Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Veľmi sa mi to páčilo. Bolo to svieže a VTIPNÉ. Áno, aj napriek tomu, že sa schyľuje ku koncu sveta. Azirifal a Crowley sú moja nová obľúbená knižná dvojka. Súčasné problémy sveta mixnuté so solídnymi predpoveďami čarodejnice zo 17. storočia (v dobovom nárečí!) plus (padlí) anjeli pokúšajúci sa nájsť strateného Ancikrista. A ešte pár fest zaujímavých postáv. To znie dobre, že?
Ilona Wiśniewska mi/nám v tomto diele približuje Grónsko. Nie je to obvyklá destinácia pre turistov, myslím si, bežne o ňom ľudia asi nemajú príliš veľa poznatkov. Čitateľsky bolo pre mňa veľmi zaujímavé stretnúť sa s touto knihou. Všetko uvedené v nej bolo pre mňa nové, prvýkrát počuté. Niektoré veci vlastné pre grónsku kultúru mi prišli nepochopiteľné a zvláštne. Okrem iného som si odniesla aj, že správne je pomenovanie pôvodných obyvateľov je Inuiti (nie Eskimáci). Určite stálo za prečítanie.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Tešila som sa na túto knihu! Je to predsa rovnaký svet do akého patria moji obľúbení Eragon a Zafira <3 Hlavnými postavami v tomto diele sú Murtagh a jeho drak Tŕň. Počas celého čítania mi FAKT VEĽMI chýbali informácie z predchádzajúcich častí (áno, čítala som ich, ale bolo to veľmi dávno a podrobnosti si ozaj nepamätám...), Paolini občas niečo vysvetlil, ale to mi ani zďaleka nestačilo. Toto som vnímala ako veľké mínus. Murtagh s Tŕňom sa vydávajú na nejakú divnú cestu, ani oni sami poriadne nevedeli kam a za čím, prišli mi takí osamotení v celom tomto pátraní a trápení. A tak celkovo, sú (neprávom) považovaní za zloduchov a nepriateľov, bolo mi to ľúto. Čo mi prišlo veľmi kruté boli opisy týrania draka počas Galbatorixovho vplyvu a takisto aj všetko čo si museli vytrpieť s tou sprostou "zvestovateľkou". Nezaslúžili si to. Dozvieme sa viac z minulosti Murtagha. Celá tá časť s Nal Gorgoth a "Veľkým Spáčom" ma nejako nepresvedčila, prišlo mi to skôr ako kult na vymývanie mozgov, než ako skutočná hrozba pre krajinu. Páčila sa mi postava Uveka. Boli časti, ktoré ma nebavili, nesúhlasila som s nimi, nechápala som konanie postáv, a preto celkové hodnotenie je u mňa priemer. A možno som mala len prehnané očakávania.
Ďalší skvost z pera mojej obľúbenej Hany Zelinovej. Zvláštnosťou knihy je, že príbeh je vyrozprávaný v priebehu od šiestej hodiny rannej do jedenástej večer v rámci jedného dňa, avšak hlavná hrdinka Petronela Simonidesová v knihe vyrozpráva retrospektívne udalosti celej generácie rodinných vzťahov. Odohráva sa v Košiciach, kedy ako mladá chovankyňa kláštornej starostlivosti sa privydá do meštianskeho domu, kde železnou a krutou rukou vládne Otília von Nietzsche-Simonidesová, známa ako Grande Mama. Postupne vyplávajú na povrch všetky protivenstvá, ktoré zo svojej neohrozenej pozície vykonala Grande Mama a nebolo ich málo.
Pobavil ma opis z anotácie z prebalu knihy (vyšla v roku 1965) - "ostatné partie sú retrospektívnym pohľadom už nie najmladšej Petronely na vlastný život" - Petronela mala v tom čase 44 rokov :D
Myslím si, že názov knihy je trochu nepresný a zavádzajúci. Táto kniha je viac ako "Burgessovi chlapci", súrodenci Jim a Bob. Je v nej aj sestra bratov Susan a jej syn Zach. Sú v nej bývalá manželka Boba, manželka Jima a trošku aj ich deti. Je v nej imigrantská komunita Somálčanov. Je v nej New York aj Maine. Je v nej minulosť, aj súčasnosť. Spočiatku ma dej nebavil, súrodenci sa k sebe chovali fakt odporne - áno, aj napriek tomu, že sa po rokoch spojili, aby pomohli Susaninmu synovi, ktorý sa dostal do maléru a bratia ako právne ostrieľaní, sa na chvíľu vrátia do domovského štátu. Prekvapilo ma kritizovanie Mainu, nepríde mi to moc americké :D, navyše toto nebolo prvé dielo autorky, kde sa vyjadrila negatívne o určitej časti Ameriky... Ale postupne som sa do toho nejako dostala, začalo to byť zaujímavejšie, dej sa vyvinul, vynorilo sa kopec vecí a tiež som čakala, či sa objaví odhalenie (o ktorom som vedela z iných Stroutovej kníh). Nakoniec veľmi fajn čítanie.
Táto už klasika medzi knihami od anglického velikána Dickensa nemôže ničím prekvapiť. Jedine opäť potešiť svojím posolstvom v období (pred)vianočnom. Príbeh skupáňa Ebenezera Scroogea, jeho stretnutia s tromi duchmi Vianoc - duch minulých, duch súčasných a budúcich Vianoc, ktorým sa podarí neskutočná premena vo vnímaní sveta a v hodnotovom rebríčku tohto pána. Táto verzia príbehu je sprevádzaná úžasnými ilustráciami od Lisy Aisato.
Uvedomujem si, že nie som cieľovka tejto knihy, ale aj tak som dúfala v milú knihu. Avšak toto bolo cez všetky moje hranice. Príliš veľa "náhod" a neuveriteľných prepojení. Ani neviem povedať čo sa mi vlastne páčilo, jedine sa to celkom dobre čítalo. A ani to nebolo vianočné ako čakáte od obálky, ani si neposielali pohľadnice ako čakáte od názvu. Čo už.
Pri tomto dieli mi prišlo zaujímavé opisovať historickú udalosť, ktorá sa stala pred pár rokmi. A pritom mám pocit, že to bolo dávno. Lucy rieši vzťahy, minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Dej bol pomalý, ale aj napriek tomu sa toho udialo celkom dosť. Mám rada túto sériu, aj ako jednotlivé postavy z iných príbehov sa prepájajú.
Od dielu k dielu lepšie!! Ach, Lucy...! Knihy Elizabeth Strout sú pre mňa strašne skutočné, myslím tým, že mám pri nich pocit, že niekde skutočne existuje susedka, pani, osoba, ktorej sa toto môže stať. Chápete? Lucy v tomto diele je už staršia, spomína na svoj život, s druhým manželom Davidom, so svojimi dospelými dcérami, ale hlavná časť sa zaoberá jej prvým manželom Williamom a udalosťami aké sa mu stali a ich súčasťou je aj Lucy. Musím povedať, že William fakt nebol až taký dobrý človek. Lucy z tohto dielu som mala oveľa radšej ako Lucy v mladých rokoch, ktorá sa zamilovala do každej osoby, ktorá bola k nej čo i len trochu milá (čo mi prišlo otravné). A aj tento raz mi prišlo zakaždým ľúto aké mala aj so súrodencami detstvo. Asi som až teraz zachytila atmosféru diel a mám pocit, že ak by som si teraz znovu prečítala jednotku, ocenila by som ju viac. Poznámka na okraj: v tomto dieli William volal manželku Gombík, zatiaľ čo v prvom dieli ju volal Gombička.
Mrzí ma, že som si viac nepamätala postavy spomínané v diele Volám sa Lucy Bartonová. Trochu som v nich preto mala v tomto dieli zmätok. Ale inak sa mi príbehy páčili, aj tie, ktoré neboli šťastné či dokonalé, lebo taký je aj život. Viem, že kniha nie je autobiografická, ale pôsobilo to vieryhodne.
