Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Konšpiračná teória: Richard, hlavný "hrdina" a zároveň rozprávač príbehu bol počas celého deja pod vplyvom omamných látok. Respektíve, pod vplyvom bol autor. Možno je Alex Garland novým pseudonymom Stephena Kinga. Inak si neviem vysvetliť...vlastne celú knihu.
Na príbehu mi niečo nevoňalo už od začiatku. Hovorím si, žeby to bolo kvôli prekladu?
Nie. Bolo to kvôli príbehu. Kvôli Alexovi Garlandovi.
Mala som šťastie, že som knihu brala z knižnice najmä ako pobavenie na dovolenku, že, "budem čítať Pláž na pláži". :D Pravda, videla som 5 minúť z filmu a povedala som si, že by to mohlo byť zaujímavé čítanie, vo všeobecnosti som ale od príbehu nič neočakávala, dokonca som bola pripravená na to, že to možno bude zlé; nečakala som, že to bude TAK zlé.
Ľudia...ja som mala nervy. :D Richard bol bezpochyby najhorší, najotravnejší, najnaivnejší hlavný "hrdina", s akým som sa kedy stretla (niežeby na tom ostatné postavy boli lepšie) a Pláž som oficiálne označila za NAJHORŠIU knihu, akú som kedy čítala. Vraj "inteligentný román" (viď anotácia knihy)....
Po pár desiatkach strán začínajú Riacharda trápiť...sny? halucinácie?, ktorým bola vždy venovaná jedna celá kapitola a z ktorých som mala pocit, že sa autor snaží napodobniť štýl Stephena Kinga...avšak zatiaľ čo u Kinga takéto scény pôsobia tak, že k príbehu patria, v tomto prípade ma prinútili akurát tak zdvihnúť obočie. Možno keby autor z pláže urobil tajomné miesto, ktoré sa zahráva s ľudskou predstavivosťou... Ale nie. Takto som zo spomínaných kapitol s halucináciami mala akurát tak dojem, že Richard proste fajčí ako lokomotíva. Keď k tomu pridám nezmyselné, mnohokrát nechutné, pre dej úplne nepodstatné scény, postavy, ktoré majú očividne problém s ovládaním hnevu a chovajú sa nerozvážnejšie ako škôlkari na ihrisku, akože "milostný trojuholník", z ktorého mi bolo na smiech, tie dve bizarné, a opäť, nanajvýš nechutné, stránky ku koncu, ktoré asi mali z knihy urobiť strhujúci triler?? Neviem, mne na tom celom inteligentné nepripadalo ani jedno slovo.
Je mi smutno, keď si spomeniem, koľko DOBRÝCH kníh je na svete, a pritom nezažívajú toľko slávy, koľko dobrých rukopisov bolo na prvý pokus odmietnutých viacerými vydavateľmi (King, Rowling)...a potom je tu TOTO.
Vidím, že je to už nejaký ten piatok, čo na Pláž niekto pridal recenziu...no ak toto vidíte, toto je Vaše znamenie, odkaz z minulosti:
NESTRÁCAJTE SVOJ ČAS A BEŽTE OD TOHO NEZMYSLU ČO NAJĎALEJ!!!
(autorská poznámka: nezmysel = synonymum k slovu Pláž)
Hľadala som knihu, ktorou by som sa nemusela lúskať týždne, jednak preto, že by si to nevyžadoval jej počet strán, no hlavne preto, že by mi napínavý dej a kopa otázok nedovolili pustiť ju z rúk. Verity tieto moje "požiadavky" splnila...sčasti. Krátka kniha, to áno. Slovné spojenie "psychologický TRILER" napísané na prednej strane obálky je už však diskutabilné.
Verity nebola tým, čím som si predstavovala, že bude (aj keď som nevedela, čo presne čakám). V prvom rade, ako čitateľ, ktorému romantika z času na čas neprekáža, no priamo ju nevyhľadáva, som mala klásť väčšiu pozornosť na "psychologický triler s VEĽKOU dávkou romantiky". Pretože tej romantiky tam bolo. Fakt. VEĽA. ?Toľko, že ono to ani nebol "triler s dávkou romantiky", ale skôr "romantika s (žiaľ, nie veľkou) dávkou trileru. :D Vlastne, jediná romantická kniha, ktorú som v živote prečítala, mala menej romantických scén ako toto-
Colleen Hoover teda očividne na chvíľu prešla na iný žáner, no svojho "pôvodného" sa vôbec nevzdala.
Kniha sa akoby skladá z troch "častí" (žiadne spoilery!):
1. Lowen (hlavná postava) upratuje Veritin bordel, sedí pred prázdnym PC a tvári sa, že píše, zatiaľ čo škúli po Jeremym (Veritinom manželovi), akože, "aby našla inšpiráciu" (jasné, Lowen, poznáme sa).
2. Lowen číta Veritinu autobiografiu, ktorú z veľkej časti tvorí...romantika. Kapitoly s autobiografiou ale samozrejme slúžia najmä na to, aby čitateľ čo najlepšie spoznal jej autorku. A veru, poviem Vám...žiadne dobré dojmy sa nekonali.
3. Tri-štyri razy sa v knihe odohrajú scény, ktoré príbehu podávajú záchranné koleso, keď sa utápa vo vlnách romantických momentov. Ku koncu knihy sa ma počas jednej takejto scény dokonca zmocnil strach, lebo, skrátka, stalo sa niečo, čo sa potenciálne NEMOHLO stať, a síce nešlo o nič nevysvetliteľné, bola som taká, že "hm, to mi nevychádza"... :D Dobré, dobré, tak to má byť, nie? No nie je tých scén nejako málo...?
Na Verity som čítala viacero recenzií typu "nebolo to až také psycho, no ja tento žáner bežne/vôbec nečítam, možno to tak má byť"...Nie! Táto kniha nedefinuje slovo psychotriler! Neviem, nechcem tu ťahať Sebastiana Fitzeka, nakoľko zatiaľ čo jeho viacerí označujú za "kráľa psychotrileru", Colleen Hoover je vraj "kráľovná lásky", čo teda veľmi nejde dokopy...a toto je autorkin debut...Ono to nebola ZLÁ kniha, možno som len nemala mať také vysoké očakávania. Čítala sa mi rýchlo, a koniec bol prekvapivý, i keď to nebolo nič "extra", no ajtak by som rada vedela, ako to spisovateľka vlastne myslela; čo je správna odpoveď...
Na jedno prečítanie bola Verity fajn. Ak však hľadáte psychotriler, ktorý Vám vážne nedá spať, prípade sa s týmto žánrom chcete zoznámiť, skúste sa radšej poobzerať po (Fitzekových :D) iných knihách.
Takže toto je tá úspešná Agatha Christie a jej legendárny Hercule Poirot... Že som sa ja vôbec opovážila pochybovať o kvalite ich oboch! Už ani nepamätám, kedy naposledy sa mi knihu nechcelo pustiť z rúk tak ako túto. Ihneď som si zamilovala ako Poirota, tak aj prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, spôsob, akým sa postavy medzi sebou rozprávali, samé "Mademoiselle", "Monsieur" :)...a od momentu, čo sa začala vyšetrovať vražda, ma kniha strašne bavila.
Veľmi milo ma prekvapilo, ako jasne bol vykreslený charakter každej postavy napriek tomu, že s väčšinou z nich sa stretávame iba na pár stránkach, a to, ako do detailu mala Christie všetko premyslené (napr.: v kupé zavraždeného sa našli predmety, ktoré mu nepatrili a Poirot sa namiesto toho, aby ich hneď považoval za hodnoverný dôkaz, zamyslel, "Čo keď ich tu vrah nechal len preto, aby zmiatol vyšetrovateľov?") ma takisto iba usvedčilo v tom, že som po jej detektívkach mala siahnuť už dávno!
Výborné, pútavé, miestami vtipné, a koniec - nezabudnuteľný. Dlho po dočítaní som na Vraždu v Orient exprese nevedela prestať myslieť... Krásna obálka, stručné predstavenie postáv na začiatku knihy a nákres vagóna sú už len "čerešničkou na torte".
...vlastne, to "Mademoiselle", "Monsieur", mi chýba ešte stále... :) Viac takýchto kníh, prosím!
Žiarenie a Doktor Spánok sú dve takmer úplne odlišné diela, najmä čo sa týka atmosféry, a porovnávajú sa mi ťažko.
Žiarenie nám popri pohľade na to, ako sa Jack Torrance postupne chytá do pasce hotela Pekná vyhliadka poskytuje typické hororové prvky. Doktor Spánok sa zas viac zameriava na samotné "nadanie" a mne by sa skôr hodilo zaradiť ho do žánru sci-fi.
Dan zisťuje, čo všetko ešte so svojou mysľou dokáže, mnohokrát aj vďaka talentovanej Abre, ktorá sa od detstva musí pasovať s viacerými, nám doposiaľ neznámymi, schopnosťami. Spolu s ňou prichádzajú na scénu členovia Pravého uzla, ktorí v knihe predstavujú najväčšie zlo, a samozrejme, sledujeme Dana Torrancea, ako sa dostáva "tam, kde to alkoholici nazývajú dno", odráža sa od neho a začína žiť vskutku slušný život po tom, čo si nachádza prácu v hospici.
...ak by som si mala vybrať, vyhralo by u mňa pokračovanie.
Ibaže...
"Steven, nie, čo to robíš, toto predsa nie si ty!" Táto veta mi počas čítania behala hlavou. Nanešťastie, dosť často. Pretože toto ozaj NEBOL King. Teda, bol, ale...nebol.
Dialógy. Milujem Kingov štýl písania a v každej knihe, čo som od neho zatiaľ prečítala, boli dialógy postáv vždy skrátka "namieste". Až doteraz. Pri niektorých scénach som sa cítila, akoby som čítala skôr dobrodružný príbeh pre deti, než knihu od kráľa hororu... Čo je vlastne dosť...smutné. :D
Záporné postavy, členovia Pravého uzla...Klobučníčka Rose, už len ona sama mala toľko POTENCIÁLU! Bola mocná, veľmi mocná, všetci boli...Tá moc však zostala nevyužitá. A to ma, spolu s dialógmi, hoci sa mi to neľahko pripúšťa, veľmi nemilo prekvapilo. Ja si nemôžem pomôcť, ono mi ten dej miestami strašne pripomínal filmy Sám doma. Fakt... :D
Čo na Doktorovi Spánku ale oceňujem, je (na rozdiel od Žiarenia) málo opisov, ktoré by narúšali atmosféru, tým pádom sa kniha čítala rýchlo a ľahko, pozorovať Pravý uzol ma bavilo (rozhodne by som sa chcela dozvedieť viac o ich schopnostiach, o tom, ako sa dostali na svoje "pozície"...!)... A nebyť tých pár "múch", samotná zápletka by si plný počet hviezdičiek zaslúžila.
PS: Doktor Spánok sa dá čítať aj bez toho, aby ste si prečítali predošlú knihu, nakoľko všetko dôležité je vysvetlené. :)
1. rozprávačský talent Neala Shustermana: Pri Poslovi som si uvedomila, do akej miery dokáže štýl písania (spolu s dialógmi) zlepšiť, alebo naopak pokaziť zážitok z čítania. Lebo ten Shustermanov... Krásny. Priam dokonalý. Jeden z mála, ktorý ma fakt "dostal", oslovil tak veľmi, že ho skrátka musím spomenúť. Už len kvôli tomu štýlu písania by som si prečítala ďalšiu knihu od Shustermana/prečítala Žatvu smrti odznova.
2. jedinečná zápletka + hlavná myšlienka: Originalita príbehu samozrejme nie je jediný element, vďaka ktorému je celá trilógia tak obľúbená, je to však niečo, čo mňa pri knihe vždy poteší - príbeh, pri ktorom si nemusíte hovoriť, že ste niečo podobné už čítali, alebo že sa daný spisovateľ len snaží napodobniť nejakého iného. Toľkokrát som musela prestať čítať, pozrieť sa do prázdna a uznanlivo prikývnuť, lebo to všetko, celý svet, bol tak perfektne a do detailov premyslený, toľko neobkukaných prvkov, "vynálezov", ten Shusterman vymyslel, to sa skrátka nedá, neobdivovať jeho fantáziu! A k tomu krásne (nie však klišé!) myšlienky, ktoré dotvárajú pointu príbehu a donútia čitateľa zamyslieť sa nad mnohým...to nikdy nie je na škodu.
3. (nenútený) humor: Veľmi milo prekvapil; tak ako originalita, aj humor je niečo, čo ma pri knihe vždy poteší. Ani ten nie je na škodu.
4. postavy: Hlavní hrdinovia, ktorí jednoducho majú rozum na správnom mieste a chcete s nimi tráviť čo najviac času? Záporák, ktorý robí všetko len preto lebo "môže a chce" (a pritom je na ňom niečo tak sympatické...prosím, povedzte mi, že ten Goddard nebol sympatický iba mne... :D)? Milujem! Nezabudnuteľný Nimbus, ten mi bol zo všetkých snáď najmilší, zbožňovala som úseky s jeho myšlienkami; stal sa bezpochyby jednou z najinteligentnejších a najlepších postáv, s akými som sa doposiaľ stretla... Citra, tej som fandila od začiatku, Rowana som si priala vídať viac, s koscami Curie a Faradayom sa mi ťažko lúčilo, Greyson aj Jeri mi prirástli k srdcu...
Okej, všetci mi prirástli k srdcu. A Curie s Faradayom neboli jediní, s ktorými sa mi ťažko lúčilo. Čo si budeme klamať.
*****
Mám za sebou teda ďalšiu YAzdu, ďalšiu knihu, ktorá mi dala dôvod milovať čítanie (je to klišé, no čistý fakt), a to vyššie vypísané sú (len niektoré) dôvody, prečo si podľa mňa Posol, spolu s celou Žatvou smrti, zaslúži všetku tú chválu, ktorú dostáva.
Keď som prvú časť, Kosca, brala v kníhkupectve z poličky, nemala som ani tušenia, že tieto knihy budú jednými z TÝCH...z tých, ktoré by som si vzala na opustený ostrov... Koniec, ktorý ma uchvátil, pri ktorom mi aj slzička upadla, ma ale definitívne presvedčil. Takže... Hej, beriem si ich na opustený ostrov. Všetky tri... A tak ako ďalších kníh od Shustermana, sa neviem dočkať ani Citry, Rowana, Goddarda...všetkých, na filmovom plátne!
Snáď sa mi podarilo vyjadriť, ako veľmi ma Žatva smrti bavila. Ďakujem, Neal Shusterman.
Sklamanie z druhého dielu Žatvy smrti, ktoré som na základe niektorých recenzií očakávala, neprišlo. Práve naopak, pridávam sa k tým, ktorým sa Nimbus páčil ešte viac ako Kosec. :)
Útržky denníkov, ktoré nás v prvej časti trilógie zoznamujú s fungovaním Spoločenstva koscov, nahradili monológy/myšlienkové pochody Nimbusa - vďaka nim sa zas dozvedáme viac o svete, v ktorom sa dej odohráva, o tom, ako Nimbus vníma ľudí, a samozrejme, bližšie spoznávame samotnú (takmer) všemocnú umelú inteligenciu...
Hra na mačku a myš, ktorej účastníkmi sa nedobrovoľne stávajú kosci Curie, Anastázia a Lucifer (Rowan) už na začiatku knihy do deja prináša viac akcie, a teda aj napätia, ako bolo v Koscovi (za čo som bola veľmi rada), a tiež vytvára ponurú atmosféru - tá v Nimbusovi panuje po celý čas...
Postavy, ktoré v prvom diele už vystupovali dostávajú viac priestoru (počas čítania som si stihla veľmi obľúbiť Curie, z ktorej som v Koscovi mala zozačiatku zmiešané pocity, v tejto knihe sa však stala hádam aj mojou najobľúbenejšou...nie, nie je to pre to, že mi tak veľmi pripomína Galadriel z Pána Prsteňov... :D)...Navyše, okrem toho, že na scénu prichádza aj viacero nových postáv, mi Nimbus zodpovedal na niekoľko otázok ohľadom "podivínov" a Tonistov, ktoré som mala počas čítania predošlej časti, nakoľko tam sa im autor až tak nevenoval... Za to palec hore...
A ten koniec...! Ešteže som hneď mala pripravené pokračovanie...A vreckovky.
Ak je toto dystopia, potom sa mi dystopia páči. :)
Vo svete už neexistujú žiadne choroby, chudoba, a svojím spôsobom ani nespravodlivosť, ľudia nevedia, aké je to cítiť dlhodobú bolesť a jediný spôsob, akým môže človek zomrieť, je "pod rukami" jedného z koscov. Navyše, aby toho nebolo málo, svet riadi umelá inteligencia - Nimbus, ktorý sa stará o to, aby tento perfektný svet zostal perfektným. No nie je to priam geniálny námet na knihu? Presne to som si myslela, keď som si prvýkrát prečítala obsah...a po prečítaní knihy s radosťou vyhlasujem, že námet nie je jediná vec, ktorá je na Koscovi (priam) geniálna; moje obavy z toho, že by Kosec mohol byť preceňovaný sa nenaplnili. :)
Neal Shusterman ma vrátil späť do (nie veľmi vzdialenej) doby, kedy som čítala takmer výlučne iba žáner YA, a teraz mám chuť opäť čítať takmer výlučne iba YA - Kosec bol pre mňa veľmi príjemným čítaním. Tým myslím, že na knihe by som vlastne ani nič nemenila.
Prvá polovica bola kľudnejšia, nie však nudná - autor nepoužíva žiadne zbytočné, zdĺhavé opisy, čo mi v tomto prípade vyhovovalo, vo všeobecnosti sa mi štýl písania veľmi páčil a kniha sa čítala ľahko... No potom už dej rýchlo napredoval a po tej prvej polovici, tam bol taký ZVRAT...! Až som sa zabudla nadýchnuť :D (musela som ísť hneď vygoogliť, či je to skutočne tak, lebo som vedela, že do konca knihy nevydržím)! Nuž a ku koncu knihy...to už moje pľúca nedávali... :D
Rozhodne si Kosca nenechajte ujsť, či do kategórie YA ešte spadáte, alebo už dávno nie, či ste žena, muž, mimozemšťan....
Táto kniha by sa mohla volať - Vypitvaní. :D Asi si domyslíte, prečo. Navyše ten, kto už od Fitzeka niečo čítal vie, že autor sa vo svojich dielach často venuje témam, ktoré sú možno tak trochu tabu...alebo ich skrátka len nevyťahujete pri každej príležitosti a pri každom.... A veruže sa mi kniha miestami čítala dosť ťažko (chýbalo málo a bola by skončila na zemi po náraze do steny)....Preto ak si chcete otestovať, akú silnú máte povahu, Izolovaní sú tou správnou voľbou. Alebo, ak hľadáte dobrý čitateľský zážitok. :)
Sebastian Fitzek (spolu s Michaelom Tsokosom) mi dal presne to, v čo som dúfala: štýl písania mi sadol, postavy som si stihla obľúbiť, už pri prvej kapitole som rozmýšľala, prečo sa stalo to, čo sa stalo a ako to celé súvisí so zvyškom príbehu, dej bol pútavý, krátke kapitoly vždy zakončené vetou, ktorá Vás núti čítať ďalej, to je za mňa veľké plus... A hoci ma po zvratmi preplnenej Terapií a absolútne nečakanom rozuzlení v Pacientovi prekvapilo, že v tomto prípade sa s čitateľom Fitzek nezahráva AŽ tak, ako by som bola čakala (asi v polovici knihy nás zoznámi s hlavným podozrivým, a aha ho!, pán spisovateľ si tentoraz nevymýšľa, ono tá postava je v tom vážne zapletená :D), prvky detektívky sú vydarené a ku koncu bola jedna scéna tak prekvapivá, to som sa až musela pozastaviť a zamyslieť, ako to, že mi to nedošlo počas čítania...
A tá pointa...Že daňové podvodníctvo je v Nemecku (a iste nie len tam) trestané prísnejšie ako násilie páchané na ženách...O to smutnejšie to je, keď si uvedomíte, že toto nie je fikcia...
Sebastiana Fitzeka teda oficiálne pridávam na zoznam obľúbených autorov...A keď mi dôjdu moje knižné zásoby, určite bude jedným z prvých (ak nie prvým) autorov, po ktorých siahnem.
Aj keď pre mňa knihy vtedy ešte nič neznamenali, pamätám sa, ako som pred niekoľkými rokmi stála v kníhkupectve (neviem, čo som tam robila :D) pred najnovším vydaním Toho, vraviac si: "1000 strán, wow, kto by už len čítal 1000 strán?"...
Dnes (po prečítaní 1000 strán), viem okrem odpovede na otázku, ktorú som si sama položila, ešte dve veci: tak trochu som onemela...a tak trochu...Ale, figu, "vážení a milí", žiadne "tak trochu" - ja som sa skrátka zamilovala! Do Kingovho štýlu písania, do mesta Derry, do hlavných hrdinov....Zamilovala som sa do celého príbehu a veru nebudem dramatizovať, keď poviem, že spolu s Pánom Prsteňov je To azda najdokonalejšie spracovaná kniha, akú som doposiaľ čítala (a nazdávam sa, že tak skoro podobnú nenájdem)....Tu, pri tom dokonalom/detailnom spracovaní, sa dostávame k hádam jedinej pasáži, ktorá na Tom môže niekomu prekážať - (dlhé) opisy.
Vôbec neprekážali.
Ba naopak, King tým dokázal, že aj fiktívne mestá môžu mať bohatšiu históriu, než tie "v reálnom svete", že stačí pár strán, a postavy v jeho knihách budete poznať tak perfektne, akoby to boli Vaši dlhoroční priatelia...Zatiaľ čo v takom Žiarení boli na môj vkus nie všetky opisy nevyhnutné, k Tomu jednoducho PATRIA (spočiatku nepatrne, no po niekoľkých kapitolách už citeľne sa vďaka nim vykresľuje a stupňuje desivá atmosféra), mne teda nespôsobili ani nudu, ani pokazený zážitok z čítania...
Úžasné postavy (samozrejme, klaun Pennywise do tejto kategórie nespadá, ani taký Henry Bowers aj s jeho kamošmi, toho by som hneď poslala kadeľahšie :D)...do detailov premyslené prostredie...výborný humor...úsmevné momenty...veľmi šikovné a zrozumyteľné prechody z minulosti do prítomnosti...momenty, pri ktorých Váš pulz buď zdvojnásobí rýchlosť, alebo má tendenciu zastať...scény, z ktorých behá mráz po chrbte...a na moje prekvapenie aj menší milostný trojuholník (na ktorý však ani nebolo veľa priestoru)... Táto kniha má snáď všetko. Vedzte, že To nie je len 1000 stranový príbeh o klaunovi, ktorý vraždí na každom rohu. Je to príbeh o odvahe, odhodlaní, ublížení, o zotavovaní sa....no hlavne o priateľstve, o veľmi silnom priateľstve.
Čo dodať k tomuto dielu. Na To som sa tešila odo dňa, keď som knihu prvýkrát položila na poličku a nadšenie pretrvalo až do konca - každý jeden raz, keď som ju brala do ruky, mala som radosť ako malé dieťa, čo sadá k televízoru, v ktorom beží jeho obľúbená rozprávka...
Toto sú presne tie knihy, ktoré mi dávajú dôvod milovať čítanie.
Ďakujem, Stephen Edwin King. Tlieskam.
A dosť. Stačilo. Najbližšie, keď do rúk vezmem knihu od Sebastiana Fitzeka, už nebudem veriť NIČOMU, žiadnemu tvrdeniu o takej či onakej postave, nebudem veriť ani jednému slovku, ktoré bude hocijakou postavou vyrieknuté, až kým sa nedostanem na poslednú stranu. Basta. Tento "pán" spisovateľ by totiž pokojne mohol vytvoriť príbeh, v ktorom by boli hoc len dvaja hlavní podozriví - beztak by som neuhádla, ktorý z nich za tým celým stojí.
Okrem Pacienta som zatiaľ od Fitzeka čítala ešte Terapiu (bola výborná, určite si ju prečítajte! :)) - knihu, ktorá autora preslávila. Keď sa nad tým tak zamyslím, tieto dve diela sú si skutočne v niektorých smeroch podobné - nezvestné dieťa, dej sa (čiastočne) odohráva za dverami psychiatrickej liečebne, dokonca aj počasie bolo rovnaké... No napriek tomu, že príbeh o unesenom Maxovi Berkhoffovi vo mne bude rezignovať ešte nejakú tú chvíľu a vyvrcholenie sa mi zdalo trochu viac prekvapujúce ako v druhej spomínanej knihe, musím priznať, že keď porovnám Pacienta a Terapiu, Terapia u mňa zožala väčší úspech...Ak by však Pacient bol mojou prvou knihou od Fitzeka, od jeho ďalších (psycho)trilerov by ma to neodradilo.
Na prvý pohľad pomerne jednoduchý obsah skrýva príbeh s o niečo komplikovanejšou zápletkou, než by ste možno odhadovali, a hľadanie zmiznutého syna hlavného hrdinu, Tilla Berkhoffa, ani zďaleka nie je jedinou témou, ktorou sa budete musieť prelúskať. Ako je spomenuté v obsahu, Till sa stane pacientom na psychiatrickej klinike, aby sa dozvedel pravdu. No čo ak už len samotné pátranie po pravde nie je vôbec také jednoduché, ako si predstavoval? Prečo sa mu toľko faktorov stavia do cesty? A hlavne, koľko toho bude musieť pretrpieť, aby dosiahol svoj cieľ? Pred čitateľom sa okrem týchto rozprestiera mnoho iných otázok, ktoré sú "dávkované" postupne, a vedzte, že aj keď si budete myslieť, že už poznáte odpovede na všetky z nich, Fitzek "udrie" znova a všetko sa obráti o 180 stupňov. ;)
Jediná vec, ktorá sa mi na knihe trochu "nepozdávala" bolo, že dej sa poriadne rozbehol až niekde po prvej polovici (plus-mínus strana 150) a dovtedy mi chýbalo také to "jooj, ešte jedna kapitola a idem spať, vážne už iba jedna - a nakoniec odspím až po dočítaní celej knihy" :D, čo sa mi tak páčilo na tej Terapii...Ale okej, uznávam, nudiť som sa nenudila, Fitzekovi sa opäť podarilo ma pekne zmiasť, po rozuzlení mi aj tentoraz, ľudovo povedané, úplne odpálilo dekel, a posledná kapitola ma dokonca aj trošičku dojala...(navyše, kreatívny "krátky triler s nápaditým názvom - poďakovanie" na konci tiež pobavil i potešil :)).
Nad prečítaním tejto knihy popremýšľajte iba v prípade, že ste rodič (pokiaľ ste citlivý rodič, popremýšľajte trochu hlbšie).
Takže, v konečnom dôsledku, kúpu neľutujem...
A čo sa Sebastiana Fitzeka a jeho diel vo všeobecnosti týka, Pacientom určite nekončím, nakoľko titul najúspešnejšieho a najpredávanejšieho nemeckého autora psychotrilerov isto nezískal len tak, pre nič za nič, a veru aj u mňa sa mu už latku podarilo nastaviť celkom vysoko.
