dokáže štýl písania (spolu s dialógmi) zlepšiť, alebo naopak pokaziť zážitok z čítania. Lebo ten Shustermanov... Krásny. Priam dokonalý. Jeden z mála, ktorý ma fakt "dostal", oslovil tak veľmi, že ho skrátka musím spomenúť. Už len kvôli tomu štýlu písania by som si prečítala ďalšiu knihu od Shustermana/prečítala Žatvu smrti odznova.
2. jedinečná zápletka + hlavná myšlienka: Originalita príbehu samozrejme nie je jediný element, vďaka ktorému je celá trilógia tak obľúbená, je to však niečo, čo mňa pri knihe vždy poteší - príbeh, pri ktorom si nemusíte hovoriť, že ste niečo podobné už čítali, alebo že sa daný spisovateľ len snaží napodobniť nejakého iného. Toľkokrát som musela prestať čítať, pozrieť sa do prázdna a uznanlivo prikývnuť, lebo to všetko, celý svet, bol tak perfektne a do detailov premyslený, toľko neobkukaných prvkov, "vynálezov", ten Shusterman vymyslel, to sa skrátka nedá, neobdivovať jeho fantáziu! A k tomu krásne (nie však klišé!) myšlienky, ktoré dotvárajú pointu príbehu a donútia čitateľa zamyslieť sa nad mnohým...to nikdy nie je na škodu.
3. (nenútený) humor: Veľmi milo prekvapil; tak ako originalita, aj humor je niečo, čo ma pri knihe vždy poteší. Ani ten nie je na škodu.
4. postavy: Hlavní hrdinovia, ktorí jednoducho majú rozum na správnom mieste a chcete s nimi tráviť čo najviac času? Záporák, ktorý robí všetko len preto lebo "môže a chce" (a pritom je na ňom niečo tak sympatické...prosím, povedzte mi, že ten Goddard nebol sympatický iba mne... :D)? Milujem! Nezabudnuteľný Nimbus, ten mi bol zo všetkých snáď najmilší, zbožňovala som úseky s jeho myšlienkami; stal sa bezpochyby jednou z najinteligentnejších a najlepších postáv, s akými som sa doposiaľ stretla... Citra, tej som fandila od začiatku, Rowana som si priala vídať viac, s koscami Curie a Faradayom sa mi ťažko lúčilo, Greyson aj Jeri mi prirástli k srdcu...
Okej, všetci mi prirástli k srdcu. A Curie s Faradayom neboli jediní, s ktorými sa mi ťažko lúčilo. Čo si budeme klamať.
*****
Mám za sebou teda ďalšiu YAzdu, ďalšiu knihu, ktorá mi dala dôvod milovať čítanie (je to klišé, no čistý fakt), a to vyššie vypísané sú (len niektoré) dôvody, prečo si podľa mňa Posol, spolu s celou Žatvou smrti, zaslúži všetku tú chválu, ktorú dostáva.
Keď som prvú časť, Kosca, brala v kníhkupectve z poličky, nemala som ani tušenia, že tieto knihy budú jednými z TÝCH...z tých, ktoré by som si vzala na opustený ostrov... Koniec, ktorý ma uchvátil, pri ktorom mi aj slzička upadla, ma ale definitívne presvedčil. Takže... Hej, beriem si ich na opustený ostrov. Všetky tri... A tak ako ďalších kníh od Shustermana, sa neviem dočkať ani Citry, Rowana, Goddarda...všetkých, na filmovom plátne!
Snáď sa mi podarilo vyjadriť, ako veľmi ma Žatva smrti bavila. Ďakujem, Neal Shusterman.
Sklamanie z druhého dielu Žatvy smrti, ktoré som na základe niektorých recenzií očakávala, neprišlo. Práve naopak, pridávam sa k tým, ktorým sa Nimbus páčil ešte viac ako Kosec. :)
Útržky denníkov, ktoré nás v prvej časti trilógie zoznamujú s fungovaním Spoločenstva koscov, nahradili monológy/myšlienkové pochody Nimbusa - vďaka nim sa zas dozvedáme viac o svete, v ktorom sa dej odohráva, o tom, ako Nimbus vníma ľudí, a samozrejme, bližšie spoznávame samotnú (takmer) všemocnú umelú inteligenciu...
Hra na mačku a myš, ktorej účastníkmi sa nedobrovoľne stávajú kosci Curie, Anastázia a Lucifer (Rowan) už na začiatku knihy do deja prináša viac akcie, a teda aj napätia, ako bolo v Koscovi (za čo som bola veľmi rada), a tiež vytvára ponurú atmosféru - tá v Nimbusovi panuje po celý čas...
Postavy, ktoré v prvom diele už vystupovali dostávajú viac priestoru (počas čítania som si stihla veľmi obľúbiť Curie, z ktorej som v Koscovi mala zozačiatku zmiešané pocity, v tejto knihe sa však stala hádam aj mojou najobľúbenejšou...nie, nie je to pre to, že mi tak veľmi pripomína Galadriel z Pána Prsteňov... :D)...Navyše, okrem toho, že na scénu prichádza aj viacero nových postáv, mi Nimbus zodpovedal na niekoľko otázok ohľadom "podivínov" a Tonistov, ktoré som mala počas čítania predošlej časti, nakoľko tam sa im autor až tak nevenoval... Za to palec hore...
A ten koniec...! Ešteže som hneď mala pripravené pokračovanie...A vreckovky.
Ak je toto dystopia, potom sa mi dystopia páči. :)
Vo svete už neexistujú žiadne choroby, chudoba, a svojím spôsobom ani nespravodlivosť, ľudia nevedia, aké je to cítiť dlhodobú bolesť a jediný spôsob, akým môže človek zomrieť, je "pod rukami" jedného z koscov. Navyše, aby toho nebolo málo, svet riadi umelá inteligencia - Nimbus, ktorý sa stará o to, aby tento perfektný svet zostal perfektným. No nie je to priam geniálny námet na knihu? Presne to som si myslela, keď som si prvýkrát prečítala obsah...a po prečítaní knihy s radosťou vyhlasujem, že námet nie je jediná vec, ktorá je na Koscovi (priam) geniálna; moje obavy z toho, že by Kosec mohol byť preceňovaný sa nenaplnili. :)
Neal Shusterman ma vrátil späť do (nie veľmi vzdialenej) doby, kedy som čítala takmer výlučne iba žáner YA, a teraz mám chuť opäť čítať takmer výlučne iba YA - Kosec bol pre mňa veľmi príjemným čítaním. Tým myslím, že na knihe by som vlastne ani nič nemenila.
Prvá polovica bola kľudnejšia, nie však nudná - autor nepoužíva žiadne zbytočné, zdĺhavé opisy, čo mi v tomto prípade vyhovovalo, vo všeobecnosti sa mi štýl písania veľmi páčil a kniha sa čítala ľahko... No potom už dej rýchlo napredoval a po tej prvej polovici, tam bol taký ZVRAT...! Až som sa zabudla nadýchnuť :D (musela som ísť hneď vygoogliť, či je to skutočne tak, lebo som vedela, že do konca knihy nevydržím)! Nuž a ku koncu knihy...to už moje pľúca nedávali... :D
Rozhodne si Kosca nenechajte ujsť, či do kategórie YA ešte spadáte, alebo už dávno nie, či ste žena, muž, mimozemšťan....
Táto kniha by sa mohla volať - Vypitvaní. :D Asi si domyslíte, prečo. Navyše ten, kto už od Fitzeka niečo čítal vie, že autor sa vo svojich dielach často venuje témam, ktoré sú možno tak trochu tabu...alebo ich skrátka len nevyťahujete pri každej príležitosti a pri každom.... A veruže sa mi kniha miestami čítala dosť ťažko (chýbalo málo a bola by skončila na zemi po náraze do steny)....Preto ak si chcete otestovať, akú silnú máte povahu, Izolovaní sú tou správnou voľbou. Alebo, ak hľadáte dobrý čitateľský zážitok. :)
Sebastian Fitzek (spolu s Michaelom Tsokosom) mi dal presne to, v čo som dúfala: štýl písania mi sadol, postavy som si stihla obľúbiť, už pri prvej kapitole som rozmýšľala, prečo sa stalo to, čo sa stalo a ako to celé súvisí so zvyškom príbehu, dej bol pútavý, krátke kapitoly vždy zakončené vetou, ktorá Vás núti čítať ďalej, to je za mňa veľké plus... A hoci ma po zvratmi preplnenej Terapií a absolútne nečakanom rozuzlení v Pacientovi prekvapilo, že v tomto prípade sa s čitateľom Fitzek nezahráva AŽ tak, ako by som bola čakala (asi v polovici knihy nás zoznámi s hlavným podozrivým, a aha ho!, pán spisovateľ si tentoraz nevymýšľa, ono tá postava je v tom vážne zapletená :D), prvky detektívky sú vydarené a ku koncu bola jedna scéna tak prekvapivá, to som sa až musela pozastaviť a zamyslieť, ako to, že mi to nedošlo počas čítania...
A tá pointa...Že daňové podvodníctvo je v Nemecku (a iste nie len tam) trestané prísnejšie ako násilie páchané na ženách...O to smutnejšie to je, keď si uvedomíte, že toto nie je fikcia...
Sebastiana Fitzeka teda oficiálne pridávam na zoznam obľúbených autorov...A keď mi dôjdu moje knižné zásoby, určite bude jedným z prvých (ak nie prvým) autorov, po ktorých siahnem.
Aj keď pre mňa knihy vtedy ešte nič neznamenali, pamätám sa, ako som pred niekoľkými rokmi stála v kníhkupectve (neviem, čo som tam robila :D) pred najnovším vydaním Toho, vraviac si: "1000 strán, wow, kto by už len čítal 1000 strán?"...
Dnes (po prečítaní 1000 strán), viem okrem odpovede na otázku, ktorú som si sama položila, ešte dve veci: tak trochu som onemela...a tak trochu...Ale, figu, "vážení a milí", žiadne "tak trochu" - ja som sa skrátka zamilovala! Do Kingovho štýlu písania, do mesta Derry, do hlavných hrdinov....Zamilovala som sa do celého príbehu a veru nebudem dramatizovať, keď poviem, že spolu s Pánom Prsteňov je To azda najdokonalejšie spracovaná kniha, akú som doposiaľ čítala (a nazdávam sa, že tak skoro podobnú nenájdem)....Tu, pri tom dokonalom/detailnom spracovaní, sa dostávame k hádam jedinej pasáži, ktorá na Tom môže niekomu prekážať - (dlhé) opisy.
Vôbec neprekážali.
Ba naopak, King tým dokázal, že aj fiktívne mestá môžu mať bohatšiu históriu, než tie "v reálnom svete", že stačí pár strán, a postavy v jeho knihách budete poznať tak perfektne, akoby to boli Vaši dlhoroční priatelia...Zatiaľ čo v takom Žiarení boli na môj vkus nie všetky opisy nevyhnutné, k Tomu jednoducho PATRIA (spočiatku nepatrne, no po niekoľkých kapitolách už citeľne sa vďaka nim vykresľuje a stupňuje desivá atmosféra), mne teda nespôsobili ani nudu, ani pokazený zážitok z čítania...
Úžasné postavy (samozrejme, klaun Pennywise do tejto kategórie nespadá, ani taký Henry Bowers aj s jeho kamošmi, toho by som hneď poslala kadeľahšie :D)...do detailov premyslené prostredie...výborný humor...úsmevné momenty...veľmi šikovné a zrozumyteľné prechody z minulosti do prítomnosti...momenty, pri ktorých Váš pulz buď zdvojnásobí rýchlosť, alebo má tendenciu zastať...scény, z ktorých behá mráz po chrbte...a na moje prekvapenie aj menší milostný trojuholník (na ktorý však ani nebolo veľa priestoru)... Táto kniha má snáď všetko. Vedzte, že To nie je len 1000 stranový príbeh o klaunovi, ktorý vraždí na každom rohu. Je to príbeh o odvahe, odhodlaní, ublížení, o zotavovaní sa....no hlavne o priateľstve, o veľmi silnom priateľstve.
Čo dodať k tomuto dielu. Na To som sa tešila odo dňa, keď som knihu prvýkrát položila na poličku a nadšenie pretrvalo až do konca - každý jeden raz, keď som ju brala do ruky, mala som radosť ako malé dieťa, čo sadá k televízoru, v ktorom beží jeho obľúbená rozprávka...
Toto sú presne tie knihy, ktoré mi dávajú dôvod milovať čítanie.
Ďakujem, Stephen Edwin King. Tlieskam.
A dosť. Stačilo. Najbližšie, keď do rúk vezmem knihu od Sebastiana Fitzeka, už nebudem veriť NIČOMU, žiadnemu tvrdeniu o takej či onakej postave, nebudem veriť ani jednému slovku, ktoré bude hocijakou postavou vyrieknuté, až kým sa nedostanem na poslednú stranu. Basta. Tento "pán" spisovateľ by totiž pokojne mohol vytvoriť príbeh, v ktorom by boli hoc len dvaja hlavní podozriví - beztak by som neuhádla, ktorý z nich za tým celým stojí.
Okrem Pacienta som zatiaľ od Fitzeka čítala ešte Terapiu (bola výborná, určite si ju prečítajte! :)) - knihu, ktorá autora preslávila. Keď sa nad tým tak zamyslím, tieto dve diela sú si skutočne v niektorých smeroch podobné - nezvestné dieťa, dej sa (čiastočne) odohráva za dverami psychiatrickej liečebne, dokonca aj počasie bolo rovnaké... No napriek tomu, že príbeh o unesenom Maxovi Berkhoffovi vo mne bude rezignovať ešte nejakú tú chvíľu a vyvrcholenie sa mi zdalo trochu viac prekvapujúce ako v druhej spomínanej knihe, musím priznať, že keď porovnám Pacienta a Terapiu, Terapia u mňa zožala väčší úspech...Ak by však Pacient bol mojou prvou knihou od Fitzeka, od jeho ďalších (psycho)trilerov by ma to neodradilo.
Na prvý pohľad pomerne jednoduchý obsah skrýva príbeh s o niečo komplikovanejšou zápletkou, než by ste možno odhadovali, a hľadanie zmiznutého syna hlavného hrdinu, Tilla Berkhoffa, ani zďaleka nie je jedinou témou, ktorou sa budete musieť prelúskať. Ako je spomenuté v obsahu, Till sa stane pacientom na psychiatrickej klinike, aby sa dozvedel pravdu. No čo ak už len samotné pátranie po pravde nie je vôbec také jednoduché, ako si predstavoval? Prečo sa mu toľko faktorov stavia do cesty? A hlavne, koľko toho bude musieť pretrpieť, aby dosiahol svoj cieľ? Pred čitateľom sa okrem týchto rozprestiera mnoho iných otázok, ktoré sú "dávkované" postupne, a vedzte, že aj keď si budete myslieť, že už poznáte odpovede na všetky z nich, Fitzek "udrie" znova a všetko sa obráti o 180 stupňov. ;)
Jediná vec, ktorá sa mi na knihe trochu "nepozdávala" bolo, že dej sa poriadne rozbehol až niekde po prvej polovici (plus-mínus strana 150) a dovtedy mi chýbalo také to "jooj, ešte jedna kapitola a idem spať, vážne už iba jedna - a nakoniec odspím až po dočítaní celej knihy" :D, čo sa mi tak páčilo na tej Terapii...Ale okej, uznávam, nudiť som sa nenudila, Fitzekovi sa opäť podarilo ma pekne zmiasť, po rozuzlení mi aj tentoraz, ľudovo povedané, úplne odpálilo dekel, a posledná kapitola ma dokonca aj trošičku dojala...(navyše, kreatívny "krátky triler s nápaditým názvom - poďakovanie" na konci tiež pobavil i potešil :)).
Nad prečítaním tejto knihy popremýšľajte iba v prípade, že ste rodič (pokiaľ ste citlivý rodič, popremýšľajte trochu hlbšie).
Takže, v konečnom dôsledku, kúpu neľutujem...
A čo sa Sebastiana Fitzeka a jeho diel vo všeobecnosti týka, Pacientom určite nekončím, nakoľko titul najúspešnejšieho a najpredávanejšieho nemeckého autora psychotrilerov isto nezískal len tak, pre nič za nič, a veru aj u mňa sa mu už latku podarilo nastaviť celkom vysoko.
Ak by ste mi vmietli do tváre, že Žiarenie je najlepšia kniha od kráľa hororu, nehádala by som sa s Vami. ;)
Aj keď mám toho z Kingovho sveta ešte dosť na preskúmanie, myslím, že prinajmenšom titul jednej z najlepších si zaslúži.
Jednu drobnú hviezdičku z plného počtu strhávam jedine kvôli miestami ozaj zdĺhavým opisom...Poukazujú síce na Kingov talent, jeho schopnosť opísať...vlastne všetko neotrepanými umeleckými prostriedkami a záživne (za čo má môj obdiv), no konkrétne v tejto knihe troošičku narúšali takú tú mrazivú, nervy drásajúcu atmosféru...
Odhliadnuc však od toho, Žiarenie je skutočne horor ako sa patrí, mnohými celkom právom považované za masterpiece...Ako je už u Kinga očividne zvykom, postavy sú veľmi sympatické, ich psychika a prostredie, v ktorom sa dej odohráva vykreslené tak výborne, až máte pocit, že čítate príbeh podľa skutočných udalostí...
A veru bol i strach...
Áno, Kubrickov film bol riadne dobrý (videla som ho po prečítaní) :), a Nicholsonov herecký výkon ešte lepší (priam ohromujúci!), no ako to už s filmovými adaptáciami býva, v porovnaní s knižnou predlohou je až nehorázne veľa vecí pomenených alebo rovno vynechaných...Navyše, Žiarenie je vhodnou voľbou aj v prípade, že ste doteraz ešte nečítali žiadnu Kingovku.
Nuž, asi ani nie je potrebné písať viac...Ak prižmúrim očko nad tými opismi (ktoré ale ozaj vadili len preto, lebo som sa čo najrýchlejšie chcela dozvedieť, čo sa stane ďalej), a mierne pomalším rozbehom, musím uznať, že z knihy som mala vskutku príjemný (príjemne mrazivý) čitateľský zážitok...Oplatí sa prečítať. :)
A moožno sa k nej jedného dňa aj vrátim...Teraz sa však na mňa už hodnú chvíľu z knižnice škerí Pennywise (z obálky značne hrubšieho románu "To")...Takže sa z hotela Pekná vyhliadka presúvam do mesta Derry...A som zvedavá, čo to ten King zas vymyslel. :)
"Terapia" - tak sa volá táto kniha....A tak sa tiež volá to, čo po tejto knihe potrebujem!
Už je to skoro týždeň, čo som dočítala, a predsa som schopná sformulovať iba jedno jediné zmysluplné slovo na opísanie toho, čo Fitzek vytvoril... Šialené. Naprosto šialené, dokonca by som povedala, že až choré (v najlepšom slova zmysle). Jednoducho, to...To čo bolo?!
Zmätok pri čítaní, pocit, že neviete, čomu máte veriť, nutkanie obracať strany rýchlejšie...Keď vo Vás kniha vyvolá tieto pocity, nie je to zlé, však? Ale TAKTO...? Tak VEĽMI čitateľa zmiasť? Myslela som, že je to možné iba do určitej miery...Pán Fitzek však prekročil všetky hranice, ktoré sa prekročiť dali a ja čestne prehlasujem, že to, čo so mnou urobila Terapia, sa ešte nepodarilo buď žiadnej knihe, alebo ozaj iba pár výnimkám! Žalostne málo spánku? Načisto vygumovaný mozog? No a čo, hlavne že viem, ako sa to celé skončilo, nie?
Napriek tomu, že postáv nie je veľa a prostredie, v ktorom sa dej odohráva je tiež vcelku jednoduché, zápletka bola premyslená tak dokonale, že dovidenia....Možno ste si už stihli pomyslieť, či nepreháňam, alebo či nepreháňajú ostatní čitatelia, ktorí Terapiu vychvaľujú do nebies....Aj mne to ešte pred čítaním blyslo hlavou, reku, naozaj môže byť táto kniha až TAK dobrá? Verte mi, keď poviem, že ÁNO, môže, a NIE, vážne nepreháňam! ;)
Autor sa vôbec neobťažoval zdĺhavými opismi, žiadne "chodenie okolo horúcej kaše"... A tie zvraty, to bolo niečo....Už v strede knihy toho na mňa bolo priveľa a miestami som sa dokonca pristihla, ako mi v mysli behá "Prosím, už stačí!" Fitzek bol naozaj schopný zájsť tak ďaleko, až som si želala, aby prestal, mala som pocit, že každé ďalšie nečakané zistenie ma už načisto položí na lopatky (samozrejme, že neprestal)... A to som si myslela, že po toľkých knihách s nečakanými zvratmi ma už nič neprekvapí....Ozaj výborná kombinácia detektívky a mrazivého psychotrileru!
Navyše, čítanie o duševných chorobách bolo tiež veľmi zaujímavé....Zaujímavé a desivé. Takže za mňa úplne bezchybná kniha, ktorá sa určite zaradila medzi moje top.
Verte mi... Fitzek Vás prinúti neveriacky krútiť hlavou každých 5 minút, budete sa chytať za čelo na konci každej kapitoly...Ale hlavne - nebudete chcieť prestať čítať.
Predstavte si, že správanie všetkých zvierat -od tých najmenších druhov hmyzu až po najväčších predátorov- sa jedného dňa otočí o 180° ; a aj tie, ktoré by človeku inak neublížili, sú odrazu schopné chladnokrvne zabíjať. Ak Vám táto predstava pripadá natoľko šialená, že chcete vedieť podrobnosti, "Zoo" je tou správnou knihou. Oplatí sa ju však prečítať? Tu je môj názor:
Aby som sa nezamotala hneď na začiatku, dám najprv poznámku pre tých, ktorý kúpu knihy zamýšľajú kvôli seriálu: Ja som urobila to isté. Videla som všetky 3 série, boli pre mňa úplne "wow", tak som okamžite kupovala knihu, veď, nemôže byť veľmi odlišná....Bola. VEĽMI odlišná. V seriáli bolo dokonca veľa vecí prepracovaných lepšie....čiže, ak si myslíte, že z knihy budete mať rovnaký mrazivý zážitok, trochu Vás vyvediem z miery....nevravím hneď, že neodporúčam prečítať, len, ozaj si dobre premyslite, či kliknete na "vložiť do košíka".
A teraz mi dovoľte povedať, že milujem, ale že ozaj MILUJEM (úvodzovky ;)) autorov, ktorý píšu tak, že väčšinu knihy musíte prosiť nebesia o pomoc, lebo máte pocit, že kým dočítate, tak sa i všetky ročné obdobia vymenia....ALE plus/mínus 50 strán pred koncom sa stane udalosť (mnohokrát stačí aj jedna veta), pri ktorej si poviete "Dofrasa, veď to vlastne vôbec nie je zlá kniha..." (radikálna zmena názoru...snáď v tom nie som sama a chápete, čo myslím :)). Toto mi zatiaľ dokázali urobiť iba Phillip Pullman (kniha "His Dark Materials"), Stephen King ("Pod Kupolou")...no, a teraz už aj James Patterson s jeho "Zoo". Ťažko sa mi to opisuje....prvých 100 strán bol taký "rozbeh", potom nasledovali asi 2-3 napínavé kapitoly, pri ktorých som knihu doslova nemohla pustiť z rúk....nuž a zvyšných 300 strán... bolo prosto zvyšných 300 strán.
Pasáže o tom, ako sa náš "hrdina" - Jackson Oz (s pomocou pár "kolegov", samozrejme), snaží presvedčiť ľudstvo o tom, že niečo rozhodne nie je v poriadku, striedajú kapitoly s konkrétnymi opismi útokov zvierat z rôznych kútov sveta....a i keď veľkú väčšinu knihy tvorí práve to Ozovo presviedčanie, časti s útokmi mohli byť -podľa mňa- o niečo zaujímavejšie, veď hlavne to zvieracie šialenstvo je pointa toho celého...Každopádne, dostaňte sa cez toto celé a ste na kapitole, kedy Ozovi konečne dopne, PREČO sa to všetko deje. Rozuzlenie, musím uznať, bolo veľmi chytré a ozaj dobre prepracované. Doteraz rozmýšľam, ako spisovateľovi niečo také vôbec napadlo....Samotný koniec však tak dobre prepracovaný nebol. A práve to bol ten moment mierneho sklamania, kedy som si uvedomila, že kniha by mohla mať pokojne aj o 200 strán menej, a vôbec by to neuškodilo. ALE, na druhej strane, aj práve kvôli tomu koncu mám dilemu, či dať 3, alebo 4 hviezdičky, lebo párkrát mnou i zimomriavky prebehli, čo sa mi teda už dlho pri knihe nestalo...Keby sa dalo, tak dám 3,5; asi takto vidím túto knihu. Medzi moje top sa nezaradila, ale na také nie-príliš-komplikované čítanie nebola najhoršia. Neviem, zmiešané pocity mám....
No tak či onak, myšlienka, ktorá sa skrýva za tým všetkým je dosť silná, a robí z tejto knihy niečo viac ako len 470 stranový príbeh zaplnený lacnými opismi o tom, ako také a také zviera útočí tu a tu....Priznám sa, že aj mňa James Patterson donútil trochu sa zamyslieť nad tým, aký malý kúsok nás ľudí delí od toho, aby sme si totálne dodžubali náš svet...
No to je už priveľa filozofie. Svoje zmiešané pocity som popísala...tak teda na záver prajem iba veľa šťastia pri rozhodovaní. ;)
Túto knihu som čítala tak dlho, až som zabudla, že vôbec existujú iné knihy a iní spisovatelia... A vždy keď som v noci uvidela, že sa niekde svieti, automaticky mi napadlo "Aha, tí ešte majú propán"....Až takto ma King dokázal "skorumpovať". No pozor: to moje nekonečné čítanie nemusí znamenať, že kniha bola zlá. Poďme pekne po poriadku:
Vôbec nemusíte byť Kingov fanúšik alebo skalný čitateľ, aby ste poznali jeho citát: "Monštrá sú skutočné a duchovia tiež. Žijú v nás a niekedy vyhrávajú." (Ak ste ho nepoznali, teraz už poznáte.) A ja - ako začiatočník, čo sa týka Kingoviek, postupne zisťujem, že keď tento muž povie "zlo" - nemyslí tým vždy toľkými príbehmi opradených duchov, démonov, strašidlá, čo sa skrývajú pod posteľou...Chápeme sa. Pretože zlo sa ozaj skrýva na každom rohu, no nadpozemské sily s ním nemajú nič spoločné. Teraz už viem, ako to King s tým zlom myslel, no kým som nevzala túto knihu do rúk, nič som o tom netušila. Preto (a aj preto, že s Kingom ešte len začínam, ako som písala), ma "Kupola" prekvapila v mnohých smeroch. Čakala som príbeh plný paranormálnych záležitostí, nejakých tých "strašidiel"...A čo som dostala? Takmer 900 stranovú knihu, v ktorej najväčším záporákom je (na prvý pohľad obyčajný) majiteľ autobazáru a druhý člen mestskej rady "Veľký Jim"; preplnenú drogovými kšeftíkmi, politickými nezhodami (na toho veľkého Jima pozor), otrasnou políciou, niekoľkými vraždami (vráťte sa k politickým nezhodám a budete vedieť, na koho si máte dávať pozor :D) a, samozrejme, nekonečnými problémami spojenými s Kupolou. Bola som však sklamaná? Nie. Nie tak celkom.
Páči sa mi, že King neotáľal. Hneď na prvej strane sa už dejú veci a čitateľ chce vedieť viac. Tak to pokračovalo asi po 100. stranu, no potom...Nuž, potom sa niečo pokazilo...a s knihou to bolo také všelijaké. 50 strán sa nič nedialo, potom sa na 2 stalo niečo "wow", ďalších 100 strán sa iba rozvíjala psychika postáv, po tých 100 stranách zas nejaká zaujímavá príhoda...Ako na hojdačke. Pri tejto knihe som dokonca konečne dostala tú česť a aj ja som na vlastnej koži zažila "nekonečné" Kingove opisy (prisamtri, tento muž je vám schopný na 3 strany opísať, čo žerie pes a prečo nemôže žrať ľudské jedlo...ps: také zlé to zas nebolo)...
Neviem, na jednej strane ma čítanie bavilo -postavy také sympatické, že dovidenia, na štýle písania bolo niečo také...tiež sympatické-, no keď som nečítala, neťahalo ma to... Ozaj neviem, ako to opísať. No každopádne, koniec stál za to - tam sa už King "odviazal", jedna napínavá scéna za druhou (a jeden nechutný opis za ešte nechutnejším)...I keď celkové rozuzlenie bolo trochu...slabé, na ten počet strán....Ale napriek tomu, že s čítaním to bolo u mňa také všelijaké -i bavilo, i nebavilo-, King vo mne svojou prácou opäť vzbudil ten pocit, že by som šla odznova, a zas dokázal vytvoriť postavy, s ktorými sa mi ťažko lúčilo...
Čiže, moje odporúčanie: Ak máte od "kráľa hororu" prečítaných už niekoľko kníh (alebo ste rovno fanúšik), a viete, ako to s jeho dielami je ("ako na hojdačke"), pokojne si "Pod Kupolou" vložte do košíka. No v prípade, že ste od neho nečítali ešte nič (prípadne 1, 2 knihy, s ktorými ste neboli veľmi spokojní a hľadáte lepšiu), radšej by som odporučila najprv vyskúšať nejakú z tých známejších kníh (skúste mrknúť Žiarenie, Doktor Spánok, Cyntoryn Zvieratiek, TO...) a až tak sa vrhnúť na túto, aby vás "pomalší" dej, počet strán a veľa postáv náhodou neodradili od Kingovej práce celkovo. Ak si však "Kupolu" pridáte do wishlistu, nič tým nepokazíte. ;)
