Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilMoje aktivity
asi som cakal cosi viac, ked to malo take dobre recenzie, ale neviem som mierne sklamany... je to az prilis high, snaha o epiku, ktorej chyba dost logiky.... nuz ale vsak hladat logiku u bohov je asi nezmysel.. ;)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Mal som tú možnosť byť na krste tejto knihy. Bol vskutku nezvyčajný, páčil sa mi, a tak som dúfal, že taká bude aj druhotina autora. (mimochodom - ďakujem za venovanie ;) ).
Zhrňme si najskôr tie pozitíva:
Oceňujem krátke kapitoly, zlepšuje to plynulosť čítania. Miestami je dej naozaj napínavý a motivuje čitateľa, aby knihu neodkladal, ale čítal ďalej. Tak sa môže stať, že to dáte za jeden večer (ja som to dal za dva a pol). Odborná lekárska terminológia (vidno z akého fachu je autor) dodáva dielu taký zvláštny, nezvyčajný punc – pre mňa výborné.
Samotný námet je dobrý, len to spracovanie a zasadenie do prostredia. A tu sa dostávam k veciam, ktoré v diele škrípali.
Už v prvej kapitole som mal menší problém sa zorientovať, kto a čo hovorí. Podobne som mal ťažkosti si vizualizovať to, čo sa vlastne deje – naháňačka po raketopláne, alebo po mesiaci (či už v kolónii alebo mimo nej).
Neviem z akého dôvodu si autor vybral kozmické scifi prostredie. Pokojne mohol dianie zasadiť na permafrost Sibíre, do podzemých baní alebo pod more. Myslím, že výber vesmírneho prostredia dielu viac uškodil, ako prospel. Je cítiť, že na rozdiel od lekárskeho prostredia, kde ja autor doma, v tom vesmírnom doma nie je (pár príkladov: raketoplán musel byť veľká ako nejaká medzihviezdna loď; cestovanie vesmírom – sa deje až príliš rýchlo na to, že sa používajú iónové motory; lunárne vznášadlo (premýšľam, ako by to mohlo na mesiaci fungovať), a pritom sa neskôr naháňajú po mesiaci ako na lunárnych vozidlách a nie vznášadlách...)
Autor na to, aké ma dielo rozsah, doň na môj vkus zapracoval až príliš mnoho dejových línií: osobný život hlavného predstaviteľa a zopár vedľajších, rodinné problémy a načrtnutá tragédia pri havárii – z toho prameniaca psychóza, hrozba vojny na Zemi, v Európe, v Taliansku, náboženské nepokoje, filozofovanie o dobre a zle, hnutie LIFE- s cieľom sabotovať všetko, čo sa prieči eko-myslieniu, politika na mesiaci a v kolóniach, tím raketoplánu, tím na Mesiaci atď. Niektoré z týchto rovín napokon autor ani neuzavrie a nechá voľne visieť.
Miestami dej logicky kríva, respektíve sa deje až príliš veľa náhod a omylov a to dokonca u profesionálov. Aj vysvetlenie príčiny samotnej psychózy je zvláštne. Predsa analýza GCMS zobrazí krivky, a neverím, že keď už bola vtedy veda na takej úrovni (áno -dnes je to ešte problém, lebo nie všetky látky sú v konkretnych lokálnych databázach), žeby nevedeli excitačný čas priradiť patričnej referencii z databázy. Takisto ak pôsobí látka analgeticky, neznamená to, že zastavuje krvácanie či?
Poďme mrknúť na štylistiku: napriek tomu, že text prešiel redakciou a edíciou, obsahuje sem tam kostrbaté štylizácie, opisy a prvky klišé (pr. havranie vlasy). Dialógy sú miestami neprirodzené a človek ma problém uveriť, žeby sa v skutočnosti takto rozprávali. A viem aj aká je oblúbená nadávka autora: Doriti! Používa ju často hlavná postava, aj jedna vedľajšia a dokonca aj rozprávač! Neverím, neverím, žeby postavy v situáciach aké prežívajú by „hrešili“ stále len doriti, doriti, doriti...
Záver románu, či novely mi príde dosť uťatý, akoby si autor povedal: „Doriti! Stačí...
Súhrn: ak by autor ostal na Zemi, nenaťahoval sa po hviezdach, a napísal triler z čisto lekárskeho prostredia, tak by to bolo omnoho lepšie kafe. Takto len u mňa len na 3*.
Škoda nevyužitého potenciálu.
Úroveň oproti prvej časti sa nezlepšíla, naopak mierne sa zhoršila.
Kniha obsahuje príliš veľa vaty, dala by sa zoškrtať tak, že by zostala kvalitnejšia trošku dlhšia poviedka.
Ani argument, že veď sa jedna o young adult fantasy, neobstojí. Podobne nemožno hovoriť ani o nejakej ságe. Je to len pokus o slovanskú fantasy, ktorý však skĺzol k rozprávke pre ani nie školopovinné deti...
Viac k tomu čoskoro na multiverze...
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Veľmi sa mi páčia ilustrácia obálky a aj obrázky pri názvoch kapitol, kde ostala zachovaná hra s tieňmi. A ešte zopár scén s mierne filozofickými poučeniami. Strana 194 je asi najlepšia z celej knihy, no záver celej scény, kedy opäť nastupuje slina to celé podkopal. A aj nápad s menami Zemislavových dcér: Nadja, Viera a Ľuba je príjemný - hoci len nápad, samotné prevedenie už nie. A žiaľ, to je s celej knihy asi tak 10-15%, zvyšok mi pripadá len ako vata.
Pripomienkujem len niektoré body (i keď pochybujem, že autorka si to prečíta, či si nebodaj niečo z toho vezme k srdiečku – nestalo sa tak po prvej knihe, tak myslím, že sa nestane ani po druhej):
Mapa v knihe je pomerne mätúca. Mala by viac zodpovedať realite - aj realite príbehu, to jest chýba na nej kopec dôležitých miest, ktoré hrdinovia navštívia (Brezany, Krivín, Skala, Môťová, Búrková Hora apod.) . Keďže sa jedná o putovnú fantasy, tak by čitateľ rád putoval s nimi, no je o to ukrátený. Podobne je to aj s časovým rozvrhom putovania.
Choroba krvavého kašľa už skántrila tretinu obyvateľstva. V prvej časti knihy pokapalo dosť obyvateľov v krutej zime a na nedostatok soli. Teraz si povolal mužov knieža na cvičenie. Ostatní majú spevňovať hradby a starať sa o úrodu. A predsa traja zdraví rúči chlapci si odídu a mladá Fialka si odíde za nimi, akoby sa nechumelilo Teraz, keď knieža potrebuje každú zdravú ruku aj nohu, aby udržal chod hradiska. Človek sa vlastne pýta, v akom postavení boli ku svojmu kniežaťu? Otroci neboli. Boli teda poddaní? Ak áno, v žiadnom prípade by sa takto slobodne pohybovať nemohli. Alebo boli slobodníci? Toto je dôležité si uvedomiť, keď autor skladá nastavenie pozadia svojho príbehu. Neviem, či si to autorka dostatočne uvedomila, alebo ju to nezaujímalo.
Spomína sa aj, že osada potrebuje mäso na zimu, lebo sú skoro všetci chorí. Nebolo mäso výsadou pánov v stredoveku. Obyčajný človek mal vtedy veľké šťastie, ak sa k mäsu dostal raz, dva razy do roka. Choroba krvavého kašľa nás sprevádza značnou časťou knihy. Takisto nebolo by na škodu trošku využiť poznatky z epidemiológie (veď autorka je lekárka), ako sa vtedy komunita vtedy k takejto pandémii stavala, aké zavádzala opatrenia? Ak si dobre spomínam, v knihe sa spomína len jedno uzdravenie z choroby (kňažná Jaroslava, str. 182). Ako sa vyliečila? Ak vedeli ako? Prečo podobnú procedúru nevyužili na iných a nechali nezmyselne toho prašivého opilca Duglana „čarovať“? Navyše Duglan je pozvaný na večeru ku kniežaťu, ktorého sa veľmi bojí, a je si vedomý, že jeho bytie či nebytie je viazané na knieža a on sa predtým ožerie a na večeru nedôjde? Vážne?
Napadnutie mnohonožkou a boj s ňou, i privalenie víly mnohonožkou stojí za všetky drobné. Najmä, keď autorka popisuje mnohonôžku ako chrobáka?! To sa detskí čitatelia zas čosi naučia.
Po tomto víťaznom boji nasleduje poriadne ostrý strih, kedy som nevedel s kým sa to vlastne Rodan rozpráva a kde je.
Oproti prvej časti chýba aj humor, dostaví sa až v poslednej tretine knihy a aj to len plynie akosi „sitkomovsky“ z rozprávania postáv ako Arnuf. Jeho stretnutie so Slinôčkou – Slivôčkou je asi vrchol humoru v knihe. Žiaľ.
Napr. na strane 33 vystupuje v jednom odstavci až 12 -13 postáv, čo je poriadne zmätočné, niektoré z prvej časti trilógie, takže kto to nečítal, alebo čítal dávno má smolu.
Fialka je zobrazená ako šikovná a rozumná dievčina, škoda že pri návšteve Ljublany úplne osprostela a jej pascu neprekukla. Spoznala to aj Ljublana, keď ju nazvala hlúpou husou.
Fialka vyrazí za chlapcami podstatne neskôr a do Dívína dorazí ešte pred nimi, ako sa tam dostala, ako vedela, že pôjdu práve tadiaľ, keď ani oni sami nevedia, kadiaľ majú ísť – žiaľ nedozvieme sa to.
Scéna pokusu o záchranu Fialka je ... ako to nazvať: nepodarená, neprirodzená a nedá sa dobre predstaviť. Jednoducho neuveriteľná.
Biela Baba zasahuje do deja pomerne neskoro, ale nevieme prečo nepomôže deťom, ktoré má tak rada od začiatku? Úplne ma dorazilo, keď zmizla a zostala po nej Slina... Slina, ktorá mení farby, rozpráva, koná, bojí sa, je jej zima a pod. Od strany 77 vás sprevádza Slina – Slinôčka až po stranu 176 a trošku ďalej, keď je odovzdaná Radane ako radkyňa od Bielej Baby. Keď Biela Baba začala váľať sedemmíľové kroky, tak autorka u mňa celý tento fantasy príbeh degradovala na rozprávočku pre malé dietky.
Víla Zoraviela je tiež iný level. Dokáže mať na svojom astrálnom tele aj modriny, omrzliny a podobne fajnovosti.
Chlapci sa zázračne naučia remeslá, na ktorých zvládnutie techniky trvá mesiace roky, za pár dní – hrnčiarstvo Rodana na strane 90. Jazda na koni, Bojan a Rodan nejazdci (str. 108), ale hneď v druhej vete ako dostanú kone vyrazia tryskom?! Kamenárstvo a výroba žarnovov (str. 119). Bojan si v tuhom mraze vyrobí čižmy z brezy? Naozaj?
Scéna so záchranou Ctislava z močiara, keď kôň ho nedokáže vytiahnuť z močiara, ale dokáže to kŕdeľ vtákov. Ako naozaj?!
Popis scény, keď ich premenený Kevin odvádza do osídlia spajdermanovských piadimužíkov a mládenci jednoducho kašlú na seba a súdržnosť, sú len traja ale nevšimnú si, že jeden z nich zaostal a chýba. Ehm naivita level 100. Autorka asi nebola v detskom veku v tmavom lese. To sa deti držia pri seba ako húsatká pri husi.
Ako Rodan vedel, kde sú hradiská Krivín a Skala, keď sťažka poznal len okolie moravského Veligradu?
Je treskúca zima a Bojan sa ide preplaviť cez Hron? Nezamrzol (Hron)? Bojan vidí, že prievozník je slepý a viackrát sa ho debilne pýta, či nevidel jeho druhov? To čo?
V jeden deň sa preplavia cez Hron na druhú stranu a potom nasledujúci deň preletia ponad Hron?!
K štylistike mám tiež zopár pripomienok, síce autorka je pisateľsky zručná:
Bojan kráčal mlčky lužným lesom. V nohách cítil ťažobu i pružnosť zároveň (dá sa to?!)
Chlapcom plán vyšiel (hoc žiaden nemali?!)
Obilninová jama praská vo švíkoch..
Havranie vlasy – klišé.
Kráčala teda každý deň rýchlo, ako keď sokol lieta nad krajinou.
Z hniezd vyplašene vyleteli vtáky. (Vládne Morena a Meluzína, teda zima a z lipy, ktorá prehovorí a mierne sa nakloní ...)
„Som rada, že sa konečne môžeme stretnúť,“ povedala hlbokým zamatovým hlasom.
Rodanovi v mysli vyvstalo hradisko, ktoré naskytovalo každodenný pohľad na rieku Hron.
Strana 210: Spod košele vytiahol kahanec... ( a o asi 12 riadkov nižšie) Zoraviela vybrala Rodanovi spod košele kahanec... (kvalitnému editorovi by toto asi ujsť nemalo).
V opustenej chalúpke sa na jednej strane varí polievka nad ohniskom, na druhej strane chlapci majú hlad a nemajú čo jesť a zakladajú ráno v tej istej piecke oheň a topia sneh (v tej istej chalúpke) - kam sa podela tá polievka?
Mystika: vystupujú slovanské božstvá a bôžikovia, ďalšie mýtické bytosti: rusalky, piadimužíkovia, víly. Len neviem, kto je ten parom?! Už som to spomínal v recke k prvej časti.
Nedozvieme sa ani Kto je tu to zlo? Kto stojí za červeno okými piadimužíkmi, ktorí vrhajú pavučinu ako spajdermani, kto pomiatol Kevina? Škoda.
Hneď na začiatku druhej časti, čitateľ, ktorý neprečítal prvú, je stratený. Zhodilo by sa aspoň malé repete toho zásadného, čo sa udialo predtým ako prešli lesnou bránou...
Dielo sála naivitou a prostoduchosťou (ja viem, detský čitateľ) ale aj tak, aj fantasy kniha pre deti a násťročných má mať logiku. Reč postáv pôsobí mnohokrát zbytočne, redundantne, umelo. Neviem, či by takto rozprávali tínedžeri tej doby. V stredoveku sa už prakticky so sedemročnými narábalo ako s dospelými. Takisto celé nastavenie románu, dejové zápletky mi prídu umelé, scény samoúčelné, nastavené len tak, aby sa hodili autorke do jej vymysleného príbehu a sú úplne vyňaté z možnej reality. Mnoho dejových rámcov len tak načne, ale napokon nechá tak. Vôbec sa akosi nedrží hesla tej „spomenutej Čechovovej pušky zavesenej na stene...“
Dialógy príliš neprirodzené umelé, podobne je chaotické aj konanie postav, síce sú to tínedžeri, ale neverím, žeby konali tak, ako konali. Niektoré scény sú ťažko predstaviteľné, o akčných, či nebodaj bojových ani nehovoriac. Veľakrát je ponúknuté riešenie deus ex machina, tak sa potom zdá, že celé to plahočenie za Braslovom mládenci podstúpili úplne zbytočne.
Chlapci sa vyberú do sveta len tak, bez príprav, bez zásob jedla, zbraní a podobne . Prečo, lebo musia, lebo brána, ku ktorej tiež šli len tak naverímvboha sa im už vraj nemusí otvoriť.
Žiaľ na konci chýba historická nóta a porovnanie fantasy s historickými prameňmi. Chýba to veru, nakoľko kniha začína básňou a potom pod ňou sa odvoláva na rok 859. Dokonca som nenašiel v knihe ani obsah kapitol.
Záverom môžem len skonštatovať, je škoda nevyužitého potenciálu.
Úroveň oproti prvej časti sa nezlepšila, naopak mierne sa zhoršila.
Kniha obsahuje príliš veľa vaty, dala by sa zoškrtať tak, že by zostala kvalitnejšia trošku dlhšia poviedka.
Ani argument, že veď sa jedná o young adult fantasy, neobstojí. Podobne nemožno hovoriť ani o nejakej ságe. Je to len pokus o slovanskú fantasy, ktorý však skĺzol k rozprávke pre ani nie školopovinné deti...
V poslednom odstavci knihy je táto veta, ktorú povie Bojan: „Ale veď to nie je možné, to nedáva žiaden význam.“ A týmto vlastne postava z románu zhodnotila celý román.
Takmer detektívne príbehy s neľudsky ľudským Orchardom, ktorý ale napokon zomrie, či nezomrie?! Nedozvieme sa... To je môj zásadný problem s touto zbierkou.
Tak ako sa nedozvieme mnoho ďalších vecí. Napríklad kto je vlastne Orchard? Keď nie je človek?!
Autor má výborný štýl, opisy sú veľmi dobré, ale dejové línie v porovnaní s nimi žiaľ zaostavajú, Mnohokrát je príbeh len naznačený a nedotiahnutý... zámerne?
Ak hej, potom toho nechal autor na čitateľa až príliš. Sem-tam som sa pýtal, prečo a načo takto postavy jednajú a ako sa došlo k týmto záverom, ktoré autor sporadicky ku koncu príbehu vysvetlí, resp. len naznačí. Takisto sa vyskytuje miestami až príliš veľa náhod.
V jednej poviedke sa dokonca ocitneme na zaostalom Slovensku, celkom zaujímavá dejová vložka. A táto poviedka patrí k tým lepším.
Navyše tie závery príbehov sú miestami dosť let down. Uzol, do ktorého autor celkom dobre splietol dejové línie, žiaľ necháva tak, a čitateľovi (možno len moja chyba) sa nedarí tento chumáč línií úspešne rozpliesť.
Niekedy dialógy príliš umelé a prebytočné... len ako small talks intermezzo, miestami je tam, medziinmým, panašovaný aj SH- konkrétne príbeh Empty House a vražda Ronalda Adaira...
Napriek týmto nedostaktom, som sa pri čítaní celkom bavil, pretože štylisticky je to naozaj dobré. Preto dávam 4*
Zabavné pokračovanie Norrových dobrodružstiev v steampunkovom Anglicku. I keď obsahovo sa mi prvá knižka páčila viac ako táto a možno aj preto som mal väčšie očakávania, ktoré však ostali nie celkom naplnené. Malo to dobrý potenciál, škoda, že ho autor nevyužil lepšie.
Viac hádam k tomu na multiverze...
Prvá kniha, ktorú som od Jelínka čítal. Bavila ma. Veľmi príjemné oddychové čítanie. Obsahuje steampunkové poviedky nadpriemernej kvality. Autor vie dobre vykresliť atmosféru, miestami navodiť ozajstný horor, inokedy sa schuti zasmejete.
Hlavný hrdina Norr, neotesanec a neokrôchanec, ale s finesou, je uveriteľný aj so svojou nenávisťou k SH, ktorá je vlastne skrytým obdivom. Vhodne ho dopĺňa jeho sympatická pomocníčka, či kolegyňa. Sem tam sa čitateľ, čo to dozvie s mystiky a metafyzika, čo oceňujem.
Na záver, zbierka obsahuje bonusovú steampuknkovú poviedku z iného prostredia, je to dobrá poviedka i keď jej zaradenie ja akosi zvláštne. Asi autor nevedel, čo s ňou, tak ju šupli sem.
Jemné výhrady mam k zaraďovaniu poviedok, kedy asi v polovici zbierky sú poviedky, ktoré popisujú ako sa hlavní hrdinovia zoznámili. Radšej by som ich asi videl v antológii chronologicky.
A ešte jedna veľká výhrada k väzbe knižky. Neviem, či len ja som mal tú smolu, že som dostal exemplár, ktorý sa mi postupne rozpadol - rozlepil v rukách počas čítania. Dúfam, že ďalšia kniha, bude zlepená lepšie.
Áno, druhá knižka Petra Gettinga ma utvrdila v tom, že autor písať vie.
Touto drobnou publikáciou dokázal, že je v skutku homo polemicus.
Vykladá si mýtické, či dejinné, no jednoducho udalosti po svojom a veľakrát v tom satirickom duchu hádže čitateľovi pod očí a do mozgu hypotetické vsuvky, ktoré ho nútia sa zamyslieť.
Niektoré vydarené menej, iné viac a ďalšie takmer geniálne.
Myslím si, že každý si tu môže nájsť to svoje.
Mne neostáva nič iné, ako dať 5*.
Antológia sa rozbieha pomaly aj kvalitatívne. Ta vyššia kvalitka, aspoň pre mňa, začala u posledných krátkych poviedok: Kulička hroznového vína, Pěšák bouře a trochu aj Simplephone; Ve válce se stochastikou som sa vlastne ocitol aj ja sám ako čitateľ, pretože bola pre mňa až príliš hardcore scifi.
Spomedzi poviedok na mňa vynikajúco zapôsobili: Mám lidi docela rád, Poutník a Jezerní národ. Ale ani jeden z týchto výtvorov ma nedostal tak, ako novela Lék od Kristýny Sněgoňové. Výborne štylisticky aj dejovo s poriadnou porciou emócii pre čitateľa. Už veľmi dobre chápem, prečo táto autorka posledné roky kraľuje súťažiam. Ak aj jej ostané diela dosahujú kvalitu tejto novely, tak wow - new star has been born...
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Výborná systematická a vedecká publikácia pre každého, kto sa zaujíma o slovanskú mytológiu.
Najskôr autor prehľadne uvádza historické pramene - texty, ktoré síce stroho, ale predsa len informujú o slovanskom hromovládcovi. Absenciu dobových správ o Perúnovi, najmä u západných a južných Slovanov, autor umne doplnil informáciami na základe foklóru, tradícií a toponymie.
Takisto sa autor snaží vyložiť Perúnovo meno a porovnať ho aj typologicky s hromovládnymi božstvami iných kultov od indoiránskych, cez keltské, grécke, rímske až po germánske.
Obsiahlejšie sa venuje Perúnovi v prostredí východoeurópskych Slovanov, nakoľko tu je zdroj informácií a výskumu najbohatší. Predstavuje kultové miesta a idoly a vyvracia dezinterpretácie mnohých ďalších bádatelov v tejto oblasti. Takisto sa skepticky stavia k rôznym iným teóriam o bájkam o Perúnovi, ktorým chýba hodnoverný podklad a obnaží ich len ako púhe špekulácie a fantázie autorov.
Ďalej sú charakterizované hlavné atribúty tohto božstva a čo je veľmi zaujímavé jeho dedičstvo a transformácia do kresťanských svätcov alebo ruských bohatierov ala Ilja Murovec a pod.
Autor sa koncentruje nielen na Perúna, ale snaží sa logicky dopátrať slovanského panteónu a iných dôležitých božstiev, ktoré ho mohli tvoriť.
Knihu ukončuje prepracovanými úvahami, ktoré donútia čitateľa sa zamyslieť a vyvolajú v ňom mnoho otázok.
Prečítal som už niekoľko publikácií o slovanskej mytológii a božstvách, ale túto môžem s pokojným svedomím zaradiť medzi tie najkvalitnejšie a aj najodbornejšie.
